Záškodníci

Ahojte, ľudia  Dnes tu mám ďalšiu kapitolku. Celá sa bude týkať 2.mája, takže očakávajte city a city. Aj ďalšia bude asi o tom, teda pokračovanie. Tak si užite čítanie, rovnako tak aj dnešný deň

Vaša Lizy

Zložila som prútik s ťažkým povzdychom. Dnes mi to s čarovaním a obranou veľmi nešlo. Nuž som sa unavene oprela o lavicu a pozrela na Snapa, ktorý sa netváril ktovie ako nadšene. Našťastie bol piatok, moja posledná hodina sa chýlila ku koncu a ja som nevidela nič, len posteľ a Bradleyho objatie.

Všimla som si, ako si Snape prešiel po starom zranení na krku. Dnes to bol rok od bitky. Presne druhý máj. Preto sa riaditeľka rozhodla, že sa dnes večer bude konať banket na počesť víťazstva nad Voldemortom. A ako som sa dopočula, zúčastnia sa ho aj vojnoví hrdinovia. Takže som sa tešila, že uvidím Rona a Harryho.

Možno to bolo aj týmto zvláštnym dňom, že sa mi tak nedarilo. Vlastne, dnes sa zdali byť všetci akýsi mĺkvi a zamyslení. Každý myslel na všetko, čo sa tu pred rokom udialo. Každý spomínal na svojich priateľov a rodiny, ktoré vo vojne stratili. Ja som myslela na Colina, na Freda Weasleyho, aj na Lavender, aj keď som ju v skutočnosti nikdy nemala veľmi v láske. Myslela som na Remusa Lupina, vlkolaka s veľkým a dobrým srdcom. A myslela som aj na Snapa.

„Pán profesor,“ oslovila som ho opatrne, načo na mňa spýtavo pozrel od kôpky pergamenov na svojom stole, „smiem sa niečo opýtať?“

„Ohľadom čoho?“

Vstal, podišiel ku mne a podal mi akýsi pergamen. Keď som si ho od neho vzala, zistila som, že je to moja písomná práca, ktorú mi naposledy nečakane dal. Bola už opravená. A vyzeralo to celkom fajn. Z desiatich bodov som stratila len dva. Spokojne som odložila pergamen do brašny  a otočila sa späť k nemu.

„Ohľadom vás,“ odpovedala som.

„V tom prípade nie,“ zatrhol to, pritom mi venoval rázny pohľad. Potichu som vzdychla. No nechcela som to len tak nechať plávať, hoci som tušila, že aj tak bude trvať na svojom.

„Predtým, než ste mi dali ten váš zázračný elixír, ktorý ma dostal z tých mojich divných stavov, ako ste to nazvali, pýtali ste sa, čo ma na vás zaujíma. Zaslúžim si šancu aspoň sa spýtať,“ povedala som nebojácne.

Neodpovedal. Naďalej sa díval do svojich pergamenov. Nuž som to brala ako povolenie na položenie tej otázky, ktorá mi teraz nedala ani dýchať a kvôli ktorej som bola ochotná prekročiť medze.

Odlepila som sa od stola, pomaly, ako keby som sa bála, že ho vystraším jediným prudkým pohybom.

„Aké to bolo?“ so stiahnutým obočím na mňa pozrel. „Aké to bolo celý ten čas chodiť na stretnutia s ostatnými smrťožrútmi, dívať sa, ako Voldemort hovorí o mukloch, o muklorodených čarodejníkoch a musieť to všetko znášať? Aké to bolo stáť zoči-voči tomu odpornému chlapovi bez duše?“ každým slovom som sa k nemu približovala a každým slovom ma napĺňala väčšia zvedavosť a zároveň i strach a ľútosť. „Nemali ste strach? Čo ak... čo ak zlyháte? Čo ak sa rozzúri a bude vás chcieť zabiť?...“

Nastalo dusivé ticho. Snape na mňa mlčky hľadel veľmi dlhú chvíľu. Netušila som, čo si myslí. V tvári mal kamenný výraz, napokon ako takmer vždy. Potom ale to ticho preťal.

„Opýtali ste. Cítite sa teraz lepšie?“

Len sa mi to zazdalo, alebo bol naozaj v jeho hlase bôľ schovaný za iróniou?

„Čože?“ šepla som. Vstal, prešiel vôkol stola a postavil sa predo mňa. Na tvári sa mu objavil ten nepríjemný úškrn.

„Hádam ste len nečakali, že vám na to odpoviem,“ zatiahol výsmešne. Urazene som našpúlila pery.

„Vlastne áno,“ prikývla som nafučane, „áno, čakala som to. Myslela som si, že si to zaslúžim vedieť-“

„Zaslúžili ste si akurát tak opýtať sa to!“ skočil mi prudko do reči, až som poskočila na mieste a cúvla späť k lavici. Teraz sa už neuškŕňal, skôr sa zlostne mračil. „Odpoveď vás v skutočnosti vôbec nezaujíma.“

Stiahla som nechápavo obočie a zavrtela hlavou.

„Prečo by som sa pýtala, keby ma to nezaujímalo?“

Urobil ku mne veľký krok, takže sme boli od seba asi iba tridsať centimetrov. Trochu sa ku mne sklonil a prižmúril čierne oči.

„Chceli ste zistiť, kam až môžete zájsť,“ šepol chladne. Dívala som sa naňho, pokúšala som sa udržať očný kontakt, no jeho pohľad bol príliš silný na to, aby som to zvládla. Sklopila som teda zrak a kúsok sa od neho odtiahla.

„Nie, nejde mi o to,“ zamrmlala som. Všimla som si, ako sa aj on odtiahol. „Len som... ja som len myslela na to všetko, čo sa tu stalo počas minulého roka. Čím... čím všetkým sme si museli prejsť... vy... aj my všetci...“

Celé som to povedala veľmi namáhavo a len veľmi ťažko som udržala hlas o čosi hlasnejší od šepotu. Opäť sme obaja chvíľu mlčali. Ja som sa zaryto dívala do zeme a Snape nehybne stál oproti mne.

„Čo sa vtedy stalo, nik z nás nezmení,“ poznamenal rovnako tichým hlasom. Dovolila som si zdvihnúť pohľad a pozrieť naňho. Jeho obsidiánové oči skúmali moju tvár. „Pokúste sa dnes počas banketu byť oporou pre vašich priateľov. Vy ste mali možnosť vyrovnať sa s tým všetkým, hoci len vďaka môjmu elixíru, ale oni nie. Bude to pre nich dnes asi ťažké.“

Nepamätám si, či bol niekedy Snape taký ako teraz. Nielenže ma prekvapila tá zmena v jeho správaní, ale najmä to, že ho zaujímali moji priatelia. Fakt, že môžu byť nešťastní a zlomení. A predovšetkým tón jeho hlasu, nezvyčajne jemný a citlivý.

Pristihla som sa pri tom, ako uvažujem, či ho mám objať alebo nie. Skutočne, v tej chvíli som mala to nutkanie. V mysli som bláznivo zavrtela hlavou. Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila sa o jemný úsmev.

„Som rada, že je to za nami, kvôli nám všetkým,“ povedala som mäkko, sledujúc jeho tvár. Odpovedal len prikývnutím. Chvíľu som sa naňho ešte dívala, čakala, či k tomu aj niečo povie, no keď sa tak nestalo, vzdychla som a vzala svoju brašnu. „Ak je to všetko, pôjdem, pane.“

„Iste, choďte,“ odstúpil sa mi.

„Tak teda vo Veľkej sieni,“ vysypala som zo seba, prešla vôkol neho a vyštartovala do klubovne.

Až do večere som bola s Bradleym, zatvorená v jeho izbe, ukrytá pred všetkými nešťastnými tvárami. Ležala som vedľa neho s hlavou na jeho hrudi a bruškami prstov som mu prechádzala po dvojdňovom strnisku.

„Mali by sme sa pomaly nachystať,“ prerušil Brad to príjemné ticho.

„Nechce sa mi,“ šepla som s privretými viečkami. Teplou dlaňou ma pohladil po tvári.

„Ja viem, ani mne sa tam nechce ísť. Ale aspoň uvidíš Harryho a Rona,“ pokúsil sa ma povzbudiť. Povzdychla som si. Vstala som neochotne z postele a ešte naňho pozrela.

„Tak sa vidíme v sieni,“ oznámila som mu.

„Budem tam,“ uškrnul sa. Ešte mi venoval bozk, ako keby sme sa už nemali nikdy vidieť, a s ďalším povzdychom som vyšla z jeho izby.

Keď som vošla do tej mojej, baby sa už chystali na banket. Všetky tri mali na sebe školské uniformy. Miona si práve pripínala na sveter svoj prefektský odznak a Dory s Ginny si viazali kravaty. Podišla som ku skrini a vytiahla z nej čistú uniformu. Rýchlo som ju na seba natiahla a postavila sa pred zrkadlo. Bolo zvláštne, že po celý ten čas ani jedna neprehovorila. Všetky sme boli myšlienkami niekde ďaleko.

Kým som si plietla vrkoč, sledovala som v zrkadle Ginny. Tisli sa mi slzy do očí pri predstave jej trápenia. Prišla o brata v hlúpej bitke a kvôli Voldemortovi takmer aj o Harryho. Potom mi pohľad zabehol k Mione. Počas minulého roka musela svojim rodičom vymazať pamäť, aby im smrťožrúti neublížili. Keď bolo po všetkom, pamäť im vrátila. No tie spomienky, kedy celý ten čas myslela na to, že jej rodičia o nej ani nevedia, jej z mysle nik neodstráni. A napokon Dory. Vo vojne takmer prišla o otca, pretože ho obvinili z buričstva priamo v samom srdci Ministerstva mágie. Samozrejme, bola to lož. Jej rodičia boli na strane dobra, pracovali pre Rád, no len tajne, aby ju ochránili pred Voldemortom.

No a nakoniec ja. Prišla som o skvelého priateľa, Colina. Takmer som navždy stratila aj Bradleyho, no našťastie sa to nestalo. Celé mesiace som nevedela skoro nič o Harrym, o Hermione a ani o Ronovi. Po Veľkonočných prázdninách som stratila kontakt aj s Ginny, ktorá sa nevrátila do školy, pretože sa musela ukrývať. Aj moji rodičia sa schovávali. Boli obvinení zo zrady, pretože boli verní Dumbledorovi. Ich meno bolo očistené s Voldemortovou smrťou. Veľa čarodejníkov a čarodejníc na tom bolo počas minulého roku podobne. Niektorí však toľko šťastia nemali.

Zúfalo som si prešla dlaňou po tvári. Nechcela som toľko uvažovať nad tým všetkým, nad tými zlými vecami. Zastrčila som si ofinu za ucho a zaviazala si kravatu. Podišla som k nočnému stolíku, odkiaľ som si vzala Colinov prsteň, ktorý mi dal k Vianociam Dennis. A na ruku som si pripla náramok od Bradleyho. Už som sa chcela otočiť na odchod, keď vtom som si to všimla. Pozrela som späť na nočný stolík. Bola na ňom položená obálka s mojím menom. Spýtavo som pozrela na baby, no ony len pokrčili plecami. Nuž som ju opatrne vzala do rúk, otvorila a vybrala z nej list. Roztvorila som ho. Bol v ňom krátky odkaz napísaný úzkym písmom.

Nebolo to jednoduché, stálo ma veľa úsilia zvládnuť to. No ak chce jeden prežiť, nemá na výber. Aj keď ním neustále lomcuje strach.

S. S.

Prečítala som si ten odkaz dvakrát. Bolo zvláštne, že mi na to Snape odpovedal. O to zvláštnejšie, že takto. A že mi ten odkaz nechal v mojej izbe. Otočila som sa na baby, ktoré na mňa zvedavo hľadeli.

„Potom vám o tom poviem. Ale zaujíma ma, ako sa to tu dostalo,“ stiahla som obočie. Žeby znova poslal domáceho škriatka, aby to zaňho vybavil?

„Netuším,“ pokrútila Miona hlavou. „Keď sme sa vrátili do izby, už to tu bolo.“

„Prečítali ste si to?“ nebolo to útočné, skôr čisto zo zvedavosti. Aby som vedela, koľko im mám toho povedať. Všetky tri však pokrútili hlavami. „Dobre, tak teda poďme, ak už ste.“

Vyrazili sme do Veľkej siene. Cestou som pergamen zložila a zvierala ho v dlani až do chvíle, kým sme nevošli do siene plnej čarodejníkov a čarodejníc. Schovala som si ho rýchlo do vrecka na sukni a posadila sa vedľa Bradleyho.

„Kde máš sveter?“ ukázal na moju košeľu.

„Nie je mi chladno,“ odvetila som so smiechom.

Pohľad mi mimovoľne zabehol k profesorskému stolu, ktorý bol teraz omnoho väčší. Sedeli za ním všetci profesori, no tiež aj minister Kingsley Shackelbolt, dvaja mne neznámi čarodejníci a jedna čarodejnica, Harry, Ron a vedľa neho dokonca i Neville. Harry sa práve rozprával so Snapom, ktorý však hľadel pred seba a temnými očami mapoval celú sieň.

Keď už Veľká sieň bola celkom plná, vstala riaditeľka a všetci zmĺkli.

„Dnes, ako všetci viete, je presne rok, čo skončila Voldemortova snaha urobiť z nášho sveta zlé miesto...“

Niežeby som nechcela počúvať, čo hovorí, no nešlo to. Myšlienky mi neustále behali k udalostiam spred roka. Zakaždým, keď som chcela počúvať jej dlhý monológ o utrpení, ktoré sme všetci prežili, o radosti z toho, že je to za nami, takmer každé jej slovo mi pripomenulo niečo, čo sa stalo, ešte keď tu vládol Voldemort.

Keď napokon McGonagallová stíchla, ozval sa potlesk všetkých v sieni. Ona ale pokračovala ďalej.

„Chcela by som sa poďakovať našim cteným hosťom,“ mávla k nim rukou, „že prijali naše úprimné pozvanie. Tiež by som chcela poďakovať vám všetkým, ktorí ste pomohli zbaviť tento svet toľkého utrpenia. Za to, že ste dokázali, že dobro napokon vždy zvíťazí. Že ste nestrácali nádej, aj keď iní pochybovali. Že ste vydržali až do samého konca. Vzdajme teraz úctu tím, ktorí nemali také šťastie ako my, ale ktorých smrť nebola zbytočná, pretože zomreli pre tú najvznešenejšiu vec- vytvoriť tento svet lepším. Vzdajme im teraz, drahí priatelia, úctu chvíľkou ticha.“

V tom okamihu nastalo úplne ticho. Dokonca aj vietor stíchol, aj vtáci, akoby tiež vzdávali úctu, akoby aj ich smrť všetkých padlých zranila. Sklopila som pohľad k pergamenu, ktorý som opäť žmolila v rukách. Začula som, ako Ginny vedľa mňa potichu potiahla nosom. V tom okamihu mi stiahlo hrdlo. Len ledva som v sebe udržala vzlyk. Zhlboka som sa nadýchla a schovala si tvár do dlaní.

Vtom som pocítila, ako ma niekto zovrel v objatí. Chvíľu som si myslela, že je to Bradley, no nesedela mi na ňom vôňa, ktorú som zacítila. Zdvihla som teda hlavu. A nebol to Bradley, kto sa na mňa díval cez slzy v očiach, ale chlapec s myšacími vlasmi. V tom okamihu mi z hrdla vyšiel vzlyk i ston a z očí sa vykotúľali slzy veľké ako hrachy. Opäť ma zovrel v objatí, no tentoraz v mocnejšom a láskavejšom.

„Mrzí ma to... veľmi ma to mrzí, Dennis,“ utrúsila som, keď riaditeľka opäť prehovorila.

Odtiahol sa odo mňa a pozrel mi do očí.

„Už je to za nami,“ šepol, pritom si z tváre utieral slané potôčiky. Venoval mi jemný úsmev a posadil sa späť vedľa Bradleyho.

Zatiaľ čo riaditeľka hovorila, chytila som Ginny za ruku a druhú podala Dory a Mione oproti nám. Obe ma za ňu chytili a držali sme sa takto až do chvíle, kým opäť neprepukla vrava a na stoloch sa objavila kopa jedla.

Skôr, než som sa pustila do vývaru, pohľadom som zaletela k Snapovi. Díval sa na mňa. Svaly na sánke mal napnuté, no v očiach zvláštny pohľad. Smutne som sa naňho usmiala, načo len nepatrne kývol hlavou.

Rado sa stalo, pán profesor, pomyslela som si úprimne a dúfala, že práve v tom okamihu mi Snape čítal myšlienky.