Záškodníci

Ahojte  Dlho trvalo, kým som napísala túto kapitolku, ale napokon sa podarilo, takže ju sem pridávam. Dokončím ešte túto poviedku, budem popri tom vymazávať staré veci. No a uvidí sa, čo bude ďalej.

Tak si zatiaľ užite túto kapču

Vaša Lizy

PS: Snáď v nej nenájdete chyby. A pridávam aj celkom peknú skladbičku, tak si ju môžete pustiť k čítaniu https://www.youtube.com/watch?v=scd-uNNxgrU

Sedela som pri jeho posteli veľmi dlho. Neviem prečo, nemohla som ho nechať tak (odhliadnuc od madam Pomfreyovej, ktorá sa oňho starala). Hlavne po tom, ako som ho druhý krát videla takmer umrieť. V rukách som držala knihu, no v skutočnosti som ju nečítala. Len som sa do nej zamyslene dívala a premýšľala.

Boli to už dva dni. A on ešte stále spal. Hneď v ten večer za mnou prišla riaditeľka a oznámila mi, aký trest mi udelila. Musela som do konca školského roka (čo boli ešte štyri týždne) byť ako pomocná ruka. Takže, ak by mi napríklad profesor Slughorne povedal, že potrebuje niekoho, kto mu potriedi všetky prísady do elixírov, musela by som to urobiť. A keby za mnou prišla profesorka Mayerová, že potrebuje napríklad pretriediť všetky spisy, čo má na policiach, musela by som ich všetky potriediť. Teda som bola sluha. Mohlo to ale dopadnúť horšie. Utešovala som sa tým, že ku mne profesori budú zhovievaví aspoň trochu.

Slnko za oknami už zapadalo, keď som si kútikom oka všimla, ako sa zamrvil. Vzhliadla som letmo od knihy. Zbadala som, že má otvorené oči, no kým mi tá informácia doputovala až do mozgu, už som sa opäť dívala do knihy, pohrávajúc sa pritom s pramienkom mojich vlasov.

Zamrzla som na mieste, keď mi to konečne došlo. Naprázdno som preglgla, pustila pramienok vlasov, zahla roh na strane, kde som akože predtým čítala, a zaklapla knihu. Položila som ju na nočný stolík a pomaly zdvihla hlavu, pozrúc mu do ebenových očí. Naozaj sa už prebral. A díval sa priamo na mňa. Bol však bledý, veľmi bledý, čierne vlasy rozstrapatené a pod očami tmavé kruhy. Bolo vidieť, že bol dva dni mimo. Na brade a na lícach mu už začínali rásť čierne chĺpky.

Dlhú chvíľu sme na seba mlčky hľadeli. Až som napokon to ticho prerušila ja.

„Sľúbili ste mi, že ma nenecháte samú,“ poznamenala som tichým hlasom.

„Nenechal, som predsa tu,“ odvetil zachrípnuto. Odkašľal si.

„Áno, ste,“ prikývla som pomaly. „Predtým to tak ale nevyzeralo.“

Nič na to nepovedal. Posunul sa na posteli trochu vyššie a obzrel sa po miestnosti. Zamračil sa. Zdalo sa, že uvažuje. Zrejme nad tým, čo sa stalo. A po niekoľkých sekundách mu to asi došlo. Pozrel späť na mňa.

„Ako dlho som bol mimo?“

„Dva dni,“ odpovedala som. Vstala som, vzala do rúk pohár a naliala doň čistú vodu z džbánu. „Madam Pomfreyová vás chcela prebudiť už skôr, ale nedovolila som jej to. Napadlo mi, že by bolo omnoho lepšie, keby ste sa z toho poriadne vyspali. A nabrali tak stratené sily.“

Podala som mu pohár. S mojou pomocou si ho pridržal a vypil celý jeho obsah. Musel byť veľmi smädný. Položila som ho späť na nočný stolík vedľa mojej knihy.

„Idem za madam Pomfreyovou, nech vie, že ste už hore,“ oznámila som mu.

Otočila som sa na päte a chystala sa ta ísť, no zastavil ma. A to dosť nečakaným spôsobom. Obmotal svoje prsty okolo tých mojich. Rýchlo som sa k nemu otočila.

Pokrútil hlavou. „Nechoďte za ňou. Ešte nie. Nechcem, aby tu teraz okolo mňa behala.“

Zopár sekúnd som váhala, no napokon som prikývla. V tej chvíli ma pustil. Kývol hlavou k stoličke, na ktorej som pred chvíľou sedela. Nuž som sa na ňu pomaly posadila a napäto i nesmelo zároveň naňho pozrela.

Mala som pocit, akoby sme si navzájom hľadeli do očí celú večnosť. Neprekážalo mi to. Dokonca ani sila jeho pohľadu. No bolo to trochu zvláštne.

„Spomínam si, čo ste mi pred rokom v ten deň povedali,“ preťal ticho, ktoré bolo príjemnejšie, než som si myslela. Stiahla som obočie. Nemám poňatia, čo som mu vtedy povedala. A všimol si to. Zhlboka sa nadýchol. „Že ma nenecháte umrieť.“

Stíchol. Doposiaľ to bolo asi najdlhšie a najdusivejšie ticho. Hľadela som naňho bez žmurknutia a čakala, čo bude ďalej. Prečo mi to vlastne povedal? Prečo?

„Keď som ležal v Škriekajúcej búde a čakal, až ma opustia aj posledné zvyšky mojich síl a odídem, vtedy... vtedy aj cez tú hmlu a to ohlušujúce ticho som vás počul. Nevidel som vás, ale vedel som, že ste to vy. A keď ste ma v tej chvíli oslovili... vedel som to. Vedel som, že urobíte všetko pre to, aby ste ma zachránili. A mali ste pravdu, celý ten čas...“

V čom som mala pravdu, som sa nedozvedela. Túto zvláštnu intímnu chvíľu vyrušila ošetrovateľka, ktorá vyšla zo svojho kabinetu. Až som podskočila na stoličke.

„Severus, tak si sa prebral,“ vzdychla uľavene.

Rýchlo som vstala a vzala do rúk knihu.

„Ako sa cítiš?“ pristúpila k nemu, vyťahujúc svoj prútik. Prešla som vôkol postele.

„Tak ja teda idem. Ďakujem vám za vašu starostlivosť, madam Pomfreyová,“ usmiala som sa na ňu, načo len prikývla. Letmo som pozrela na Snapa, ktorý zo mňa nespúšťal svoj pohľad. „Skoré uzdravenie, pán profesor. Hlavne buďte trpezlivý a o chvíľu už budete v poriadku.“

„Slečna Dickinsonová má pravdu, Severus, mal by si ju počúvať,“ začula som predtým, než som vyšla z krídla. Cestou do klubovne som sa držala za hruď. Bláznivo mi do nej udieralo srdce.

„Slečna Dickinsonová,“ zastavil ma ženský hlas. Otočila som sa za ním. Bola to profesorka Mayerová. „Máte teraz niečo dôležité?“

„Ani nie,“ zavrtela som hlavou.

„Výborne, tak ma, prosím, nasledujte do môjho kabinetu,“ požiadala ma s jemným úsmevom na perách. Nuž som vykročila chodbou. Keď sme vošli do jej kabinetu, zatvorila za mnou dvere a ponúkla mi stoličku pri stole. Pomaly som sa na ňu teda posadila. „Potrebovala by som, aby ste mi s niečím pomohli.“

„Iste, s čímkoľvek,“ prikývla som. Prešla vôkol mňa a postavila sa ku svojej stoličke, no nesadla si na ňu.

„Potrebovala by som pretriediť tieto spisy,“ ukázala na neveľkú kôpku položenú na stole. „Nie je toho veľa, ale popri opravovaní všetkých tých prác mi na to neostáva čas. A pani riaditeľka ich potrebuje mať na stole už dnes večer. Myslíte, že by ste mi s tým mohli pomôcť?“

„Samozrejme, pani profesorka,“ opäť som prikývla. Nechcelo sa mi však robiť nejakú prácu. Nechcela som byť v niečej prítomnosti. Chcela som byť sama a nemusieť ani premýšľať. „Napokon, je to podstatou môjho mesačného trestu. Vypomáhať.“

„Skúste to brať ako dobrý skutok,“ poradila mi a znova vyčarila na tvári úprimný úsmev.

Potichu som si odfrkla. „Cítim sa ako nejaký zločinec, ktorý musí pykať za svoje ohavné skutky.“

„Ale no, nepreháňajte,“ zasmiala sa potichu. „Takže ich zoraďte podľa abecedy a potom ich vložte do tejto škatule.“

Zohla sa a zo zeme vzala škatuľu. Vzala som si ju od nej, položila ju na zem a so slabým povzdychom som sa pustila do práce.

Po niekoľkých desiatkach minút som už mala skoro všetko hotové.

„Čo si myslíte o tom plese, ktorý sa bude konať?“ spýtala sa ma znenazdajky. Pozrela som na ňu. Práve na jeden z popísaných pergamenov napísala červeným atramentom veľké V.

„Konečne sa udeje niečo veselé,“ odvetila som. Skutočne som si to myslela, no teraz som sa akosi nevedela tešiť z tej predstavy. Opätovala mi pohľad. Sklonila som hlavu k spisom, pretože ma trochu vytáčal ten jej psí pohľad.

„Tiež som si to myslela. Hodilo by sa tu trochu rozptýlenia, preto som to navrhla pani riaditeľke. Veľmi ma potešilo, keď s tým súhlasila. Za mojich čias sa plesy konali takmer každý rok,“ vravela nadšene. Musela som na ňu opäť pozrieť.

„To ste urobili vy?“ čudovala som sa. Väčšmi sa usmiala.

„Áno,“ prikývla. „Napadlo mi, že by mohol byť jedinou podmienkou príchod s partnerom, no potom som si to rozmyslela. Nie každému by sa to páčilo.“

„Rozhodli ste sa správne, pani profesorka,“ poznamenala som jemne. Zasmiala sa a prikývla. Odložila som posledný pergamen do škatule a s ťažkým povzdychom ju položila na stôl.

„Už to máte? Výborne,“ potešila sa. Vstala a nazrela do nej. „Mne by to trvalo celú večnosť.“

Sledovala som, ako zo šuplíka vytiahla zviazané pergameny a položila ich na vrch celej mojej precízne urobenej kôpky.

„Tiež som premýšľala nad druhom výzdoby,“ povedala po chvíľke. „Nemám rada prehnané veci, ale ani toto sa mi nepozdáva. Čo na to vravíte vy, Madison?“

Nestávalo sa často, že by ma profesorka oslovovala krstným menom. A tobôž nie, že by ma žiadala o radu. No nenechala som sa dvakrát presviedčať. Pozrela som na pergamen, ktorý mi ukazovala. Bol to vypracovaný plán Veľkej siene, vyzdobenej, a všetko bolo pohyblivé a farebné. Zamyslene som si ju prezrela.

„Nie je to zlé, mne sa to páči,“ odvetila som. „Možno by som tam pridala nejaké... niečo... hm,“ prešla som si ukazovákom po perách. Vtom mi to napadlo. „Mohli by ste na každý stôl dať po jednom kvietku. Napríklad taká ľalia, biela by bola najlepšia. Je jemná a nevnucuje sa.“

„Vážne, to mi ani nenapadlo,“ zamrmlala a zadívala sa do pergamenu. „To by mohlo byť. Ďakujem.“

„Ale to nestojí za reč,“ zavrtela som hlavou. Usmiala sa na mňa, vytiahla svoj prútik a mávla ním nad pergamenom. „S profesormi sa asi veľa nenarozprávate, však?“

Vzhliadla od nákresu a pozrela mi do očí. „Prečo myslíte?“

„No,“ pokrčila som plecami, „vy ste mladá a oni... majú na všetko zastaralý názor.“

Po mojich posledných slovách sa zasmiala.

„Nie každý z nich je takýto. Profesor Lane je napríklad celkom mladý a tiež profesor Snape.“

Na sekundu sa mi zastavilo srdce, keď vyslovila slová profesor Snape. Napäto som si prehrabla vlasy a pozrela do zeme. Po tom včerajšku som sa cítila veľmi hlúpo. Ten rozhovor medzi mnou a Snapom bol nanajvýš nezvyčajný. A navyše, neustále som mala v mysli to, čo sa vlastne stalo. Pri spomienkach na jeho zakrvavené telo vedľa mojich nôh mi zovrelo hrdlo.

„Nemajte strach, profesor Snape bude v poriadku. Madam Pomfreyová je veľmi šikovná a profesor je príliš silný na to, aby to vzdal,“ poznamenala, akoby mi čítala myšlienky. Zmohla som sa len na vynútený úsmev. „Ďakujem vám za pomoc, už môžete ísť.“

Nuž som vstala, napravila si veci, rozlúčila sa s ňou a vyšla na chodbu. Chvíľu som len tak stála opretá o stenu a hľadela von oknom, za ktorým sa zbierali mračná. Nevedela som, čo robiť. Chcela som ísť za ním, ale aj nechcela. Túžila som vedieť, ako sa má. Bojovala som sama so sebou ešte niekoľko minút, až som sa napokon rozhodla.

S rýchlo bijúcim srdcom som zastala pred dverami do Nemocničného krídla. Zhlboka som sa nadýchla, upravila si vlasy a už som chcela otvoriť dvere, no začula som zvnútra hlasy. Pritlačila som sa úplne na dvere, aby som lepšie počula.

„Nemusíš sa tak prehnane strachovať. Už nie je také dieťa,“ začula som Snapov hlas.

„Ako sa nemám strachovať, Severus?“ vzdychla mama. Zarazila som sa. Odkedy si tí dvaja tykajú? A čo tam vlastne mama robí?!

„Nič sa nedeje, len po tebe zdedila tvoju precitlivenosť,“ zatiahol. Znel výsmešne, no i tak som mala pocit, že to bolo skôr len pre uvoľnenie atmosféry. A ako je vôbec možné, že ju tak pozná? A nie, nie som precitlivená!

„Severus,“ zamrmlala mama.

„Len si to vyčíta, to je všetko,“ povedal po chvíľke ticha. „Vždy to tak bolo. Keď sa niečo stalo, vinila sa za to. Je vidieť, že je skutočne tvoja.“

„Náramne vtipné, Severus,“ opäť si ťažko povzdychla.

Nemohla som ich ďalej počúvať. Odstúpila som odo dvier, akoby boli niečím desivým. Dívala som sa na ne a pokúšala sa pochopiť, čo sa to stalo. Mama a Snape... Nie, nemôžu sa tak dobre poznať. Ako by aj mohli? Veď...

Uvedomila som si, že sa mi po tvári skotúľala slza. Zdvihla som ruku a utrela si ju. Prečo by som mala fňukať ako malé dieťa? Predsa na to nemám dôvod! Možno sú starí známi zo školy alebo.... V hrudi mi však rástol divný pocit. Čo ak... čo ak spolu chodili? Pri tej myšlienke mi vyrazilo dych. Prerývane som sa nadýchla, raz, dvakrát. A keď som cítila, že sa moje srdce upokojilo, položila som ruku na kľučku a stlačila ju.

Necítila som sa ale o nič lepšie, keď som vošla dnu. Vidieť mamu sedieť pri Snapovej posteli bolo nečakane nepríjemné. Stíchli a obaja na mňa pozreli. Stiahla som obočie.

„Mama, čo tu robíš?“ spýtala som sa. Obaja si vymenili pohľady, čo ma prinútilo zaťať zuby.

„Prišla som, lebo mi pani riaditeľka napísala, čo sa stalo,“ odvetila jemne a vstala zo stoličky. „A potom som sa dopočula aj o profesorovi, tak som ho chcela pozdraviť.“

„Vážne?“ pozdvihla som obočie. „A nie je to tak, že mi niečo tajíte?“

Dívala som sa len na mamu. Na Snapa som pozrieť nemohla, netuším prečo.

„Áno, máš pravdu,“ prikývla napokon. Pozrela si na ruky a potom späť na mňa. Cítila som, ako mi srdce opäť začalo bláznivo byť. A teraz to príde, teraz to povie. Oznámi mi, že sa so Snapom tajne schádzala a že som jeho dcéra. Čo by vysvetľovalo to, prečo je ku mne taký odporný. Alebo mi oznámi inú zvrátenú vec. „S profesorom sme k tebe neboli úprimní.“

„To je mi jasné,“ utrúsila som.

„Porozprávame sa o tom inde,“ navrhla jemne. Chcela som jej niečo odvrknúť, no ovládla som sa. Otočila som sa na päte a vyšla na chodbu. Mama ma nasledovala a za najbližším rohom sme zastavili. Pozrela som jej do tváre.

„Tak vrav,“ vyzvala som ju. Prešla si dlaňou po tvári.

„S profesorom Snapom sa poznáme už dlhé roky. Vlastne sme sa spoznali tu, v tejto škole,“ obzrela sa vôkol seba. Zbadala som, ako sa na chvíľu zahĺbila do spomienok. Pookriala som. Nemohla som sa na ňu hnevať, ani na Snapa. „Bola som jednou z najlepších na elixíroch. Ale inak som veľmi nevynikala. V Bystrohlave je veľa šikovných ľudí, je veľmi ťažké ukázať, že máš na niečo talent.“

„Nerozumiem,“ pokrútila som hlavou. Usmiala sa na mňa, položiac mi ruku na plece.

„Spoznali sme sa na elixírovom krúžku profesora Slughorna. A potom sme sa obaja ocitli aj v jeho klube, takže sme sa vídali častejšie. Keď sa pohádal s Lily Potterovou, predtým Evansovou, schádzali sme sa oveľa častejšie. On potreboval priateľa a ja tiež. Popri prefektských povinnostiach som si našla vždy aspoň pol hodiny, aby sme sa videli,“ vravela zamyslene.

Netuším, ako to bolo možné, no odrazu mi to došlo. Všetko. Tá neznáma žena v Snapom kabinete. Ten hlas mi bol povedomý preto, lebo to bola mama. A ten list v Snapovom pracovnom stolíku. Monique.

„Takže si to bola ty,“ vyšlo zo mňa ohromene. „Ale... ale čo priezvisko? V spisoch bolo napísané Carterová.“

„To je pravda,“ s úsmevom prikývla. „To bolo priezvisko môjho otca, ale krátko po skončení školy sa rodičia rozviedli a ja som potom používala priezvisko mojej mamy. Stevensonová. Až do chvíle, kým som nestretla tvojho otca.“

Nikdy som neuvažovala nad tým, že si mama nechala zmeniť priezvisko. Povedala mi o rozvode jej rodičov, no nikdy som nad tým nijako veľmi neuvažovala. Bolo mi to veľmi ľúto, ale to bolo všetko.

„Ale... prečo... prečo si mi nepovedala, že Snapa poznáš? Že ste si takí blízki?“ nechápala som.

„Nechcela som ťa tým zaťažovať,“ pokrčila plecami. „Navyše, Severus nechcel, aby si vzťah medzi nami využívala v škole.“

„To by som nikdy neurobila,“ ohradila som sa dotknuto.

„Ja viem,“ upokojovala ma, „to isté som tvrdila aj ja. Ale profesor je už raz taký,“ vzdychla jemne. „Dlho trvalo, kým sme sa spriatelili, kým sa mi zveril. Po hádke s Lily už neveril takmer nikomu a uzavrel sa do seba.“

Nemohla som si odpustiť pobavené odfrknutie.

„Už vtedy bol taký nepríjemný?“

„Nie, zlatko. Nebol nepríjemný,“ potichu sa zasmiala. „Vlastne bol celkom fajn. A vždy je. Len boli veci, ktoré nedokázal zniesť. Stále to tak je, veď to vidíš sama.“

Po tvári sa mi rozlial úsmev. Nie úškrn, ale úsmev. Zvláštne spokojný.