Choď na obsah Choď na menu
 


53. kapitola

28. 3. 2017

Ahojte smiley Teraz mi písanie išlo o čosi pomalšie, takže sa ospravedlňujem, že to toľko trvalo. Ale kapitolka bude dnes trochu dlhšia a môžete sa tešiť na jej záver. No nebudem vám nič prezrádzať, musíte si ju celú prečítať wink

Tak vám teda prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

 

 

 

V tú noc som opäť nemohla spať. Nepomohol mi ani elixír od madam Pomfreyovej, ani Bradleyho prítomnosť vedľa mňa. Nuž som až do skorého rána ležala v posteli a tupo zazerala na červený baldachýn len, aby som v sne nemusela opäť prežívať bitku o Rokfort. Keď už konečne vyšlo slnko, pozrela som na Bradleyho. Tvrdo spal. Rany zo včerajšej bitky sa mu už zahojili, očividne som urobila dobrú prácu s liečivými kúzlami.

Kým som si dala sprchu, už vstal. Potichu sme sa rozlúčili a tak sa pobral do svojej izby. Raňajky boli mĺkve. Možno aj kvôli tomu dažďu, ktorý sa spustil z oblohy pokrytej oceľovými mrakmi. A to som si myslela, že slnko vydrží svietiť celý deň, no teraz bolo schované a ja som začínala pochybovať o tom, že je skutočne ráno. Bola totiž taká tma, že sa pokojne mohlo aj stmievať. Takže počasie pridalo k mojej "príjemnej" nálade.

Elixíry sa vliekli tak veľmi, ako silno počas hodiny lialo. Podobne bolo aj na dvojhodinovke obrany. Ťažké kvapky bubnovali o okná hradu a mňa to len uspávalo. Akoby nestačilo, že som v noci nemohla spať. Našťastie, tá zlosť, ktorú som cítila pri pohľade na Snapa, ma udržala hore. Dokonca ma udržala pri zmysloch natoľko, že som mohla reagovať na okolie.

Keď napokon zazvonilo na prestávku, pomaly som si odložila veci do brašny. Nechala som baby a Brada odísť do siene bezo mňa. Len som im naznačila, že sa ta stretneme, a ešte pomalšie, ako som si odložila veci, som vstala od stola. Počkala som, kým z triedy všetci odídu. Zatvorila som dvere a s ľadovým pokojom sa otočila k Snapovi, ktorý si ani nevšimol, že som stále tu.

„Včerajšok ste si museli veľmi užiť, však, pane?“ prehovorila som. Otočil sa za mnou, pritom stiahol obočie. A mňa odrazu chcel opustiť ten pokoj. „Prečo ste Bradleymu strhli body? A ešte ste ho aj k tomu urážali.“

Len horko-ťažko som udržala hlas chladný a bez emócií. No Snape si len prekrížil ruky na hrudi a zvedavo na mňa hľadel. Inak nijako nereagoval na moju otázku. Čo ma vytočilo.

„Tak mi odpovedzte!“ neovládla som sa. Celkom rýchlo som pochopila, že moja niekoľko týždňová snaha byť pokojná je fuč. Ďaleko. Možno niekde v Londýne. Alebo ďalej. „Ak ma neznášate, fajn! Ale vylievajte si to na mne a nie na mojom priateľovi. Nič vám predsa neurobil.“

Moje rozhorčenie ho očividne pobavilo. Pretože sa dosť divne zasmial, prešiel vôkol svojho stola a sadol si na stoličku.

„Ak už ste zo seba dostali všetku frustráciu a upokojili ste sa, dovoľte mi to vysvetliť, prosím,“ to posledné slovo ironicky zvýraznil. Zaťala som zuby, aby som niečo neodvrkla. A on si zatiaľ zložil ruky vo svojom lone. „Nemôžem za to, že je váš priateľ tak málo inteligentný a že vy ste netýkavka. No ak ste si to náhodou nevšimli, pomohol som vám. Áno, strhol som pánovi Reesovi body, ale to preto, lebo si to zaslúžil. A vďaka tomu som tiež uspokojil pána Pritcharda, takže je viac ako pravdepodobné, že vám dá pokoj.“

Musela som si potichu odfrknúť. Preniesla som váhu tela na ľavú nohu.

„Och, už som si myslela, že je to dobrý skutok. No našťastie vás poznám a viem, že nie je,“ odvrkla som.

Snapove obočie vyletelo k čiernym vlasom.

„Ó, áno?“ zatiahol a naklonil sa ku mne. „Prezraďte mi vašu teóriu, slečna Dickinsonová. Dychtím po nových vedomostiach.“

Dotknuto som si prekrížila ruky na hrudi.

„Tú iróniu si nechajte pre seba. A ako som vám už kedysi povedala, ste manipulujúci. A sebecký,“ vyhlásila som, urobiac k nemu krok. „Chceli ste si týmto opäť raz dokázať vaše postavenie a že, aj keď ste takmer umreli, ľudia by sa vás mali báť dvakrát toľko.“

Snape sa už tak neuškŕňal. Teraz mal trochu prižmúrené oči. Vstal a podišiel ku mne pomaly a rázne, ako to vždy robieval, aby niekoho vystrašil. Ja som sa ho ale nebála. Už dávno nie.

„Že som neumrel, je vaša zásluha, za čo som vám nesmierne vďačný,“ ach, zas tá irónia. „Bolo by omnoho jednoduchšie mať zakopané telo kdesi hlboko pod zemou a tráviť čas v nejakom bielom priestore s obláčikmi a spievajúcimi anjelmi, ako znášať vašich spolužiakov a vás.“

Slovo vás povedal výraznejšie a ostrejšie, čo ma prinútilo stlačiť ruky v päste, aby mi jedna z nich nevyletela a nepristála na jeho tvári. Jeho slová ma urazili tak ako tie, ktoré mi povedal po slávnostnom bankete pred niekoľkými dňami. Tentoraz som sa ja naklonila k nemu.

„Prečo si myslíte, že by ste šli do neba? Napáchali ste viac zla ako dobra a vaše malé dobré skutky vás nespasia, pán profesor,“ povedala som tichým hlasom. Odtiahla som sa od neho a nafučane odkráčala preč.

Trvalo niekoľko minút, kým sa mi podarilo upokojiť. Stála som uprostred prázdnej chodby a dívala sa z okna na kvapky dopadajúce na hlavy náhliacich sa študentov. Ľavou rukou som sa opierala o stenu a v pravej som žmolila pergamen s krátkym odkazom, ktorý mi nedávno nechal Snape na mojom nočnom stolíku. Možno naň zabudol. Možno zabudol aj na to, čo urobil. Na to, že mi vďaka nemu dali ďakovný medailón. No v tom okamihu som mala chuť ho rozbiť. Hodiť ho o stenu, nech sa roztriešti na márne kúsočky. Možno by sa mi uľavilo.

Prehltla som hrču v hrdle, potiahla nosom a vykročila chodbou. Cestou som si do brašny nahnevane strčila ten odkaz od Snapa.

 

Po vyučovaní som navštívila madam Pomfreyovú. Dúfala som, že jej rýchlo zaklamem a odídem, no jej nič neunikne. Nuž si ma nemilosrdne posadila na jednu z postelí a nahodila ten svoj pohľad. Či som chcela alebo nie, musela som jej povedať pravdu.

„Nerozumiem, ako je možné, že vám elixír nepomohol,“ povedala nespokojne. Zdvihla svoj prútik a skontrolovala ma.

„Ani ja tomu nerozumiem. No to nevadí, nejako sa s tým popasujem,“ rýchlo som vstala a mala v pláne odísť, no zastavila ma.

„Len pekne ostaňte tu, milá slečna,“ prikázala mi prísne. „Ja teraz požiadam profesora Snapa, aby vám priniesol ten jeho elixír.“

„Nie, nie, nie,“ zavrtela som horlivo hlavou. „Prosím vás, madam Pomfreyová, nerobte to. Nechcem, aby o tom profesor vedel. A už vôbec ho nechcem o niečo žiadať. Zaobídem sa aj bez jeho pomoci. Len musím nájsť správny spôsob.“

„Je vám, dúfam, jasné, že sa mi to ani trochu nepáči?“ zadívala sa na mňa mentorsky.

„Viem,“ prikývla som znavene, „a viem aj, že existuje jednoduchší spôsob. Ale naozaj to chcem skúsiť urobiť sama. Len... len som dúfala, že mi elixír na bezsenný spánok pomôže. Nepomohol, nevadí. Popremýšľam teda o iných možnostiach.“

„Dobre, slečna,“ privolila napokon. „Ale ak by sa vám pohoršilo, prídete sem.“

„Áno, máte moje slovo,“ zaprisahala som sa.

Samozrejme, že nebolo ľahké nájsť spôsob, ktorý by mi pomohol s tými nočnými morami. Mohla som sa usilovať, koľko som chcela, dokonca som trávila v knižnici ešte viac času, aby som niečo našla. No márne. Dočkala som sa len nepríjemných pohľadov od Miony a rečí, že by som naozaj mala požiadať Snapa o pomoc.

„A sme zasa pri tom,“ vzdychla som otrávene, kráčajúc s nimi z knižnice. „Koľko krát vám mám povedať, že od neho nič nechcem? Nie je to prvý krát, čo mi to hovoríte, ale pochopte, že s ním skutočne nechcem mať nič spoločné. Radšej nebudem spať zvyšok svojho života, ako by som si od neho mala vziať nejaký hlúpy elixír.“

Nuž, opak sa stal pravdou. Po takmer dvoch týždňoch letmého spánku som sa pristihla stáť pred dverami do Snapovho kabinetu. To, čo som mu povedala, na moje šťastie nekomentoval. Namiesto toho mi dal z práce nedostatočnú, takže som ju musela napísať ešte raz. A omnoho dlhšiu.

Teraz som civela na tmavé dvere a premýšľala, či je to naozaj dobrý nápad. Ruku som mala zdvihnutú už asi desať minút, takže ma začínala bolieť. No nedokázala som ju stiahnuť späť, ani ňou zaklopať. Napokon, keď sa mi na sekundu zdvihol žalúdok pri pomyslení, že Snapa prosím o pomoc, som ruku stiahla a otočila sa na odchod. Stačila som však urobiť jeden krok, keď sa dvere do jeho kabinetu otvorili a z nich vyšiel Snape, ako som si všimla kútikom oka.

„Dickinsonová, čo tu robíte?“ spýtal sa ma. Naprázdno som preglgla a otočila sa tvárou k nemu. „Vlastne je to jedno, práve s vami som chcel hovoriť.“

„Skutočne? A o čom?“ stiahla som obočie. Premeral si ma čiernymi očami.

„Zajtra máte pred obedom voľnú hodinu, je tak?“ neochotne som prikývla. „Tak v tom prípade budete zastupovať moju hodinu. S piatakmi.“

„Čože?!“ vyhŕkla som zo seba. Skôr, ako mi napadlo, že budem mať hodinu s Dennisom, mi do hlavy vletela myšlienka, že budem mať hodinu s tým idiotom Pritchardom. Zdesene som sa obzrela vôkol seba. „Prečo? Prečo mám znova suplovať vašu hodinu? Kam zasa idete?“

Jeho pohľad mi dal jasne najavo, že mu prekáža to množstvo otázok, ktoré som naňho v tak krátkom čase vychrlila. Trochu som sa stiahla, no srdce mi neprestávalo tak splašene biť.

„To vás nemusí zaujímať,“ odsekol chladne. „Hlavné je, aby ste prišli načas, mali pripravené poznámky a aby ste ich aj vedeli. Nie len recitovať spamäti, ale aj rozumieť tomu, čo vlastne hovoríte. Takže si pripravte niečo o omračovacom zaklínadle. Spolieham sa na to, že ma nesklamete.“

„Čo? Ale,“ zmĺkla som, pretože mi odrazu niečo došlo. Ten pergamen, čo som našla v Snapovom nočnom stolíku. Ten z Ministerstva. Pomaly som na Snapa pozrela. „Ministerstvo sem niekoho poslalo, však? Aby zistili, ako na tom som.“

Snapovi sa medzi obočím vytvorila hlboká vráska, ako sa zamračil.

„Odkiaľ o tom viete, Dickinsonová?“

Jeho hlas znel veľmi nepríjemne. Nepríjemne chladne a tvrdo. A prinútilo ma to na sekundu zatajiť dych. Potom som sa ale zhlboka nadýchla, aby mi rovno so vzduchom do mozgu vplávala aj nejaká dosť dobrá výhovorka. A stalo sa.

„Hermiona mi čosi spomínala o ich postupe, takže sa nemýlim?“ povedala som rýchlo a na jeden dych. Snape si ma chvíľu takto zamračene prezeral.

„Nemýlite sa,“ pritakal. „Takže, ako som povedal, nesklamte ma, Dickinsonová. Bol by som nerád, keby som zistil, že hodiny navyše vo vašej spoločnosti boli zbytočné.“

Otočil sa na podpätku a vrátil sa do svojho kabinetu, zatresnúc za sebou dvere.

Neboli zbytočné!

 

„Si nervózna?“ spýtala sa ma na ďalší deň Dory.

„Viac než obvykle? Áno,“ prikývla som a s grimasou na tvári som sa chytila za brucho. „Chce sa mi vracať.“

„Nepreháňaj, zvládneš to,“ snažila sa ma povzbudiť Miona.

„Ale ja to myslím vážne. Naozaj sa mi chce vracať,“ zamrmlala som. Rýchlo som vbehla na dievčenské toalety a zatvorila sa v jednej z kabínok. „Nejdem tam,“ vypotila som zo seba po chvíľke.

„Nemusíš, ale nie som si istá, či sa to bude Snapovi a Ministerstvu pozdávať,“ podotkla Miona.

Zastonala som. „Si ako Snape.“

„Nie, ďakujem,“ odvetila odmietavým tónom.

„Ale áno, takže tam choď za mňa a povedz Snapovi, že som mu ovracala poznámky, ktoré mi v noci tajne priniesol do mojej izby. Od teba to prijme pokojnejšie,“ požiadala som ju. Hah, „požiadala“. Vtipné, aká dokážem byť ironická. A to sa na Snapa hnevám, keď pri rozhovore so mnou používa iróniu.

„Prestaň fňukať a vyjdi von. Už musíš ísť, inak ťa Snape rozštvrtí,“ ozvala sa tento krát Ginny. Neochotne som ju poslúchla. Ešte som sa umyla, upravila a pobrala sa do učebne obrany.

Bola som tam skôr ako všetci ostatní. Nuž som si sadla za profesorský stôl, vytiahla poznámky (ktoré v skutočnosti vôbec neboli ovracané) a začítala sa do nich. Aspoň som nemusela myslieť na ten otrasný pocit, ktorý som mala v  žalúdku.

Vo chvíli, keď zazvonilo na hodinu, stiahlo mi vnútornosti. Ledva počuteľne som zastonala. Vstala som od stola, prešla vôkol neho a veľmi pomaly sa pred neho postavila. Musela som sa oň však oprieť, inak by sa mi podlomili od nervozity kolená a spadla by som na nos. Čo by nebolo ani trochu upokojujúce. Mávla som prútikom, načo sa dvere do triedy otvorili a dnu vpadli piataci. Zatvárili sa dosť prekvapene, keď ma tam zbadala stáť. Môj pohľad však padol na dvoch mužov, ktorí sa znenazdajky objavili v rohu miestnosti, kde teraz stál stôl a dve stoličky. Jeden z nich, vyšší a tmavší, teda Snape, ponúkol miesto pracovníkovi z Ministerstva a ten sa hneď posadil.

Pohľadom som prebehla celú triedu. Zbadala som Pritcharda, ako sa uškŕňa od ucha k uchu a pritom hádže očkom po Snapovi. No potom moje oči zastavili na Dennisovi. Sedel v jednej lavici spolu s Evelyn a obaja sa na mňa povzbudzujúco usmievali. Nuž som sa zhlboka nadýchla a vystrela sa.

„Dobrý deň, študenti,“ pozdravila som ich navonok pokojne. Vnútri som sa však triasla ako osika. „Dnes s vami budem mať hodinu ja. Takže si, prosím, otvorte knihy na kapitole o Omračujúcom kúzle.“

„Prepáčte, pani profesorka,“ ozvala sa vysoká študentka z prvej lavice.

„Prosím vás, neoslovujte ma pani profesorka. Nie som ňou, takže postačí slečna,“ povedala som, kým sa nadychovala. Trochu sa zahanbila a s jemnou červeňou na tvári na mňa pozrela.

„Tak, slečna, prečo máme hodinu s vami a nie s profesorom Snapom?“ jej hlas znel jemne a opatrne, akoby sa bála, ako zareagujem ja, alebo možno Snape.

Pokúsila som sa o úsmev. A myslím, že sa mi to celkom podarilo.

„Možno niektorí z vás vedia o tom, že by som sa chcela stať profesorkou OPČM. Preto sa Ministerstvo rozhodlo, že si musí overiť moje znalosti z tejto oblasti a tiež aj spôsob, akým by som viedla vyučovanie. Teda v skratke, či som vhodná na túto pozíciu,“ vysvetlila som tak pokojne, ako to len šlo. Čiže dosť mizerne. Mala som chuť schovať sa pod stôl. „A teraz späť k dnešnému učivu. Kúzlo Stupefy je pri čarodejníckych dueloch dôležité rovnako ako kúzlo Protego, ktoré nás pred ním ochráni...“

Celá hodina sa neuveriteľne vliekla. Možno bolo vidieť, ako som sa každú chvíľu pokúšala upokojiť rýchlo bijúce srdce a prehĺtala vlastný žalúdok, ktorý sa rozhodol, že mi vylezie z tela. No myslím, že som to zvládla celkom fajn. Graham Pritchard mi ale vôbec nepomáhal. Mám pocit, že sa pokúšal rozhodiť ma ešte viac. A celkom sa mu to aj darilo. Našťastie mi mozog neprestával pracovať, hoci bol unavený, a šikovne odpovedal na Grahamove sprosté poznámky. Že sa nehanbil, takto sa správať pred Snapom a pracovníkom z Ministerstva. On a jeho matka v sebe nemajú skutočne ani kúsok hanby?

Napokon po skončení hodiny som ich poslala preč a napäto pozrela na Snapa, ktorý ešte stále stál v rohu miestnosti a práve sa rozprával s tým pánom. Ďakujem Merlinovi, že sa ma na nič nepýtal počas hodiny a že tam len ticho sedel a čosi si zapisoval. Kým som odložila veci do svojej brašny, podišli ku mne.

„Slečna Dickinsonová, chcem vám predstaviť pána Granda, hlavného asistenta ministra mágie,“ povedal Snape a otočil sa na práve menovaného. Až teraz som si mohla všimnúť, že to bol mladý a celkom pekný muž. Nemohol mať viac ako tridsať.

„Dobrý deň, veľmi rada vás spoznávam,“ podala som mu roztrasenú ruku. Očividne si nič nevšimol, pretože ju s úprimným úsmevom prijal a potriasol mi ňou.

„Aj ja vás, slečna Dickinsonová. Musím povedať, že som čakal niekoho iného. Profesor Snape mi o vás povedal. Vravel, že ste veľmi šikovná a nadaná v tomto odbore,“ vyhlásil takmer až nadšene. To ma trochu pobavilo.

„Čakali ste niekoho prísneho bez zmyslu pre humor?“ uškrnula som sa, letmo pozrúc na Snapa, ktorý sa teraz nepríjemne mračil. Zjavne pochopil, že som narážala naňho.

„Tak nejako,“ prikývol. „Takže sa teším, až o vás poviem pánovi ministrovi. Do mesiaca očakávajte odpoveď s konečným verdiktom. Bolo mi cťou stretnúť  sa s vami osobne, slečna Dickinsonová.“

„Ďakujem vám,“ musela som sa doslova prinútiť k úsmevu. Predstava, že budem celý mesiac tŕpnuť, či sa im pozdávam alebo nie, bola deprimujúca. Hneď sa mi z toho všetkého zdvihol žalúdok.

„Och, už by som bol zabudol,“ otočil sa ku mne ešte predtým, než odišiel, „samozrejme, z pedagogického minima budete mať osobitnú skúšku. Profesor vás na ňu pripraví a my na ňu opäť niekoho pošleme, aby dozeral na jej priebeh. Takže vám držím prsty.“

Zmohla som sa len na prikývnutie.

„Odprevadím vás,“ ozval sa Snape a už s ním chcel vykročiť z učebne, no zastavil ho.

„Ďakujem, ale to nie je potrebné. Cestu do kancelárie pani riaditeľky si pamätám. Tak teda dovidenia.“

Znova som len prikývla. Hneď, ako zmizol za dverami, otočila som sa ku katedre a dlaňami sa o ňu zaprela. Zatočilo sa mi z toho všetkého v hlave. Konečne mi došlo, čo sa to vlastne stalo. A konečne mi došlo, že som sa nikdy predtým necítila viac vyčerpaná ako teraz.

„Zvláštne, ako rýchlo človeka dokáže opustiť humor, však?“

Takmer som zabudla na to, že tu nie som sama. Na niekoľko krátkych sekúnd som si priložila ruku na hruď, pár krát sa zhlboka nadýchla a s vynúteným úškrnom som sa k nemu otočila.

„Tak šikovná a nadaná?“ zatiahla som. Len sa mi to zdalo, alebo sa skutočne na sekundu zarazil?

„Niečo som si musel vymyslieť, aby to s vami hneď nevzdali,“ odvetil výsmešným tónom. V duchu som sa zasmiala. Jasné.

„Ešte že máte také skvelé nápady, pane,“ poznamenala som. Už som sa chcela zasmiať nad jeho výrazom v tvári, no opäť sa mi zakrútilo v hlave a zdvihol sa mi žalúdok. Otočila som sa mu chrbtom a radšej sa znova oprela dlaňou o stôl. Druhú som si priložila k čelu.

„Ešte že ste taká inteligentná a rozumiete slovám ´Držte jazyk za zubami, inak vám vybavím jednosmernú cestu domov´, však, Dickinsonová?“ začula som jeho nepríjemný hlas spoza môjho chrbta. Svojím správaním mi teda vôbec nepomáhal. Aj keby som chcela, nemohla som odpovedať, práve som sa pokúšala OPÄŤ prehltnúť vlastný žalúdok späť tam, kam patrí. „Hovorím s vami, Dickinsonová. Ak ste si to náhodou nevšimli.“

Ó, áno, všimla som si to, ale asi by nechcel, aby som otvorila ústa. Nedopadlo by to dobre. Zhlboka som sa nadýchla. Nepomohlo to. Nie tak, ako by som si želala. Pocítila som jeho prsty na mojom predlaktí. Možno, keby ma k sebe otočil trochu jemnejšie, dopadlo by to inak. Ale nie,  on si vždy musí dokazovať, aký je úžasný, mužný a silný. Idiot. Tá rýchla otočka k nemu mi neurobila dobre. Takže som mu padla priamo na hruď bez toho, aby som tomu stihla zabrániť alebo ho aspoň varovať. Našťastie môj žalúdok ostal tam, kde mal. Keby som aj ja ostala tam, kde som bola.

„Čo vám zas je, Dickinsonová?“ ozval sa jeho tichý a chladný hlas pri mojom uchu. Práve v tej chvíli som sa pokúšala rozoznať, kde čo je, ale veľmi sa mi to nedarilo. Všetko vôkol mňa bol jeden veľký tmavý fľak. Jediné, čo som si uvedomovala, bola jeho hruď na mojom líci a jeho ruky na mojich pleciach. Pokúsil sa ma od seba odtiahnuť, no nedarilo sa mi udržať sa na nohách, nuž som znova padla nosom na jeho mužný hrudník.

„Asi som zatúžila objať vás,“ začula som svoj hlas.

Odfrkol si. Alebo sa zasmial? Netuším. Viem len to, že ma vzal do náruče a odniesol až do svojho kabinetu. Ó, aké romantické, asi z toho odpadnem. Vlastne, už sa skoro stalo.

Tam ma položil na gauč a pod hlavu mi podložil mäkký vankúš. Potom som zacítila, ako si sadol vedľa mňa a priložil mi na čelo svoju dlaň. Prinútila som sa otvoriť oči. Díval sa na mňa a na počudovanie sa nemračil. Tváril sa skôr nechápavo alebo tak nejako.

„Tak, čo sa deje?“ spýtal sa ma znova tichým hlasom. Pozrela som do jeho obsidiánových očí. Stiahol dlaň z môjho čela, chytil ma za ľavú ruku a prstami mi zmeral tep. „Dosť úbohý. Jedli ste dnes niečo?“

„Dávku irónie od vás,“ zamrmlala som. Ostro mi pozrel do očí, až ma to vydesilo. „Premerlina, nerobte to, je mi z toho pohľadu horšie.“

Že zo mňa sršal humor, bol asi dôkaz toho, že je mi lepšie. A aj trochu bolo. Žalúdok bol na svojom mieste a zo Snapa už nebol len tmavý fľak. No cítila som sa tak neuveriteľne slabo a unavene. Vzala som jeho ruku a priložila si ju k tvári. To, že mal vždy chladné ruky, malo svoj dôvod. Privrela som viečka a dlho vydýchla.

„Jedla som, aj pila vodu, len som bola asi nervózna,“ vysvetlila som napokon. Prekvapilo ma, že Snape svoju ruku nestiahol preč. Nechal ju tam. Dokonca ňou jemne prešiel po mojom líci a potom ju položil na čelo.

„Horíte,“ oznámil mi vyčítavo.

„To vaše ruky sú také studené,“ odvetila som.

„Máte horúčku, Dickinsonová,“ nedal sa presvedčiť. Otvorila som oči. Svoj prútik z čierneho dreva mal zdvihnutý a teraz sa na mňa naozaj mračil. „Povedzte mi pravdu o tom, čo sa deje.“

„Povedala som vám pravdu,“ ohradila som sa dotknuto. Jeho pohľad ma však znervózňoval, nuž som odvrátila tvár.

„Dickinsonová, nenúťte ma použiť mágiu,“ jeho už bez tak hlboký hlas prešiel do ešte nižších polôh, čo ma väčšmi vydesilo. Položila som roztrasené prsty na jeho ruku, ktorá stále trónila na mojom čele, a opatrne ju chytila. Keď som mu pozrela do očí, všimla som si v nich niečo zvláštne. Na prázdno som preglgla a stiahla jeho ruku preč, položiac ju na jeho koleno.

„Nemusíte používať mágiu. Odpoveď poznáte,“ povedala som potichu a jemne. Chvíľu sme sa na seba mlčky dívali. No potom to ticho prerušil on.

„Tie sny, znova sa vám vrátili?“ spýtavo pozdvihol obočie. Len som pomaly prikývla, neustále mu hľadiac do očí. Potichu si vzdychol. „A prečo ste s tým za mnou neprišli?“

„Kvôli tomuto,“ zahľadela som sa na jeho hlbokú vrásku medzi obočím.

Neuvedomila som si, čo som urobila. Možno to bolo tým, že som v skutočnosti bola tak trochu mimo. No znenazdajky moja ruka vyletela k jeho tvári a koncom ukazováka som mu jemne prešla po vráske. Čo robím, som si uvedomila, až keď ma chytil za ruku a odtiahol ju od svojej tváre. Ale už sa nemračil. Skôr vyzeral prekvapene. A stále držal vo svojej dlani moju ruku.

„Dám vám elixír, po ktorom sa vám uľaví,“ oznámil mi pomaly, akoby som bola ťažko chorý pacient, ktorému mozog pracuje len na minimum. Zjavne si myslel, že ním som, pretože sa tak tváril. Rovnako pomaly mi položil ruku na brucho a vstal. Z jeho zásob elixírov vybral jeden flakón a vrátil sa ku mne. Sadol si späť vedľa mňa, odzátkoval ho a podal. Kým som vypila celý jeho obsah, dívala som sa do jeho čiernych očí. Napokon som mu vrátila prázdny flakón. „Výborne, teraz si opäť ľahnite a pospite si.“

Skutočne som na tom bola až tak zle? Trochu ma jeho tón rozčuľoval. Hovoril, akoby som bola nielen ťažko chorý pacient, ale človek, ktorý ledva rozumie nášmu jazyku. No poslúchla som ho. Položila som hlavu na vankúš a privrela viečka. Netrvalo dlho a upadla som do tvrdého spánku.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.