Záškodníci

Ahojte! Tak mi to znova trochu trvalo, ale napokon sa mi podarilo kapitolu dokončiť. Dnes ju sem pridávam a zároveň dúfam, že sa v nej nenájdu žiadne chyby. Skutočne sa mi ju už nechcelo kontrolovať.

Takže vám prajem príjemné čítanie

Vaša Lizy

Predtým, než mama odišla, nezabudla mi vyčistiť žalúdok za to, že som utiekla zo školy. No hneď po tom ma silno objala. Pochopila som, čo tým chcela povedať. No nepotrebovala som žiadnu chválu, nebyť Snapa, nikdy by som to kúzlo nezvládla, a nepotrebovala som ani žiadne ľútostivé pohľady a slová.

Spokojnosť, ktorú som cítila, však zmizla vo chvíli, keď som o tom povedala babám. O tom, že Monique Carterová zo Snapovho tajného listu je vlastne moja mama. Keď mi o tom hovorila mama, bolo to celkom iné. Tešila som sa, že si s ním tak dobre rozumela a že si boli, a teda sú, tak blízki. Ale znenazdajky moju hruď opäť zaplavil ten divný pocit, ktorý som cítila predtým v Nemocničnom krídle. A nedal mi ani dýchať. Dokonca celé nasledujúce dva dni.

Celý ten týždeň boli Snapove hodiny buď zastupované iným profesorom alebo odpadli, ak to bola posledná hodina. A v piatok to bolo presne tak. Skončili sme skôr, čo bolo výborné, pretože som chcela celé poobedie stráviť za závesmi mojej postele a striedavo sa učiť a fňukať.

Z rozchodu s Bradleym mi ešte stále bolo hrozne. Horšie bolo už len to, keď sme sa stretli na hodinách, v klubovni alebo vo Veľkej sieni. Občas som sa pristihla pri tom, že sa vyhýbam jeho pohľadu. Bolo to na nervy.

Ako som povedala, tak som aj urobila. Celé poobedie som strávila v izbe a pripravovala sa na koncoročné skúšky. A keď baby neskôr zišli do klubovne, plakala som do vankúša. Na ďalší deň tomu nebolo inak. Moja myseľ bola taká preplnená myšlienkami ako už dávno nie.

„Dofrasa,“ zanadávala som potichu. Práve sme išli z obeda a mali v pláne pokračovať v učení v knižnici.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Ginny pobavene. Vzdychla som.

„Neviem, kde som skončila,“ odvetila som nespokojne, ukazujúc pritom na knihu z minima.

„A kde máš tú záložku odo mňa?“ ozvala sa Dory nechápavo. Pokrčila som plecami.

„Netuším, niekde mi musela vypadnúť.“

Už mi chcela odpovedať, keď tu spoza rohu znenazdajky vyšla vysoká tmavá postava. Až mi srdce vynechalo jeden úder. S babami sme ako na povel zastavili. Pozrela som najprv na Snapa a keď som si všimla, že na mňa hľadí, pozrela som na baby.

„Prídem za vami do knižnice,“ oznámila som im. Jedna po druhej prikývli a s tajomnými úsmevmi odišli preč.

„Toto je, myslím, vaše,“ podal mi moju ručne urobenú záložku, ktorú mi podarovala Dory. A ja som ju mohla hľadať. Vďačne som si ju od neho vzala.

„Čudovala som sa, kde sa stratila,“ povedala som skôr sama pre seba a vložila si ju do knihy. Pozrela som späť na Snapa. „Ďakujem, že ste mi ju vrátili.“

Reagoval na moje poďakovanie iba kývnutím hlavy.

„Dáte si mätový čaj?“ spýtal sa ma odrazu. Na chvíľu sa mi zazdalo, ako keby sám neveril tomu, že to povedal. No nevyzeral, že by to chcel vziať späť.

„Mám rada mätový čaj,“ prikývla som. Hoci netuším prečo.

Nuž som ho nasledovala do jeho kabinetu. Keď predo mňa napokon položil šálku s pariacim sa čajom, posadil sa oproti mne. Sedeli sme v jeho súkromných komnatách na príjemných sedačkách.

Pozorne som si ho prezrela. Tie dni, ktoré strávil v Nemocničnom krídle, mu pomohli. Vyzeral oveľa lepšie. Dokonca som si všimla, že sa oholil, čo ma vo vnútri pobavilo.

„Vyzeráte omnoho lepšie,“ skonštatovala som. Letmo mi pozrel do očí.

„Vďaka vám,“ odvetil kútikom pier.

„Vďaka mne?“ nechápala som. „Ošetrovala vás predsa madam Pomfreyová a nie-“

„Ale len vďaka vám som sa v Nemocničnom krídle ocitol,“ skočil mi do reči a konečne na mňa normálne pozrel, „a s takmer zahojenou ranou. Zvyšok by už zvládol ktokoľvek.“

Dlho som naňho hľadela. Nevedela som, čo na to povedať. Nevedela som, či som to pochopila správne. Napokon som sa len pousmiala, natiahla sa za šálkou a vzala ju do rúk. Privoňala som si k čaju. Voňal nádherne. Vždy som milovala vôňu mäty. Odpila som si malý dúšok a položila ho späť na neveľký konferenčný stôl.

Pocítila som, ako mi čaj, stekajúci dole hrdlom, uvoľnil celé telo. Dokonca aj myseľ. Čo bolo dobre, pretože som opäť myslela na rozhovor s mamou a na to všetko, čo som sa dozvedela. Zdĺhavo som vydýchla a pohodlne sa oprela o operadlo. Pozrela som späť na Snapa. Uvedomila som si, že ma celý čas pozoroval. Až mnou pri tom zistení prebehli zimomriavky. Ešte aj vo chvíli, keď si odpíjal zo svojho čaju, sa na mňa díval. Napokon som to nevydržala.

„Prečo sa na mňa tak dívate?“ spýtala som sa tichým hlasom.

„Len uvažujem,“ odpovedal jednoducho a odložil pohár na stôl. Sklonila som hlavu a zadívala sa na ruky.

„Naozaj ste si mysleli,“ prehovorila som slabo, pozrúc mu do ebenových očí, „že by som bola schopná využiť to, že sa tak dobre poznáte s mojou mamou?“

„Pri vás jeden nikdy nevie, slečna Dickinsonová,“ poznamenal s pozdvihnutými kútikmi pier. Hľadela som naňho, uvažujúc nad tým, ako na to zareagovať.

„Viem, že som drzá, ale neurobila by som to,“ odvetila som stále rovnako slabo. Stiahol kútiky pier späť, takže sa teraz vlastne netváril nijako.

„Viem, že nie,“ vydýchol, „no nechcel som riskovať.“

Vyzeral, že to myslí úprimne. No nemohla som si pomôcť. Naklonila som hlavu trochu na stranu, aby som naňho lepšie videla. Díval sa totiž do pohára, ktorý znova držal vo svojich rukách, a čierne vlasy mu padali do tváre.

„Občas je potrebné riskovať, o čom by to potom bolo?“ pristihla som sa pritom, že sa nepatrne usmievam.

„Myslíte si, že to neviem?“ odfrkol si. Zarazila som sa. A už som sa neusmievala.

„Netuším,“ šepla som. Konečne na mňa pozrel. „Tak, ako o mne vy viete takmer všetko, ja o vás neviem takmer nič. Nikdy neviem, ako sa zachováte. Neviem, čo od vás čakať. A po toľkých rokoch ma stále niečím dokážete prekvapiť. Neviem, aké sú vaše myšlienky. Netuším, nad čím môžete uvažovať teraz, keď sa na mňa tak dívate. Neviem, nad čím ste uvažovali predtým. Neviem nič.“

Dlho sme na seba hľadeli. Cítila som, ako vo mne rastie zvedavosť. Túžila som poznať jeho myseľ, mať do nej prístup.

„A takto je to najlepšie,“ odvetil napokon. Vstal, položil pohár na stôl a postavil sa ku krbu, chrbtom ku mne.

„Prečo? Čo predo mnou tajíte?“ dostala som zo seba takmer až zúfalo. Uvedomila som si, že som sa pritom postavila. Neviem, kedy som tak urobila. Tiež som položila pohár na stôl.

„Nič. Len nemám rád, keď sa niekto vŕta v mojom živote,“ odvrkol. Spustila som plecia a vydýchla.

„Fajn,“ zamrmlala som. „Tak sa aj naďalej zožierajte, ak si myslíte, že takto je najlepšie.“

Vzala som svoju knihu, venovala jeho chrbtu posledný pohľad a odpochodovala preč.

Po tom všetkom, čo sa stalo, nebolo jednoduché pripravovať sa na MLOK-y. Myšlienky mi behali kade-tade. A nedalo sa tomu zabrániť. Takže som bola nútená- aj niekoľko krát za deň- vyjsť z izby a prevetrať si hlavu. No a teraz som mala ten istý problém. Takže som sa našla kráčať chodbami. Dlho mi to však nevydržalo, pretože si ma našla profesorka McGonagallová so slovami, že pre mňa má prácu. Takže som teraz kľačala na kolenách a robila prácu pre domácich škriatkov. Nič proti nim, samozrejme.

A vlastne, nebolo to až také zlé. Iste, nebolo jednoduché muklovským spôsobom vyčistiť tie staré vázy a svietniky, ale aspoň som zamestnala svoju myseľ a vedela som, že robím niečo správne a že som užitočná. A predovšetkým, že pri tom nik nepríde k ujme.

„Dobrý deň, slečna Dickinsonová,“ ozval sa miestnosťou vľúdny hlas. Zdvihla som hlavu a obzrela sa po nej. Môj pohľad zastavil na jednom z mnohých obrazov. Usmieval sa na mňa z neho profesor Dumbledore, ktorý sa už očividne do sýtosti vyspal.

„Dobrý deň, pane,“ odvetila som zdvorilo. Očami som zaletela k oknu, a tak späť k Dumbledorovi. Usmiala som sa. „Hoci si myslím, že je už skôr večer.“

„Áno, asi máte pravdu,“ zasmial sa.

Na krátku chvíľu nastalo ticho, nuž som sa vrátila k práci. Profesorka McGonagallová musela kamsi odísť, no bola preč už riadnu chvíľu. A ja som sa neodvažovala odísť bez jej dovolenia. Na druhej strane, chcela som dokončiť svoju prácu, aby som mala istotu, že zajtra alebo inokedy to už nebudem musieť robiť. Naozaj, bez kúzel to bola poriadna drina.

Po niekoľkých minútach to ticho opäť prerušil profesor.

„Dopočul som sa o tom, čo sa stalo,“ pomaly som naňho pozrela. Díval sa na mňa ponad svoje okuliare tak, ako to zvykol robievať, keď bol ešte tu. „S profesormi sa určite zhodneme na tom, že ste celú tú situáciu zvládli výborne. A profesor Snape vám môže byť opäť raz vďačný.“

Niekoľkí bývalí riaditelia prikyvovali na znak súhlasu. Ja som však sklonila hlavu.

„Nebyť mňa, nikdy by k tomu ani nedošlo,“ poznamenala som trpko.

„Je skvelé, že si uvedomujete následky svojich činov,“ povedal, stále rovnako vľúdnym hlasom.

Neuvedomujem. Profesorka McGonagallová mi to spolu s pocitom viny naservírovala priamo pod nos. A ešte na striebornom podnose.

„Ale mali by ste vedieť, že žiadna vec, žiadna udalosť sa nedeje len tak.“

V prvom okamihu som mala chuť zničiť ten obraz, v ktorom bol, v druhom momente som sa chcela rozplakať a... a napokon som sa len uškrnula, vynútene.

„Ďakujem vám, pane.“

A opäť nastalo ticho. Len také krátke. A bola som to pre zmenu ja, kto ho prerušil.

„Minulého roku som tu takto kľačala mnoho krát. A nebola som jediná,“ vravela som zamyslene.

„Áno, minulého roku sa toho udialo veľmi veľa,“ prikývol. Odrazu som mala nutkanie hádať sa s niekým. A najlepšie s ním. On a tie jeho starecké názory.

„Ale profesor Snape ako riaditeľ neurobil nič, aby niečomu z toho zabránil,“ podotkla som vyčítavo. Pritom som sa neustále dívala na svietnik v mojich rukách.

„Profesor Snape toho urobil veľa, dobrých aj zlých vecí, ako každý z nás,“ odvetil jemne. „Vy by ste mali byť jednou z tých, ktorí o tom vedia najviac. Navyše, profesor konal na moju žiadosť.“

„Áno,“ konečne som naňho pozrela, sklamane i nahnevane zároveň. „Urobili ste si z neho bábku, ktorá robila všetky tie šialené veci za vás, lebo ste ho prinútili, aby vás zavraždil. Urobili ste z neho vyvrheľa. Človeka bez priateľov. Kvôli vám ho celý svet považuje za vraha a podliaka.“

Každým slovom som hovorila viac a viac nahnevane, až som sa pristihla pri tom, že som sa postavila na rovné nohy a prepaľovala ho pohľadom.

„Harry vie, aký profesor v skutočnosti je, povedal im-“

„Áno, povedal,“ skočila som mu do reči. „No to, čo sa mu stalo pred niekoľkými dňami, bolo asi ťažko počinom toho, že mu uverili, nemyslíte?!“

Sprudka som dýchala od toľkého hnevu, ktorý odrazu zaplavil celé moje telo. A on sa tváril, akoby sme sa bavili o počasí.

„Profesor MÁ priateľov, ktorí mu veria,“ vravel pokojne. „A tiež má vás, slečna Dickinsonová. Zvyšku sveta to dokážete vy.“

Odfrkla som si.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Nedovolí mi to a vy to viete.“

Trochu ma zmiatol úsmev, ktorý sa mu rozlial po tvári.

„Mýlite sa, Madison. Dovolí a viac než len to.“

„O čom to hovoríte?“ nechápavo som sa zamračila. Dokonca som sa zabudla hnevať. Odpovede som sa ale nedočkala, pretože do miestnosti vošla McGonagallová. Prešla vôkol mňa a unavene si sadla na svoju stoličku. Zložila si pritom z tváre okuliare.

„Tak, ako ste na tom, slečna?“

Pohľad mi padol na vyleštené vázy a väčšinu svietnikov.

Až keď som opustila riaditeľňu, došlo mi, čo som urobila. Nebolo to nič strašné, no fakt, že som obhajovala Snapa a takmer sa zaňho bila, ma prinútil zastať a pár krát sa zhlboka nadýchnuť. Bolo to zvláštne. Prečo som sa tak správala? Áno, rešpektujem Snapa, ale on je protivný. Nemala by som sa ho zastávať!

Dúfala som, že mu o tom Dumbledore nepovie. A čo to vlastne vravel? Že mi to Snape dovolí? A viac než len to? Premerlina, zbláznil sa? A čo to, doparoma, vlastne znamená?!

Frustrovane som si zložila hlavu do dlaní a vydýchla. Vtom som však začula kroky. Keďže už bolo po večierke, riaditeľka ma poslala rovno na internát. A ja som nechcela žiadne problémy, nuž som sa obzrela vôkol seba, hľadajúc miesto, kde by som sa mohla schovať. Žiadne také som nenašla. Vytiahla som teda svoj prútik a použila na sebe splývacie kúzlo. Bolo to prvý krát, čo som ho použila v praxi, a fungovalo to.

Znenazdajky spoza rohu vyšiel Snape. Mračil sa a kráčal smerom ku mne. Očividne išiel za riaditeľkou. Nalepila som sa viac na stenu a keď prechádzal vôkol mňa, zadržala som dych. Potom sa nechal vyviesť točitými schodmi hore a ja som si mohla hlboko vydýchnuť. Odlepila som sa od steny a pomaly vykročila chodbou.

Vlastne, bolo fajn, keď som bola takto schovaná. Nik ma nevidel, takže som si mohla pokojne sadnúť na schody a len tak sedieť a civieť pred seba. Premýšľala som nad Bradleym, nad tým všetkým, čo sme zažili, a nad tým, ako veľmi mi chýbal. Ale takto to bolo lepšie. Nerozumeli sme si, už to nebolo ono. Snažili sme sa po tom všetkom opäť nájsť spoločnú cestu, ale bolo to márne. Nemali sme súdené byť spolu. Predtým áno, no teraz už nie.

Myšlienky mi zabehli k mame. Vedel ocko o tom, ako dobre si so Snapom rozumeli? Akí priatelia boli? Určite vedel. To len mne to nechceli povedať. Pretože sa báli, že to využijem! Premerlina! Čo za nehorázna hlúposť im to napadla?! Hm, teda vlastne Snapovi.

Ach, ten Snape.

Dlaňou som si prešla po tvári. Nepomohlo to. Neustále mi mysľou behali spomienky na všetky tie podivné chvíle s ním. Pritom som v hrudi cítila niečo zvláštne.

„Veľmi vydarené splývacie kúzlo,“ ozvalo sa mi za chrbtom a odrazu som pocítila, ako mi celým telom prešiel mráz.

Vo chvíli, keď sa vedľa mňa zjavil Snape, som pozrela na svoje ruky. Práve zo mňa sňal to „vydarené kúzlo“. Periférne som si všimla, ako sa posadil vedľa mňa na schody. ZVLÁŠTNE.

„Naučili ste sa ho sama?“ preťal ticho medzi nami.

„Áno,“ prikývla som jednoducho. A opäť ticho.

Premýšľala som nad tým, prečo si ku mne vlastne sadol. Odkedy sa stalo to v Rokville, bol veľmi zvláštny. V poslednej dobe som to slovo používala veľmi často. Hlavne v spojitosti s ním.

„Mrzí ma, že som na vás tak vybehla. Nemala som žiadne právo...“ celé som to povedala jemne a tichým hlasom, ako keby som sa bála jeho reakcie. Čo nebola pravda. Len som nechcela, aby nás niekto začul. A predovšetkým, aby vedel, že to myslím úprimne. „A ešte stále ma mrzí to, že ste mi nepovedali o vašom vzťahu s mojou mamou. Jasné, rozumiem, prečo ste sa tak obaja zachovali. Ale myslím, že... že som si to zaslúžila vedieť.“

„Prečo? Zmenilo by to nejako váš pohľad? Na mňa napríklad?“ doložil s jemným sarkastickým podtónom.

Pomaly som naňho pozrela. Díval sa na mňa tými dvoma čiernymi drahokamami, no potom podvihol kútiky pier a odvrátil tvár. Bol taký iný. Tak neopísateľne iný. Ale prečo? Prečo bol odrazu iný? Nech som sa dívala z akejkoľvek strany, z akéhokoľvek uhla, nedávalo mi to zmysel.

„Možno áno,“ šepla som. Zasmial sa.

„Boli by ste ešte viac drzá?“

„To už sme rozoberali,“ pripomenula som mu. Znenazdajky, ani neviem prečo, som si spomenula na svetlo, ktoré vychádzalo z jeho laboratória v žalároch, keď som si kedysi šla po veľmi silný odvar pokoja. A odrazu som mala pocit, že mu môžem povedať čokoľvek. Čokoľvek sa spýtať. „To svetlo, tá divná svetlo modrá žiara, ktorá vychádzala z vášho laboratória... vtedy, keď ma madam Pomfreyová poslala po odvar pokoja... čo to bolo?“

Zdalo sa, že nad tým uvažuje. Zrejme sa rozpamätával na ten deň. Potom sa mu pohľad rozjasnil. Zhlboka sa nadýchol.

„Slzy fénixa,“ odpovedal.

„To boli slzy fénixa?“ dostala som zo seba ohromene. „Ale... ale veď...“

„Keď sa pri tom použije,“ na sekundu sa zasekol, no potom pokračoval ďalej, „jedno kúzlo, urobí to dojem, akoby neboli ani tekutinou, ani plynom. Je to veľmi zložité. No v niektorých vzácnych elixíroch je to omnoho účinnejšie ako iba obyčajné slzy.“

„Čo to bol za elixír?“ spýtala som sa. Nemohla som zakryť zvedavosť. Možno to bol ten elixír, ktorý pre mňa vtedy pripravil. Ten, ktorý mi pomohol s nočnými morami, po ktorom som spala takmer celé dva dni.

Opätoval mi pohľad. No namiesto mňa sa mračil.

„Priveľa sa pýtate,“ podotkol. Ani som nemrkla, dívala som sa mu do očí.

„Mám pocit, že smiem,“ znova som povedala tichým hlasom. Takmer šeptom. Dlho sa na mňa díval. A asi po prvý krát to bol on, kto žmurkol ako prvý. Zahľadel sa pred seba, nahol sa kúsok dopredu a lakťami sa oprel o nohy.

„Ani sa nečudujem, že váš patronus má podobu volavky,“ letmo na mňa pozrel s jemne podvihnutými kútikmi pier. Stiahla som obočie. On bol jediný, ktorý si všimol, že to nebol bocian, ale volavka. „Ste zvedavá a do všetkého strkáte svoj nos. Raz sa vám to aj vypomstilo.“

Spustila som plecia a tiež sa zadívala pred seba.

„Nemusíte mi pripomínať onen incident s Dennisom. Bolo to celé jedno veľké nedorozumenie. A keby obyvatelia hradu neboli také hlasné trúby, bolo by to dopadlo úplne inak,“ povedala som nespokojne.

„A keby ste sa do toho nezamiešali vy,“ doložil pobavene. Pousmiala som sa. Pobavenie. Vždy lepšie ako irónia a sarkazmus. Sme na dobrej ceste, dievča.

„Ako to robíte?“ ozvala som sa po chvíľke príjemného ticha.

„Čo máte na mysli?“

„Dokážete sa za každých okolností ovládať,“ vysvetlila som. Rýchlo na mňa pozrel. „Viete... keď sa niečo stane, viete si udržať chladnú hlavu. A nekonáte impulzívne.“

„No,“ zasmial sa, či čo to bolo, „chce to len tréning. A odhodlanie.“

Preniesla som naňho svoj pohľad a opäť sa pousmiala, keď som si uvedomila, že sa na mňa díval celý čas.

„Mohli by ste ma to naučiť,“ navrhla som jemne. Pokrútil hlavou.

„Nepotrebujete to. Časom sa naučíte používať hlavu. Ale nie vždy je to dobré.“

Celkom som nerozumela, čo mi tým chcel povedať, no bolo mi to vlastne jedno. Nič v tú chvíľu pre mňa nemalo takú cenu ako to, že som s ním mohla hovoriť tak otvorene a nemusela som sa báť. Naozaj bol veľmi zvláštny.