Záškodníci

Ahojte, decká  Dnes pridávam ďalšiu kapitolu. Dozviete sa v nej, ako to nakoniec všetko dopadne.

Tak si ju užite

Vaša Lizy

Sledovala som, ako mama vchádza do kozubu v Snapovom kabinete. Naposledy mi venovala nežný úsmev a zmizla v zelených plameňoch. Po tom, čo som sa jej vyplakala na pleci, povedala som jej o všetkom, čo sa tu stalo. Takže sme najbližšie dve hodiny strávili konverzáciou o chlapoch, o živote a o podobných veciach. Čudujem sa, že to Snapovi neprekážalo. To, že sme boli v jeho kabinete tak dlho, zatiaľ čo on sa túlal kdesi po hrade.

Vyšla som na chodbu a zatvorila za sebou dvere. Už som sa otočila na odchod, keď vtom som skoro dostala infarkt. Stál predo mnou Snape. Našťastie som zhíkla len v mysli a nie nahlas. Snape by si určite neodpustil nejakú bodavú poznámku. Vydýchla som, celkom potichu, a pozrela mu do tváre. Díval sa na mňa.

Cez okno do hradu dopadali lúče zapadajúceho slnka a jeden z nich priamo naňho. Čierne vlasy sa mu teraz náramne leskli a v očiach sa objavili zvláštne iskry. Možno zvedavosti. Všimla som si, ako si prezerá moju tvár. Sklopila som pohľad k zemi. Dúfala som, že nebolo vidieť, že som predtým plakala.

„Tie jazvy vám už takmer nie je vidieť,“ preťal to ticho medzi nami. Pozrela som späť do jeho obsidiánových očí. Neviem prečo, no automaticky som si bruškami prstov prešla po jazvách.

„Áno, je to skvelé,“ prikývla som napokon pomaly. Znova ticho. A aj keď to bolo trošku trápne, neprekážalo mi to.

„Vaša mama si o vás robila starosti,“ poznamenal, akoby len tak mimochodom. Prižmúrila som trochu oči.

„Dala mi to jasne najavo,“ opäť som prikývla. „Už len tým, že sem prišla. A ešte k tomu za vami, pane.“

Dúfala som len, že to Snape nepochopil ako urážku či čosi podobné. Ešte, aby som kvôli tomu mala problémy. Pretože on taký bol. Dokázal urobiť z komára somára, ak to práve v tej chvíli takto chcel.

Podvihol kútiky pier. Trochu ironickým spôsobom.

„Zaiste musela byť od strachu nepríjemná,“ zatiahol. „Vlastne sa jej ani veľmi nečudujem. Musela si predstavovať len to najhoršie. Človek pri vás totiž nikdy nevie, čo má čakať. Dokážete byť občas mimoriadne nepredvídateľná.“

Pravdepodobne ma tým Snape chcel uraziť, no mne to polichotilo. Pousmiala som sa, len tak jemne popod fúz.

„Pán profesor,“ oslovila som ho pobavene. „A to som si myslela,  že vo mne čítate ako v otvorenej knihe. Nuž, je skvelé vedieť, že vás dokážem aj prekvapiť.“

„Len si nefandite, Dickinsonová,“ odbil ma hneď.

Väčšmi som sa uškrnula. Už som chcela nejako zareagovať, no vtom som zbadala prichádzajúceho. Hneď mi stiahlo vnútornosti. Naprázdno som preglgla a pozrela späť na Snapa.

„Pane, myslíte, že by som sa na chvíľu mohla vrátiť do vašej pracovne?“ vyhŕkla som zo seba slabo a na jeden dych. Nechápavo stiahol obočie. Keď však zbadal, že mi pohľad uteká na miesto za ním, pozrel tam. Otočil sa späť na mňa s kamenným výrazom v tvári.

„Rozhodne nie,“ odvrkol. Zvrtol sa na päte a vošiel do svojho kabinetu. Mňa tam nechal takto stáť, sledujúc, ako ku mne kráča Bradley aj s babami.

Nafučane som sedela na stoličke a hľadela pred seba. Začínalo ma poriadne svrbieť na nose, no nemohla som sa poškriabať.

„Svrbí ma nos, mohol by s tým niekto z vás niečo urobiť?“ spýtala som sa ešte stále urazene. Bradley sa zasmial, no podišiel ku mne a jemne ma poškrabkal na konci nosa. „Ďakujem.“

Potom opäť nastalo ticho. Sedela som na tejto stoličke už asi pätnásť minút. Možno aj dlhšie. Určite. A k tomu ešte zviazaná povrazmi, takže som sa nemohla poriadne ani pohnúť. Ako som sa ocitla v takejto situácii? Nuž, moji drahí priatelia- a medzi nimi aj môj úžasný Bradley- si zmysleli, že raz a navždy vyriešia posledné zlé nedorozumenie, ktoré vzniklo medzi mnou, Dennisom a Evelyn. A tak, keď som sa po Snapovom podraze (kedy ma nechal stáť na chodbe a čeliť svojmu osudu) pokúsila uniknúť, Miona na mňa zaslala znehybňujúce kúzlo a následne ma spolu s Dory, Ginny a Bradom dovliekli do tejto učebne kdesi ďaleko od zvyšku hradu. A tu už na mňa čakal Dennis a Evelyn. Rovnako priviazaní o stoličky. Potom zo mňa sňali znehybňujúce kúzlo, no veľa sa toho nezmenilo. Aj tak som mala veľmi malú možnosť pohybu.

„Je to naozaj nutné?“ ozvala som sa, ešte viac podráždene, než pred malou chvíľou. Nik z mojich priateľov však neodpovedal. Vzdychla som. „Fajn. Ako chcete. Ale toto vám neprejde- nie, Bradley,“ nenechala som ho reagovať, „ani tebe nie. Ver tomu, že sa odo mňa najbližšie dni nedočkáš milého slova. A ani vy nie,“ nevrlo som zazrela na baby. Ony však moje slová zrejme nebrali vážne. Uškrnuli sa jedna na druhú.

Len sa smejte, pomyslela som si v duchu.

„No tak, nebudeme tu predsa trčať celý deň,“ naoko otrávene poznamenala Dory.

„Trochu ste to nedomysleli,“ ozvala sa Evelyn. Znela tak, ako som sa cítila ja.

Prezrela som si najprv ju a potom Dennisa. Ten celý čas mlčal, len hľadel kamsi pred seba. Cítila som, ako mi začína rásť hrča v hrdle. Vzdorovito som ju však preglgla.

„Mrzí ma to,“ vyšlo zo mňa potichu. Obaja na mňa pozreli. „Je to všetko moja vina. Nemala som sa do toho pliesť. No len som vám chcela pomôcť, pretože...“ naprázdno som preglgla, sledujúc raz jedného, raz druhého. Pokrútila som pomaly hlavou. „Pretože ja vám za to nestojím.“

Už asi po stý krát som dnes zmĺkla a nevedela, čo ďalej povedať. Aj ostatní boli ticho. Potom mi to ale nedalo. Preniesla som svoj pohľad na Evelyn.

„Pozri sa naňho,“ prikázala som jej jemne, kývnuc pritom hlavou k Dennisovi. Váhala, no pod náporom môjho pohľadu naňho pozrela.

„Áno, pozerám,“ zamrmlala.

„A vidíš to? Ten pohľad, ktorým sa na teba díva?“

Všimla som si, ako na mňa obaja letmo pozreli, a tak späť jeden na druhého.

„Aký pohľad?“ odfrkla si Evelyn.

Keby som si v tej chvíli mohla prekrížiť ruky na hrudi, urobila by som to. No keďže som bola zviazaná, len som frustrovane vzdychla a pretočila očami.

„Prestaň s tým divadielkom, Eve,“ zatiahla som zúfalo prosebne. S trhnutím na mňa pozrela.

„Nehovor mi tak, to môžu len priatelia,“ odsekla nahnevane. A myslím, že aj trochu nafúkaným spôsobom. Opäť raz som vzdychla.

„Fajn, nemusíme byť priateľky, ak po tom netúžiš,“ odvetila som. „No chcem od teba len jedno- aby si verila svojmu priateľovi.“

Netuším, nakoľko sa mi podarilo presvedčiť ich, ale odchádzali sme z tej miestnosti v omnoho lepšom psychickom rozpoložení, než v akom sme do nej vošli. Na baby som sa hnevala ešte stále. Dokonca aj na ďalší deň. Počas raňajok im to zjavne nedalo.

„No fajn,“ vydýchla som, „ale museli ste ma priviazať o stoličku? Ako nejakého zločinca!“

„A ostala by si tam, keby sme ťa nepriviazali?“ pochybovačne sa spýtala Miona.

Neodpovedala som. Nebola som si istá, či by som v tej miestnosti ostala. Možno by som hneď utiekla. A možno ani nie. Ja neviem.

„Tak vidíš,“ pohodila plecami po mojom neustálom mlčaní.

„Dobre,“ vzdala som sa napokon. Radšej som si odpila poriadny dúšok z kávy a viac to už nerozoberala. A ony aspoň vyzerali spokojne.

Ten deň bol podstatne príjemnejší. Dokonca sa mi po tom všetkom lepšie odolávalo pokušeniu ´odvrávať Snapovi, aj keď to nie je potrebné´. Takže som z jeho dvojhodinovky odchádzala s dobrým pocitom. Dokonca veľmi dobrým. A som si viac než istá, že si to všimol.

Po vyučovaní som ostala sedieť v klubovni. S babami som si robila úlohy na zajtrajšie vyučovanie, keď si k nám znenazdajky prisadol Bradley. Hoci to včera dopadlo dobre, dnes som s ním nemala možnosť pozhovárať sa. Takže som netušila, ako to medzi nami vlastne je. Baby sa hneď spakovali a nechali nás samých.

Nevedela som, čo robiť, čo povedať. Nechala som to teda všetko na ňom. Prisadol si vedľa mňa na gauč, až celkom ku mne, objal ma okolo pliec, pritiahol k sebe a pobozkal do vlasov. V tej chvíli som pochopila, že je všetko v poriadku.

„Vedel si o tom a neprekážalo ti to? Nehneval si sa?“ odvážila som sa ho spýtať. Preplietol si so mnou prsty na rukách.

„Len chvíľu, až kým som ťa neuvidel vtedy na chodbe. Potom ma to hneď prešlo. Videl, aký bol skľúčený po tej hádke s Evelyn. Nemohol som sa hnevať. Pochopil som,“ vysvetlil pokojne.

Letmo som naňho pozrela. Potom som sa však zadívala späť na naše prepletené prsty.

„Myslela som, že po tom všetko sa na mňa nebudeš chcieť ani pozrieť,“ priznala som potichu. Kútikom oka som si všimla, ako na mňa pozrel.

„Prečo? Veď to on sa vyznal tebe, nie ty jemu,“ podotkol nechápavo. Opätovala som mu pohľad. Nemohla som si pomôcť. Za tých pár niekoľko týždňov sa zmenil. Alebo bol teda aspoň iný.

Pousmiala som sa. „Som šťastná, že mi dôveruješ.“

Nahol sa ku mne a vtisol mi dlhý bozk na pery.

„Pokúšal som sa vysvetliť ti, ako to cítim, ale nikdy som to nestihol,“ povedal po chvíľke. „Schovávala si sa.“

„Áno,“ prikývla som smutne. „Myslela som, že takto je to lepšie.“

„Ach, Madie,“ vzdychol a väčšmi si ma k sebe pritiahol.

„Je to tvoj priateľ,“ poznamenala som po chvíľke akoby len tak, medzi rečou.

„Viem, že ho neľúbiš. A on má Evelyn, ktorá je pre neho ako stvorená.“

Neviem, či sa mi to len zazdalo, alebo som skutočne začula v jeho hlase pobavenie. No keď som naňho pozrela, všimla som si malý úškľabok na jeho tvári. Štuchla som ho za to do rebra, načo sa len potichu zasmial.