Záškodníci

Ahojte, ľudkovia Tak pridávam ďalšiu kapitolku. A je to už predposledná! Verili by ste tomu? Pretože ja nie, nechce sa mi veriť, že už som takmer dokončila ďalšiu poviedku 

Tak si jej čítanie užite. A potešte ma nejakým komentárom 

Vaša Lizy

„Tak sa drž,“ povedali sme si s babami za tento týždeň niekoľko krát. No ani raz som sa nebála tak ako v tejto chvíli. Stála som pred dverami do učebne a čakala, až budem môcť vojsť dnu. Bola to moja posledná skúška- z minima.

Baby už mali našťastie pokoj. No ja som sa triasla od nervozity a hrýzla si peru, div som si ju úplne neodhryzla. Celý týždeň to vlastne bolo podobne pred každou jednou skúškou. Toto však bolo niečo celkom iné. Od toho záviselo, či sa zo mňa stane profesorka alebo nie. A neustále mi to pripomínali pohľady báb, hoci sa snažili tváriť pokojne.

Vtom mi však zovrelo hrdlo. Dvere sa otvorili a spoza druhej strany sa na mňa dívala profesorka McGonagallová.

„Poďte, slečna Dickinsonová, je čas,“ oznámila mi a rukou mi pokynula, aby som vošla dnu. Hodila som posledný pohľad na moje priateľky. Veselo prikývli. Nuž som sa zhlboka nadýchla a nasledovala riaditeľku až ku katedre, za ktorou sedel zástupca z Ministerstva. Stiahlo mi hrdlo, keď som si uvedomila, že profesor Snape tu nie je. Dúfala som, že bude.

„Nech sa páči, slečna, posaďte sa,“ ponúkol mi postarší čarodejník stoličku oproti katedre.

Pomaly som teda podišla k nim. Vo chvíli, keď som sa na ňu posadila, všimla som si v rohu miestnosti vysokú tmavú postavu. V tom čiernom kúte by som si ho ani nevšimla.

„Verím, že vám neprekáža prítomnosť profesora Snapa. Chcel vidieť priebeh skúšky,“ povedala riaditeľka. Nemohlo jej však ujsť, že som sa pri pohľade na práve spomínaného profesora uvoľnila.

„Nie, neprekáža mi to,“ odvetila som.

Predtým, než mi položili prvú otázku, venovala som Snapovi pohľad. Uprene sa na mňa díval. Nepatrne podvihol kútiky pier hore a kývol hlavou. Pousmiala som sa, zhlboka sa nadýchla a oveľa pokojnejšie pozrela na skúšajúceho.

Cítila som sa o tisíc krát lepšie a istejšie, keď tam (so mnou) bol aj Snape.

Po nekonečnej chvíli ma nechali tak. Roztrasene som vstala. Už som sa netriasla od nervozity, ale od toho, že som skutočne mala po všetkom. Rozlúčila som sa s nimi a vyšla na chodbu. V tom momente sa ozval výbuch. Baby sa ma hneď začali vypytovať, ako to dopadlo. A neboli samy. Teraz pri nich stál už aj Dennis, Andrew a dokonca aj Flynn.

„Neviem, nedopadlo to zle, ale kto vie, či sa im to bude zdať dostatočné,“ vysvetlila som napäto.

To poobedie sme všetci strávili v klubovni a ďatelinovým pivom zapíjali to, že máme za sebou všetky skúšky. Možno úspešne a možno aj nie.

Na ďalší deň ráno som vstala zavčasu. Slnko ešte len vychádzalo a cez pootvorené okno som začula spev vtáčikov. Potichu som si zívla, zliezla z postele a s čistými vecami sa zatvorila do kúpeľne, kde som si dopriala osviežujúcu sprchu.

Dnes ma čakal dlhý deň. Dnes sa konal ples.

Keď som sa o niekoľko minút neskôr ocitla na chodbách, všade bolo ticho. Takmer celý hrad ešte spal. Pred skorými raňajkami som si dopriala dlhú prechádzku. Všemožne som sa snažila potlačiť myšlienky na Snapa úplne dozadu, no veľmi sa mi to nedarilo. Myseľ si robila, čo sa jej zachcelo.

Vo Veľkej sieni bolo veľmi málo študentov. A z profesorov tam bola profesorka Mayerová, Sinistrová a Sproutová a profesor Flitwick. Všetci sa medzi sebou zhovárali, pritom si obzerali Veľkú sieň. Zrejme riešili výzdobu. Kým som si odpíjala z teplej kávy, všimla som si, ako sa Mayerová zamračila. Čosi povedala Flitwickovi a ten hneď pokrčil plecami.

Ani neviem ako a už som mala zjedené raňajky. Milovala som takéto pokojné a nikým nerušené rána, kedy som si mohla vychutnávať čiernu kávu. No pohľad mi veľmi často utekal k profesorom, ktorí práve vstali od stola a zamierili preč.

Ešte mi ostával tento deň do ukončenia môjho trestu. Nuž som sa rozhodla, že zájdem za McGonagallovou, či s niečím nepotrebuje pomôcť. Hodila som do seba zvyšok kávy a zamierila do riaditeľne. Opäť som sa však rozhodla trochu sa prejsť. Nechcelo sa mi ísť hneď za ňou. A ktovie, možno ani nie je taký ranostaj ako ja.

Keď som prechádzala okolo zborovne, dvere boli trochu pootvorené, takže som odtiaľ začula hlasy.

„Podľa mňa to beriete príliš vážne, profesorka,“ povedal Flitwick. Určite to bol on, nik z profesorského zboru nemá na muža tak tenký hlas.

„Samozrejme, že to beriem vážne, je to moja práca,“ ohradila sa Mayerová. Zastavila som kúsok odo dvier a obzrela sa po chodbe, či tu nik nie je. Nebol, nuž som pristúpila bližšie k dverám a započúvala sa do rozhovoru. „Chcem, aby to bolo všetko na sto percent. Tento ples je pre študentov veľmi dôležitý. A nielen pre nich. Po tom všetkom, čím sme si museli prejsť, si každý z nás zaslúži, aby bol dnešný večer výnimočný.“

„To nepochybne bude, Andrea,“ ozval sa ďalší ženský hlas. A tentoraz to nebol nik iný ako osoba, ktorú som hľadala. Profesorka McGonagallová. „Filius vám len chcel naznačiť, že si na plecia dávate príliš veľa a zbytočne sa znervózňujete. Všetci chceme, aby tento ples dopadol výborne. Ale tiež si musíme zachovať chladnú hlavu.“

„Pani riaditeľka má pravdu, profesorka,“ pritakal Slughorne. „Urobili sme, čo sme mohli. Zvyšok uvidíme večer. Ja osobne sa náramne teším. Dokonca som pozval môjho dobrého priateľa, Minerva, vy ho poznáte...“

Ozvali sa tiché kroky. Och, áno, veľmi dobre som ich počula, a tiež mi bolo celkom jasné, že sa blížia smerom ku mne zo zborovne, no odrazu som nebola schopná ani jediného pohybu. Vo chvíli, keď sa dvere väčšmi otvorili a vyšla z nich vysoká tmavá postava, chcela som sa prepadnúť pod zem.

Už zas, zastonala som v duchu. Bude si myslieť, že nerobím nič iné, len počúvam cudzie rozhovory.

Zamračene prižmúril oči. Potom pozrel na profesorov v zborovni, tak späť na mňa a napokon vyšiel celkom na chodbu a zatvoril za sebou. V tej chvíli mi stiahlo vnútornosti. Zadíval sa na mňa totiž dosť nepekne, pritom si prekrížil ruky na hrudi.

„Dobré ráno,“ pípla som.

„Čo tu robíte, Dickinsonová?“ ignoroval môj pozdrav. Zastrčila som si neposlušné pramene vlasov za ucho a nesmelo mu pozrela do očí.

„Hľadala som profesorku McGonagallovú,“ odvetila som stále rovnako krotko.

„V akej záležitosti?“ vyzvedal ďalej. Neprestával sa tváriť tak zamračene.

„No, ešte stále trvá obdobie môjho trestu, tak mi napadlo, že teraz, niekoľko hodín pred plesom, budú potrebovať moju pomoc,“ vysvetlila som jemne.

Niekoľko sekúnd sa na mňa zvrchu díval.

„Myslím, že nie,“ odvetil nakoniec. Tentoraz som stiahla obočie ja. „Vaša prítomnosť pri prípravách Veľkej siene nie je potrebná, no oznámim pani riaditeľke, že ste tu boli a že svoj trest beriete mimoriadne zodpovedne. Teraz môžete ísť, slečna.“

Trochu ma zarazilo jeho správanie. Bol taký zvláštny. Po všetkých tých chvíľach s ním neprístupný, alebo ako to nazvať. Celé to povedal rázne a stroho. Na okamih som sklopila pohľad k zemi. Potom som ale pozrela späť do jeho obsidiánových očí. Vyzeral rovnako rázne. Zhlboka som sa nadýchla.

„Dobre, ďakujem,“ zamrmlala som a otočila sa na odchod. „Dovidenia, pán profesor.“

A so sklonenou hlavou som odkráčala preč.

Obzrela som sa v zrkadle. Mala som na sebe šaty vínovej farby až po zem bez ramienok. Na ľavej ruke sa mi vynímal náramok od Bradleyho a na pravom prostredníku Colinov prsteň. Cítila som trochu bôľ, keď som si uvedomila, že je to už viac ako rok, čo je Colin preč, a jediné, čo mi po ňom ostalo, bol prsteň s čiernym kameňom a spomienky v mysli.

Zhlboka som si vzdychla a otočila som sa k babám, ktoré už boli tiež pripravené.

„Tak teda poďme,“ povedala Miona s úsmevom na perách. Všetky tri vyzerali nádherne, ako princezné. Ako prekrásne labute, ktoré práve vyleteli z hniezda, aby spoznali svet.

Poslúchla som Mionu a pobrala sa s nimi do Veľkej sienie. Hoci som vďaka Mayerovej mala možnosť vedieť, ako bude sieň vyzerať, aj tak ma to prekvapilo. V skutočnosti totiž vyzerala omnoho krajšie. Po stranách boli okrúhle stoly so stoličkami a na nich- musela som sa pousmiať- po jednej ľalii. Zo začarovaného stropu, ktorý žiaril zapadajúcim slnkom, viseli kvetinové vence pospájané jeden k druhému. Nebolo ich veľa, tak akurát, aby podčiarkli to teplo, ktoré prúdilo do hradu cez otvorené vstupné dubové dvere.

Zatiaľ čo baby išli obsadiť stôl, zamierila som k profesorke Mayerovej. Práve stála kúsok od profesorského stola, ktorý stál na svojom mieste, ibaže teraz o niekoľko miest väčší, a zvesela sa zhovárala s profesorom Laneom. Profesorka na sebe mala azúrovo modrý habit a profesor zas zeleno šedý. Zastavila som kúsok od nich. Dala som im obom čas, aby si ma všimli, no nechcela som rušiť ich debatu. Keď ma napokon profesorka zbadala, široko sa usmiala. V tej chvíli na mňa pozrel aj profesor. Nuž som teda podišla celkom k nim.

„Dobrý večer,“ pozdravila som ich oboch, načo mi hneď odpovedali. Pozrela som na Mayerovú a ohromene mávla k výzdobe. „Vyzerá to... úžasne. Nečakala som, že to bude vyzerať až tak. Naozaj je to krása.“

Zbadala som na jej tvári rumenec.

„Ďakujem vám, Madison, som skutočne rada, že sa vám to páči,“ prikyvovala súhlasne. „A máte na tom aj vy zásluhu.“

„Čože?“ nechápala som.

„Boli ste to vy, kto mi poradil dať na stoly tie ľalie,“ odpovedala s ešte väčším úsmevom. Zavrtela som hlavou.

„Ale veď... to boli len ľalie,“ poznamenala som stále trochu nechápavým tónom. Obaja profesori sa zasmiali na mojej poznámke. Zamrkala som a vyčarila úprimný úsmev. „Tak, ďakujem. Ale už... už by som mala ísť.“

„Iste, bežte, slečna,“ opäť prikývla profesorka. Venovala som im obom posledný pohľad a vrátila sa k babám, ktoré už sedeli za stolom spolu s Andrewom a Bradleym.

Po chvíľke, počas ktorej do siene vchádzali študenti, profesori a ďalší pozvaní čarodejníci a čarodejnice, veselý šum stíchol a profesorka McGonagallová spustila príhovor. Nezabudla v ňom opäť spomenúť vďačnosť nad tým, že sme pred rokom zvíťazili nad Voldemortom, a tiež sa nezabudla opäť poďakovať vojnovým hrdinom za ich zásluhy.

Hneď po skončení jej monológu sa sieňou ozvali prvé tóny valčíka. Profesorka vstala a spolu s profesorom Snapom- musela som sa tlmene zasmiať- zišli do stredu siene, kde bol veľký parket, a pustili sa do elegantného tanca. Po chvíľke sa k nim pridali ďalší profesori a zopár odvážnych študentov. Baby neváhali a ponáhľali sa so svojimi partnermi tiež na parket. Dokonca aj Bradley kamsi zmizol a ja som ho po sekunde zbadala hneď pri Dory, ako sa pokúšal tancovať s neznámou dievčinou. Aj tentoraz som sa musela zasmiať.

Osamela som za stolom. Vôbec mi to neprekážalo. Aspoň som mohla nerušene sledovať Snapa. Opäť. Bolo to zvláštne, čudovala som sa, že sa on takmer vždy objaví na mieste, kde som bola ja, a ja som ho teraz pozorovala. Každý jeden jeho pohyb. Smiešne, však?

Mal na sebe čierny habit, čo ma vôbec neprekvapilo, no tento bol trochu iný. Gombíky boli strieborné, aj golier o trochu krajší a elegantnejší, nie len taký fádny. Dokonca som si na niektorých miestach všimla striebornú a zelenú nitku. Hm, niekto sa skutočne snažil vyzerať slávnostne. Jeho havranie vlasy boli tiež akési iné. Možno o trochu kratšie. A teraz okolo jeho svetlej tváre jemne poletovali ako nejaké pierka. A oči upieral na bod kdesi nad profesorkiným plecom.

Odtrhla som od nich svoj pohľad a radšej si odpila z tekvicového džúsu. Musím s tým prestať. Musím!

Celý čas sa mi potom podarilo nemyslieť na Snapa a ani si ho nevšímať- pri toľkom množstve ľudí vo Veľkej sieni to napokon ani nebolo také zložité. Chvíľu som tancovala s Ronom, chvíľu s Harrym, tak si ma uchmatol Dennis a prepustil ma zo svojho objatia až po štyroch tancoch. A potom som sa krútila na parkete už len s babami.

Keď som sa znenazdajky po maximálne únavnom tanci ocitla blízko profesorského stola, pohľad mi samovoľne zabehol k tej vysokej čiernej postave. Zamyslene pozoroval davy baviacich sa čarodejníkov i čarodejníc. Zdal sa mi byť až príliš zamyslený, neviem, či som ho niekedy takéhoto videla.

A odrazu sa otočil na päte a odkráčal preč, von zo siene. Netuším, prečo som to urobila, no vyštartovala som za ním. Po chodbách hradu som kráčala celkom potichu a pre istotu som sa vyzula, aby ma nezačul. Tajne som ho nasledovala až...

Moje obľúbené miesto, pomyslela som si a zmraštila obočie.

Sadol si na kamennú lavičku. A až po niekoľkých sekundách som si všimla, že na jej druhom konci tiež niekto sedí.

„Severus, drahý môj, prečo nie ste vo Veľkej sieni a nebavíte sa ako ostatní?“ zvedavo sa spýtala profesorka Trelawneyová svojím zvláštne zastretým hlasom.

Menovaný si takmer nečujne povzdychol, načo som sa väčšmi schovala za múr a takmer ani nedýchala.

„Akosi sa mi tam nechce byť,“ prezradil po chvíľke ticha. Vykukla som spoza múru, aby som videla, čo tí dvaja robia.

Zahliadla som profesorku, ako si k nemu prisadla a podala mu akúsi fľašu.

„Dáte si sherry?“

„Viete čo, Sibyla? Tento krát si predsa len dám,“ prikývol. Väčšmi som sa zamračila. A očividne som nebola jediná, ktorá sa čuduje.

„Ste dnes veľmi zvláštny, Severus. Trápi vás niečo?“

On však neodpovedal. Odpil si poriadne z fľaše a vrátil ju späť profesorke.

„Vnútorné oko mi ukázalo, že viac nebudete učiť Obranu proti čiernej mágii,“ poznamenala po chvíľke. Profesor mlčky prikývol. Zadržala som dych. „Máte v pláne nás opustiť?“

Ani na toto neodpovedal. Keď sa ale postavil, rýchlo som prebehla chodbou a schovala sa v tom najtmavšom kúte. Pritlačená na stenu som plytko dýchala a pokúšala sa upokojiť vlastné telo, ktoré ma nepočúvalo. Podlamovali sa mi kolená, srdce mi bilo ako divé a v ušiach zvonilo.

Začula som kroky, ktoré prešli kúsok odo mňa a po chvíľke aj zanikli. Chcela som sa odlepiť od steny a ísť sa posadiť na lavičku, no toľko, čo som tak urobila, objavila sa predo mnou akási postava. Výkrik sa mi zasekol kdesi v hrdle.

„Znova ste počúvali cudzí rozhovor?“ spýtal sa ma hlboký hlas. Profesor Snape. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.

„Nie, prepáčte, ja len,“ chcela som sa nejako vyhovoriť, no profesor mi skočil do reči.

„Nie som zvedavý na vaše výhovorky,“ odsekol, no neznelo to tak nepríjemne ako zvyčajne, a rozsvietil svoj prútik. Prižmúril oči. „Poďte, mali by ste si sadnúť. Vyzeráte dosť bledo.“

Vykročil chodbou a zamieril na miesto, kde len pred malou chvíľou bol spolu s profesorkou Veštenia. Zavrtela som hlavou a nasledovala ho. Netušila som, či sa nahnevá alebo nie, no musela som sa opýtať.

„Vy tu končíte, pane? Už na tejto škole nechcete učiť?“

Pozrel na mňa ponad plece. To sme práve došli k lavičke, nuž som na ňu hneď klesla a uľavene sa oprela.

„Viete, slečna,“ začal, pričom sa posadil vedľa mňa, „sú veci, ktoré vás nemusia zaujímať.“

„Iste, prepáčte,“ rýchlo som sa ospravedlnila. Nespúšťala som však z neho svoj pohľad.

Chvíľu sme takto vedľa seba mlčky sedeli. Pozorovala som každý jeho pohyb (znova) a on sa díval buď pred seba alebo na svoje ruky. Odrazu mi napadlo niečo šialené. A hoci tu nehrala hudba, vstala som, obula si topánky a postavila sa priamo pred neho. Nechápavo mi pozrel do tváre. Vystrela som k nemu ruku.

„Zatancujete si so mnou, pán profesor?“

„Nehrá tu ale hudba,“ podotkol.

„Je to až taký veľký problém?“ pousmiala som sa.

Niekoľko sekúnd mi ešte hľadel do očí, až sa napokon postavil, priblížil sa pomaly ku mne, chytil ma za podávanú ruku a druhou si ma k sebe pritiahol. Hneď sa mi bláznivo rozbúšilo srdce. Keď som mu položila dlaň na šiju, začali sme sa pohybovať na mieste. Bolo to trochu smiešne, ale nie až také hrozné.

„Urobili ste dobre, že ste s minimom neskončili,“ preťal ticho medzi nami. Pozrela som mu do očí.

„Áno?“

Prikývol.

„Zvládli ste to vynikajúco, preto,“ na sekundu sa zasekol a opätoval mi pohľad, „by ste mali vedieť, že v skutočnosti neodchádzam zo školy.“

„Nerozumiem,“ dožadovala som sa informácií. Pustil ma a odstúpil odo mňa.

„Profesor Slughorne odchádza na dôchodok, čo je príhodné, pretože som mal v pláne opätovne začať učiť Elixíry,“ pokračoval ďalej. Zmraštila som obočie.

„Ale... kto potom bude,“ nemusela som sa pýtať ďalej. Odrazu mi to došlo. Akoby mi do hlavy profesor vložil svoje vlastné myšlienky.

Pri pohľade do jeho očí- neusmieval sa, no jeho oči áno- som zdĺhavo vydýchla. V tej chvíli z vnútorného vrecka svojho habitu vytiahol akúsi obálku a podal mi ju. Skákala som z neho na obálku a zasa späť. Napokon som si ju od neho vzala, roztvorila a vytiahla zložený list.

„Prišlo vám to dnes pred plesom, dovolil som si ho prečítať,“ oznámil mi ľahostajne.

Aj keď som vedela, čo v ňom bude napísané vzhľadom k tomu, čo mi pred chvíľou povedal Snape, bála som sa otvoriť list. Zhlboka som sa nadýchla a odhodlala sa k tomu.

Vážená slečna Madison Adelaide Dickinsonová,

s veľkým potešením Vám oznamujeme, že sa Ministerstvo mágie Veľkej Británie rozhodlo zaradiť Vás do profesorského zboru Rokfortskej strednej školy čarodejníckej ako profesorku Obrany proti čiernej mágii.

Zároveň Vás chceme požiadať, aby ste sa dňa 5. júla 1999 dostavili na Ministerstvo mágie v Londýne na podpísanie zmluvy a všetkých potrebných dokumentov.

V prílohe Vám zasielame výsledky Vašich skúšok.

S pozdravom                                                                       Matthew Grand

                                                                                     Hlavný asistent ministra mágie

Kingsley Shacklebolt

Minister mágie Veľkej Británie

Musela som si ten list prečítať dva krát, kým mi skutočne došlo, čo sa v ňom vlastne píše. Potom som pomaly pozrela na Snapa, ktorý na mňa celý čas hľadel. Naprázdno som preglgla.

„Súhlasia... oni naozaj súhlasia,“ zamrmlala som. Podvihol kútiky pier.

„Samozrejme, že súhlasia,“ povedal tichým hlasom. „Skúšku ste zvládli výborne, nebol dôvod nesúhlasiť.“

„Ale to len vďaka vám,“ šepla som. Do očí sa mi od radosti tlačili slzy. Zbadala som na jeho tvári úprimný úsmev. Ale len taký jemný, takmer neviditeľný.

„Všetko dôležité som vás naučil, teraz je na čase, aby ste to VY naučili iných,“ prehovoril po chvíľke veľmi zvláštnym tónom. „Tak teda po prázdninách, pani profesorka.“

So slzami v očiach som sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát, až kým mi nezmizol z dohľadu úplne. Zvládla som to. Ja som to zvládla. Je zo mňa profesorka. PROFESORKA.