Záškodníci

Ahojte  Teraz mi písanie išlo veeľmi pomaly, tak to trošku trvalo, kým som pridala ďalšiu kapitolu. Ale už ju tu máte 

Tak prajem príjemné čítanie.

Vaša Lizy

Ginny po mojom boku si povzdychla.
„Chlapi sú hrozní,“ vyhlásila nespokojne. „Harrymu sa nepáčila predstava, že by som sa sem mala vrátiť a tráviť s ním minimum času- hoci trval na tom, aby som dokončila štúdium- ale keď mu navrhnem, aby ma sem prišiel navštíviť, len mi napíše, že nemá čas.“
„Čo ak tam má nejakú inú?“ zhrozene sa spýtala Dory.
„Prosím ťa,“ odfrkla si Miona, „ak by Harry dokázal Ginny podviesť, tak už neverím na pravú lásku. A tej je mi Ronald príkladom- posiela mi tie smiešne listy hádam každý deň. Je to rozkošné, ale ide mi to trochu na nervy.“
„Ach, vy sa máte,“ vzdychla Dory a zasnene sa zahľadela na partiu chalanov neďaleko nás. „Mne Andrew akurát tak pozdraví a to je všetko.“
Tiež som ta pozrela. Medzi troma Bystrohlavčanmi bol aj Bradley a Dennis. Na niečom sa zasmiali.
„Skutočne si myslíte, že pravá láska existuje?“ pomaly sa spýtala Dory. Odtrhla som od nich pohľad a nečujne si odfrkla.
„Určite áno,“ pritakala Ginny horlivo.
„Nevidíš, aká je s Harrym šťastná?“ uškrnula som sa na Dory, kývnuc pritom hlavou k Ginny. „A Hermiona s Ronom tiež, je tak?“ spýtavo som na menovanú pozrela, načo len súhlasne prikývla, nuž som preniesla svoj pohľad späť na Dory. „Tak vidíš. Stačí nájsť toho pravého a je to.“
Dory vyzerala, že nad mojimi slovami uvažuje. Mne sa však nechcelo aj naďalej hovoriť o láske, chalanoch a podobných veciach. Vstala som a oprášila si nohavice.
„Myslím, že by som mala zájsť za McGonagallovou,“ oznámila som im. 
„Neznieš nadšene,“ podotkla Ginny.
„Ako si sa teda rozhodla?“ spýtala sa Miona, napravujúc si neposlušné kadere, ktoré jej rozfúkal jemný teplý vetrík.
„Skúsim to a potom uvidím. Ak sa mi to nebude pozdávať, skončím s tým,“ odvetila som. „Tak teda idem. Uvidíme sa potom.“

Niekoľko dlhých minút som pochodovala hore-dole po hrade a hľadala McGonagallovú alebo aspoň Snapa. Ani jeden však nebol vo svojom kabinete. Už som to chcela vzdať, keď mi napadlo jedno miesto, kde by mohli byť.
Zastavila som pred dverami vedúcimi do zborovne. Zdvihla som ruku a trikrát zaklopala. O niekoľko kratučkých sekúnd sa dvere otvorili. Stál v nich profesor Lane, ktorý učil Život a zvyky muklov.
„Dobrý deň, pane, prepáčte, že vás tu vyrušujem,“ povedala som rýchlo na úvod a zhlboka sa nadýchla. „Hľadám profesorku McGonagallovú, neviete náhodou, kde by sa mohla nachádzať?“
„Áno, je tu. Aj s profesorom Snapom,“ prikývol zvesela.
„Výborne, tak ja-“
„Poďte ďalej a choďte za nimi,“ nenechal ma dohovoriť. Zamrkala som.
„Nie, ja nemôžem ísť dnu,“ zavrtela som hlavou. Profesor sa na mňa zmierlivo usmial.
„Len poďte. Kto vie, dokedy tam tí dvaja budú sedieť. Nebudete na nich predsa čakať vonku.“
Niekoľko sekúnd som ešte váhala, no napokon som sa nechala prehovoriť jeho povzbudivým pohľadom. Nuž ma vpustil dnu, prešiel vôkol mňa a vyšiel na chodbu.
Nervózne som sa obzrela vôkol seba. Nachádzala som sa v miestnosti s niekoľkými pohodlne vyzerajúcimi stoličkami a kreslami. Napravo bol veľký krb a kúsok od neho presklená skriňa s množstvom úhľadne poukladaných pergamenov. Niektoré boli zviazané do hrubých zväzkov a vyzerali veľmi staro. Priamo predo mnou bolo veľké vitrážové okno, za ktorým práve zapadalo slnko. Pod ním stál stôl s taniermi a pohármi a obrovským džbánom naplneným niečím čiernym- očividne kávou.
Odrazu sa spoza dverí naľavo ozval hlas.
„Teraz sa bude tváriť tak arogantne, akoby zachránila celý svet! Povedzte jej, nech sa na mňa tak nedíva!“ rozčuľoval sa Snape. Potichu som sa k tým dverám priblížila.
„Ale prečo, Severus?“ ozval sa nechápavý hlas riaditeľky. „To dievča je asi iba zvedavé, ako vám je. Aj mňa to veľmi zaujíma.“
„Ale vy sa na mňa aspoň tak okato nedívate!“ vyprskol Snape.
„Severus, prosím vás, upokojte sa-“
„Prečo ma išla hľadať?“ nenechal riaditeľku dohovoriť. Zamyslene som prižmúrila oči. O kom to hovoria? Kto ho kam išiel hľadať? „Keby ste to boli urobili vy alebo hoc aj ten neschopný Horace, ktorý si hovorí profesor elixírov, bolo by mi to jedno! Ale ona?!“
Každou sekundou som sa cítila viac a viac čudne. Počúvala som cudzí rozhovor, čo mi vlastne až tak veľmi neprekážalo. Hoci hrozilo, že keď to Snape zistí, dá ma zavesiť za uši do jeho učebne alebo ma dá rozštvrtiť a časti môjho tela si zatvorí do nádobiek ako nejakú zaváraninu.
„A čo vám na nej vadí, Severus? Je veľmi šikovná, nielen na elixíroch, ale aj na obrane proti čiernej mágii, to nemôžete poprieť,“ dohovárala mu profesorka.
Takže hovorili o nejakej študentke. Ale o kom presne? Kto ho mohol hľadať? Kto by... A vtom mi to docvaklo. V mojej domnienke ma utvrdil samotný Snape.
„A to jej hneď dáva právo zachraňovať mi život?!“
„Vari to ľutujete? Že ste tu? Ak áno, len povedzte, ešte stále existujú ľudia, ktorí vám neveria, pán profesor,“ zapojila som sa do rozhovoru a pritom som vošla do miestnosti, v ktorej sedeli za dlhým stolom.
Obaja na mňa šokovane pozreli. Ja som tam len tak stála kúsok od nich a pokojne pozerala to na Snapa, to na McGonagallovú.
„Slečna Dickinsonová, ako ste sa tu dostali?“ prerušila ticho riaditeľka. 
„Pustil ma sem profesor Lane,“ odvetila som. Snape naštvane zavrčal.
„Ako sa opovážil vpustiť do zborovne-“
„Chcela som vám oznámiť, pane,“ skočila som mu rázne do reči, načo šokovane zaklapol ústa, „že som sa rozhodla a mám záujem o pedagogické minimum.“
V tom okamihu profesorom trhlo. Rýchlo na mňa pozrel, div si krk nevykrútil, zastonal, potichu zaklial a rukou si prešiel po zranenom krku.
„Výborne, slečna Dickinsonová,“ usmiala sa na mňa profesorka McGonagallová. „Do nedele vám profesor Snape oznámi deň a čas vašich stretnutí.“
Zopár krátkych sekúnd som na ňu hľadela, až som napokon sklopila pohľad a prikývla. Otočila som sa na päte a zamierila von zo zborovne, no zastavila som uprostred kroku, otočila sa späť k nim a pozrela Snapovi do jeho temných očí.
„A nie, pane, ja neľutujem, že som tam vtedy za vami prišla. Som naozaj rada, že ste tu,“ povedala som potichu, no veľmi jasne, aby mi rozumel. A odišla som.

O niekoľko minút som sedela v klubovni v kresle pri krbe a dopodrobna babám vyrozprávala, čo sa v zborovni stalo. Toľko, čo som dopovedala, sa Ginny hlasno rozosmiala.
„Neverím! To si mu vážne povedala?“ dostala zo seba. Horlivo som prikývla.
„A čo on na to? Ako sa tváril?“ dychtivo sa spýtala Dory.
„Nestihol na to nič povedať a ani neviem, ako sa tváril, pretože som hneď odišla,“ vysvetlila som.
Hermiona zavrtela hlavou.
„Musel byť veľmi v šoku,“ konštatovala. „Očividne nie je zvyknutý na... na podobné vyznania, alebo ako to nazvať.“
„To teda nie je,“ pritakala som bez náznaku akýchkoľvek citov.  Na krátku chvíľu nastalo ticho. Napokon som to bola ja, kto ho prerušil. „Skutočne mu tak veľmi vadí, že som ho zachránila? Mohol by byť zdvorilejší a urobiť alebo povedať niečo viac ako len: „Ehm, slečna Dickinsonová, chcem vám poďakovať, že ste mi zachránili život. Eehm,“ napodobnila som jeho hlboký hlas, ale v mojom podaní znel tak trochu hlúpo.
Baby sa rozosmiali a ich smiech ma prinútil podvihnúť kútiky pier a prestať sa toľko mračiť. Po niekoľkých sekundách však môj úsmev- úškrn, alebo čo to vlastne bolo- povädol a ja som opäť mala na tvári vrásky od toľkého mračenia.
„Dotklo sa ma to jeho správanie a tón, akým to všetko vravel,“ priznala som neochotne.
„A čo od neho čakáš? Veď vieš veľmi dobre, aký je,“ poznamenala Ginny. „Mňa osobne prekvapilo, že sa ti vôbec prišiel poďakovať.“
„Nepreháňaj, Ginny,“ zahriakla ju Miona.
„Ja neviem, čo také,“ odvetila som rozladene a akoby Miona nebola nič povedala. Trochu smutne som si povzdychla. „Ale... myslela som si, že by to preňho mohlo znamenať niečo viac. Že to nebude brať ako niečo také hrozné, že mi bude skutočne vďačný za to, že som ho vtedy išla hľadať.“
„Rozumieme ti, Madie, ale nesmieš si to tak brať k srdcu,“ pohladila ma po ramene Dory. Nezmohla som sa na nič viac, len na prikývnutie.

V noci sa mi sníval nie práve najpríjemnejší sen. Stála som v nejakej tmavej miestnosti. Jediným svetlom bolo to, ktoré vychádzalo spoza pootvorených dverí. Začula som odtiaľ nejaké hlasy. Už som chcela podísť k dverám, keď sa znenazdajky rozleteli a v nich sa objavila vysoká chudá postava.
„Slečna Dickinsonová,“ oslovil ma pomaly hlboký hlas, z ktorého ma až striaslo. 
„P-pane,“ zakoktala som a cúvla o krok vzad.
„Vy neviete, že nie je slušné počúvať cudzí rozhovor?“ spýtal sa ma výhražným tónom. Urobil pritom ku mne krok, načo som ja zasa cúvla vzad.
„Ja som.. nie, nepočúvala som... len som... ja... teraz s-som prišla,“ dostala som zo seba vystrašene.
Nevidela som mu do tváre, ale desilo ma to, ako sa nado mnou týčil.
„Severus, nesmiete k nej byť takýto,“ ozval sa niekto druhý, tentoraz žena. S trhnutím som pozrela k dverám, pri ktorých stála. Profesorka McGonagallová. „Zachránila vám predsa život. Musíte jej to teraz oplatiť. Musíte k nej byť zhovievavý a milý, nehovoriť s ňou takýmto tónom. A tobôž nie tresty! Pre Merlina! Na tie zabudnite! A ani žiadne strhávanie bodov!“
Po jej slovách som sa cítila ešte viac zdesene. Pre Merlina, prečo?!
A znenazdajky som sa ocitla na nádvorí. Vedľa mňa na zemi ležal mŕtvy Colin. Vystrašene som vykríkla a hodila sa na kolená. Chytila som ho za plecia.
„Colin! Colin, nie! Preber sa! Prosím ťa, Colin!“ naliehala som. Po tvári mi tiekli slané slzy veľké ako hrachy. Pokúšala som sa zo všetkých svojich síl prebrať ho. Triasla som ním, hladila mu ufúľanú tvár od prachu a krvi. No nič. Naďalej pokojne ležal, nedbajúc na moje prosby a zúfalý nárek.
„Aké srdcervúce,“ naoko nešťastne si vzdychol muž, ktorý sa sčista-jasna zjavil vedľa mňa. Pomaly som naňho pozrela. Bol to profesor Snape. Na tvári mal odporný výraz. Výsmešný a pritom i ľútostivý. „Vidíte to, Dickinsonová? Vidíte, čo ste urobili?“ kývol hlavou ku Colinovi. „Ste skutočne hlúpa. Mohli ste ho zachrániť, keby ste sa nerozhodli, že radšej prídete za mnou a pokúsite sa vrátiť ma späť do sveta živých. Mohol ešte žiť, keby ste neprišli do Škriekajúcej búdy. Nie, vy ste sa radšej rozhodli pre profesora, ktorého ste nenávideli. Aké úbohé. Navyše,“ vravel ľadovým hlasom bez citov, ktorým mi vrážal do srdca kôl, „teraz som nútený byť tu, vo svete, ktorý som neznášal a ktorý neznáša mňa. Ľudia v ňom sú rovnako hlúpi ako aj vy, Madison Dickinsonová. Mali by ste sa hanbiť.“
Ďalej som ho nepočúvala. Pustila som Colina a prikryla si uši rukami. Nechcela som ho počúvať, nemohla som. Nechcela som počuť tie slová, tie hrozné slová, ktoré mi trhali vnútro na márne kúsky. Kričala som. Kričala som z plných pľúc, aby som prehlušila jeho hlas. Aby som prehlušila nárek Colinovho brata- Dennisa, jeho rodičov. Aby sa mi uľavilo od toľkej bolesti.
„Ste hlúpa, neschopná a k ničomu,“ začula som Snapov hlas v mojej hlave.
Strhla som sa a posadila sa. Automaticky som si priložila ruku k hrudi. Cítila som, ako bláznivo mi srdce bilo. V ušiach mi hučalo, hlava ma bolela tak veľmi ako už dlho nie a bolo mi zle. Rýchlo som zo seba stiahla prikrývku, vyskočila z postele a vbehla do kúpeľne.
Po chvíľke som spláchla a poriadne si opláchla ústa i tvár. Triasla som sa na celom tele. Keď som sa vrátila do izby, poriadne som si ju obzrela. Bola hlboká noc a baby našťastie pokojne spali. Ešte dobre, že som ich nezobudila. Nechcelo by sa mi vysvetľovať im, že som len mala zlý sen.
Vlastne sa mi to stávalo aspoň raz do týždňa. Snívalo sa mi o všetkom, čo som počas minulého školského roku prežila tu v Rokforte, o vojne, o priateľoch- o tom, ako umierali. Ale so Snapom to bolo prvý krát.
Podišla som znavene k šuplíku, vytiahla som z neho flakón a na hlt ho vyprázdnila. Dúfala som len, že mi čo najrýchlejšie zaberie, pretože som sa začínala obávať toho, že kým sa tak stane, ešte ho aj vyvrátim. Pomaly som si ľahla do postele a schúlila sa do klbka. Po niekoľkých krátkych minútach sa tak stalo a ja som pod ťarchou ťažkých viečok od plaču zaspala.

Na ďalší deň som vstala takmer až na obed. Baby to na moje šťastie neriešili, cez víkend to nebolo také prekvapivé. Takže som mohla pokojne zájsť do Veľkej siene práve na obed. Jediné, čo som však do seba dostala, bol teplý čaj a trocha polievky.
Už som sa chystala odísť, no zastavila ma nejaká dievčina s odkazom od profesora Snapa. Vraj sa mám dostaviť do jeho kabinetu. 
„Som zvedavá, na ktorý deň si zmyslel dať mi to minimum,“ vzdychla som unavene. Baby sa na mňa len povzbudzujúco usmiali. Nuž som sa od nich odpojila a zamierila k profesorovi.
„Dobrý deň, pane,“ pozdravila som mu hneď, ako som po vyzvaní vošla dnu. Nepovedal nič, len kývol hlavou. Zatvorila som dvere a pomaly podišla k jeho stolu, kde som sa posadila na stoličku.
Ako som sa naňho tak mlčky dívala, cítila som sa veľmi zvláštne. To kvôli tomu snu. Viem, že v skutočnosti by mi asi nič také nepovedal, no tak trochu som sa bála, že predsa len. Najmä po tom, čo som ho počula vravieť včera v zborovni.
„Prezeral som si váš rozvrh,“ začal rovnako nevrlo ako vždy a končekmi prstov sa dotkol pergamenu položeného na stole. Všimla som si, že to bol práve spomínaný môj rozvrh. „Rozhodol som sa dať vám pedagogické minimum v tie dni, kedy máte aj hodinu so mnou.“
Na chvíľu som zatajila dych. Nie, premerlina, veď s ním mám hodinu až trikrát do týždňa. To s ním budem ešte raz toľko hodín? Veď ma z toho porazí.
„Bude teda v utorok a v piatok po vyučovaní,“ doložil nie práve nadšene. Letmo som nazrela do rozvrhu. Až teraz som si všimla, že tam je v tie dva dni červeným atramentom vyznačené minimum. Vzdychla som. No ale čo, je to lepšie, ako mať ho trikrát do týždňa.
„Dobre, takže v utorok a v piatok hneď po vyučovaní,“ zopakovala som, pokyvujúc pritom hlavou. 
„Tento utorok to ale nebude,“ už sa nadychoval, že bude pokračovať ďalej, no ja som mu skočila do reči.
„Prečo?“ spýtala som sa nechápavo. Zostra na mňa pozrel.
„To vás nemusí zaujímať, slečna Dickinsonová,“ zavrčal na mňa ako hladný lev.
„V poriadku,“ pípla som potichu. Ešte niekoľko sekúnd na mňa zamračene hľadel, až som to napokon nevydržala. „To je všetko? Môžem už ísť?“
„Iste, choďte,“ odvrkol kútikom úst. Rýchlo som teda vstala, rozlúčila sa s ním a pobrala sa do klubovne. Bola som veľmi unavená a ešte ma čakalo množstvo učenia.
To bude rok, vzdychla som si v duchu nešťastne, kráčajúc dlhou chodbou.