Záškodníci

Ahojte, ľudkovia  Dopísala som ďalšiu kapitolku, tak vám ju sem dávam. Tešíte sa? Ja áno, už len preto, že je v nej Severus z trocha iného uhla, presne ako v minulej kapitole. Do ďalšej plánujem dať trochu dramatickosti, nech to má väčšie grády a nech sa dopracujem postupne k tomu, k čomu sa chcem dopracovať

Tak dobre, nebudem viac zdržiavať od čítania. Takže si kapitolku užite!

Vaša Lizy

Zobudili ma až nejaké hlasy. Otvorila som oči a pretrela si ich, aby som zaostrila. Keď som sa obzrela, zistila som, že sa nachádzam v Snapových komnatách. No za nič na svete som si nemohla spomenúť, čo sa stalo.

„Pán Pritchard, radím vám vymyslieť si dosť dobrú výhovorku pre vaše správanie na dnešnej hodine so slečnou Dickinsonovou,“ začula som Snapov tvrdý hlas.

„Ale pán profesor, musel som byť takýto. Bolo potrebné vyskúšať Dickinsonovú pred pracovníkom z Ministerstva. Mimochodom, matka mi povedala, ako veľmi ste nám s ňou pomohli,“ dokončil ironickým tónom. Niekoľko sekúnd bolo ticho, no potom sa opäť ozval Snape.

„Myslíte si, že ma vaša výčitka zastraší? Kto si myslíte, že ste? Predo mnou sa nebudete hrať na princa, pre mňa ste len jeden z mnohých študentov, hoci ste z mojej fakulty. A o to viac by vás malo trápiť, kam až bude siahať môj hnev, keď ma s vami prejde trpezlivosť. Takže láskavo sklopte hlavu a zamerajte sa na detailné vypracovanie úlohy, ktorú vám slečna Dickinsonová zadala urobiť. A ešte niečo, pán Pritchard,“ na sekundu Snape zmĺkol, „ešte raz začujem vás alebo hocikoho iného hovoriť o nej niečo nelichotivé, budete sa mi zodpovedať. Je vám to jasné?“

„Úplne, pane,“ odsekol Graham pomedzi stisnuté zuby. Začula som, ako buchli dvere a hneď na to Snapovo nahnevané zavrčanie.

Čo to doňho, premerlina, vošlo? Nikdy sa ma takto nezastával. Tak prečo bol odrazu taký krutý? Akoby mu bol Graham nejako ublížil. Dokonca, ani keď som ho rozčúlila vtedy pred Vianocami, neznel tak kruto ako teraz.

Znenazdajky sa dvere otvorili, až som jemne poskočila. Do miestnosti vošiel zamyslený Snape. Tak zamyslený, že si ani nevšimol, že som hore. Podišiel k oknu, kde mal vedľa baru policu s akýmisi spismi. Niečo tam položil a potichu si vzdychol.

„Ďalší neposlušný študent?“ spýtala som sa zachrípnutým hlasom. Otočil sa ku mne. Takže bol naozaj tak zamyslený, ako vyzeral. Zatváril sa trochu prekvapene.

„Ste hore,“ podotkol. Odkašľala som si a pomaly sa posadila. Cítila som, ako sa na mňa díva. „Počuli ste to?“

Pozrela som mu do očí.

„Áno,“ prikývla som po chvíľke. Všimla som si, ako zaťal zuby, pretože sa mu napli svaly na sánke. „Takže sa vám musím znova poďakovať.“

„Nič nemusíte, Dickinsonová,“ odvetil podráždene. Pozorne som si prezrela jeho tvár. Pomaličky mi začínalo dochádzať, čo sa stalo. A bola som rada, aspoň som nemusela byť za hlupáka. On však vyzeral znavene a skutočne skutočne podráždene.

„Tiež sa vám ospravedlňujem, pane, za všetko, čo som povedala a urobila,“ povedala som krotko. Nemohla som sa zbaviť podozrenia, že je takýto z veľkej časti kvôli mne.

„Dickinsonová,“ nadýchol sa, že bude pokračovať, no ja som mu to nedovolila.

„Pridala som vám ďalšie starosti, pripravila vás o váš čas a dokonca ste ľahší o jeden elixír na upokojenie,“ vyhlásila som, nahnevaná sama na seba. Dlho na mňa mlčky hľadel. No potom prešiel vôkol krbu a postavil sa predo mňa.

„Ako sa cítite?“

Potichu som sa zasmiala.

„Ako po prvom dni kurzu premiestňovania,“ poznamenala som.

„Predpokladám, že dosť mizerne,“ pozdvihol pobavene obočie. Musela som sa pousmiať, či som chcela alebo nie. Tá vráska hnevu medzi jeho obočím, tá hlboká, ktorej som sa predtým dotkla- Merlin, áno, skutočne som to urobila- už bola preč.

„Správne,“ súhlasila som. Kútiky pier sa mu jemne podvihli, zrejme to mal byť nepatrný úškrn alebo niečo také. Sklonila som hlavu. Až v tej chvíli som si všimla, že som bola prikrytá dekou. Stiahla som ju teda zo seba a pomaly spustila nohy z gauča. Pozrela som späť na Snapa. „Som vám veľmi vďačná za vašu pomoc, no mala by som už ísť. Viac vás zdržiavať nemôžem.“

„Nie som si istý, či je to dobrý nápad, Dickinsonová,“ trochu sa zamračil. Opäť. Mala som znova to sprosté nutkanie prísť k nemu a dotykom ho zbaviť tej vrásky medzi obočím. Vyzeral s ňou tak nepríjemne. A bez nej ako obyčajný profesor OPČM. Vlastne, on nebol obyčajný.

„Hermiona sa už o mňa postará. Je šikovná a nadaná,“ doložila som s ledva potláčaným úškrnom. Prižmúril oči. Mohla som si však všimnúť, ako mu trhlo kútikmi pier. Otočil sa na päte a zo skrinky vybral dva flakóny.

„Vypite to pred spaním, ten druhý si nechajte na zajtra,“ podal mi ich, nuž som si ich od neho vzala. „Ak vám to do pondelka neprejde, prídete mi to oznámiť. Áno?“

„Áno,“ prikývla som. „Ďakujem.“

Už som takmer vyšla z jeho kabinetu, no zastavil ma na poslednú chvíľu. Otočila som sa k nemu.

„Na niečo ste zabudli,“ zohol sa a zo zeme vzal moju brašnu. Zasmiala som sa.

„Och, iste, knihy,“ zamrmlala som. S červeňou na tvári som si ju od neho vzala, venovala mu posledný pohľad a vyšla z jeho kabinetu.

Nemám ani poňatia, ako som sa dostala do chrabromilskej klubovne. Rýchlo som ňou preletela a vbehla do izby. Zabuchla som za sebou dvere, oprúc sa chrbtom o ne. Čo to, dopekla, malo byť?! Prečo to celé bolo také zvláštne? Nerozumiem...!

Otvorila som oči, ktoré som predtým zatvorila. Všimla som si, že baby boli v izbe a teraz na mňa zvláštne civeli. Sprudka som sa nadýchla.

„Dajte mi niektorá facku,“ požiadala som ich.

„Čože?“ nechápala Ginny. Pozrela som na ňu.

„Poď sem, Ginny, od teba to bude bolieť najviac,“ pokynula som jej rukou, aby ku mne podišla. Ona však len naďalej sedela na svojej posteli. „No tak, prosím, potrebujem sa prebrať. Inak ma porazí.“

Žiadna z nich sa však nemala k činu. Frustrovane som vzdychla. Podišla som k svojej posteli, hodila brašnu na zem a hodila sa tvárou rovno do perín. Niekoľko sekúnd som takto ostala s nulovou možnosťou dýchať, no keď už som to nemohla vydržať, zdvihla som hlavu a prevrátila sa na chrbát s hrozne divným zavrčaním. Alebo zabručaním?

„Bojím sa spýtať, čo sa deje. A ešte viac sa bojím spýtať, kde si bola celý deň,“ ozvala sa Miona.

„Aj ja sa bojím,“ šepla som skôr sama pre seba. Položila som si ruku na tvár. V tom okamihu som si spomenula na to, ako som k tvári mala priloženú Snapovu studenú dlaň. Znova sa mi chcelo zavrčať, zabručať, alebo čo vlastne.

„Takže sa dozvieme, kde si bola celý deň? A prečo vlastne si nebola na zvyšných hodinách?“ spýtala sa Dory. „Profesorom prišiel akýsi odkaz, no nik z nás netušil, od koho je a čoho sa týka. Môžem si ho teda spojiť s tebou, Madie?“

„Čo?“ odkryla som tvár a pozrela na ňu. „O odkaze neviem nič. Jedine, že,“ zmĺkla som. Áno, asi bol od Snapa.

Položila som hlavu späť na vankúš a vrátila ruku na predošlé miesto. Zopár krát som sa musela nadýchnuť a až tak som sa mohla pustiť do vysvetľovania. Povedala som im o suplovanej hodine, na ktorej bol Matthew Grand z Ministerstva, o nevoľnosti, o tom, ako som si narazila nos o Snapovu hruď, o tom, ako som hodiny prespala v jeho komnatách na gauči. No udalosti medzi tým som nespomínala. Dosť som sa hanbila za to, čo všetko som vravela. A to nehovoriac o tom, čo som robila.

Keďže som spala takmer šesť hodín, bola som odrazu plná energie. Nuž som to využila na písanie úloh. Práve som otvorila knihu na obranu a chystala sa prebehnúť pohľadom poznámky z poslednej hodiny, keď tu...

Zamračene som stiahla obočie a pozrela na Mionu, ktorá práve ležala na bruchu a listovala v knihe dejín mágie.

„Hermiona, ty si sa mi hrabala vo veciach?“ ukázala som na poznámky z obrany. Na viacerých miestach som mala prepísané slová a vyznačené chyby. Vzhliadla od knihy so zmrašteným obočím.

„Čože? Prečo by som to robila?“

„Vždy mi opravuješ práce,“ vysvetlila som.

„Správne, práce. A nie poznámky,“ odvetila a mávla rukou k pergamenu. „Navyše, toto ani nie je moje písmo.“

A mala pravdu. Keď som pozrela späť do poznámok, všimla som si, že to skutočne nebolo jej písmo. Bolo mužské. Snapovo!

Potom som sa celou cestou do Veľkej siene snažila nijako neriešiť fakt, že sa mi Snape hrabal vo veciach. A k tomu mi opravoval trápne poznámky. Vo chvíli, keď som si sadla za stôl, vydral sa zo mňa ťažký vzdych. Len veľmi nasilu som do seba natlačila večeru, nič mi totiž nechcelo zísť dole krkom. Pohľad mi zabehol k profesorskému stolu. Snape tam nebol, čo ma vôbec neprekvapilo.

„Ideš tiež?“ prebral ma z premýšľania Mionin hlas. Pozrela som na ňu. Vstávala od stola a Ginny s Dory tiež. Prikývla som, naliala do seba zvyšok čaju a pobrala sa s nimi do klubovne.

„Takže Dickinsonová má nad sebou ochrannú ruku,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Otočila som sa za hlasom. Baby nasledovali môj príklad. Zadržala som dych.

„O čom to hovoríš, Pritchard?“ utrhla sa naňho Ginny. Ja som však nereagovala, iba som mu nahnevane hľadela do očí.

Načo s tým začal, doparoma? Prečo to musel vyťahovať?! Nechcela som, aby to ktokoľvek z nich vedel.

Menovaný preniesol svoje oči z Ginny na mňa a väčšmi sa uškrnul. Môj pohľad mu zrejme dal najavo, že ja o tom viem, no ostatní nemusia. Ale tak nejako som tušila, že to takto nenechá, keď som ho vtedy v Snapovom kabinete začula.

„Pozrime sa,“ zatiahol. „Tak ty si im o svojej záštite, o svojom ochrancovi nepovedala?“

Pocítila som na sebe pohľady mojich priateliek.

„O kom to hovorí?“ spýtala sa Dory.

„O Snapovi a vôbec to nie je tvoja starosť, však, Pritchard?“ zjavil sa pri nás Bradley. Vyšiel zo mňa ledva počuteľný ston. Chvíľu si tí dvaja vymieňali škaredé pohľady, až napokon Graham naduto odpochodoval preč.

„Bradley,“ oslovila som ho opatrne. Pozrel na mňa.

„To je v poriadku, Madie. Predsa, správny profesor sa o svojich študentov stará. Až na to, že on je vedúcim slizolinskej fakulty, nie chrabromilskej. Ale to je prehliadnuteľný detail. Rovnako ako to, že som o tebe celý deň nič nevedel,“ povedal nahnevane. „Som hlupák, keď mi nenapadlo, že si bola opäť so Snapom. Kde inde by si predsa mohla byť?“

Jeho irónia ma pichla pri srdci. Už som chcela niečo povedať, no on sa zvrtol na päte a vyšiel z hradu. Hľadela som za ním neschopná nijakej reakcie.

„Je to pravda, Madie?“ opatrne sa ma spýtala Dory. Spustila som plecia a prikývla.

„Áno, ale neprosila som sa o to,“ zamrmlala som. Prerývane som sa nadýchla. „Idem sa prejsť.“

A rovnako ako predtým Graham a Bradley, odpochodovala som preč.

Na ďalší deň som sa pokúšala vysvetliť to Bradleymu, no nechcel ma počúvať. Ani počas raňajok, ani počas prestávok. Potom som to skúsila ešte na obede, no bolo to márne. Práve som vychádzala zo siene, keď ma zastavila profesorka Mayerová.

„Hovorila som s profesorom Snapom, oznámil mi, čo sa stalo. No včera som už nemala čas hovoriť s vami a spýtať sa, ako sa cítite.“

„Už je mi omnoho lepšie. Profesor Snape mi veľmi pomohol,“ odvetila som.

„Určite? Ste si istá? Ak by vám bolo zle, zájdite za madam Pomfreyovou,“ preletela moju tvár skúmavým pohľadom.

„Áno, som si istá,“ prikývla som. „Navyše, dnes budem mať hodinu s profesorom, takže ak by bol problém, poviem mu.“

„No áno, profesor Snape je v elixíroch nadaný, už vám toľko krát pomohol,“ pritakala s jemným úsmevom. Zmohla som sa len na ďalšie prikývnutie. „Dobre, nebudem vás zdržiavať. Bežte na hodinu.“

„Ďakujem, dovidenia, pani profesorka,“ rozlúčila som sa s ňou.

Po poslednej hodine, OPČM, som tak ako obvykle ostala sedieť v učebni, až kým neodišli všetci študenti. Potom, tak ako obvykle, som vzala svoje veci a presunula sa k prvej lavici. Keď som si položila brašnu na stôl a zdvihla pohľad k Snapovi, všimla som si, že sa na mňa celý čas díval opretý o stôl.

„Hrabali ste sa mi vo veciach,“ preťala som ticho medzi nami. Dlho mlčal, až som si pomyslela, že je nejako začarovaný a nemôže hovoriť a hýbať sa. Napokon ale prehovoril.

„Chcel som nájsť váš rozvrh, aby som vedel, u ktorých profesorov vás mám ospravedlniť,“ odvetil pokojne. Pritom sa stále nehýbal. Vtom som však zbadala, ako sa mu na tvári objavil slabý úškrn. „Ale ten neporiadok vo vašej brašne ma odzbrojil.“

Prižmúrila som oči a vytiahla z tašky pergamen popísaný červeným atramentom. „A čo toto?“

„Vážne?“ pozdvihol obočie, no neprestával sa tak divne uškŕňať. „Toľko chýb na jednej strane? Takmer sa vám podarilo prekonať pána Reesa.“

Zhlboka som vzdychla, spustiac ruku s pergamenom. „Prosím vás, pane, nehrabte sa mi vo veciach.“

„Akoby ma vaše súkromné veci zaujímali,“ odfrkol si. Otočil sa a vzal knihu na minimum do rúk.

Počas víkendu sme sa s Bradleym udobrili. No bolo to zvláštne. Aj keď sme ležali v jednej posteli, mala som pocit, akoby sme si boli vzdialení na tisícky kilometrov. Po tom všetkom, čím sme si prešli, čo sme zažili, bola medzi nami priepasť. A bolo skutočne hlúpe myslieť si, že to dokážeme spraviť. A celý nasledujúci týždeň som nemyslela na nič iné.