Záškodníci

Ahojte   Na úvod sa ospravedlňujem, že to tak trvalo, kým som pridala kapitolku. Bola som totiž mimo Slovenska. Ale dnes sa to chystám napraviť 

Takže budem dúfať, že sa vám kapitola bude páčiť. A užite si jej čítanie.

Vaša Lizy

„Ach, doparoma! Nemôžem si spomenúť, ako to bolo,“ zavrčala Dory vedľa mňa. Začula som, ako netrpezlivo prelistovala knihu, kým našla, čo hľadala. A potom: „Ach, no iste. Takže ešte raz...“

A takto to bolo celé dni. Všetci sme začínali byť pekne nervózni z nadchádzajúcich skúšok, ktoré sa blížili neuveriteľnou rýchlosťou. Už o týždeň budem mať po všetkom.

Bol víkend pred skúškami a my sme sa snažili natlačiť do hlavy to, čo sa dalo. Dokonca i to, čo sa nedalo. Niektorých som pristihla pri tom, ako sa snažia pripraviť „zázračný“ elixír. Boli to presne tie typy, ktoré namiesto rozumného učenia sa strácali čas s vymýšľaním hlúpostí, ktoré by im s tým mohli pomôcť.

Dnes sme s babami sedeli pri jazere. Vonku bolo krásne a teplo, až to človeka nútilo cítiť sa fajn, aj keď bol v skutočnosti napätý a nervózny. Ja som sa práve so zatvorenými očami pokúšala vymenovať prísady na prípravu Veritasera.

Po poslednom rozhovore so Snapom to medzi nami bolo o čosi iné. Na včerajšej poslednej hodine minima mi daroval povzbudivý pohľad. Myslím, že to bolo najviac, čo pre mňa mohol urobiť. A čo sa týka Bradleyho... no, tak s tým som sa veľmi nebavila. Vídali sme sa každý deň a to niekoľko krát, ale nemali sme potrebu rozprávať sa. Obaja sme už boli v poriadku, takže to bolo o to jednoduchšie.

Dnes ale mal byť výlet do Rokvillu. Posledný. No ešte sme mali chvíľu čas a tak sme to chceli s babami využiť na tlačenie informácií do už bez tak plnej hlavy. No keď napokon nadišla hodina odchodu, nedočkavo sme sa postavili ku skupinke študentov. Medzi nimi bol aj Bradley. Len sme sa na seba nesmelo usmiali. Dory sa na chvíľu od nás odpojila a podišla k Andrewovi. Cítila som sa pri pohľade na ten zaľúbený párik trochu trápne. No radšej som odvrátila tvár a zadívala sa do diaľky.

V Rokville sme prešli, tuším, všetky obchody. Ako posledný sme si nechali výber šiat na ples. Ani v najmenšom to nebolo jednoduché, ale aspoň to bola zábava. Hoci Miona sa mi zdala byť trochu zvláštna. Napokon sme unavené došli k Trom metlám a zložili sa pri jednom z mnohých stolov.

Práve sme si u Rosmerty objednali ďatelinové pivo, keď sa dvere do hostinca otvorili a dnu vošiel Snape. Naprázdno som preglgla. Poobzeral sa po voľnom stole. Mňa si zrejme ani nevšimol. Čosi povedal Rosmerte a usadil sa za jediný voľný stôl celkom v rohu, odkiaľ mal na celý hostinec perfektný výhľad. V duchu som sa zasmiala. Celý Snape.

„Nechcela som nič hovoriť,“ ozvala sa Miona, „no Snape predtým stál pred obchodom so šatami.“

„Čo, chcel si jedny kúpiť?“ zasmiala sa Ginny. Miona jej venovala mentorský pohľad, potom ale pozrela na mňa, akoby to všetko bola moja vina.

„Proste tam len tak stál a obzeral sa. Akoby na niečo čakal,“ doložila napäto.

„Vážne? Nevidela som ho tam, keď sme vychádzali,“ povedala som nenútene. Vtom mi to došlo. Ani som sa nemusela dívať na tie ich veľavravné pohľady. Pomaly som naňho pozrela. Hľadel do Denného proroka. Ani to, čo mi Miona povedala, nebolo také zvláštne ako ten pocit v hrudi, ktorý som cítila už niekoľko dní a zásadne v prítomnosti muža s obsidiánovými očami. Tými, ktoré mi konečne opätovali pohľad. Rýchlo som sklopila hlavu.

„Nezdá sa ti to divné?“ ozvala sa tento krát Dory. Nechcela som zdvihnúť hlavu. Nechcela som sa dívať ani na jednu z nich.

„Tak, nech sa páči, slečny,“ položila pred nás Rosmerta poháre. Vzala som do ruky ten svoj a odpila si dva veľké dúšky.

„Počula som vás,“ preťala som ticho za našim stolom. Letmo som na každú z nich pozrela. „Keď ste v izbe hovorili o Snapovi a o spôsobe, akým mi dať najavo, že sa správa zvláštne. Vtedy, keď sa Flynnovi stalo to zranenie.“

„Počula si nás?“ zopakovala Miona. Len som prikývla.

„Tuším, že viem, prečo to všetko. Ale nebudem si istá, pokiaľ to neprizná on sám,“ povedala som po chvíľke a znova si poriadne odpila z piva.

Mala som neuveriteľné nutkanie vstať, prísť k Snapovi, sadnúť si k nemu a len tak sedieť, možno mlčky alebo aj nie. Spomenula som si na vlastné slová, ktoré zo mňa vyšli, keď sme tu boli naposledy: „Smiem vás počas budúceho výletu na niečo pozvať?“

Spomínam si aj na jeho ráznu (a trochu i prekvapenú) odpoveď: „To rozhodne nie.“

Dokonca ešte aj teraz som sa pre to cítila hrozne trápne. Napadla mi to poriadna hlúposť. A hoci som si to myslela aj v tejto chvíli, nemohla som sa zbaviť toho nutkania. Dívala som sa na Snapa a tak trochu dúfala, že po mne hodí škaredý pohľad, ktorý by mi tú hlúposť vytĺkol z hlavy. No on nie. Díval sa do novín a popíjal whisky. Ako keby bol vo svojej pracovni a iba oddychoval.

A potom mi znova napadlo to, o čom sme sa s babami pred chvíľou rozprávali. Do hrude sa mi votrel ešte zvláštnejší pocit ako predtým. Sledoval ma? Pozoroval každý môj krok? Nie je to možné. Nie je možné, aby som si to nevšimla. Ale čo ak...?

Bola som rada, keď baby prerušili moje premýšľanie so slovami, že si chcú ísť kúpiť ešte nejaký šperk k šatám. Nuž som pomaly vypila zvyšok obsahu pohára. Vložila som Ginny do ruky mince a nechala ju ísť zaplatiť, zatiaľ čo mi Miona kúzlom opatrne strčila šaty do malej kabely prevesenej cez moje plece. Keď sa tak stalo, vyšli sme do príjemne teplého popoludnia. No zvuk zatvárajúcich sa dvier mi zastavil srdce. Pozrela som sa na ne cez plece a tak na baby.

„Niečo som si tam zabudla. Choďte a nečakajte ma,“ oznámila som im. Skôr, než stihla ktorákoľvek z nich nejako zareagovať, otočila som sa a vrátila sa do hostinca.

Pohľad mi automaticky zaletel k stolu v rohu miestnosti. Stále tam sedel. A stále sa díval do novín, takže si ma vôbec nevšimol. Podišla som k pultu.

„Zabudla si si niečo?“ spýtala sa ma milo Rosmerta. Zavrtela som hlavou.

„Prosím ťa, nalej mi ešte jedno pivo a k tomu pohár whisky,“ požiadala som ju. Pobavene prižmúrila oči, no dala mi, o čo som ju požiadala.

Vzala som teda do jednej ruky pohár s pivom a do druhej whisky a vykročila k Snapovi. Nevšimol si ma dokonca ani vtedy, keď som zastavila pri jeho stole. Položila som teda poháre a sadla si oproti nemu. Až vtedy zdvihol pohľad od novín a pozrel na mňa. Zarazil sa. Očividne ma tu nečakal. Natiahla som sa za pohárom s whisky a posunula ho k nemu. Ten s pivom som si prisunula k sebe.

„Navzdory tomu, že ste ma minule tak nepríjemne odmietli, dovolila som si kúpiť vám ďalší pohár whisky,“ prehovorila som. Hoci som mala stiahnuté vnútro, môj hlas znel pokojne a sebavedomo. Dokonca sa mi v tej chvíli aj prestali triasť ruky. Zdvihla som pohár do vzduchu a predtým, než som si z neho odpila, potichu som povedala: „Na zdravie, pán profesor.“

Mlčky sledoval, ako som si odpila, ako som vrátila pohár späť na stôl a ako som pokojne odložila kabelku vedľa seba.

„Prečo?“ spýtal sa. Pritom zložil noviny a položil ich na stôl. Laxne som pokrčila plecami.

„Neviem, chcela som,“ odvetila som jednoducho. Niekoľko sekúnd mlčal, potom ale...

„Nevypijem to.“

Zasmiala som sa na jeho vyhlásení. „VY ste ten, kto sa vyzná v jedoch. Takže pokiaľ ide o to, môžete mi dôverovať.“

Ledva počuteľne si vzdychol.

„Nemám strach, či ste mi náhodou niečo nenaliali do whisky,“ odvrkol a už chcel pokračovať, no ja som mu skočila do reči.

„Je to preto, že som vám ju kúpila ja, je tak?“ pozdvihla som spýtavo obočie. Odpovedal mi tým, že neodpovedal. Kto mlčí, ten svedčí. Odvrátila som na sekundu tvár, no potom som pozrela späť naňho. Pousmiala som sa. „Fajn, nemusíte to vypiť. Neurazím sa. No snáď vám neprekáža, že som tu.“

„Vlastne som dúfal, že budem mať pokoj,“ odsekol. Kútiky mal však ironicky pozdvihnuté. Zrejme si myslel, že ma tým zastraší alebo čo.

„Tak to ste si potom zvolili nesprávne miesto, pane,“ podotkla som, kývnuc k preplneným stolom. Znova som si odpila, tentoraz poriadne, a oprela sa o operadlo stoličky. Všimla som si, ako Snapovi stihol za ten čas klesnúť ten jeho ironický úškrn. A teraz sa na mňa díval so stiahnutým obočím.

„Čo chcete?“

Jeho otázka ma zarazila. A pobavila zároveň.

„Čo chcem?“ zasmiala som sa. Zamrkala som a ukázala na pohár predo mnou. „Vypiť to pivo.“

„O čo vám ide?“ rozhodol sa položiť otázku trochu inak. A znelo to dosť rázne. Prekrížila som si ruky na hrudi a zadívala sa mu priamo do čiernych očí.

„Prečo nikomu nedôverujete?“ vyšlo zo mňa. Nečakala som však na jeho odpoveď, pokračovala som ďalej. „Prečo tu nemôžem len tak sedieť vo vašej spoločnosti? Prečo za všetkým vidíte postranné motívy?“ neodpovedal. Spustila som ruky, nahla sa dopredu a oprela sa lakťami o stôl, zadívajúc sa na môj pohár. „Nechcem od vás nič. Skrátka tu chcem len sedieť. A nemusíme sa ani rozprávať, ak nechcete.“

Niekoľko sekúnd bolo medzi nami ticho. Potom som si však všimla, ako vzal do rúk svoj pohár a dopil jeho obsah. Odsunul ho bokom a postavil pred seba ten odo mňa. V duchu som sa uškrnula.

„Kde sú vaše priateľky?“ ozval sa po chvíľke. Vzhliadla som od svojho pohára a pozrela mu do tváre. Opäť sa uškŕňal.

„Nie sú tu,“ odpovedala som.

„To vidím,“ prikývol ironicky. Zhlboka som sa nadýchla. „Ako je možné, že nie ste s nimi?“

 „Mali iné plány ako ja a nakupovania,“ vzala som do rúk pohár, „som mala na dnes viac než dosť.“

Odpila som si znova poriadny dúšok piva a vychutnávala si to, ako ma upokojoval.

„Tak ste sa radšej rozhodli pre mňa,“ spýtavo podvihol obočie, no nemohol zakryť to, ako mu trhalo kútikmi pier.

„Správne, irónia je mi bližšia ako vyberanie nejakých šperkov,“ prikývla som tentoraz ja s jemnou dávkou sarkazmu.

Znova som si odpila zo svojho pohára. Pritom som sledovala, ako sa on díval na ten jeho. Na sekundu som zaváhala, no potom...

„Ak to nechcete, môžem to vypiť ja,“ natiahla som sa za whisky. On ju však odsunul z môjho dosahu.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ poznamenal.

„Prečo?“

„Vy si možno nepamätáte, aké to bolo, keď ste za mnou prišli naposledy, čo ste boli opitá, ale ja bohužiaľ áno,“ vysvetlil výsmešne. Zarazila som sa a stiahla sa späť.

„Ale veď...“ nevedela som, čo povedať. „Veď ste... vraveli ste, že to nebolo také zlé.“

„Klamal som,“ priznal nanajvýš pokojne a pritom sa oprel o operadlo svojej stoličky. Nemo som naňho hľadela. Po chvíľke som sa ale spamätala.

„Takže... povedala som alebo urobila niečo hlúpe?“ odvážila som sa spýtať. Opatrne.

„Oboje,“ odvetil. Vydral sa zo mňa dlhý výdych.

„Ospravedlňujem sa vám za to,“ zašomrala som so sklonenou hlavou. Začula som, ako sa potichu zasmial. Neodvažovala som sa však pozrieť mu do očí.

„Bude lepšie, keď na to zabudneme, nemyslíte?“

Pomaly som zdvihla hlavu a pozrela naňho. Neuškŕňal sa. Ani jeho tón už nebol taký posmešný. Pristihla som sa pri tom, ako prikyvujem.

„Výborne,“ skonštatoval, vzal do ruky pohár a odpil si z neho.

Potom nastalo ticho. A celkom dlhé. Ja som do seba liala pivo a premýšľala nad tým, ako je možné, že tu sedím so Snapom a nehádame sa, ani netrúsime bodavé poznámky. Len tak sme sedeli oproti sebe, popíjali si a uvažovali každý nad tým svojím. Keď som si všimla, že dopil whisky, naliala som do seba zvyšok môjho piva.

„Už pôjdem,“ oznámila som rýchlo. Schmatla som svoju kabelu a chystala sa vstať, keď ma zastavili jeho slová.

„Ďakujem vám za tú whisky,“ povedal tichým hlasom. Zrejme mu robilo veľký problém ďakovať mi za niečo. Pozrela som mu do čiernych očí. Díval sa na mňa.

„To je v poriadku,“ pousmiala som sa. Chvíľu som sa naňho dívala, až som napokon vstala a prehodila si kabelu cez plece. No ešte som naňho pozrela. „Ostávate tu, pane?“ spýtala som sa jemne.

Pohľadom preletel po miestnosti a potom zabodol svoje oči do mňa.

„Áno, ostávam,“ odpovedal napokon, stále takým tichým hlasom.

„Dobre, teda,“ prikývla som. „Tak dovidenia. A... ďakujem.“

Venovala som mu posledný letmý úsmev a vyšla von. V tej chvíli sa mi zatočilo v hlave. Neviem, či od toho, ako som do seba hodila do pivo, alebo od toľkého množstva pocitov, ktoré sa vo mne miešali. Na sekundu som sa oprela dlaňou o budovu a pár krát sa zhlboka nadýchla. Keď sa mi napokon podarilo ovládnuť vlastné telo, vykročila som pomaly ulicou.

Do hradu som sa vrátila sama. Celou cestou som uvažovala len a len nad Snapom. Nemohla som si pomôcť. Zaryl sa mi tak hlboko do mysle, že som tomu takmer nemohla zabrániť. Teda tomu premýšľaniu o ňom. O tom, ako veľmi sa vzťah medzi nami zmenil. Kedysi to bolo o nenávisti. Teraz ale nie. Áno, veľmi často sme sa pochytili a rýpali jeden do druhého, ale už to nebolo také strašné ako predtým. A najhoršie na tom bolo, že som sa nikdy predtým necítila tak podivne.

Ani si nepamätám, kedy som došla do hradu. Zavrtela som hlavou a vošla do Veľkej siene, kde už za chrabromilským stolom sedeli baby so širokými úsmevmi na perách a tlačili do seba večeru.