Choď na obsah Choď na menu
 


52. kapitola

17. 3. 2017

Ahojte, ľudia smiley  Po dllllhej dobe tu mám ďalšiu kapitolku. Trošku som sa zasekla v písaní, mala som toho viac než dosť. No dnes som sa dotlačila k tomu, aby som kapitolku dopísala. Takže ju sem hneď pridávam. Snáď sa v nej nenájdu žiadne chyby.

Tak príjemné čítanie!

Vaša Lizy

 

 

 

„Vy ste Madison Dickinsonová?“ spýtala sa ma vysoká pani so zložito zopnutými vlasmi.

„Áno, som,“ prikývla som.

Vtom sa jej krásna tvár takmer bez vrások zmraštila zrejme nespokojnosťou.

„Ja som Anabel Pritchardová, Grahamova matka.“

Pri jej posledných slovách som sa zhlboka nadýchla, aby som sa upokojila, a veľavravne pozrela na baby. Hneď to pochopili. Pri odchode ma Dory povzbudivo pohladila po ramene.

„Áno, došlo mi, kto ste,“ povedala som zdvorilým tónom, no dosť rázne a stroho vo chvíli, keď som pozrela späť na ňu. „Potrebujete odo mňa niečo?“

„Vlastne áno,“ pritakala. Čím ďalej, tým väčšmi som mala pocit, že keby mohla, už by mi doškriabala tvár. Naozaj sa tvárila poriadne nahnevane, dokonca každou sekundou viac a viac. „Iste vám neušlo, slečna Dickinsonová, že kvôli vám bol môj syn z tejto školy dočasne vylúčený.“

„Neušlo, madam-“

„Mali by ste vedieť, že so mnou sa neradno zahrávať. Nedovolím, aby ktokoľvek pošpinil česť mojej rodiny. A verte, že to takto nenechám,“ skočila mi do reči. Stiahla som obočie.

„Prosím?“ vytlačila som zo seba.

„Dobre ste počuli, slečna, urobím všetko pre to, aby vám to len tak neprešlo,“ vyhlásila pomedzi stisnuté zuby. Odtiahla som sa od nej.

„Tak o tom pochybujem,“ odvetila som a nebojácne vytrčila bradu. „Nič som neurobila-“

„To nie je pravda,“ ozvalo sa mi za chrbtom a znenazdajky sa pri nás objavil Snape. Mračil sa. Ťažko povedať, kto z nich dvoch sa mračil viac. „Slečna Dickinsonová zachránila toho mladíka pred tým, aby ho váš syn a jeho priatelia celkom neskántrili. A práve jej by ste mali byť vďačná, pani Pritchardová, za to, že váš syn nebol zo školy vylúčený úplne. Takže pouvažujte, kto z nich všetkých si ten trest a váš hnev skutočne zasluhuje.“

Bola som prekvapená, ako Snape zareagoval. A bolo to účinné, pretože si ma Grahamova mama nepekne prezrela, no odišla. Ledva počuteľne som vzdychla. Niekoľko sekúnd mi trvalo, kým som pochopila, čo sa vlastne stalo za posledných niekoľko minút. A keď mi to došlo, pomaly som si prešla dlaňou po tvári.

Zas ten úžasný Snape, záchranca všetkých.

„Opäť vy,“ vydýchla som a pozrela mu do čiernych očí. „Nemôžete si pomôcť, však, pán profesor? Ak odo mňa chcete mať pokoj, tak mi prestaňte pomáhať. Nepotrebujem vašu pomoc.“

Na to som sa nahnevane otočila na päte a odpochodovala preč.

 

„Čo sa zas stalo?“ spýtal sa ma Dennis tichým hlasom, odsunul si stoličku a prisadol si ku mne, skúmajúc knihy rozložené po celom stole. „Je toho dosť,“ skonštatoval len tak medzi rečou.

„Čo máš na mysli? Čo sa malo stať?“ nechápala som. Teda, len som sa tak tvárila. Tušila som, o čom hovorí.

„Všimol som si, ako ste si počas obeda sadli každý na iný koniec stola. Tak mi došlo, že sa niečo deje,“ vysvetlil pokojne.

Dopísala som vetu a znavene zaklapla knihu z transfigurácie. Potom som k sebe pritiahla veci na dejiny.

„Len sme sa trochu nepohodli,“ odvetila som, keď som si všimla, že na mňa stále s očakávaním hľadí.

„Kvôli čomu?“

„Naozaj to chceš vedieť?“ letmo som naňho pozrela od knihy. Zamyslene som poklopkala prstom po stole, uvažujúc, čím začať prácu.

„Samozrejme,“ horlivo prikývol. Vzdychla som a opäť naňho pozrela. Hlavu som si podoprela rukou.

„Kvôli tomu, ako precítene som zareagovala na to, že mi vďaka Snapovi dali ďakovný medailón,“ odpovedala som celkom pokojne. Dokonca mi trhalo kútikmi pier. „No nie je môj drahý žiarlivec?“

Ešte v ten deň sme sa s Bradleym udobrili. Prišiel za mnou do mojej izby a ďalej si viete predstaviť, ako jednoducho ma presvedčil o svojej láske. Takže bolo všetko znova v poriadku. Teda, až na zopár malých detailov. So Snapom som sa rozprávala minimálne. Na hodinách si ma nevšímal a na minime mi povedal vždy len to najnutnejšie.

Celé dva nasledujúce týždne som nerobila nič iné, len študovala, študovala a študovala. Prichádzajúce koncoročné skúšky a zároveň aj tie najťažšie za celú školskú dobu- teda MLOKy- vo mne začínali vyvolávať nepríjemné pocity, že sklamem nielen rodičov, ktorí mi veria, že to zvládnem, a tiež nielen Snapa, vďaka ktorému sa môžem vôbec pokúšať o kariéru profesorky OPČM, ale predovšetkým mňa samotnú. Bradley sa ma neustále pokúšal povzbudiť, no podarilo sa mu akurát tak viac ma znervózniť. Navyše, posledné dni to medzi nami bolo veľmi zvláštne. Neviem, či to bolo tým napätím z toľkého množstva učiva, alebo čím vlastne. Ale hádky medzi nami boli takmer na každodennom poriadku. Ani dnes tomu nebolo inak.

„No!“ odfrkla som hlasno a mávla rukou k mojej posteli. „Len sa pozri, čo si narobil! Pozri sa na tie omrvinky a škvrny na perine. Dobre vieš, ako veľmi ma vytáča, keď ješ v posteli! A keď nahlas prežúvaš, keď sa snažím učiť! A prestaň na mňa láskavo tak civieť!“

„Premerlina, Madison,“ vzdychol si otrávene. Vstal z postele a obzrel si ten neporiadok, čo narobil svojou večerou. „Veď máš prútik, môžeš to upratať jediným mávnutím.“

„Tak ešte to mám za tebou aj upratať?“ pozdvihla som neveriacky obočie. „Ty urobíš svinčík a ja mám upratovať? Tak na to zabudni! Upraceš to ty, ja tu nebudem robiť slúžku!“

Nahnevane som sa zvrtla na päte a vošla do kúpeľne, zatresnúc za sebou dvere.

„Prestaň tak vyvádzať, Madison!“ zvolal za mnou podráždene. Zúrivo som zavrčala.

„Ja nevyvádzam!“ skríkla som späť naňho. „Je to úplne normálna vec, že sa človek pokúša nenarobiť v niekoho posteli takí neporiadok!“

Nuž a tak nejako to bolo takmer každý deň. A väčšinou sme sa hádali kvôli úplným hlúpostiam, čo bolo na tom celom asi to najhoršie. Potom sme sa rýchlo udobrili a rovnako rýchlo znova pohádali. Bolo to frustrujúce a ja som sa už asi nemohla cítiť horšie.

„Čo sa robí?“ spýtala som sa Miony, keď som si sadla za stôl vo Veľkej sieni. Všetci sa v nej o čomsi veselo rozprávali a usmievali sa jeden na druhého.

„V predposledný deň tohto školského roka sa bude konať ples,“ oznámila mi celkom spokojným tónom.

„Ples?“ zopakovala som.

„Áno, spolu s vojnovými hrdinami,“ odvetila tento krát Ginny.

„Výborne, ďalšia úžasná akcia,“ zamrmlala som sucho. „Takže, ak vravíš, že sú naň pozvaní aj vojnoví hrdinovia, bude sa to opäť týkať Voldyho a celej tej maškarády okolo jeho „vlády“?“

„Dúfam, že nie, ďalšiu pohrebnú akciu by som už nezvládla,“ podotkla Dory. Súhlasne som prikývla. „Mimochodom, kde si zas bola minulú noc? Opäť ste sa s Bradleym udobrovali?“

Pozrela som na šálku s teplou kávou predo mnou. Neodpovedala som hneď, nevedela som, či im chcem povedať pravdu. Nebola som s Bradleym. Bola som v Severnej veži. Netuším prečo- a ako je to vôbec možné- no vrátili sa mi tie otrasné sny. Možno ich prebudila udalosť spred dvoch týždňov, kedy sme mali banket na počesť výročia skončenia Voldemortovej nadvlády. Už to trvalo tri dni. A takmer som úplne zabudla, aké to bolo.

„Nie, len som nemohla spať,“ odvetila som naoko laxne.

Ešte v ten deň som sa našla sedieť na jednej z postelí v Nemocničnom krídle. Madam Pomfreyová svojím prútikom kontrolovala môj zdravotný stav, no okrem únavy a frustrácie nezistila nič.

„Áno, je možné, že vaše sny vyvolal nedávny slávnostný banket,“ prikývla, keď som jej prezradila svoju teóriu. „Môžem profesora Snapa opäť požiadať o ten elixír.“

„Nie, nie, to nie je potrebné,“ rýchlo som zatrhla. „Som si istá, že sa vo vašej zbierke elixírov niečo dostatočné nájde.“

Chvíľu si ma zamračene prezerala. Zjavne si myslela, že sa jej podarí presvedčiť ma. No ja som od Snapa nič nechcela. Darilo sa mi byť celkom pokojná a nevystrájať, aby som s ním nemusela tráviť ešte viac času. A ani som od neho nič nechcela, skutočne nie.

Napokon však ošetrovateľka ťažko vydýchla.

„Môžem vám dať obyčajný elixír na bezsenný spánok,“ navrhla napokon, tváriac sa nanajvýš nespokojne. „Mal by pomôcť, no nebude mať také upokojujúce účinky ako ten od profesora Snapa.“

„Výborne, budem spokojná aj s ním,“ súhlasila som horlivo. Prikývla a po minúte mi už podávala otvorený flakón. Hodila som do seba jeho obsah. „Ďakujem.“

„Maličkosť, slečna Dickinsonová,“ odvetila s jemným úsmevom.

„Aký je medzi nimi vlastne rozdiel? Medzi tým jeho a týmto,“ ukázala som na už prázdny flakón.

„Profesor Snape trochu upravil elixír na bezsenný spánok. Pridal doň zopár vzácnych ingrediencií, ktoré ho činia silnejším a účinnejším. Navyše, nepôsobí len na hlavu, ale na celé telo. Ako som už vravela, má upokojujúce účinky, dokonca silnejšie, než upokojujúci elixír sám.“

„Zaujímavé,“ zamrmlala som zamyslene.

„Dnes už neponocujte, ani sa nikde nezdržiavajte. Choďte rovno do postele, áno?“ prísne sa na mňa zadívala. „Dúfam, že mi zajtra prídete oznámiť, že ste pokojne spali.“

„To dúfam aj ja,“ poznamenala som slabo a zliezla z postele. „Ešte raz vám ďakujem. Dovidenia.“

„Dovidenia, slečna.“

 

Kráčala som práve chodbou, mieriac do klubovne, keď ku mne znenazdajky spoza rohu vybehla Dory. Bola zadýchaná, zrejme sa ponáhľala.

„Tu si, hľadala som ťa!“ vyhŕkla zo seba. „Poď rýchlo. Musíš to vidieť.“

„Čo? Čo mám vidieť?“ nechápala som, no nasledovala som ju.

„No teda skôr,“ odkašľala si napäto, „musíš to zastaviť. Ponáhľaj sa!“

Musela som pobehnúť, aby som za ňou stíhala. Ponáhľali sme sa takto chodbami, keď tu zrazu...

Vo Vstupnej hale sa práve mlátili nejakí dvaja blázni. Dory ma chytila za ruku a potiahla až k zhromaždenému davu, ktorý to všetko pozoroval s nadšením. Čože? S nadšením?

„Ako sa môžu baviť na tom, že sa tu niekto mláti hlava-nehlava?“ dostala som zo seba udivene a zhnusene zároveň. „Veď sa tí chudáci- premerlina!“ zhíkla som. Predrala som sa cez študentov až k dvojici uprostred, ktorá do seba bila ako zmyslov zbavená. „Bradley! Čo to, dopekla, robíš?!“

Pribehla som k nim a pokúsila sa dostať Bradleyho od Grahama Pritcharda. Áno, mohla som Brada nechať, nech toho hnusáka zmláti, ale niečo mi vravelo, že by bolo lepšie dostať ich od seba. Ešte šťastie, že sa nerozhodli použiť prútiky. Vo chvíli, keď som vytiahla ten svoj z mahagónového dreva a chcela ich zastaviť, ozval sa chodbou hlboký hlas, až mi po tele prešli zimomriavky.

„Čo sa to tu deje?“

Dav sa mu okamžite uhol, takže som mala na Snapa perfektný výhľad. Kráčal k nám rázne a tváril sa kamenne, no tak nejako som tušila, že je nahnevaný. A nemýlila som sa. Keď pred nami zastavil, to už sa chalani prestali mlátiť, stiahol obočie a prižmúril oči.

„Vysvetlí mi láskavo niekto, čo sa tu deje?“ zavrčal.

„Pane, tento,“ ozval sa Brad, ukazujúc pritom na Grahama, no Snape mu odrazu skočil do reči.

„Niekto inteligentnejší.“

Vyfúkla som vzduch z pľúc a už som sa nadychovala, že mu poviem niečo nepekné. Našťastie, zabránil mi v tom ten magor Graham.

„Pán profesor, Rees na mňa z ničoho nič zaútočil. Skočil na mňa a začal ma mlátiť.“

„Čo? To nie je pravda!“ obraňoval sa hneď Brad. Až v tej chvíli som si mohla všimnúť, aký je skántrený. „Urážal si-“

„Napadli ste ho pre zranenú pýchu?“ Snape si veľmi presvedčivo odfrkol. „Nebol by som si myslel, že ste taká citlivka, Rees.“

„Nie, tu nešlo o mňa, ale-“

„Stačí, mám dosť tých výhovoriek,“ opäť skočil Bradleymu do reči. „Strhávam vám tridsať bodov a buďte rád, že vás nenechám po škole. No stráviť hodinu v spoločnosti tupca sa mi nechce.“

Nato sa Snape otočil na päte a odkráčal preč. Hľadela som za ním neschopná slova. Ten idiot.

 

„Neviem, či mám byť šťastná, že si nepoužil svoj prútik, alebo byť naštvaná, že ti vôbec čosi také napadlo,“ poznamenala som. Sedela som v mojej izbe na mojej posteli a ošetrovala Bradleymu rany na tvári i na rukách.

„Keby som použil svoje schopnosti, ten somár by nemal šancu,“ nafučane vypol hruď. Zmraštila som obočie.

„Len si nefandi, Brad, nikdy si sa nevedel dosť dobre brániť,“ schladila som ho pobavene.

„Zato ty áno,“ schmatol ma za pás a pritiahol úplne k sebe. „Porazila by si kohokoľvek.“

Uškrnula som sa. „Aj samotného Voldemorta, však?“

„Aj jeho, aj všetkých ostatných,“ zašepkal mi do ucha. Chytil mi tvár do dlaní a pobozkal ma.

„Prečo si sa s ním pobil?“ spýtala som sa, keď sme sa od seba po chvíľke odtiahli. Zbadala som, ako mu tvárou preletel hnev. A chvíľu sa zdalo, že mi neodpovie, no napokon sa zrejme rozhodol povedať mi to.

„Vravel,“ začal nenadšene, „že si to odpykáš. Samozrejme, nemohol som to nechať tak! Musel som mu ukázať, kam v skutočnosti patrí!“

Aj keď to od neho bolo veľmi milé, musela som sa zamračiť.

„Nemal si si ho všímať, je to idiot.“

Dotknuto sa odo mňa odtiahol. „Tak teraz za to môžem ja?!“

„Nie, samozrejme, že nie,“ vzdychla som. Prisunula som sa k nemu a chytila ho za ruku. „Len vravím, že si ho nemáš všímať. Chce nás rozhodiť, aby sme urobili niečo hlúpe, čím nás budú môcť potrestať. A aj sa mu to podarilo. Takže nám tým ukazuje, aký je. Čiže je úbožiak. A ty môj hrdina.“

Nemusela som viac nič hovoriť. Stačil jeden bozk a všetko bolo v poriadku. Aj jeho tvár, aj jeho ego. Dokonca sme zabudli na úplne všetko.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.