Záškodníci

Ahojte, ľudia  Tak už je tu posledná kapitola. A čo ako veľmi by som chcela aspoň naznačiť, čo v nej bude, musím vás nechať v nevedomosti. Takže sa nechajte prekvapiť 

Dúfam, že sa vám táto poviedka páčila a že ste si užili jej čítanie. No neviem, čo bude ďalej. Zatiaľ nemám ani žiadne nápady na ďalšiu poviedku, či už krátku alebo dlhú. Takže to nechám ísť všetko voľne a uvidím, ako sa to vyvinie.

Tak vám prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

PS: Pridávam link na krásnu pieseň, tak si ju môžete pustiť k čítaniu  https://www.youtube.com/watch?v=dzDEFFSsRx8

PS2: Vety vyznačené * sú prebraté zo 7. knihy 

Po tom zistení, že Ministerstvo súhlasilo, aby sa zo mňa stala profesorka, som sa už do siene nevrátila. Pobrala som sa do klubovne, kde som si sadla pred zapálený krb a sedela tam niekoľko dlhých minút. Až kým mi nezačali oťažievať viečka. Nuž som sa v izbe umyla a prezliekla a zaľahla do postele. Cez otvorené okno som počula hudbu hrajúcu vo Veľkej sieni. Neprekážalo mi to, skôr ma to rýchlejšie uspalo.

Čarodejníci a čarodejnice sa tlačili do hradu, súperiac dobro proti zlu. Uvedomila som si, že som medzi nimi. Až keď som sa ocitla vo Veľkej sieni, všimla som si, že Bradley už pri mne nie je. No v tom momente mi popri hlave preletelo kúzlo. Rýchlo som sa obzrela. Za mnou stál zahalený smrťožrút s vystretým prútikom a už na mňa vysielal ďalšie kúzlo. Podarilo sa mi uhnúť sa. Vystrela som sa a začala mu kúzla vracať.

Všade navôkol sa bojovalo. Zlých bolo veľa, no ja som vedela, že ešte stále je nádej. Nechcela som sa tej myšlienky vzdať. A určite som sa im nechcela odovzdať len tak bez boja. A tá myšlienka mi dodávala silu. Bojovala som naďalej proti tomu smrťožrútovi. Nedarilo sa mi ho však omráčiť  a ani odzbrojiť.

Asi to isté cítili aj ostatní, pretože čím dlhšie sme bojovali, tím sme získavali na prevahe. Kútikom oka som zahliadla Voldemorta, ako bojoval s Kingsleym, McGonagallovou a so Slughornom.

Odrazu sa ale sieňou ozval hlasný rev, ktorý vyšiel rovno z Voldemortových úst, a následne výkrik: „Protego!“

Rozpoznala som ten hlas. A to ma prinútilo na sekundu odvrátiť tvár. Zbadala som Harryho, ako vyskočil spod Neviditeľného plášťa.

On žije?! Harry je živý!

A v tom okamihu som v nohe pocítila otrasnú bolesť. Trafilo ma do nej kúzlo, ktoré na mňa poslal ten odporný smrťožrút. Ani neviem ako, no vyletela mi ruka s prútikom a znenazdajky smrťožrút padol k zemi, úplne nehybný. Nevydržala som to a klesla na podlahu. Prasklo mi v kolene. Telom mi prešla ďalšia vlna bodavej bolesti, nútila ma stláčať ruky v päste a zahryznúť si do pery, aby mi z hrdla neušiel bolestivý výkrik. Pozrela som na nohu. Tesne pod kolenom som mala nohavice potrhané a presne na tom mieste mi z rany tiekla krv.

Obzrela som sa vôkol seba. Nikto mi však nevenoval pozornosť. Všetci ohromene hľadeli na Harryho a Voldemorta, ktorí vôkol seba začali krúžiť ako supy. Zhovárali sa medzi sebou, no ja som ich pre tú bolesť veľmi nevnímala. Pomaly som sa presunula k múru len kúsok odo mňa, sadla si na zem a oprela sa oň. Neodvažovala som sa čarovať. No nemohla som to nechať tak. A preto, jediné, čo mi napadlo, bolo aspoň si nohu obviazať, kým mi ju niekto neošetrí. Nuž som tak rýchlo urobila.

Opatrne som sa postavila. V tej chvíli som začala znova vnímať všetko vôkol seba. Aj Harryho a Voldemorta.

*„Dumbledore je mŕtvy!“ skríkol Voldemort. „Jeho telo hnije v mramorovej hrobke na pozemkoch tohto hradu, videl som ho, Potter, už sa nikdy nevráti!“

*„Áno, Dumbledore je mŕtvy,“ povedal pokojne Harry, „ale ty si ho nezabil. Vybral si vlastný spôsob smrti, vybral si ho pár mesiacov predtým, než zomrel, všetko urobil človek, o ktorom si si myslel, že je tvojím človekom.“

*„Čo je to za detinský blud?“ spýtal sa Voldemort.

*„Severus Snape nebol tvojím človekom. Pracoval pre Dumbledora. Bol Dumbledorov, odkedy začal nadbiehať mojej matke,“ odpovedal Harry.

Jeho slová mi vyrazili dych. Nemohla som tomu uveriť. Ale vlastne... to vysvetľovalo Dumbledorovo správanie, to, prečo ho vždy tak obraňoval.

*„Nikdy si si to nevšimol, pretože tomu nerozumieš. Nikdy si nevidel Snapovho patronusa, že nie, Riddle?“ pokračoval Harry stále celkom pokojne. „Snapov patronus bola laň, rovnako, ako mojej matky. Bol rovnaký, pretože ju celý život miloval, už od detstva. Ale mohol si si to domyslieť, mal si to pochopiť, keď ťa žiadal, aby si ušetril jej život.“

*„Len po nej túžil, to je všetko!“ zaškľabil sa Voldemort, „Ale keď bolo po nej, súhlasil, že sú aj iné ženy, čistej krvi, ktoré sú ho viac hodné.“

*„Samozrejme, že ti to povedal,“ prikývol Harry, „ale bol Dumbledorovým špiónom, odkedy si ju napadol a pracoval potom stále len pre neho. Dumbledore už umieral, keď ho Snape dorazil!“

*„Na tom nezáleží!“ zajačal Voldemort. „Nezáleží na tom, či bol Dumbledorov alebo môj, alebo aké nepríjemné prekážky mi stavali do cesty. Zničil som ho, ako som zničil tvoju matku, Snapovu údajnú veľkú lásku. Všetko to dáva zmysel, ale spôsobom, ktorému nerozumieš.“

V tej chvíli mi napadlo, kde je vlastne Snape? Utiekol ešte predtým, než sa to celé začalo. Keď mi to povedali, mala som chuť ísť ho zmlátiť za toľkú zbabelosť. No po Harryho slovách som sa cítila zmätene.

Kde je Snape?

*„Dumbledore sa snažil udržať Starodávny prútik mimo môj dosah! Myslel si, že Snape bude preň dobrým pánom! Ale aj tak som ho získal, chlapče,“ vravel Voldemort spokojne, „dosiahol som to skôr, než si ho mohol získať ty, pochopil som celú pravdu skôr, než si ju pochopil ty. Zabil som Severusa Snapa pred troma hodinami a Bazový prútik, Prútik smrti, Prútik osudu je naozaj môj! Dumbledorov plán nevyšiel, Harry Potter!“

Ak mi predtým tie slová o Snapovi vyrazili dych, teraz som už nemohla vôbec dýchať. Nie, Snapa som nemala nikdy veľmi v láske, ale...

Nemôžem tomu uveriť... Neverím... Snape je mŕtvy? Voldemort ho zabil?

Nemohla som ďalej premýšľať. Počula som Harryho, ako niečo vraví. Počula som i Voldemorta. No z toľkého šoku som zamrzla. Nevnímala som. Nechcela som tomu veriť.

A vtom mi napadla bláznivá myšlienka, že sa o tom presvedčím. No nemala som ani poňatia, kde Snape môže byť. Pomaly som zdvihla ruku a dlaňou si prešla po tvári.

V tom okamihu sa ale niečo stalo. Vo chvíli, keď som zdvihla pohľad späť k tým dvom, cez okno za profesorským stolom do siene vpadol lúč slnka a miestnosťou sa ozval dvojitý výkrik:

„Avada kedavra!“

„Expeliarmus!“

Šokovane som sledovala, ako v spomalenom filme, ako sa ich kúzla stretli. Vyzeralo to ako výbuch. Voldemortov prútik vyletel do vzduchu a kým ho Harry šikovne zachytil, Voldemort padol na zem. Nehybný a mŕtvy.

Keď všetkým došlo, čo sa stalo, ozvalo sa jasanie. Všetci sa nahrnuli k Harrymu. Ostala som tam tak stáť a pohľadom som prebehla po sieni. Toľkú radosť a zároveň i smútok pokope som ešte jakživ nevidela. Medzi davom som zahliadla Ginny a Dory, doráňané, ufúľané od všetkej tej špiny a krvi, no živé.

Vedela som, že jediný, ktorý by mohol tušiť, kde Snape je, bol Harry. On bol však teraz obklopený ľuďmi a ja som ho nechcela rušiť- hoci vyzeral, že by sa mu hodilo, keby ho odtiaľ niekto vzal preč. O kúsok ďalej som zbadala stáť Hermionu a Rona. Podišla som teda pomaly k nim. Keď ma Miona zbadala, s uľaveným úsmevom ma objala.

„Som šťastná, že ste v poriadku a že je po všetkom,“ vydýchla som so slzami na krajíčku. Vidieť ich tváre plné radosti, úľavy, no i smútku a únavy, bolo úžasné. Tešila som sa, že ich vidím.

„Aj ja som šťastná, Madison,“ odvetila Miona.

„Chýbali ste tu, no som rada, že je to za nami,“ usmiala som sa cez slzy. Mionine oči sa zaleskli. Trochu som sa ale zamračila, keď som k nim podišla bližšie. „Je pravda, že je Snape mŕtvy?“

Hermiona s Ronom na seba pozreli.

„Áno, je, boli sme pri tom,“ prikývol Ron. Privrela som viečka a zdĺhavo vydýchla. Prehltla som hrču v hrdle, otvorila oči a pozrela na nich.

„A kde je?“

„V Škriekajúcej búde,“ odpovedala Miona. Vďačne som prikývla.

Chcela som sa už od nich odpojiť, no kúsok od nás som zbadala Bradleyho. Neviem, či počul náš rozhovor, no tváril sa veľmi vážne. Očividne vedel, čo chcem urobiť. A keď som videla, že on je v poriadku, musela som ísť za Snapom. Áno, Ron povedal, že Snape je mŕtvy, no ja som tomu nechcela veriť. On nemôže byť mŕtvy. Vždy toho toľko vydržal. Nikdy som si nevedela predstaviť, že by umrel. Že by mal niekedy zomrieť.

Venovala som Bradleymu posledný dlhý pohľad, otočila sa na päte a tak rýchlo, ako mi to dovoľovala zranená noha, som zamierila do Škriekajúcej búdy.

Hneď ráno som babám oznámila tú skvelú novinku, zatiaľ čo sme si balili veci do kufrov. Tešili sa hádam ešte viac ako ja. A potom celou cestou do Veľkej siene sme neriešili nič iné len to, ako je možné, že o niekoľko hodín opustíme tento hrad.

Áno, bolo naozaj neuveriteľné, že sa tieto úžasné školské časy končia. Ony sa tu nevrátia, no ja áno, ale už ako profesorka. Bude to niečo celkom iné, nebudem si môcť tak užívať, budem musieť byť vážna a ísť príkladom pre študentov.

Raňajky boli hlasné. Za stolom sme sa zišli skoro všetci. Prisadla si k nám dokonca aj Luna a Evelyn a ďalší, s ktorými sme sa lúčili. Bavili sme sa na bláznivých spomienkach, no aj na tých nie práve najkrajších. Už ani neviem, kto to vlastne spomenul minulý školský rok. No hneď mi stiahlo vnútornosti. Pozrela som na miesto oproti mne, kde zvykol sedávať Colin. Nečujne som si vzdychla.

Po raňajkách som sa ešte šla prejsť. Posledný krát ako študentka. Prechádzala som chodbami a bruškami prstov mapovala hrboľaté steny. Pred očami som mala scény z toho sna, ktorý sa mi v noci sníval. Vlastne to boli spomienky, tak ako aj všetky tie sny predtým. A bolo mi z toho zle. Telom mi prechádzali zimomriavky za každým, keď som si spomenula na ten pocit v hrudi pri zistení, že je Snape mŕtvy. Teda, mysleli sme si to.

Vtom som však skríkla od ľaku, keď sa predo mnou znenazdajky objavila vysoká postava. Priložila som si ruku k hrudi a hlasno vydýchla. Bol to profesor Snape.

„Premerlina, nejačte tak, Dickinsonová,“ prešiel si chudými prstami popri ušiach.

„Prepáčte, ale veľmi ste ma vyľakali,“ vyšlo zo mňa. Odstúpil odo mňa a premeral si ma pohľadom.

„Čo tu vlastne robíte?“

Spustila som ruku a obzrela sa vôkol seba.

„Len sa prechádzam,“ pokrčila som plecami. Dvoma zamrkaniami som zahnala spred očí obraz zakrvaveného Snapa a pomaly mu pozrela do čiernych očí, ktoré sa teraz v tomto pološere krásne trblietali. „Ja... ešte stále nemôžem uveriť tomu, že... že sa sem o dva mesiace vrátim ako... ako vaša kolegyňa,“ vysúkala som zo seba nechápavým, no i nadšeným tónom.

Všimla som si, ako sa mu podvihli kútiky pier.

„Je vám, dúfam, jasné, že to nebude také jednoduché, ako si očividne myslíte?“ spýtavo sa na mňa zahľadel.

„Samozrejme, že viem, čo ma to bude stáť,“ prikývla som horlivo. Aj on prikývol, nie však tak oduševnene ako ja. Skôr len tak krátko, ledabolo.

A potom sme sa dívali jeden druhému do očí niekoľko dlhých sekúnd. A znova ten sen, tie spomienky. Naprázdno som preglgla. Nemohla som tomu zabrániť, moje pery sa odrazu rozhodli vysloviť tú otázku, ktorá mi nedala dýchať už veľmi dlho.

„Celý rok,“ prehovorila som slabým hlasom, „celý ten čas ste ma sledovali. Pozorovali každý môj krok. Prečo?“

Zdalo sa, že ho moja otázka zaskočila. Možno si myslel, že si to nikdy nevšimnem, že na to neprídem. Prišla som a to len vďaka Mione, Dory a Ginny. A odrazu som si uvedomila, že ak prizná, že je to tak, nebude mi to vôbec prekážať.

Mlčal. A to dosť dlho. Už som sa zmierovala s tým, že mi neodpovie, keď tu zrazu...

„Pretože som cítil, že vám musím byť nablízku,“ povedal napokon rovnako tichým hlasom ako ja. Do hrude sa mi opäť votrel ten zvláštny pocit. A mimo to aj netrpezlivosť. Mala som možnosť zistiť všetko, čo som chcela. Aspoň som v to verila.

„Ale prečo?!“ vyhŕkla som zo seba nedočkavo. Zvrchu sa na mňa zadíval. Nie však pohŕdavo, panovačne alebo odsudzujúco. Práve naopak. V jeho pohľade bolo niečo celkom iné, nesnapovské.

„Odpoveď dávno poznáte.“

Stiahla som obočie.

„Kvôli tomu, že som za vami pred rokom šla do Škriekajúcej búdy?“ spýtala som sa neveriacky. A takmer až sklamane. Nie, to nemôže byť skutočný dôvod toho všetkého.

Vtom sa však neveselo zasmial. Neviem, či som ho niekedy začula takto sa zasmiať.

„Prečo sa pýtate, keď ste si už vytvorili názor?“

Všetky tie divné pocity v mojej hrudi teraz zaplavil hnev, ktorý to podivne pekné odplavil kamsi preč.

„Prestaňte s tým,“ zamrmlala som. Bola som nahnevaná na seba, že som si myslela, že z neho dokážem dostať pravdu. A naňho, že bol opäť taký neprístupný.

„S čím?“ nechápal. No videla som, ako podvihol kútiky pier do úškrnu. Ledva potlačeného.

„S tým vaším divným správaním!“ mávla som k nemu nespokojne rukou.

„Správam sa divne?“ k tomu všetkému ešte pobavene podvihol obočie.

Cítila som, ako sa celé moje telo zvláštne rozochvelo. A cítila som opäť to niečo prazvláštne v mojom hrudníku. Niečo, čo sa pokúšalo dostať von za každú cenu, nech to stojí, čo to stojí. Nehľadiac na následky, ani na to, či je to správne a vhodné.

„Prestaňte,“ utrúsila som slabo. Všetko, čo robil, ako sa tváril a to, ako so mnou hovoril, ma nútilo premýšľať nad niečím bláznivým. Čo to, dopekla, má znamenať?!

„Prečo by som mal?“ prekrížil si ruky na hrudi.

A dosť! Musím sa upokojiť!

„Pretože,“ nebola som však schopná pokračovať ďalej. Môj hlas odrazu vypovedal službu. Triasol sa mi tak neuveriteľne, že by som ani nedokázala dokončiť vetu. Vlastne, ani netuším, čo som to chcela povedať.

Niekoľko sekúnd som sa pokúšala upokojiť vlastné telo. Zhlboka som dýchala a dívala sa mu do očí, hľadajúc v nich odpoveď. A on... vôbec neodvrátil zrak. Opätoval mi podobný pohľad. Odrazu taký iný a taký normálny.

„Pretože by som si mohla domyslieť nesprávne,“ preťala som napokon to ticho medzi nami.

Zahliadla som v jeho očiach čosi zvláštne. Na sekundu akoby sa zasekol. Potom ale spustil ruky pozdĺž tela a....

Mám pocit, že sme obaja urobili naraz to isté. Nemám poňatia, ako sa to mohlo stať. Ako to bolo možné. No pristúpili sme celkom k sebe, takže medzi nami nebol voľný takmer ani jeden centimeter. Vzhliadla som k jeho tvári. Díval sa na mňa, no znenazdajky tak mäkko ako ešte nikdy predtým. Ako nikdy nikto. A opäť v tom istom momente som sa ja postavila na špičky a on sa zohol ku mne a... naše pery sa dotkli v jemnom bozku.

V tom okamihu som myslela, že vo mne vybuchnú všetky emócie. A tiež mi celkom rýchlo došlo, čo som to celé tie dni cítila. Bolo to neuveriteľné. Pocítila som jeho ruku na mojom páse a to, ako si ma k sebe pritiahol, takže som sa teraz dotýkala jeho hrude. Zdvihla som ruky do vzduchu a jednou ho objala okolo krku a druhú mu priložila k tvári.

Ten bozk trval asi stovky rokov. Možno aj tisícky. A bol nádherný. Dokonalý. No, keď som si uvedomila, čo sa vlastne deje, pustila som ho a odtiahla sa od neho. Zrejme aj jemu v tej chvíli došlo, čo sa stalo. Pozrel na mňa s rozšírenými zreničkami a otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no nič z nich nevyšlo.

S roztrasenými kolenami som od neho odstúpila.

„Svoj dlh ste splatili, pane,“ šepla som, otočila sa na päte a odkráčala preč. Tak rýchlo, ako mi to len moje telo dovoľovalo. Vo Vstupnej hale som myslela, že omdliem. Priložila som si dlaň k čelu a ohromene vyšla von.

Bola som tak veľmi zamyslená tým, čo sa teraz vlastne stalo, že som netušila ani, kam to kráčam. Neustále som premýšľala nad tým bozkom. Čo...? Ako je to možné? Ako ma mohol pobozkať? Ako som mohla JA jeho pobozkať? Prečo sa to stalo? Merlin....

Nohy ma zaviedli na ihrisko. Posadila som sa na jednu z mnohých tribún a s prižmúrenými očami sledovala Chrabromilčana, poletujúceho na svojej metle sem a tam po ihrisku. Teplý vietor mi z mysle odfúkol všetky myšlienky. Našťastie.

Po dlhej chvíli, možno to bola aj hodina, si ku mne prisadol.

„Ahoj,“ pozdravil mi.

„Ahoj,“ odvetila som potichu. Ani jeden z nás nič viac nevravel, len sme ticho sedeli a dívali sa do diaľky. Po chvíľke som mu podala zložený pergamen, ktorý som vytiahla z vrecka nohavíc.

Nechápavo na mňa pozrel. „Čo to je?“

„Čítaj,“ pokynula som mu.

Nuž si ho odo mňa vzal, roztvoril a začítal sa doň. Po niekoľkých krátkych minútach na mňa pozrel.

„Madison,“ oslovil ma potichu, „ja... blahoželám, že ti to vyšlo.“

„Ďakujem, Bradley,“ odvetila som slabo.

„Takže sa zdá, že sa tie doučovania so Snapom vyplatili,“ poznamenal úprimne nadšene.

Pozrela som naňho a pri spomienkach na ten bozk som sa jemne usmiala.

„Áno, myslím, že áno.“