Záškodníci

Ahojte  Tak pridávam ďalšiu kapitolku. Ako som spomínala minule, bude v nej pokračovať slávnostný banket. Tiež v nej bude aj jedno prekvapenie (ale možno ich bude aj viac?). Tak si užite čítanie

Vaša Lizy

„Vedela som, že to nebude veselá oslava, no nečakala som, že bude až tak pohrebná,“ skonštatovala Dory po tom, čo dojedla veľký kus francúzskej torty. Pozrela som na ňu a tak späť na baklažán na mojom tanieri.

„Prosím, venujte mi chvíľku pozornosti,“ ozval sa Veľkou sieňou riaditeľkin hlas. Bola som rada, že som mohla nechať jedlo jedlom a nemusieť sa tak tváriť, že mi chutí to, čo mám pred sebou. Všetci v sieni hneď zmĺkli, nuž mohla riaditeľka pokračovať ďalej. „Bola by som nesmierne rada, keby sme všetci pozdvihli čaše a pripili si na troch úžasných mladých ľudí, ktorým vďačíme za to, že tu dnes sme- na Harryho Pottera, Ronalda Weasleyho a Hermionu Grangerovú,“ ukázala na nich.

Zbadala som rumenec na Mioninej tvári, no vstala a rovnako ako Harry a Ron, jemne sa uklonila. Vtedy sa ozvalo hromadné cinkanie pohárov a každý v sieni si pripíjal, väčšina len tekvicovým džúsom, no profesori aj vínom alebo whisky.

„Osobitne by som sa chcela poďakovať aj profesorovi Snapovi,“ pozrela som na ňu a videla, ako sa otočila na muža po svojej pravici, ktorý ani brvou nepohol, „ktorý celé tie roky slúžil Voldemortovi na žiadosť profesora Dumbledora a vystavoval sa tak veľkému nebezpečenstvu, za jeho nesmiernu silu, ktorou vždy oplýval, za jeho nekonečnú vieru a hlavne za jeho trpezlivosť, ktorou nám dokázal, že na to dobré a správne sa oplatí čakať.“

Profesor, tak ako Trio pred ním, vstal a slabo sa uklonil. Na tvári mal opäť kamenný výraz, no cez tú masku som videla, ako sa ovláda, aby nepretočil očami. Potichu som sa zasmiala, párkrát zatlieskala a opäť si odpila z pohára. Vtom sa však stalo niečo, čo som vôbec, ale vôbec nečakala.

„Je mi cťou byť tu a mať možnosť oslavovať výročie nášho víťazstva,“ prehovoril Snape hlbokým hlasom vo chvíli, keď som odložila pohár vedľa taniera. „Tak, ako povedala pani riaditeľka, roky som slúžil Voldemortovi, no odkedy prvý krát padol, robil som to na žiadosť Albusa Dumbledora, ale to iste všetci viete,“ pri tých slovách venoval Harrymu vedľa neho rázny pohľad, načo sa niekoľkí v sieni zasmiali. „Viem, že mnohí z vás mi ešte stále neveria. No ak som s tým dokázal žiť celé tie mesiace, zvládnem to aj teraz.“

Nato som sa zasmiala aj ja. Zadívala som sa na vrecko na sukni, kde som mala ešte stále schovaný odkaz od Snapa.

„Som poctený, že aj po tom všetkom sa Ministerstvo rozhodlo, že uverí slovám mladého drzého čarodejníka, vďaka ktorému ale môžeme sedieť za týmito stolmi a radovať sa z chutného jedla,“ aj cez polovicu siene som začula, ako Harry zamrmlal čosi, čo znelo ako ´stále rovnako sarkastický´, načo som sa opäť uškrnula. „Predovšetkým by som sa však chcel poďakovať osobe, ktorá tiež sedí v tejto sieni a vďaka ktorej tu môžem byť aj ja. Ktorá, hoci vedela, aký som a aké reči o mne kolujú, vybrala sa do Škriekajúcej búdy, aby mi dovolila zošedivieť pri pohľade na vás všetkých. Chcel by som sa poďakovať Madison Dickinsonovej.“

V tej chvíli mi srdce prestalo byť. Trhnutím som pozrela na Snapa stojaceho za profesorským stolom s čašou jemne zdvihnutou. Hľadel na mňa tak uprene ako ešte nikdy. Pocítila som Bradleyho ruku na mojom pleci, no ja som ale nebola schopná akejkoľvek reakcie. Len som sa dívala na Snapa a pokúšala sa pochopiť, čo sa to práve stalo. Začula som, ako desiatky pohárov štrngali jeden o druhý, nejaké hlasy a potom odrazu riaditeľku.

„Keby ste, slečna Dickinsonová, mohli prísť sem k nám,“ požiadala ma vľúdne. Trvalo zopár sekúnd, kým mi došlo, čo odo mňa riaditeľka chce.

„Tak choď, láska, choď,“ zašepkal Brad vedľa mňa.

Vstala som a ako omámená zamierila k profesorskému stolu. Došla som až k McGonagallovej, ktorá medzičasom vystúpila dopredu, pritom v rukách čosi držala. Zastala som na mieste.

„Profesor Snape ma láskavo požiadal, aby som vám v mene tejto školy udelila cenu, tento ďakovný medailón, za jeho záchranu, záchranu vojnového hrdinu,“ povedala tak, aby to počuli aj ostatní v sieni.

Zdvihla som roztrasené ruky a vzala si od nej podávanú ozdobnú škatuľku, v ktorej sa jagal zlatý medailón veľkosti mojej dlane. Do očí sa mi natlačili slzy od toľkého dojatia. Pozrela som na riaditeľku. Usmievala sa na mňa tak široko a tak úprimne. Nevedela som, ako na to zareagovať. Len som sa na ňu dívala cez slzy, až kým sa za mnou neozvalo odkašľanie. Otočila som sa za ním. Bol to Snape. Pozeral sa na mňa naoko úplne ľahostajne, no kdesi v hĺbke, kdesi veľmi hlboko som videla, že sa cíti podobne ako ja.

„Ďakujem,“ šepla som.

„Nie, to ja ďakujem,“ odvetil. Prehltla som tú obrovskú hrču v hrdle. Po tvári sa mi v tej chvíli skotúľali slzy a ja som sa pristihla pritom, ako som prekročila tú vzdialenosť medzi nami, postavila sa na špičky a objala ho okolo krku.

Začula som čísi smiech, niekto zasa zatlieskal a ďalší sa k nemu pridal. A potom ďalší a ďalší, až kým nezačala tlieskať celá Veľká sieň. Nato som sa rozplakala ešte viac a väčšmi ho objala. Horšie bolo to, že mi objatie opätoval, no len také jemné.

Dlho som ho takto držala a nechcela pustiť. Nemohla som si pomôcť. Bola som taká dojatá, taká šťastná. Bolo to od neho to najkrajšie gesto, aké mohol urobiť. Nič, čo vtedy urobil, pre mňa nemalo väčšiu cenu ako toto. Nie ten medailón, ale to, že sa mi poďakoval takto otvorene. Pred všetkými. Pretože som vedela, že ho to muselo stáť veľa síl.

Napokon som sa od neho ale odtiahla. Utrela som si slzy z tváre a pozrela mu do očí. Nevedela som, ako mu dať najavo, aká som bola šťastná. Venoval mi takmer neviditeľný úsmev a chytil ma za plece.

„Tak už pokoj,“ povedal kútikom pier. Zasmiala som sa. Ešte som mu vďačne pozrela do očí a vrátila sa späť k chrabromilskému stolu, kde ma privítali veselým potleskom.

Po slávnostnom bankete sa stoly pomaly začali vyprázdňovať. Miona a Ginny sa pobrali k profesorskému stolu, kde ešte stále sedel Harry, Ron i pán Minister s Nevillom. Čosi tam riešili, veselo sa smiali. A ja som ich len pozorovala od svojho miesta a usmievala sa na Dory oproti mne, ktorá práve niečo horlivo vysvetľovala Andrewovi. Vtom ku mne podišiel Dennis. Bradley sa v tej chvíli postavil a s krátkym rozlúčením sa odišiel zo siene s chalanmi z tímu. Postavila som sa a silno Dennisa objala. Zacítila som, ako sa zasmial.

„Prepáč, že som sa predtým správal ako hlupák. Bol som len nervózny zo všetkého, čo sa stalo,“ ospravedlnil sa mi hneď, ako sa odo mňa odtiahol.

„V poriadku, všetko je v poriadku,“ chlácholila som ho. „To ja by som sa ti mala ospravedlniť. Chcela som vám pomôcť, no možno som si to mohla premyslieť. Možno to nebolo veľmi múdre. Prepáč. Niekedy sa naozaj správam ako hlúpa hus a neuvažujem nad tým, čo konám.“

Po mojom vyhlásení sa znova zasmial. Položil mi ruku na plece a pohladil ma po ňom.

„Nemyslím si, že to bolo až také hlúpe. Robila si, čo si považovala za správne. To isté by urobil aj Colin a som si istý, že by bol na teba teraz veľmi hrdý.“

Pri zmienke jeho brata sa mi do oči opäť natlačili slzy. Dnes som bola neuveriteľne precitlivená. Zhlboka prerývane som sa nadýchla a potlačila nutkanie znova sa rozplakať ako malé dieťa. Zmohla som sa len na prikývnutie.

Vtom som si však periférnym videním všimla, ako sa Snape odlepil od skupinky pri profesorskom stole a práve sa chystal odísť. Ospravedlňujúco som pozrela na Dennisa, rozlúčila sa s ním a vyšla zo siene. Schovala som sa za najbližší roh. Našťastie, zo siene už nik nevychádzal, takže som tu mala trochu súkromia. Opäť som otvorila škatuľku a pozrela na medailón. Bol nádherný. Najkrajší, aký som kedy videla.

Znenazdajky spoza rohu vyšla vysoká postava. Čakala som ho, no i tak ma to prekvapilo. Zastavil, keď ma tam zbadala stáť. Pozrel najprv na mňa, potom na medailón v mojich rukách a tak späť do mojich očí. Musel si všimnúť, že sa mi lesknú oči od potláčaných emócií.

„Len nezačnite plakať,“ zatiahol. Bolo mi však celkom jasné, že to nemyslel výsmešne. Z hlasu mu skôr znelo čosi jemné, pobavené. Uškrnula som sa.

„Nie, už nebudem,“ zavrtela som hlavou. Chvíľu sme len mlčali. Zaklapla som škatuľku a spustila ruku. Preniesla som svoj pohľad naňho. „Ďakujem.“

„To už ste povedali- a nie raz,“ pripomenul mi s podvihnutými kútikmi pier.

„Môžem to pokojne ešte zopakovať,“ väčšmi som sa uškrnula. Niekoľko sekúnd váhal, napokon si prekrížil ruky na hrudi.

„Nie, to mi stačilo.“

Dojato som vzdychla, hľadiac do jeho čiernych očí. Naozaj som nevedela, ako mu dať najavo, čo som cítila, ako sa to dotklo mojej duše.

„Prečo ste to urobili?“ vyšlo zo mňa potichu. Mysľou mi prebleskla otázka, či ma vôbec začul, tak potichu som to povedala. Všimla som si, ako ho moja otázka zaskočila. Chvíľu s odpoveďou váhal.

„Možno som si myslel, že,“ na sekundu zmĺkol, plytko sa nadýchol a pozrel mi priamo do očí s uzavretým pohľadom v tvári, „že mi po tom dáte konečne pokoj. Nielen s tými vašimi inteligentnými úvahami o živote, mojom či hocikoho iného.“

Prečo ma jeho reakcia tak veľmi prekvapila? Predsa ho poznám, viem veľmi dobre, aký je. Aj napriek tomu som musela potichu vydýchnuť. Na krátky okamih som privrela viečka. Potom som pozrela späť naňho, no keď som zbadala, že sa jeho výraz v tvári nijako nezmenil, otočila som sa na odchod.

„Ohromuje ma, ako naivne som si myslela, že sa vo vás skrýva nejaký skutočný cit, pane,“ poznamenala som stroho a chladne a odkráčala preč.

Keby som sa bola ešte otočila, zbadala by som, ako sa mu ten uzavretý pohľad rázom zmyl z tváre a nahradila ho akási grimasa, najskôr zmiešaná bolesť, hnev a znechutenie.

Vošla som do takmer celkom plnej klubovne. Obzrela som sa po nej. Bradleyho som zbadala sedieť pri okne. Podišla som k nemu, no v okamihu, keď ma zbadal prichádzať, zamračene stiahol obočie. Vstal, chytil ma za ruku a viedol po schodoch hore k internátom. Kúsok odo dvier do jeho spálne sa ku mne otočil.

„Bola si za Snapom, však?“ utrhol sa na mňa podráždene. Neodpovedala som, jeho tón ma zaskočil. „Prečo si sa naňho v sieni tak pozerala?“

„Ako?“ nechápala som. No vtom mi to došlo. Zhlboka som sa nadýchla. „Bradley, nie, prestaň s tým. Dobre vieš, že to nič nebolo. Len ma prekvapilo, čo urobil, premerlina. Ako som mala reagovať?“

„Určite si ho nemusela hneď pred všetkými objímať!“ vyhŕkol.

„Bolo to spontánne! Proste sa to stalo!“ rozhodila som rukami. „A nebolo na tom predsa nič také hrozné. Bolo to LEN OBJATIE.“

„Samozrejme, že to bolo ´len objatie´,“ odfrkol si. Spľasla som. Niekoľko sekúnd som sa naňho ešte nechápavo dívala. Potom som však zlostne vytrčila bradu.

„Vieš čo, Bradley? Ja ti nemusím vôbec nič vysvetľovať.“

„Iste, veď som iba tvoj priateľ, to sa neráta,“ odvrkol, čo ma väčšmi rozzúrilo.

„V prvom rade si žiarlivec, ktorý sa chová úplne detinsky kvôli nejakému hlúpemu objatiu! Ale fajn, odteraz nemusím vôbec vyjadrovať svoje emócie, ak s tým máš taký problém,“ nato som sa zvrtla na päte a odkráčala do svojej izby.

Dúfať, že Bradley pokojne prijme moje činy spôsobené impulzmi vďačnosti a že Snapovo správanie nebolo sebecké, bolo nadmieru naivné. Skutočne som si myslela, že muži dokážu uvažovať racionálne, keď sa čokoľvek dotkne ich pýchy? Niekedy dokážu byť horší ako ženy.

Na ďalší deň ráno som sa nezobudila v práve najlepšej nálade. Hneď, ako som otvorila oči a zistila, že vo mne ešte stále pretrváva tá zlosť, nálada mi klesla ešte nižšie. Ak sa to vôbec dalo. V kúpeľni som sa dala do poriadku, aby som aspoň trochu pripomínala človeka, a hodila na seba džínsy a prvé tričko, na ktoré som v skrini natrafila. Cestou do Veľkej siene som babám ukázala pergamen, ktorý mi včera Snape nechal na mojom nočnom stolíku.

„Veľmi zaujímavé,“ zatiahla Dory podpichovačne. Zospodu som na ňu pozrela.

„Vtipné, Dory,“ zamrmlala som.

Merlinvie, čo všetko behalo v tej jej bláznivej hlave. Už som chcela pokračovať ďalej, no vtom som zbadala Mionin pohľad. Tvárila sa veľmi zvláštne. Zamyslene a ešte akosi, nevedela som to opísať. No trochu som sa toho jej pohľadu obávala. Akoby... akoby jej čosi napadlo, akoby na niečo prišla. Radšej som sa však tvárila, že to nevidím.

„Bolo to celé zvláštne,“ prehovorila som. „Najprv toto, potom pred celým hradom celkom presvedčivo vyhlási, že mi je vďačný za to, čo som urobila, a napokon to celé ukončí chladnou poznámku, že dúfal, že mu po tom dám pokoj.“

„A čo presne ti na tom vadí?“ nechápavo sa spýtala Ginny.

„Všetko,“ pohodila som plecami. „Keby nebol chvíľu taký a chvíľu taký. Mätie ma to, neviem, ako sa správať.“

„Úplne normálne,“ poznamenala Miona dosť rázne. Nadychovala som sa, že jej odpoviem, no napokon som to zatrhla. Nechcela som sa s ňou vadiť.

Boli sme už na schodoch vo Vstupnej hale, keď mi pohľad samovoľne zabehol ku vchodovým dverám. Hneď mi stiahlo hrdlo. Práve do hradu vošli štyria chalani, mne veľmi známi chalani v habitoch so slizolinským znakom na hrudi. A neboli sami. Pohľad matky jedného z nich ma prinútil potichu zastonať. Najmä, keď sa tak nepekne zadívala na mňa a vykročila ku mne. Hneď som pochopila, že dnešným dňom skončilo dočasné vylúčenie tých piatakov, ktorí napadli Flynna. A tiež mi celkom rýchlo došlo, že sa to vylúčenie nikomu z nich nepáčilo.