Záškodníci

Ahojte  Tak čo, užívate si dnešný voľný deň? Mám tu pre vás novú kapitolu, nie som s ňou však úplne spokojná. No i tak dúfam, že sa vám bude páčiť.

Tak vám prajem príjemné čítanie.

Vaša Lizy

Trvalo dlho, kým mi profesor Snape priniesol elixír. Do tej chvíle som sa prevracala na posteli a pokúšala sa nemyslieť na tú otrasnú bolesť hlavy. Napokon sa nado mnou Merlin zľutoval. Musela som uľavene vydýchnuť, keď som zbadala Snapa, ako vošiel do krídla a so zamračeným pohľadom ku mne podišiel. Zastavil úplne pri posteli, v ktorej som ležala, odzátkoval flakón a podal mi ho.

„Veľmi silný odvar pokoja, pite ho pomaly, po dúškoch,“ prikázal tichým, no mrazivým hlasom. Poslúchla som a pomaly ho vypila. S trhnutím si ho odo mňa vzal.

„Pán profesor,“ oslovila som ho slabo, zatiaľ čo on mi na stôl pokladal ďalšie dva flakóny a tie čisté mávnutím prútika odstránil. Vzhliadol od stolíka a pozrel mi do očí. A znenazdajky sa to znova stalo. Takmer mi jeho temné oči vyrazili dych. Prečo sa mi odrazu zdali byť také iné? Nie, boli predsa stále rovnaké- čierne ako eben. Ale... odkedy v nich vírila žiara? Taká zvláštna... ako... ako hviezdny prach.

Prepána, som blázon, zastonala som v duchu.

„Dickinsonová?“ prerušil tok mojich myšlienok. Zamrkala som. Všimla som si, že pozdvihol obočie. Zamrvila som sa na posteli ako červík.

„Ďakujem vám,“ šepla som.

Ironicky podvihol kútiky pier, až som hneď oľutovala, že som mu čosi také povedala. Chcela som to rýchlo vziať späť, no on vyzeral byť tým poďakovaním tak veľmi potešený (zaiste si viete predstaviť, akým spôsobom potešený), že ma to hneď omrzelo. Vedela som, že ak by som si dovolila niečo na to povedať, ešte by to skončilo trestom a strhnutými bodmi. A po tom som teda vôbec netúžila.

„To je v poriadku, slečna Dickinsonová, no verte mi, že vaše poďakovanie mi nevráti späť ten stratený čas, počas ktorého som vám musel pripravovať odvar pokoja, keďže ste natoľko,“ na sekundu sa odmlčal. Nadýchol sa, odložil prútik do rukáva čierneho habitu a výsmešne na mňa pozrel. „Keďže tak málo premýšľate a nevidíte nad vaše činy, ktoré takmer vždy končia katastrofou. Radím vám, aby ste si nabudúce radšej zistili účinky a ďalšie dôležité informácie elixírov ešte pred tým, než ich užijete. Nemuseli by ste tak byť príťažou nielen pre madam Pomfreyovú, ale i pre ostatných- vrátane mňa.“

Niekoľko dlhých sekúnd som naňho hľadela. Nevedela som, čo mám po tom jeho dlhom monológu cítiť. Chvíľu som sa cítila previnilo a následne som sa pristihla pri tom, ako veľmi ľutujem, že som ho v tú onú noc išla hľadať. A mala som naozaj obrovskú chuť vykričať mu do očí, ako veľmi to ľutujem, ako rada by som to zmenila a nechala ho tam umrieť. No znenazdajky ma pri tej predstave- ako leží vo veľkej kaluži krvi v Škriekajúcej búde, ako za ním nik ani slzu nevyroní počas jeho pohrebu- pichlo blízko pri srdci.

Vzdorovito som si odfrkla a odvrátila tvár.

Na ďalší deň za mnou prišla mama s ockom. Práve som sa pokúšala napísať si úlohu z transfigurácie, keď ku mne podišla madam Pomfreyová s elixírmi. Zahla som si roh v knihe na strane, z ktorej som sa snažila niečo vhodné nájsť, a posunula ju bokom spolu s pergamenom a zatvoreným kalamárom. Vzala som si od nej podávaný flakón.

„Slečna Dickinsonová, som naozaj veľmi rada, že sa tak poctivo pripravujete na vyučovanie aj vo chvíli, keď vám nie je práve do tanca, ale aby vám bolo jasno, v pondelok vás na vyučovanie nepustím. Ostanete tu, až kým sa neuistím, že ste v úplnom poriadku,“ vravela prísne. Povzdychla som si.

„Madam, prosím vás, v pondelok musím ísť na vyučovanie,“ vzdychla som a odzátkovala flakón. „Nechcem, aby ste si mysleli, že sa hrám na poctiváka, ale nie je nič horšie, ako doháňať zameškané učivo a popri tom stíhať aj to najnovšie.“

Ošetrovateľka si ma prezrela so zamračeným pohľadom.

„Naozaj si nie som istá, či je to dobrý nápad, slečna Dickinsonová.“

Spustila som plecia.

„Máte moje slovo, že ak by mi prišlo čo i len trochu nevoľno, okamžite za vami prídem,“ zaprisahala som sa. Nezdalo sa, že by ju to veľmi presvedčilo. No napokon prikývla. Nuž som do seba spokojne naliala elixír.

Presne v tej chvíli sa dvere do krídla otvorili a dnu vošla riaditeľka spolu s profesorkou Mayerovou a za nimi...

„Mami! Ocko!“ zvolala som prekvapene. Pribehli ku mne a mama ma hneď začala dusiť v objatí. „V poriadku, som v poriadku.“

Odtiahla sa odo mňa a celú si ma prezrela. Vo chvíli, keď som zbadala ockov výraz v tvári, vedela som, že toto bude zlé.

„Ako sa cítite, slečna Dickinsonová?“ pristúpila ku mne riaditeľka aj s profesorkou Mayerovou.

„Ďakujem, už oveľa lepšie,“ prikývla som, „vďaka madam Pomfreyovej a profesorovi Snapovi.“

„Tak to ma teší,“ ozvala sa riaditeľka. Napravila si habit a prísne na mňa pozrela. Videla som jej však v očiach, že jej odľahlo. Vždy som vedela, že profesorka McGonagallová bude perfektnou riaditeľkou, skutočne sa starala o všetkých študentov, nech boli v akejkoľvek fakulte. „Zájdem za profesormi a ospravedlním vás na pondelkovom vyučovaní.“

„Ale, pani riaditeľka,“ zasiahla som rýchlo, „ja v pondelok musím ísť na vyučovanie, nesmiem vymeškávať hodiny-“

„V pondelok ostanete tu a na vyučovanie pôjdete v utorok,“ povedala rázne, pričom ma ani nenechala dohovoriť. Sklonila som hlavu.

„Dobre, pani riaditeľka,“ pípla som krotko.

Menovaná pozrela to na mojich rodičov, to na profesorku Mayerovú.

„Poďte, profesorka,“ vyzvala ju jemne a kývla hlavou ku dverám.

Pozrela som ta. A musela som sa zaraziť.

Čo ten tu chce? Nestačilo, ako mi vyčistil žalúdok? Tak sa rozhodol prísť ešte aj teraz?

Pohľadom som skĺzla k rodičom. Mračili sa na mňa, ťažko povedať, či od hnevu alebo starostí.

„Pán profesor, nechajme ich teraz. Potom sa tu môžete vrátiť,“ začula som McGonagallovú. Kútikom oka som si všimla, že chvíľu váhal, no napokon vyšiel z krídla spolu s riaditeľkou a profesorkou Mayerovou.

Až ma zaliala vďačnosť. Bola som rada, že ho riaditeľka odtiahla preč. Nechcela som, aby videl, ako mi rodičia vynadajú do volov. Zhlboka som sa nadýchla.

„Madison, prepána, čo ti to napadlo?“ vzdychla mama ustarostene. Pozrela som si na ruky. Hovorí, akoby som sa pokúsila zabiť.

„Dobre vieš, že žiaden elixír nemôžeš brať dlho,“ pridal sa k nej aj ocko.

Skvelé, to bude úžasné. Cítim sa už dosť mizerne, nemuseli by ma takto mučiť.

„Prečo si radšej nezašla za madam Pomfreyovou? Tá by ti veľmi rýchlo pomohla,“ pokračoval ocko mentorským tónom. Frustrovane som vzdychla.

„Myslíte si, že by mi dala niečo iné?“ zamrmlala som.

„Určite by ti dala účinnejší liek, ktorý by ti pomohol veľmi rýchlo!“ povedala mama ostro.

„Len pokoj, drahá,“ upokojoval ju ocko.

Na krátku chvíľku nastalo ticho. Vzdorovito som si hľadela na ruky a pohrávala sa s prikrývkou. Bála som sa pozrieť im do očí. Nechcela som ta vidieť to sklamanie.

„Nerozumiem, Madison, ako si mohla nemyslieť na dôsledky svojich činov,“ prerušil to ticho ocko. „Mohlo sa ti stať niečo vážnejšie-“

„Vieš, oci,“ konečne som zdvihla hlavu a pozrela naňho, „v prvom rade som sa chcela zbaviť tých snov, kvôli ktorým to celé začalo!“

Nechcela som to povedať tak ostro, no nemohla som si pomôcť. Odrazu som v hrudi cítila niekoľko pocitov naraz a premiešavali sa vo mne. Chcela som kričať, chcela som plakať, povedať im, ako hrozne sa cítim. No napokon som si len zahryzla do pery, aby som zabránila slzám, ktoré sa snažili dostať na povrch.

„Prepáčte, pán Dickinson,“ ozval sa znenazdajky hlboký hlas, prichádzajúci odo dverí. S trhnutím som tam pozrela. Bol to Snape, kto sa odvážil teraz vkročiť do miestnosti a prerušiť náš rozhovor.

„Pán profesor,“ oslovil ho spýtavo ocko. Snape k nám pomaly vykročil.

„Myslím, že je to moja chyba,“ musela som sa uštipnúť, aby som uverila tomu, čo práve vyšlo z jeho úst. „Mojou úlohou, ako bývalého profesora elixírov, bolo naučiť študentov všetko o každom jednom elixíre. Som si istý, že to nie je chyba vašej dcéry, ak nemyslela nad následky, pretože je viac ako možné, že o prípadných vedľajších účinkoch toho elixíru nevedela.“

„Čo tým chcete povedať?“ nechápavo sa spýtala mama. Ja som naďalej neveriacky hľadela na profesora obrany.

Zastavil len kúsok odo mňa. Položil na nočný stolík flakón s odvarom pokoja a pozrel späť na rodičov s jemne pozdvihnutým obočím.

„Chcem tým povedať to, že som očividne chybil ja, ak som študentom nepovedal, aký dopad tento a ktorýkoľvek iný elixír môže mať na čarodejníka,“ vysvetlil nanajvýš pokojne. Ocko sa už chystal niečo povedať, no profesor pokračoval ďalej. „Preto mi je veľmi ľúto,“ v tú chvíľu som sa chcela nahlas rozosmiať, „čo som svojou nedbalosťou zapríčinil.“

Jeho slová mi vyrazili dych. Dlhú chvíľu bolo ticho a nikto z nás nevedel, čo na to povedať. A tak som mlčala a civela naňho ako vôl.

Prečo to všetko povedal? Prečo sa ma zastal? Nerozumela som tomu a chcela som sa ho na to spýtať, ale nebol na to vhodný čas a ani miesto.

„To je v poriadku, profesor Snape,“ odvetil napokon ocko, čím prerušil to ťaživé ticho. „Nedá sa na všetko myslieť.“

Nečujne som si odfrkla. Iste, ako inak, ocko mu nadržiava. Radšej jemu ako mne.

„Nerada to hovorím,“ ozvala sa ošetrovateľka zo svojho kabinetu, „no už by ste mali ísť. Madison musí oddychovať.“

Nuž som sa rozlúčila s mamou aj s ockom, sľúbila im, že si na seba dám pozor a že nebudem piť žiaden elixír, kým mi to nedovolí ošetrovateľka, a až tak sa pobrali preč. Profesorovi sa však očividne nechcelo. Toľko, čo sa za mojimi rodičmi zabuchli dvere, otočil sa ku mne.

„Naozaj veľmi ľutujem, že som niečo také urobil,“ zavrčal na mňa nevľúdne, „no mali by ste mi byť vďačná, že som sa vás zastal.“

Prižmúrila som oči a premerala si ho skúmavým pohľadom. Vyzeral byť maximálne nespokojný.

„Prečo ste to urobili, keď vám to bolo tak veľmi proti srsti?“ spýtala som sa zvedavo. Odtiahol sa odo mňa o kúsok. Zdalo sa, že ho moja otázka zaskočila. Napokon sa vystrel do celej svojej výšky a hrozivo sa uškrnul.

„Verte mi, slečna Dickinsonová, že nabudúce nepohnem už ani prstom, aby som vám pomohol, a nechám vás topiť sa vo vlastných problémoch, do ktorých sa vždy namočíte svojou nezodpovednosťou.“

Nato sa otočil na päte a vyštartoval z krídla. Jeho čierny plášť za ním len tak vial.

„To nie je odpoveď na moju otázku, pán profesor,“ povedala som nahlas, tak aby ma začul. To už bol pri dverách. Venoval mi však len ostrý pohľad a vyšiel na chodbu, zatresnúc za sebou dvere.