Záškodníci

Ahojte, ľudkovia  

Dnes som tu s novou kapitolkou a nebude veľmi veselá  No i tak si ju užite. A príjemné čitanie!

Vaša Lizy

Podoprela som si hlavu o ruku a unavene zívla.

„... veštenie na základe pozície a pohybu hviezd, ktorým sa budeme zaoberať niekoľko nasledujúcich hodín,“ vravela profesorka Trelawneynová svojím typickým tajomným hlasom.

Jej slová som počúvala len matne. Každá druhá veta mi unikala ako voda pomedzi prsty. Bola som unavená. Už celý týždeň sa mi snívalo o tom istom- ako sa pri mne zjavil Snape a nadával mi do volov preto, lebo som zachránila jeho a nie Colina. Bolo mi z toho do plaču. A nielen to.

Hneď po tom, čo sa skončila dvojhodinovka veštenia, som vybehla z učebne a trielila dole schodmi. Takmer som sa po nich skotúľala, no podarilo sa mi udržať na nohách a včas dobehnúť na dievčenské toalety.

Napokon som sa doterigala do Veľkej siene, kde už baby sedeli za stolom a tlačili do seba obed, horlivo pritom o niečom diskutujúc. Vo chvíli, keď som sa hodila na miesto vedľa Ginny, všetky tri zmĺkli. Hm, takže asi hovorili o mne. Siahla som po pohári a bezstarostne som si doň naliala čaj.

„Počuli sme ťa,“ prehovorila napokon Miona, nahodiac ten mentorský pohľad i tón hlasu, „túto noc, aj tie predošlé. A mala by si zájsť k madam Pomfreyovej.“

„Nie je to normálne, Madie,“ pridala sa k nej aj Ginny. „Ak sa necítiš dobre, naozaj by si za ňou mala zájsť.“

„A ako by mi podľa vás pomohla?“ odfrkla som si. Cenila som si, že si robili starosti, ale oni skutočne nevedia...

„Dala by ti elixír na upokojenie a potom by si nemusela mať tie nočné mory a nevyvrátila by si všetko, čo si za celý deň zjedla,“ zamudrovala Dory.

Ach, keby len vedeli, že ten elixír beriem už niekoľko týždňov. Už mi ani nezaberá.

„Vážne, Madie,“ ozvala sa opäť Hermiona, tentoraz už nie tak karhavo, „všetci to teraz po vojne máme ťažké. Ale takto to ďalej nemôže ísť. Nemôžeš sa takto trápiť, treba s tým niečo urobiť.“

Niekoľko sekúnd bolo ticho a ja som vzdorovito hľadela do svojho pohára. Napokon sa zo mňa vydral dlhý roztrasený výdych.

„Nevládzem už, neviem, čo robiť, aby mi tie otrasné myšlienky dali pokoj,“ dostala som zo seba. Ginny vedľa mňa ma súcitne pohladila.

„Je jediné riešenie,“ povedala, načo som na ňu spýtavo pozrela, „madam Pomfreyová.“

Povzdychla som si. Keď ošetrovateľka zistí, že som tie elixíry pila ako čistú vodu, zabije ma. No neostávalo mi nič iné, len súhlasne prikývnuť.

„Choď za ňou hneď teraz, vyzeráš hrozne,“ naklonila sa ku mne ponad stôl Dory.

„Nie, teraz nie, nemôžem, budeme mať hodinu so Snapom a na tej musím byť, inak ma zabije. Zájdem za ňou až po minime,“ zamrmlala som.

Baby neboli veľmi nadšené, ale museli byť spokojné aspoň s tým, že sa im vôbec podarilo presvedčiť ma.

Nasledujúce dve hodiny sa vliekli tak pomaly ako už dávno nie. Na obrane som to nejako zvládla, ani sama neviem ako. A keď sa hodina skončila, ponáhľala som sa z učebne, no zastavil ma profesor.

„Slečna Dickinsonová,“ oslovil ma spýtavo, no zároveň veľmi prísne. Keď som naňho pozrela, pozdvihol obočie. Naprázdno som preglgla.

„Hneď som späť, pane, musím si odbehnúť,“ kývla som hlavou k dverám. Chvíľu sa na mňa sústredene mračil, až napokon pokýval hlavou.

„V poriadku, ale ponáhľajte sa,“ odsekol nenadšene.

Rýchlo som teda trielila na toalety. Našťastie som sa tento krát nemusela klaňať záchodovej mise. No len som si potrebovala opláchnuť tvár, pretože na mňa od únavy prichádzali mdloby. Podarilo sa mi ich zahnať ľadovou vodou a celou cestou späť do učebne OPČM som zhlboka dýchala, aby som sa upokojila.

Keď som dorazila do učebne, Snape čosi robil pri katedre. Vošla som dnu a zatvorila za sebou dvere. Až v tej chvíli si uvedomil, že som tam. Pozrel na mňa ponad svoje plece.

„Tak ste späť, dobre, zložte si veci,“ kývol rukou k prvej lavici.

Nuž som teda podišla k nej a odložila si tašku. Nesadla som si za ňu, práve naopak, ostala som stáť. No keďže sa mi roztriasli kolená, oprela som sa o ňu, ako to zvykol robievať Slughorne. Dlaňami som sa o ňu pre istotu zaprela. No zistila som, že aj tie sa mi trasú, a tak som si ich prekrížila na hrudi.

Tak je to lepšie, pomyslela som si a pokývala hlavou.

V tej chvíli sa ku mne Snape otočil. V ruke držal akúsi knihu. Podišiel pomaly ku mne- pričom kríval- a podal mi ju. Vzala som si ju od neho. Bolo mi jasné, že si všimol, ako veľmi sa mi triasli ruky. No neriešil to, čo bolo len dobre.

„Ak budete robiť všetko to, čo vám poviem, a budete to robiť poriadne, na konci školského roka z vás bude skvelá profesorka,“ spustil a vykročil späť ku katedre, kde sa otočil tvárou ku mne a zadíval sa mi do očí. „No v prvom rade sa na mojich hodinách budete musieť sústrediť a to maximálne. Naučím vás presným pohybom prútika pri každom jednom kúzle, ako ho vylepšiť, ako zrušiť zdanlivo nezrušiteľné kliatby, ako im čeliť, ako im čo najúčinnejšie zabrániť. Skrátka všetko, čo budúci profesor obrany proti čiernej mágii potrebuje vedieť. A v neposlednom rade i to, ako to čo najlepšie podať ďalej.“

Počúvala som ho pozorne, no čím viac som sa snažila zapamätať si jeho slová, tým menej som si pamätala a vnímala.

„Takže si zatiaľ na úvod prečítate prvých desať strán, máte víkend, veľa času,“ dodal s tým otrasným úškrnom na tvári. Chcela som pretočiť očami, no zarazila ma jeho nasledujúca veta.  „Teraz mi predveďte kúzlo na zahnanie prízraku.“

Tak mnou trhlo, až sa mi zakrútilo v hlave a na čelo mi vystúpil chladivý pot. Aby som zakryla triašku, ktorá mnou v tom okamihu preletela, zasmiala som sa.

„Môžem to skúsiť na vás?“

Snapovi sa zablýskalo v ebenových očiach. Vedela som, že som prestrelila.

„Aby vám bolo jasné, slečna Dickinsonová,“ vystrel sa, čím ma vydesil ešte viac, než jeho samotný chladný a nevrlý hlas, „odvrávanie na mojich hodinách nestrpím. Inak si veľmi rýchlo premyslím, akú známku vám dám na koncoročných skúškach. A či vás vôbec na ne pustím.“

Krotko som prikývla. Vystrela som sa teda, vytiahla prútik, zdvihla ho do vzduchu a otvorila ústa. Už som išla vysloviť kúzlo, no v tej chvíli som pocítila, ako môj tlak klesol, zalial ma chlad a pot a už som si len uvedomila, že klesám k zemi.

Prebrala som sa až po nejakej chvíľke na to, že cítim nejaký prazvláštny pach. Otvorila som oči. Boli ale príliš ťažké. Zopár krát som zamrkala a opäť ich otvorila. Niekoľko sekúnd trvalo, kým sa mi pohľad zaostril.

Sedela som na stoličke s hlavou opretou o operadlo. Vedľa mňa čupel Snape. Jednou rukou ma držal za zápästie a tou druhou, v ktorej držal akýsi flakón, mi manévroval popod nosom. Zmraštila som nos, načo odtiahol flakón a zatvoril ho.

„Čo sa stalo?“ zachrapčala som.

„Omdleli ste,“ odvetil pokojne. Položil flakón na stôl- a až vtedy som si uvedomila, že sedím na jeho stoličke, pri katedre- a opäť ma chytil za zápästie.

„Och, dočerta,“ zamrmlala som a dlaňou som si prešla po tvári. Cítila som sa tak otrasne slabá.

„Máte veľmi slabý pulz,“ oznámil mi. Aj by som sa zatvárila prekvapene nad jeho vyčítavým tónom, keby som sa necítila tak hrozne. „Čo ste dnes jedli?“

Zaváhala som. Čo mu mám povedať? Pokúšala som sa jesť, ale všetko, čo som dala do žalúdka, hneď vyšlo späť.

„Všetko a nič,“ priznala som. Nechápavo zmraštil obočie. Nechcelo sa mi však vysvetľovať mu, v čom je problém. Preto som sa pokúsila normálne posadiť. Hneď ma ale zatlačil späť.

„Len ostaňte opretá, Dickinsonová, nebolo by múdre teraz vstávať,“ prikázal tvrdo. Pustil ma a vstal. „Ostaňte tu, hneď som späť.“

Nato sa stratil za dverami, ktoré viedli do jeho kabinetu. Nie, nemala som v pláne teraz niekam ísť. Takto mi bolo fajn. A navyše, veľmi sa mi chcelo spať. Nevládala som pohnúť ani čo i len brvou. Kútikom oka som zahliadla, ako sa Snape krívajúc vrátil späť ku mne. Neviem, prečo sa tak zatváril. Žeby na mňa nebol príjemný pohľad? Áno, cítila som, že som na tom hrozne. A ešte ma k tomu aj otrasne rozbolela hlava. Akoby mi chcela prasknúť priamo tam, v učebni obrany.

Snape priskočil ku mne a opäť si ku mne čupol. Chladnými prstami ma chytil za ruku. Odrazu som ho vnímala len cez akúsi hmlu. Alebo akoby som bola vo vode. Videla som ho pri sebe a počula jeho hlas, no nerozumela som mu. Necítila som si vlastné telo.

„Dýchajte, Dickinsonová,“ začula som jeho hlboký hlas, znejúci z veľkej diaľky. Chcela som zdvihnúť ruku, no nevládala som. Nevedela som ovládať vlastné telo. Len som tam tak sedela a hľadela pred seba. „Madison, počujete ma? Dýchajte. No tak, dýchajte! Dočerta.“

Pocítila som na tvári niečo studené. Prechádzal mi niečím po tvári a popri tom mi čosi vravel. Po tej nekonečnej chvíli, počas ktorej som bez pohnutia sedela na jeho stoličke, som pocítila, ako sa moje pľúca pohli a ja som mohla zamrkať.

„Slečna Dickinsonová,“ oslovil ma Snape zvláštne napäto.

Veľmi pomaly- a akoby to trvalo stovky rokov- som pohla hlavou smerom k nemu. Zdalo sa, že si vydýchol. Podal mi otvorený flakón. Chcela som ho vziať do rúk, no mala som ich tak veľmi slabé, že som ich nevládala zdvihnúť. Podráždene si povzdychol a priložil mi flakón k perám. Na hlt som vypila jeho obsah. Ako mi schádzal dole hrdlom, cítila som, že sa mi vracia cit do končatín.

„Myslíte, že môžete vstať?“ spýtal sa ma, zadívajúc sa mi do očí.

Pohla som hlavou na znak súhlasu, no nebola som si celkom istá, či to zvládnem. Vstal, naklonil sa ku mne, chytil ma pod pazuchy a pomohol mi na nohy. Prvý pocit bol veľmi zvláštny. Myslela som, že ma hodí späť o zem, no Snape ma udržal. Chytil ma okolo pásu a pomaly ma viedol k dverám.

„Pôjdeme na ošetrovňu,“ oznámil mi a trochu sa uškrnul, „ak tam, samozrejme, dôjdete.“

Vydýchla som.

„Nehovorte tak, pán profesor, ak ma tam nechcete priniesť v náručí,“ dostala som zo seba slabým hlasom, no dostatočne pobavene, aby pochopil, že si z neho robím žarty rovnako ako on zo mňa.

Ani neviem, ako dlho trvalo, kým sme sa dostali do Nemocničného krídla. Na chodbách našťastie nebolo nikoho, takže som sa nemusela báť, že sa po Rokforte rozšíria nejaké klebety. Avšak neďaleko od krídla som už nevládala kráčať, a tak ma Snape skutočne vzal do náručia.

Spolu s ťažkým výdychom ma položil na posteľ, načo k nám hneď pribehla madam Pomfreyová. Zdesene si prezrela najprv profesora, potom mňa, a tak zas profesora a opäť mňa.

„Čo sa, premerlina, stalo?“ zhíkla. Snape si zamračene pošúchal ranu na krku.

„Omdlela mi počas doučovania,“ vysvetlil namosúrene. Len veľmi ťažko som sa lepšie uložila na posteli.

„Prepána, čo si to tam s ňou robil, Severus?“ zhrozene naňho pozrela. Ten sa zamračil ešte viac.

„Nič, madam, len som sa necítila dobre,“ odpovedala som namiesto neho. Ošetrovateľka podišla ku mne a pohľadom mi skontrolovala celú tvár. Potom priložila ruku k môjmu čelu.

„Ako sa to stalo?“ odtiahla odo mňa ruku a skontrolovala pulz. Nespokojne cmukla jazykom, krútiac pritom hlavou.

„Už predtým som si všimol, že je veľmi bledá. A zrazu, keď mala ísť čarovať, omdlela. Trvalo dlho, kým sa mi podarilo prebrať ju. Chvíľu bola pri vedomí, no potom som ju začal opäť strácať, akoby chcela znova omdlieť,“ vravel nespokojne, ako keby som tam ani nebola. Keď dopovedal, ošetrovateľka na mňa prísne pozrela. Sklonila som hlavu. Vedela som, že je čas povedať pravdu. No predtým som sa musela ešte zopár krát zhlboka nadýchnuť.

„Viete, ako som tu minule prišla,“ začala som a spýtavo som jej pozrela do tváre, načo prikývla. „Nemohla som kvôli tomu celý týždeň spať, mala som... ehm, mala som nočné mory a bolo... často mi bolo zle... aj dnes... pred profesorovou hodinou som musela zájsť na toaletu, cítila som sa veľmi slabá, ale po chvíľke to prešlo... no keď som mala čarovať, ako povedal profesor,“ letmo som naňho pozrela, „prišlo mi veľmi nevoľno a... no, ehm, odpadla som.“

Po mojom monológu si madam Pomfreyová sťažka povzdychla.

„Dobre, slečna Dickinsonová, teraz vám dám elixír na upokojenie, ostanete tu cez noc a potom sa uvidí, čo ďalej. Musíte sa hlavne poriadne vyspať,“ povedal ustarostene. Už sa chystala ísť po elixír, no zastavila som ju.

„Ja si nie som celkom istá, či,“ na sekundu som zaváhala, keď na mňa spolu so Snapom tak prísne pozrela, „či mi to pomôže.“

Chvíľku trvalo, kým jej došlo, čo som povedala.

„Len mi nevravte, slečna, že ste ten elixír užívali celý týždeň,“ zamračila sa na mňa ešte hrôzostrašnejšie, než profesor Snape. Krotko som si zahryzla do pery. Vydral sa z nej veľmi zvláštny výdych. „Prepána, slečna, nemôžete ten elixír brať len tak, keď sa vám zachce,“ s ťažkým povzdychom sa otočila na Snapa, ktorý sa na mňa díval kamenným výrazom v tvári. „Severus, myslíš, že by si mohol pripraviť ten elixír, čo aj minule?“

„Váham, či tak urobiť, keďže si slečna Dickinsonová pre svoju hlúposť zasluhuje trest,“ prebodol ma mrazivým pohľadom, až sa mi z neho opäť zakrútilo v hlave a ja som klesla späť do vankúšov. „Ale v poriadku, pripravím ho. Budeš teda musieť chvíľu počkať, Poppy.“

„Myslím, že to zvládneme,“ pozrela na mňa s nepatrným úsmevom. Trhane som prikývla.

„Nič podobné už viac nechcem vidieť,“ povedal profesor ostro, nuž som naňho pomaly pozrela.

„A čo som podľa vás mala robiť?“ odfrkla som.

„Mali ste prísť za madam Pomfreyovou, na to tu je, slečna Dickinsonová,“ odsekol nahnevane, pričom ku mne urobil malý krok. „Pomohla by vám nejako to vyliečiť.“

„Vyliečiť?“ zopakovala som dotknuto. „Ja nie som chorá!“

„Vážne?“ pozdvihol vyzývavo obočie a uškrnul sa. „Nevyzerá to tak.“

„Severus!“ pohoršene zvolala ošetrovateľka. Ten na ňu letmo pozrel.

Predtým, než sa pobral pripraviť pre mňa ten elixír, venoval mi maximálne nevraživý pohľad. Zvrtol sa na päte a vyštartoval z miestnosti. Pri dverách som za ním ironicky zvolala: „Nemáte za čo, pán profesor! Rada to urobím aj nabudúce!“

Nato za sebou zatresol dvere.

„To ste nemuseli, slečna Dickinsonová,“ skonštatovala mentorským tónom. „Teraz len môžeme dúfať, že vám do elixíru nepridá aj nejaký jed.“

Zamračene som našpúlila pery.

„To on začal,“ ohradila som sa.

„Ale aj vás sem priviedol,“ podotkla. S prižmúrenými očami som na ňu pozrela.

„A ja som mu zachránila život!“