Záškodníci

Ahojte, decká  Konečne som stvorila ďalšiu kapitolku. Tak tu ju máte a užite si ju.

Vaša Lizy

Neskôr ma navštívili aj baby a ja som im všetko dopodrobna vyrozprávala.

Keďže som madam Pomfreyovej a profesorke McGonagallovej sľúbila, že na vyučovanie pôjdem až v utorok, celý pondelok som ešte preležala v posteli. Hrozne som sa nudila, tak som si aspoň urobila úlohy.

Na ďalší deň som hneď prvú hodinu mala so Snapom. Trochu som sa tej hodiny obávala, sama neviem prečo. Ale nedopadla tak zle, ako som očakávala. Opakovanie učiva z predošlých ročníkov bolo celkom jednoduché.

Predtým, než som vyšla z učebne, ma profesor zastavil. Nuž som podišla k jeho stolu. Otočil sa ku mne, až keď z triedy vyšiel posledný študent. Mračil sa, čo ma trochu prekvapilo- hoci uňho to také nečakané vlastne ani nie je. A vďaka tomu som sa cítila, akoby som niečo vyviedla.

„Čo som urobila tento krát, pán profesor?“ spýtala som sa. Podišiel o čosi bližšie ku mne a výsmešne podvihol kútiky pier.

„Napodiv nič,“ opäť raz použil ten svoj preslávený bodavý sarkazmus. No, ale zas to až tak nepreháňajme, nie som taký rebel. „Ale radšej by ste si mali pred mojou hodinou trochu pospať. Pokiaľ sa nemýlim, po obede máte voľnú hodinu. Tak to využite na poriadny spánok,“ tie dve posledné slová väčšmi zvýraznil, „aby ste opäť nemuseli omdlieť na mojej hodine. Druhý krát vám to nemusím tolerovať.“

Aj keby som sa mu povracala do tváre, ignoroval by to a učil by ma ďalej? Ktovie, raz to môžem skúsiť. A vlastne... ten chlap nie je normálny.

„Viete môj rozvrh lepšie ako ja samotná,“ poznamenala som so širokým úsmevom. Ale bol tak trochu vynútený, ak mám byť úprimná. „A mimochodom, úmrtie tolerujete? Alebo ma budete učiť aj v záhrobí? A keď sme už pri tom, aký je váš názor na smrť? Myslíte si, že by sa tam- na druhý svet- smrteľník mohol dostať bez toho, aby ukončil svoj život?“

Snapov mrazivý pohľad ma umlčal.

Páni, dnes som nejaká drzá. Snáď mi nedá trest.

Podišiel ešte bližšie a naklonil sa ku mne, prepaľujúc ma svojimi čiernymi očami.

„Nebuďte drzá, slečna Dickinsonová, inak vám budem musieť strhnúť body,“ zavrčal mi do tváre. Zacítila som z neho jemnú vôňu byliniek. Akých, to neviem.

„Tak prepáčte, pane, ale toto je súčasťou hodiny, podľa môjho skromného názoru,“ odtiahla som sa od neho, „lebo inak ako čiernou mágiu sa tam podľa mňa čarodejník nedostane.“

„Mlčte, Dickinsonová,“ zasyčal zúrivo. Vystrel sa a pritom vyfúkol vzduch z pľúc ako parná lokomotíva. „Choďte. Zmiznite! A nezabudnite dnes na minimum.“

Krátko som prikývla, prešla vôkol neho a trielila preč.

Ten chlap je blázon.

Prvé, čo profesorka Mayerová urobila po príchode do učebne transfigurácie, bolo, že si ma prezrela rýchlym pohľadom. Zjavne chcela zistiť, či sa už cítim dobre. Dojímala ma toľká starostlivosť.

„Dobrý deň, študenti,“ pozdravila nám a podišla ku katedre. „Dnes si zopakujeme kúzlo, ktoré premení zápalky v ihlice.“

Vytiahla som si teda prútik a v mysli rýchlo listovala, ako znelo to kúzlo.

Odrazu sa však zozadu ozval výsmešný hlas: „Madison to už nemusí robiť, ona to už predsa zvládla!“

Zaťala som päste. Nie, nebudem to komentovať. Nebudem to komentovať. Zbytočné plytvanie slov a dychu.

„Možno by ste nám to mohli predviesť, pán Moore, ak máte tak veľa rečí,“ vyzvala ho profesorka. Uškrnula som sa popod nos.

Na konci hodiny sme všetci odovzdali svoje práce. Myslím, že sa mi podarila. Robila som ju totiž skoro celý deň a bola som na to hrdá.

„Tu je moja práca,“ podala som ju profesorke. Vzala si ju odo mňa, položila ju na kôpku a zapísala na pergamen k môjmu menu V ako vynikajúci. Zamrkala som.

„Nečítali ste ju,“ oznámila som jej, hoci to bolo zbytočné. Profesorka na mňa pozrela.

„Máte pravdu,“ prikývla. Nechápavo som zmraštila obočie.

„Ale,“ zamrmlala som, kývnuc rukou k mojej práci, „ale prečo?“

Profesorka sa na mňa zmierlivo usmiala.

„Nemusím ju čítať, aby som vedela, že je napísaná na V,“ vysvetlila pokojne.

„Ale-“

„Už len kvôli tej ochote,“ skočila mi do reči, „aj keď ste boli v Nemocničnom krídle a necítili ste sa práve najlepšie. Viem to oceniť.“

Pousmiala som sa.

„A čo ten môj „nie práve najlepší prvý dojem“ ?“ nedalo mi to. Profesorka sa potichu zasmiala.

„No, ak vám bude veľmi chýbať, stačí povedať. V kabinete mám veľa pergamenov, ktoré by potrebovali pretriediť.“

Väčšmi som sa uškrnula.

„Tak bežte, slečna, nech vás nezdržiavam od obeda ešte viac,“ ukončila týmto náš rozhovor. Nuž som sa s ňou rozlúčila a ponáhľala sa za babami.

***

Takmer bez žmurknutia som pozorovala zapadajúce slnko. To, ako sa odrážalo od hladiny jazera, ako príjemný vánok pohojdával s korunami stromov Zakázaného lesa, ako si vtáčiky zvesela poletovali a vyspevovali ostošesť.

Privrela som viečka. Po dlhej dobe som sa cítila pokojne. Dnešné minimum dopadlo fajn. Teda, omnoho lepšie ako to minulé. Spomenula som si na to, ako som profesora dnes nahnevala.

„Som ťažko ranený. Dajte mi prvú pomoc,“ vyzval ma.

Rozopol si gombíky na svojom habite, zhodil ho zo seba a položil na katedru. Otočil sa ku mne so spýtavo pozdvihnutým obočím. Odrazu predo mnou stál celkom iný Snape. Bez toho čierneho habitu vyzeral byť akýsi scvrknutý a menej zastrašujúci. Zdal sa mi chudší, keď bol len v tej bielej košeli a čiernej veste.

Nervózne som sa zasmiala.

„Pane, tú som už zvládla. Stačí obviazať ranu a previezť k Sv. Mungovi,“ povedala som zľahka.

V tej chvíli profesor zbledol. Očividne mu došlo, čo som tým myslela. Všimla som si, ako sa mu svaly na sánke napli a ako vypol hruď. Podišiel ku mne, zadívajúc sa mi do očí mrazivým pohľadom, ktorý ma prikoval k miestu. Zastavil až celkom pri mne, takmer sme sa dotýkali nosmi.

„A cestou pritom neomdlieť, však?“ spýtal sa ma pomaly, zvýrazňujúc každé jedno slovo ironickým podtónom. Preglgla som. Niekoľko sekúnd mi takto hľadel do očí, až ma z toho začala bolieť hlava. Napokon odo mňa odstúpil so slovami: „Strhávam Chrabromilu desať bodov. A ak mi teraz nepredvediete bezchybnú prvú pomoc, strhnem vám ďalších desať a k tomu mesačný trest.“

Našťastie som perfektne zvládla ukázať mu, aká som šikovná a že sa mi podarilo zachrániť mu pred niekoľkými mesiacmi život nielen vďaka McGonagallovej a Sluhgornovi, ale aj vďaka tomu, že som na (jeho) hodinách OPČM dávala pozor.

Takže som neschytala žiaden mesačný trest, ani strhnutie ďalších bodov. Ale jeho pohľad, ktorým ma obdaroval, keď som odchádzala z učebne, stál za všetky tresty.

No a teraz som sa musela zasmiať nad tým, aká hlúposť mi to vtedy vyletela z úst. Na čo som myslela?! Hm, očividne na nič.

Až som nadskočila, keď sa vedľa mňa ozvalo: „Ahoj.“

Trhnutím som pozrela tam, odkiaľ to prišlo. Kúsok odo mňa stál chudý chlapec so svetlými vlasmi. Tak veľmi sa podobal na svojho brata, až som musela zalapať po dychu. Na krátku chvíľu sa mi zazdalo, že tu stojí Colin a nie jeho brat Dennis. Keď som si uvedomila, ako som sa zmýlila, vydýchla som a pozrela späť pred seba.

„Ahoj,“ odvetila som potichu. Kútikom oka som si všimla, že si sadol vedľa mňa do trávy.

„Dopočul som sa, že si sa necítila dobre. Už si v poriadku?“

Ťažkopádne som si povzdychla.

Načo tu teraz prišiel? Načo? Chce ma trápiť? Už sa konečne cítim pokojne, chce to celé zničiť?

„Áno, ďakujem, už je to omnoho lepšie,“ prikývla som.

Na kratučkú chvíľu nastalo ticho. Z celého tohto stretnutia- alebo ako to nazvať- som mala divný pocit. Cítila som, že mi Dennis niečo chce, ale aj naďalej mlčal. Až napokon...

„Snape mi ho vrátil,“ prehovoril. Pozrela som mu do tváre. Vyzeral pokojne, no medzi obočím mal jemnú vrásku. Do zorného poľa sa mi však dostalo niečo malé, niečo, čo vytiahol z vrecka. Bol to prsteň jeho brata. Sprudka som sa nadýchla a trochu sa od neho odtiahla, skloniac hlavu. „Vraj si mu povedala, že to nechceš. Prečo? Colin by určite chcel, aby si ho mala práve ty.“

Odtrhla som pohľad od trávy, na ktorú som hľadela, a pozrela mu do očí.

„Nie, takto by to rozhodne nechcel,“ zavrtela som horlivo hlavou. Vstala som. „Prepáč, Dennis, no nemôžem si ho vziať. Skutočne veľmi si cením, že ho chceš dať práve mne, ale nejde to. Nemôžem si ho vziať. Prepáč.“

Nato som vôkol neho prešla a rýchlym krokom zamierila do hradu. Počula som, ako za mnou Dennis kričal, no nepočúvala som ho.

Stačila som vbehnúť do haly a prejsť pár metrov, keď som do niekoho vrazila. Kvôli slzám v očiach som totiž nevidela svet vôkol seba. Vzhliadla som k tvári.

„Och, prepáč, Bradley,“ vydýchla som. Zamračil sa nad výrazom v mojej tvári.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma.

„Isteže,“ prikývla som. Chcela som povedať ešte niečo viac, no spoza môjho chrbta som začula kroky a hlas.

„Pán Rees, nezabudnite na svoj dnešný trest,“ povedal hlboký sarkastický hlas. Profesor obrany.

„Ty máš u Snapa trest?“ spýtala som sa šeptom. Bradley, ktorý predtým pozrel ponad moje plece na profesora, sa teraz zadíval späť do mojich očí.

„Bohužiaľ,“ zamrmlal sucho. „Musím už ísť, tak ahoj.“

Kývla som hlavou na rozlúčku, načo ma obišiel a odkráčal preč. Už som chcela tiež odísť, no zastavil ma profesor. Na chvíľu sa mi podarilo zabudnúť, že je tu. Za mojím chrbtom.

Prešiel pomaly popri mne. Celý čas som hľadela pred seba, až kým sa nepostavil predo mňa. Nepozrela som mu však do tváre.

„Čo, už vás prešla tá skvelá nálada, ktorou ste dnes prekypovali na mojej hodine?“ zatiahol výsmešne. Preglgla som. Nechcela som, aby videl, že mi niečo je. No neskoro som si uvedomila, že mám tvár ešte stále mokrú od sĺz.

Ach, áno, pán profesor. Spomenula som si na deň, kedy som vám zachránila život, a hneď sa mi urobilo zle od žalúdka. Netuším, čo to do mňa vtedy vošlo.

Mala som obrovskú chuť povedať mu tie slová do tváre, no nechcela som riskovať trest alebo strhnutie bodov. Už sme ich mali skutočne veľmi málo.

Napokon som sa zmohla len na tiché: „Očividne.“

Dovolila som si letmo mu pozrieť do tváre. Tváril sa samoľúbo. Och, iste, čo iné som mohla čakať?

„Ospravedlňte ma, pán profesor, čakajú ma povinnosti,“ povedala som stroho. Aj s ním som sa rozlúčila kývnutím hlavy a rázne odkráčala preč.