Záškodníci

Ahojte, ľudia  Po viac ako mesiaci pridávam ďalšiu kapitolku. Musela som ale kvôli tomu vymazať jeden starší príspevok z rubriky Práve teraz...

Je tu ale jeden problém. Už viac príspevkov nemôžem pridávať, iba ak by som sa rozhodla prejsť na platenú verziu. To by vlastne nebol problém, ale musím sa predtým uistiť, že tu niekto naozaj bude chodiť a čítať, poprípade komentovať, čo číta.

Takže vás vlastne žiadam o radu, čo robiť. Bola by som premiestnila blog na inú stránku, ale na tejto sa mi pracuje najlepšie. Všetko je krásne úhľadné, človek rýchlo nájde, čo hľadá, všetko zvýraznené tak, aby to nikomu neušlo. No naozaj neviem. Takže budem rada za akýkoľvek názor. Možno vy poznáte nejaké stránky, na ktorých sa dá rovnako jednoducho pracovať a vyzerajú dostatočne pekne (viem, asi som trochu náročná  )

Tak si zatiaľ užite kapitolku, ktorá bude trochu dramatická. Udeje sa v nej zopár nie práve najpríjemnejších situácií.

Príjemné čítanie, ľudkovia! A užite si dnešný deň voľna.

PS: Dúfam, že sa v kapitolku chyby nenájdu.

Vaša vždy verná  Lizy

Stáli sme oproti sebe. Cítila som, že teraz to príde. Premýšľala som nad tým už veľmi dlho a som si istá, že aj on. Lebo sa tváril podobne ako ja.

„Myslím, že,“ zamrmlala som. Bolo to veľmi ťažké a bolelo ma z toho srdce. Ale inak to nešlo. Potlačila som teda nával žiaľu a zhlboka sa nadýchla. „Myslím, že bude lepšie, Bradley, ak... ak to celé ukončíme. Sám vidíš, že sa nám nijako nedarí vrátiť sa do starých koľají. A... mňa to všetko ubíja. Navyše, už tu končíme, každý pôjde svojou vlastnou cestou...“

Nemohla som dopovedať. Zovrelo mi hrdlo i všetky vnútornosti. Bradley mi položil ruku na plece.

„Ja viem, Madie, aj mňa to veľmi mrzí,“ povedal tichým hlasom. „Ale máš pravdu, bude lepšie, ak sa úplne rozídeme. A ktovie, možno sa o niekoľko rokov stretneme a povieme si, akí sme boli hlúpi. Zrejme sa na tom budeme smiať. A pod svetlom sviečok a pri pohári ďatelinového piva budeme spomínať na všetko, čo sme kedy spolu prežili.“

Po jeho slovách som sa necítila o nič lepšie. Väčšmi ma pichlo pri srdci. Do očí sa mi natlačili slzy a ja som ich už nevládala držať v sebe.

„Asi áno,“ utrúsila som. Pristúpila som bližšie k nemu, venovala mu krátky bozk na líce a rýchlo odpochodovala preč.

Cez slzy v očiach som ani nevidela, kam to vlastne kráčam. Zastavila som až pri gobelíne na siedmom poschodí. Prešla som párkrát popri stene a keď sa na nej objavili dvere, vošla som dnu. Hneď, ako som za sebou zabuchla dvere, oprela som sa o ne. V hrudi som cítila strašný tlak. Hrozne ma bolelo srdce. Z očí sa mi v tej chvíli vykotúľali slzy a z hrdla vyšli vzlyky. Skĺzla som sa k zemi, schúlila sa do klbka a plakala. A plakala a plakala. A želala si zmiznúť odtiaľto veľmi ďaleko.

Po dlhej chvíli som začula nejaký zvuk. S trhnutím som sa postavila na rovné nohy, obzerajúc sa vôkol seba. Až v tej chvíli som si všimla, že sa nachádzam vo veľkej miestnosti s krbom a pohodlným gaučom, na ktorom bolo položené množstvo vankúšov. A napravo boli neveľké dvere. Prižmúrila som oči a pomaly k nim podišla. Na sekundu som zaváhala, no napokon som chytila kľučku a zatlačila na ne.

Predo mnou bola dlhá chodba, ktorá akoby nemala konca. Bola tmavá a úzka. No aj napriek tomu som sa zhlboka nadýchla a vykročila vpred. Kráčala som dlho, možno aj niekoľko desiatok minút, až som sa konečne dostala na jej koniec. Opatrne som zatlačila na obrovský kus drevenej dosky, ktorá sa hneď otvorila. Boli to asi nejaké dvere. Zoskočila som dole a obzrela sa po miestnosti, v ktorej som sa ocitla.

Vyzerala ako nejaká obývacia izba so stolom a stoličkami na pravej strane. Našťastie v nej nik nebol. Otočila som sa na päte a chystala sa zavrieť vchod, ktorým som sa sem dostala, keď som si to všimla. Neboli to dvere, ako som očakávala. Bol to obraz. Bola na ňom mladá dievčina, celkom pekná, a niekoho mi veľmi pripomínala. So záujmom sa na mňa dívala a premeriavala si ma pohľadom rovnako ako ja ju.

Odrazu som odkiaľsi zdola začula buchot. Až som nadskočila. Rýchlo som teda zapečatila vchod, venujúc dievčine posledný pohľad, a opatrne vyšla z miestnosti. Na chodbe bolo šero, takže som vôkol seba ledva videla. Aj napriek tomu som nebojácne vykročila chodbou. Celý čas som mala nastražené uši a kráčala veľmi potichu. Netušila som, kde som, ale dúfala som, že až vyjdem von, zistím, kde som sa to vlastne dostala. Zišla som dole schodmi. Zrejme som sa ocitla v nejakej veľmi malej hale, či čo to bolo, pretože boli priamo oproti mne dvere, ktoré sa zdali byť tými hlavnými, vchodovými. Po špičkách som teda došla k nim a veľmi opatrne ich otvorila. Mala som pravdu. Vyšla som teda von, zatvorila ich a rozbehla sa ulicou.

Vonku sa už stmievalo. Ako som behala, do tváre mi udieral vietor a rozvieval mi vlasy. Zastala som až po niekoľkých minútach. Chytila som sa za hruď a obzrela sa vôkol seba. Zamyslela som sa.

„Ja to tu poznám,“ zamrmlala som sama pre seba. V mojich domnienkach ma utvrdil pohľad na neďaleký obchodík. Medové labky. Takže som sa nachádzala v Rokville. Obzrela som sa za seba. V diaľke sa črtal osamotený domček, odkiaľ som teraz prišla. To musela byť Kančia hlava.

Vzdychla som. Všade bolo ticho, ulice boli prázdne. Bola som tu vonku len ja. Napravila som si sveter, strčila ruky do vreciek nohavíc a vykročila ulicou. Tentoraz už pomaly. Celou cestou mi po tvári tiekli slzy. Nechcela som ich zastaviť. Teraz som mohla pokojne plakať, koľko sa mi len zažiadalo. Do hradu som sa vrátiť nechcela, aspoň nie teraz. Bolo mi jedno, aké veľké problémy z toho budem mať. Potrebovala som byť úplne sama, mimo toho všetkého.

Zastavila som až v malom parku. Sadla som si na lavičku pod veľký dub. Sklonila som hlavu a dovolila slzám, nech mi zmáčajú celú tvár. Neviem, ako dlho som tam takto sedela. Ale vlastne mi to bolo jedno. No musela to byť celá večnosť. Vonku sa už rozsvietili pouličné lampy.

Znenazdajky som na svojom pleci pocítila dotyk. Tak som sa zľakla, až som vyskočila a postavila sa. Predo mnou stála vysoká postava zahalená v čiernom cestovnom plášti. Až sa mi zastavilo srdce, keď som mu pozrela do tváre.

„Koledujete si o veľký malér, slečna Dickinsonová,“ zavrčal Snape nespokojne. Naprázdno som preglgla. Schytil ma za ruku a potiahol za ňu. „Teraz pôjdete so mnou späť do hradu a všetkým nám vysvetlíte, prečo ste z Rokfortu utiekli.“

Jeho chladný hlas mi dodal odvahu. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia, tvrdo si utrela slzy z tváre a vzdorovito mu pozrela do očí.

„Nikam s vami nejdem a rozhodne vám nebudem hovoriť o mojom osobnom živote,“ odvetila som rázne.

Odtiahol sa odo mňa a zarazene si ma prezrel.

„Vy tu nie ste tá, ktorá rozhoduje. Na to som tu ja,“ odsekol uštipačne.

„Nikam s vami nejdem,“ zopakovala som rovnako rázne. Podvihol kútiky pier.

„No to uvidíme, ako sa budete tváriť, keď vás bude chcieť riaditeľka vylúčiť zo školy bez možnosti urobiť skúšky,“ zatiahol nanajvýš spokojne.

Zaťala som zuby. Nechcela som sa s ním vrátiť do školy! Nechcela som riešiť ešte aj toto! Chcela som mať od všetkého a všetkých pokoj! Chcela som byť ďaleko. A chcela som plakať. Veľmi a veľa, až kým by som neumrela od vyčerpania.

Už som chcela otvoriť ústa a niečo povedať, keď sa odrazu stalo niekoľko vecí. Vôkol mojej hlavy preletelo kúzlo a takmer trafilo Snapa, no stihol mávnuť prútikom a odvrátiť ho. Otočila som sa na päte rýchlosťou svetla. Blížili sa k nám asi šiesti muži s vytasenými prútikmi.

„Musíme ho dostať!“

„Neverím mu ani zamak!“

„Nech si Potter a aj ostatní hovoria, čo chcú! Ja mu neverím!“ prekrikovali sa.

Zdesene som zhíkla. Jeden z nich znova vypálil kúzlo. A potom ďalší a ďalší a Snape ich rýchlo odvrátil. Už som siahla po svojom prútiku, keď tu odrazu...

Začula som za sebou buchot. Obzrela som sa. Snape kľačal na zemi a držal sa za hrudník. Z hrdla mi vyšiel tichý výkrik. Rýchlo som sa otočila späť k tým mužom, ktorí už boli takmer pri nás.

„Prestaňte s tým! Nechajte nás! Nič sme vám neurobili! A ani on nie!“ vyhŕkla som zo seba a ukázala pritom na Snapa pri mojich nohách.

„Ty sa do toho nestaraj, maličká!“ vybrechol na mňa jeden z nich.

Už zdvihol prútik a namieril ním na Snapa, no zastavila som ho. Bolo to prvý krát, čo sa mi úplne perfektne podarilo použiť neverbálne kúzlo. Zrazilo ho z nôh a on ostal nehybne ležať na zemi. To ma povzbudilo. Vystrela som sa do celej svojej výšky. Tí zvyšní muži zastali na mieste.

„Ďalej už ani krok,“ povedala som varovne. Vedela som však, že to ich nezastraší. Sú predsa piati a ja len jedna. Preto som veľmi rýchlo mávla prútikom a vyčarila vôkol nás vysoké plamene. To by ich mohlo na chvíľu zdržať.

Rýchlo som si kľakla k profesorovi, ktorý už teraz ležal na zemi. Držal sa stále za hruď, z ktorej mu tieklo veľké množstvo krvi.

„Pán profesor,“ hlesla som vystrašene. Otvoril oči a jednou rukou ma pevne chytil za predlaktie, až som sa trochu zľakla.

„Musíte nás odtiaľto dostať preč,“ zachrčal namáhavo. Zúfalo som vydýchla.

„Nie som si istá, či to zvládnem, pane. Najmä, ak ste zranený. Nemusí sa to podariť a ja vás môžem zabiť,“ dostala som zo seba slabo. Jeho pohľad ma však presvedčil. A nielen to.

Tí muži práve zmrazili plamene, ktoré som vyčarila. Pevne som teda Snapa chytila za ruku a privrela viečka a s hlasným PUK! sa odmiestnila pred brány Rokfortu. Na pozemky som sa nedostala, zabránili mi v tom ochranné kúzla.

Dopadli sme tvrdo na zem. Snape vedľa mňa bolestivo zastonal. Rýchlo som sa postavila a pokúsila sa ho podoprieť.

„Poďte, pane, musíte vstať. Musíme sa dostať do hradu. Rýchlo, pane,“ súrila som ho. On sa však ani nepohol. Zastavilo sa mi srdce. „Pán profesor,“ oslovila som ho opatrne.

Našťastie pootvoril oči. Vzdychla som a ešte raz mu zopakovala, aby sa pokúsil vstať.

„Nie, do hradu sa nedostanete, kým vám niekto nepríde otvoriť zvnútra,“ pokrútil slabo hlavou.

„Čože?“ vydýchla som.

„Použite svoj prútik,“ namáhavo preglgol a pozrel kdesi nad moju hlavu, „pošlite patronusa. Urobte to teraz hneď.“

Bola som tak veľmi vystrašená z toho, v akom zlom stave je, až som pochybovala, že sa mi podarí vyčariť patronusa. Opatrne som ho položila do trávy a vystrela sa. V mysli som rýchlo hľadala nejakú peknú scénu z môjho života, aby som mohla vyčariť patronusa. Ale nešlo to. Nič nebolo dostatočne silné, aby prebilo ten strach.

„Pohnite si,“ začula som zdola jeho slabý a chrapľavý hlas.

„Snažím sa,“ hlesla som nešťastne. „Ale nejde to... nejde to... je to príliš zložité...“

Odrazu som pocítila, ako ma chytil za ruku. Pozrela som naňho. Vyzeral hrozne a na hrudi mal obrovský krvavý fľak, ktorý sa rýchlo zväčšoval.

„Spomeňte si naňho,“ zašomral. Pozrela som mu do čiernych očí, ktoré sa mu teraz leskli.

Z očí sa mi vykotúľala slza, keď som šeptom vyslovila: „Expecto Patronum.“ Z konca môjho prútika najprv vyšla len hmla, para a až potom z nej vyrástol veľký vták. Na prvý pohľad vyzeral ako nádherný strieborný bocian, no v skutočnosti to bola volavka. Uprela na mňa svoje krásne oči. Hneď, ako som nahlas povedala, že som tu pri bráne spolu so zraneným Snapom, zamrkala na mňa a zmizla. Videla som už len striebornú guľu letiacu priamo k hradu.

Rýchlo som klesla k Snapovi na zem. Prerývane dýchal a ruku si pritláčal k rane na hrudníku. Vyzeral skutočne veľmi zle. A dosť som sa bála, že to nestihnú.

„Keď som hovorila o čarodejníkoch, ktorí vám stále neveria, myslela som to ako žart,“ poznamenala som skrúšene.

„To je teraz jedno. Ošetrite mi to,“ ukázal na svoju ranu.

Triasla som sa na celom tele. V kolenách, na ktorých som kľačala, som cítila slabosť a zvieralo mi vnútornosti pri pohľade na toľkú krv. Vďaka tomu sa mi v mysli vynorili spomienky na udalosti spred roka.

„Urobte to,“ prikázal mi. Jeho hlas bol veľmi slabý, až som sa bála, že mu čochvíľa odíde.

„Nie, ja to nezvládnem,“ pokrútila som hlavou. Bola som príliš vystresovaná na to, aby som niečo takéto zvládla.

„Zvládnete,“ povzbudil ma. „Už ste to predsa raz urobili-“

„Na minime,“ skočila som mu do reči roztraseným hlasom, „a bolo to niečo celkom iné.“

„A v čom?“ namáhavo sa zasmial. Hneď si však priložil ruku ku krvácajúcej rane a bolesťou zmraštil tvár. Pozrela som mu do očí.

„Vtedy nehrozilo, že umriete,“ šepla som. Na niekoľko sekúnd zmĺkol. Naklonil hlavu doľava a premeral si moju tvár pohľadom.

„No tak to už urobte. Inak o chvíľu stratím vedomie a budete na to sama.“

Jeho slabnúci a roztrasený hlas ma prinútil vydýchnuť. A tiež som si všimla, že len veľmi ťažko udržiaval oči otvorené.

„Fajn, ale nenecháte ma tu samú,“ privolila som napokon nervózne. Na sekundu privrel viečka, no vzápätí ich opäť otvoril. Sklonila som sa k nemu o kúsok. „Počujete ma? Nesmiete ma tu nechať samú. Musíte mi to sľúbiť. Sľúbte mi to.“

„Sľubujem,“ zamrmlal takmer nezrozumiteľne.

Spomedzi pier mi vyšiel tichý vzlyk a po tvári sa mi skotúľali slzy. Privrel viečka a už ich neotvoril. Chytila som jeho ruku a dala mu ju bokom. Potom som priložila prútik tesne k jeho zraneniu a potichu, na veľmi jasne povedala: „Vulnera Sanentur.“

Rana sa mu pomaly začala zaceľovať. Všemožne som sa snažila myslieť len a len na to, no nešlo to. Po tvári mi tiekli slzy veľké ako hrachy. Bála som sa. Tak veľmi som sa bála. Niekoľko krát som to ešte zopakovala, až kým sa pri nás neobjavila riaditeľka, madam Pomfreyová, profesorka Mayerová a profesor Lane. Rýchlo ho uložili na nosidlá, ktoré ošetrovateľka vyčarila a zamierili do hradu. Ako bez duše som ich nasledovala. Hľadela som pritom celý čas len na Snapovu pokojnú tvár. Pred dverami do Nemocničného krídla sa ku mne madam Pomfreyová otočila.

„Slečna, vy radšej počkajte tu,“ povedala vľúdne. Nečakala na nejakú moju reakciu. Otočila sa a spolu s profesormi zmizla za dverami.

Ostala som tam tak stáť. Dívala som sa na dvere a po tvári mi stále tiekli slzy. Napokon som to nevydržala. Sadla som si na zem, schúlila sa do klbka a rozplakala sa. Po dlhej, veľmi dlhej, chvíli sa dvere so zavŕzaním otvorili. Vyšli z nich všetci traja profesori. Rýchlo som vstala a utrela si pritom tvár. Profesor Lane, ktorý vôkol mňa prešiel ako prvý, mi s povzbudzujúcim úsmevom položil ruku na plece. Profesorka Mayerová sa zatvárila podobne, no ešte mi k tomu povedala, že som to zvládla skvele. A spolu s profesorom odišli.

Pozrela som napokon na riaditeľku. Tvárila sa veľmi vážne. Až som sa obávala toho najhoršieho.

„Ako,“ začala som, no nemusela som pokračovať. Profesorka hneď vedela, na čo sa chcem spýtať.

„Je mimo ohrozenia,“ oznámila mi.

V tej chvíli mi z duše padol obrovský balvan. Na chvíľu som sa jej otočila chrbtom, aby nevidela, ako mi od radosti a toľkého pocitu úľavy po tvári stiekli slzy. Rýchlo som si ich utrela do rukáva a otočila sa späť k nej.

„Mohli by ste ma nasledovať do mojej pracovne, slečna Dickinsonová?“ požiadala ma zdvorilo. Ledabolo som prikývla a nasledovala ju do riaditeľne.

Keď sme vošli dnu, usadila sa za stôl na riaditeľskú stoličku a ja priamo oproti nej. Na krátku chvíľu sa na mňa zadívala, až sa napokon s ťažkým povzdychom oprela o operadlo.

„Viem, že teraz možno nie je tá najvhodnejšia chvíľa, no bude pre nás obe lepšie, ak to už budeme mať za sebou,“ začala prísnym tónom. Naprázdno som preglgla. Dobre som vedela, čo chce teraz riešiť. Ale to mi v tej chvíli bolo úplne jedno. „To, čo ste urobili, slečna, je veľmi vážne. Utiecť si len tak bez toho, aby ste niekomu niečo povedali, bolo veľmi nerozumné. Mohlo sa vám niečo stať. A dúfam, že ste si vedomá toho, že profesor Snape sa rozhodol ísť vás hľadať.“

S trhnutím som jej pozrela do tváre. Jej slová mi vyrazili dych.

„Chcete tým povedať, že... to kvôli mne sa mu to stalo,“ nebola som schopná dokončiť vetu. Do očí sa mi opäť raz natlačili slzy. Kvôli mne takmer umrel. „To som ale nechcela. Veľmi... veľmi ma to mrzí. Ja... netušila som, že by ma niekto chcel ísť hľadať. A už vôbec nie on... a že k tomu ešte stretneme nejakých hlupákov, ktorí si budú chcieť vyliať zlosť a nedôveru...“

„Nuž áno, aj takto to môže dopadnúť, keď človek pri svojich skutkoch nepoužíva hlavu,“ podotkla o čosi miernejšie. „A keď už sme pri tom, mohli by ste mi povedať, čo presne sa stalo?“

Veľmi neochotne som jej teda vyrozprávala všetko, čo sa udialo. Pod náporom jej pohľadu som jej musela povedať aj o tom, ako som sa dostala do Rokvillu. Ale prečo, to už zo mňa nevytiahla.

„Chápem, že ste teraz v období dospievania, keď všetko beriete príliš vážne a premýšľate a konáte impulzívne. Ako ponaučenie vám môže byť to, čo sa stalo profesorovi Snapovi,“ vravela takmer až láskavo. Znela vyčítavo, ale všetko to boli skôr ako rady od mamy. Sklonila som hlavu. Cítila som sa kvôli tomu veľmi zle.

„Ja viem, veľmi ma to mrzí. Nikdy som nechcela, aby sa niečo podobné stalo. Chcela som byť sama, úplne sama, a preč, mimo toho všetkého,“ vysypala som zo seba nešťastne.

„Už nezmeníme, čo sa stalo,“ poznamenala riaditeľka. „Ale trest vás neminie. Nejaký vhodný pre vás vymyslím. Zatiaľ vám strhávam päťdesiat bodov. A vážne dúfam, že vás toto všetko ponaučilo o tom, že musíme radšej dvakrát myslieť a tak konať.“

„Áno, pani riaditeľka,“ utrúsila som.

„Tiež by som vám chcela poďakovať,“ zastavila ma predtým, než som vyšla na chodbu. Otočila som sa späť k nej. Na tvári sa jej objavil jemný úsmev. „Preukázali ste nesmiernu odvahu a silu. Profesor Snape na vás môže byť hrdý. Výborne ste to všetko zvládli.“

„Ďakujem,“ vyšlo zo mňa tichým hlasom. Len kývla hlavou. Ešte som jej venovala posledný pohľad a vyšla na chodbu.