Záškodníci

Tak, decká  Trvalo to dlhšie, než som si myslela. Ale rozhodla som sa teda pustiť sa do písania novej poviedky. Nemohla som prísť na vhodný názov, nakoniec mi s ním pomohla moja najlepšia kamoška, takže jej veľmi pekne ďakujem  A dúfam, že sa vám poviedka bude páčiť.

Nuž teda, pridávam dnes prológ a prvú kapitolu. Tak si ich užite 

Vaša Lizy

Privrela som viečka a na krátku chvíľu odvrátila zrak.

Pred očami som však stále mala tú hlbokú ranu obklopenú všetkými možnými farbami a krv vôkol nás.

Žalúdok som mala naruby. A k tomu ešte ten hrozný pocit viny, hoci som za to nemohla.

Premohla som nutkanie na zvracanie, zhlboka sa nadýchla a pozrela späť na nehybného muža pri mne. Zdvihla som roztrasené ruky. Jednou som mu skontrolovala pulz- NIČ. Nuž som naň namierila prútik a otvorila ústa, no nevyšla z nich ani hláska. Skúsila som to znova, stále nič. Potom znova a znova, oveľa netrpezlivejšie. Ale ako naschvál som si nemohla spomenúť na žiadne kúzlo. Chytala ma panika.

Doparoma, dievča! Premýšľaj!

Zúfalo som sa obzrela vôkol seba, akoby mi to malo pomôcť.

„Dočerta!“ zanadávala som. Z očí sa mi vykotúľali neposlušné slzy a dopadli na zem. Keď som sklonila hlavu, zistila som, že nie tak celkom na zem. Na jeho ruku, ktorú mal nehybne položenú vedľa seba. Opatrne som ju zotrela. Vtom som si spomenula a musela som až šťastne zvýsknuť.

Nemotorne som mu kúzlom vyčistila ranu a pokúsila sa ju ako-tak obviazať, aby krv tak veľmi netiekla. Napokon som si ufúľané ruky utrela do nohavíc a pomaly vstala. Zranená noha ma nepríjemne zabolela.

„A čo teraz? Nezanesiem vás, pane, ste príliš ťažký,“ zamrmlala som si popod nos. Nuž som ešte raz mávla prútikom. Jeho nehybné telo sa vznieslo do vzduchu tak ladne, ako keby bol ľahký ako pierko.

Levitovala som ho pred sebou celou cestou zo Škriekajúcej búdy a pritom dúfala, že to stihnem a že ho ešte zachránia. No každou stratenou minútou som o tom viac a viac pochybovala. Bola by som sa premiestnila rovno k Sv. Mungovi, ale ešte som to nevedela poriadne a nechcela som riskovať, že by sa jeden z nás rozštiepil.

Horko-ťažko som sa s ním vyterigala z diery vedúcej do tunelu. Keď som zacítila čerstvý vzduch, až som sa rozkašľala. Klesla som na kolená, nedbajúc na ostrú bolesť v pravej nohe. Vtom sa k nám niekto prirútil. Zodvihla som pohľad od trávy. Bola to profesorka McGonagallová a profesor Slughorne.

„Prosím, pomôžte mi s ním,“ zastonala som. Vstala som a chcela pokračovať, no nohou mi prešla bodavá bolesť, zalial ma nepríjemný pot a ja som odkväcla.