Záškodníci

Ahojte, decká ​ Taak, konečne pridávam ďalšiu kapitolu. Som rada, že som ju dokončila, pretože to s ňou ešte pred dvoma dňami nevyzeralo veľmi ružovo. Až kým ma nekopla múza. Napokon z toho vzniklo toto tu. Tak vám teda prajem príjemné čítanie. 

Vaša Lizy

Nepoznala som príčinu Bradleyho trestu, no veľmi ma to zaujímalo- nech som sa snažila akokoľvek veľmi na to nemyslieť. Chcela som sa ho na to spýtať hneď, ako o hodinu a pol vošiel do klubovne. No neurobila som tak. Namiesto toho som sa zašila do izby a zapla si starý gramofón. Baby ostali v klubovni, čo mi vlastne aj vyhovovalo. Sadla som si na okenný parapet.

Premýšľala som nad všetkým, čo sa stalo. Nad Dennisom a Colinom, potom nad Bradleym a nad tým, ako sa choval a napokon i nad Snapom. Čím ďalej, tým viac bol ku mne odporný. Nie žeby mi na jeho vzťahu ku mne záležalo, ale veľmi mi vadilo, že sa mi posmieval a nepekne so mnou hovoril. Stačilo, že som naňho pozrela a hneď sa mi zhoršila nálada. Každým dňom sa mi viac a viac protivil, on i to jeho správanie. Začínalo mi to liezť na nervy. Asi by mu bolo treba pripomenúť, čiou zásluhou tu je.

Nepríjemne ma pichlo v pravej nohe, ktorú som si zranila v máji. Pošúchala som si po starom zranení, letmo pritom pozrúc von oknom.  Na oblohe sa zbierali oceľovosivé mraky. Z takéhoto počasia ma stále bolela noha- nič prekvapivé.

„Ahoj,“ pozdravil mi odrazu chlapčenský hlas. Vyľakane som pozrela smerom, odkiaľ prišlo.

„Och, Bradley, vyľakal si ma,“ vydýchla som. Vtom mi ale došlo, že sa nachádza v mojej izbe- dievčenskej izbe. „Čo tu robíš? A ako si sa sem vlastne dostal?“

Vzal stoličku, čo bola pri stole, prisunul si ju ku mne a s úsmevom sa na ňu posadil.

„No, slávny Sirius Black nie je jediný, kto vie, ako poraziť tie schody,“ kývol hlavou ku dverám. Pokývala som hlavou a zhrnula si ofinu z tváre.

„Tak čo tu teda robíš?“

„Len som chcel vedieť, ako sa máš,“ odvetil. Posunul sa na stoličke trochu dopredu a lakťami sa oprel o kolená, zahľadiac sa mi do očí. Uhla som pohľadom a radšej sa zadívala späť na sivé oblaky za oknom. „Na chodbe si sa mi zdala veľmi zvláštna.“

Mala som obrovskú chuť nahlas si odfrknúť a niečo nepekné povedať, no neurobila som napokon ani jedno z toho.

„Mám sa fajn, Bradley, ďakujem,“ zamrmlala som. Čo ma ale prekvapilo, bola jeho nasledujúca reakcia.

„No určite,“ hlasno si odfrkol. „Preto sa takto tváriš. Preto tu sedíš celkom sama. Lebo sa máš fajn.“

„Bolo mi fajn, kým si tu neprišiel ty,“ odsekla som. Už chcel čosi povedať, no nedovolila som mu to, pokračovala som ďalej. „Naozaj neviem, o čo ti ide. No mal by si odísť. Keď ťa tu nájde Mayerová alebo McGonagallová-“

„Neviem, prečo by tu mala jedna z nich prísť,“ skočil mi do reči. Zamračila som sa.

„Nikdy ich nepodceňuj,“ povedala som nepríjemne. A skutočne som k nemu nechcela byť taká hnusná, ale nemohla som si pomôcť.

A asi som prestrelila. Súdiac podľa jeho výrazu v tvári a toho, ako sa postavil.

„Vieš čo, Madie? Asi som sa nemal vôbec unúvať sem prísť,“ vyhlásil dotknuto.

„Myslím, že máš pravdu, Bradley,“ prikývla som rovnako urazene. Na zopár sekúnd sa mi ešte zadíval do očí, nadul sa a odpochodoval preč. Hneď, ako sa za ním zabuchli dvere, tresla som päsťou do parapetu.

Všetko pokašleš, Madison! Si hlúpa hus!

V tú noc sa mi zaspávalo ťažko. Viečka sa mi privreli dávno po polnoci, to už baby boli v tom najtuhšom spánku. Myslela som na Bradleyho. Na to, ako nám bolo krásne, kým sme spolu ešte chodili. I na to, aké ťažké bolo byť bez neho počas tých troch mesiacov po tom, čo Voldemort padol. Aj na to, aká k nemu som. Možno, ak by som bola príjemnejšia, všetko by bolo inak. Ale... ako môžem byť príjemná, keď som ho po celý ten čas nezaujímala?

„Dobré ráno,“ pozdravila som ošetrovateľke hneď, ako som vošla do Nemocničného krídla. Pozrela na mňa a keď ma zbadala prichádzať, pousmiala sa.

„Už je takmer obed, slečna Dickinsonová, a navyše, mali ste tu už dávno byť,“ poznamenala pobavene. Podišla som až k nej, zvedavo si prezerajúc chlapca- očividne prváka- ktorý ležal v posteli a bolesťou mračil tvár. „Vydržte chvíľu, hneď sa vám venujem.“

Nuž som sa teda posadila na vedľajšiu posteľ a trpezlivo čakala. Po niekoľkých krátkych minútkach nečinného pozorovania hodín zavesených na stene ku mne konečne podišla.

„Tak sa na to teda pozrime,“ zamrmlala si popod nos a začala popri mne mávať prútikom. „Ako sa cítite?“

„Už oveľa lepšie,“ odvetila som a s úsmevom dodala: „Vďaka vám.“

„Nie, nie, milá slečna,“ pokrútila hlavou, sklopiac pritom prútik, „nie vďaka mne, ale vďaka profesorovi Snapovi. To on vám pripravil ten zázračný elixír.“

„No len sa nezbláznite,“ zašomrala som. Madam Pomfreyová mi venovala naoko prísny pohľad.

„A keď už sme pri tom,“ pokračovala ďalej, akoby som nebola nič povedala, „ten zázračný elixír už nemám. A keďže mi sem prišiel pacient, nestihla som ani zájsť za profesorom, musím byť neustále pri ňom,“ kývla hlavou k chlapčekovi, „je mu veľmi zle. Nestíham sa ani obracať.“

Súcitne som sa pousmiala to na ňu, to naňho.

„Nerobte si starosti, zájdem za ním,“ navrhla som. Všimla som si, ako sa jej uľavilo. „Nepotrebujete od neho nič, keď už tam idem?“

„Ďakujem, Madison, okrem vášho lieku nič,“ odpovedala jemne. „A čo sa týka vás, ste na tom oveľa lepšie, no pre istotu si ten elixír vezmite aj dnes, aj zajtra.“

„Dobre, madam Pomfreyová, tak teda idem,“ prikývla som a pobrala sa k dverám. Skôr, než som vyšla na chodbu, zvolala som na toho úbohého chlapčeka: „Skoré uzdravenie!“

Profesora Snapa som však v jeho kabinete nenašla. Alebo tam bol a len sa tváril, že nie je- čo by nebolo vlastne až tak nečakané (uňho je predsa možné všetko), ale i tak veľmi nepravdepodobné (Snape nebol, čo sa takýchto vecí týka, nikdy srab).

No skvelé, čo teraz? Madam Pomfreyová ma zaškrtí, keď zistí, že som si nevzala ten elixír.

Profesor mohol byť kdekoľvek. U McGonagallovej, vo Veľkej sieni, v kuchyni, v iných učebniach, niekde vonku, u Slughorna... hm, nie, nedokázala by som si predstaviť tých dvoch, ako spolu pijú „čaj o piatej“- rovnako ako to, že sa Snape krčí niekde v kúte a snaží sa splynúť so stenou. Tiež mohol byť aj v zborovni a tam by som sa teda nedostala už vôbec.

Doparoma s tým Snapom! Nech mu zhrdzavejú všetky kotlíky!

Vtom mi to došlo.

„Som ja ale génius,“ zamrmlala som si sama pre seba. Rýchlo som sa otočila k obrazu hneď vedľa mňa a vyhŕkla na divného muža: „Išiel dnes tadiaľto profesor Snape?“

„Áno, išiel,“ prikývol neochotne. Hneď mi došlo, koľká bije. Nuž som si povzdychla.

„A mohli by ste mi, prosím, povedať, kam išiel? Nutne od neho potrebujem elixír, poslala ma madam Pomfreyová.“

Chvíľu ten pán váhal- bolo mi jasné, že obrazy sú na strane profesorov a len tak hocikomu nehovoria, kam išiel- no napokon krátko prikývol.

„Nie som si celkom istý, slečna, ale myslím, že mal namierené do žalárov,“ odpovedal. Po tvári sa mi rozlial úsmev. Tak predsa len...

„Ďakujem vám, pane, práve ste niekomu zachránili život,“ vydýchla som nadšene a rozbehla sa vpred.

Keď som zbehla dole do žalárov, ovanul ma nepríjemný chlad. V prvom okamihu mi napadlo, že sa deje niečo zlé, no potom mi do mozgu doputovala informácia, že žaláre boli takéto nepríjemne chladné vždy, teda aspoň pre mňa.

Na chvíľu som sa zamyslela, keďže som si nevedela spomenúť, ktoré dvere sú tie do Snapovho laboratória. Po niekoľkých dlhých sekundách som si našťastie spomenula a pomaly k nim podišla. Zdvihla som ruku. Najprv som sa však obzrela vôkol seba, či tu nik nie je- hoci ma to vlastne ani nemuselo trápiť- a až tak zaklopala. Nič sa však nedialo. Nuž som zaklopala ešte raz a trochu ráznejšie. Stále nič.

Dofrasa! On sa asi vážne skrýva niekde v kúte. Má to premyslené, tu by ho teraz nik nehľadal, pretože si už všetci zvykli na to, že je profesorom OPČM.

No nenechala som sa odradiť.

„Veď ja ho odtiaľ vytiahnem,“ zasmiala som sa popod nos. „Nebude sa hrať na mŕtvu myš.“

Zdvihla som teda ruku ešte raz- a tajne som dúfala, že naposledy- a rytmicky zaklopala.

„Pán profesor, ste tam?“ jasné, že ste tam, viem to! „To som ja, Madison Dickinsonová! Posiela ma za vami madam Pomfreyová, pretože má veľa práce. A ja potrebujem ten elixír,“ rozpamätávala som sa na názov, „ehm, veľmi silný odvar pokoja.“

Musela som sa trochu pousmiať, keď mi došlo, že som to povedala presne ako on. Ešte aj s tým divným prízvukom. Potichu som sa zachichotala.

Čo mi však začínalo liezť na nervy, bol ten umastený Snape. Frustrovane som vzdychla. Oprela som sa čelom o dvere a znova- oveľa viac rozladene- na ne zaklopala.

„Pán profesor, no tak,“ povedala som do uzučkej štrbinky medzi dverami a zárubňou, odkiaľ vychádzalo jemnučké svetlo pripomínajúce svit mesiaca. „Ignorujete ma a ja tu umieram. Pred vašimi dverami. Uvidíte, potom vám tu bude smrdieť mrcinou. A nebude to moja vina.“

Keď sa zvnútra aj naďalej ozývalo veľké NIČ a Snape sa rozhodol ostať tam schovaný, spustila som plecia.

„Fajn, budem sa sťažovať vedeniu školy, že váš prístup je neprístojný!“ povedala som naoko urazene. Ani to s ním nepohlo. Nuž som nahnevane vydýchla a vykročila preč. Keď tu...

„Vzdávate sa veľmi rýchlo,“ ozvalo sa mi za chrbtom.

Prekvapene som sa otočila na päte. Vo dverách, na ktoré som len pred malou chvíľou klopala, stál Snape. Opäť raz bol len v košeli a čiernej veste. Dlhé havranie vlasy mal stiahnuté stuhou a rukávy na košeli vyhrnuté. Zrejme robil nejaký elixír. A nemýlila som sa, pretože hneď, ako som sa otočila tvárou k nemu, som pocítila závan čerstvých byliniek.

Ironicky pozdvihol kútiky pier.

„Dobrý deň, pane,“ pozdravila som zvesela. Už som sa nadychovala, že budem pokračovať, no Snapovi vyletelo obočie k čiernym vlasom.

„Netúžil som po ničom inom, len po vašej spoločnosti, slečna Dickinsonová,“ zatiahol. Bolo mi to úplne jasné, no i tak som musela zamrkať nad tým, ako veľmi nepresvedčivo znel. Prekrížil si ruky na hrudi. „Tak čo chcete?“

Vynútene som sa naňho usmiala. Och, ako veľmi mi liezlo na nervy to jeho správanie.

„Madam Pomfreyová ma za vami poslala, keďže ona nestíha, má veľa práce,“ spustila som už nie tak veselo ako predtým, „potrebovala by som ten odvar pokoja, ktorý ste mi predtým dali. Madam Pomfreyová trvá na tom, aby ste mi dali dva, jeden na dnes a jeden na zajtra.“

Niekoľko sekúnd sa mi uprene díval do očí. Zjavne sa snažil zistiť, či si len nevymýšľam. A trochu sa ma dotklo, že mi neveril. Aj po tom všetkom. Vyfúkla som vzduch z pľúc.

„Pokojne sa môžete presvedčiť, že vám neklamem a že sa nepokúšam predávkovať, ani nič podobné,“ odvrkla som. „No ošetrovateľka nebude nadšená, skutočne má s tým úbohým chlapcom veľa práce.“

Asi ani toto Snapa veľmi nepresvedčilo. No stačilo to na to, aby pretočil očami.

„Počkajte tu,“ zavrčal kútikom úst a stratil sa za dverami.

Niekoľko krátkych minút som tam tak stála a sledovala ten zvláštny jas, to svetlo, ktoré vychádzalo z miestnosti, v ktorej profesor zmizol. Vlnilo sa, akoby to bol dym alebo voda. A na zemi vytváralo strieborný odraz, malé vlny, ktoré sa hýbali. Radšej som nechcela vedieť, čo to tam Snape robil, kým som sem prišla.

Napokon to bol on, kto ma vyrušil v pozorovaní. Zdvihla som pohľad od podlahy a pozrela mu do tváre. Trochu sa mračil. Podal mi dva flakóny.

„Viete, ako ich užívať- po dúškoch, polovicu teraz a druhú polovicu večer. A zajtra to isté,“ pripomenul mi nepríjemným tónom.

Ľutovala som, že som sa ponúkla sem prísť. Ale madam Pomfreyová mala tak veľa práce, nemohla som od nej chcieť, aby ešte riešila aj nejaký môj liek.

„Ďakujem, pane,“ povedala som tichým hlasom.

Ako som si ich od neho brala, končekmi prstov som sa dotkla jeho dlane. Bola studená, takmer ako ľad. Rýchlo som mu pozrela do tváre. S prižmúrenými očami sa díval priamo do tých mojich, až sa mi na sekundu zastavilo srdce. Odstúpila som od neho a s rýchlym, nezrozumiteľným rozlúčením som vyštartovala preč.

Spomalila som, až keď som sa dostala zo žalárov. Pevnejšie som uchopila flakóny, aby mi nevypadli a už o čosi pokojnejšie zamierila do klubovne. Neviem, prečo ma tak nepríjemne zaskočil a roztriasol ten letmý dotyk. Po tele mi z toho nabehli zimomriavky.

„Ahoj, Madison,“ pozdravil mi znenazdajky známy hlas. Otočila som sa za ním. Ohromene som zamrkala a zoširoka sa usmiala na chlapca s okuliarmi.

„Harry, ahoj! Čo ty tu?“ zvedavo som sa spýtala.

„Prišiel som za Ginny. Nevieš náhodou, kde je?“

Zamyslene som sa poškriabala po brade.

„Naposledy som ju videla na raňajkách, ale myslím, že bude v klubovni. Zájdem po ňu a poviem jej, že ju tu čakáš,“ navrhla som, načo horlivo prikývol.

„Áno, to by bolo skvelé. Ďakujem.“

Už som sa chystala vykročiť ta, no Harry ma na poslednú chvíľu zastavil.

„Mimochodom, Madison, čo tu vlastne robíš?“ kývol hlavou ku schodom vedúcim do žalárov a uškrnul sa. „Len mi nevrav, že si niečo vyviedla.“

„Ale kdeže,“ zasmiala som sa. „Som pokojná ako baránok. To len so Snapom bez seba nevieme žiť, ako veľmi sa ľúbime.“

Harry sa v tom okamihu veselo rozosmial. Pobavene som ho pozorovala, až kým sa neupokojil.

„Fajn, tak ja teda idem po tú Ginny,“ vyhlásila som. „Určite bude celá bez seba, až ťa tu uvidí.“

„Jednoznačne. Počkám ju pri Núdzovej miestnosti.“