Záškodníci

Ahojte, ľudia  Tak, dnes pridávam ďalšiu kapitolku. Snáď sa vám bude páčiť. Madison sa v nej pokúsi vyriešiť konflikt medzi dvoma osobami. Ale ako to dopadne, to sa dozviete až v ďalšej kapitolke. Takže si zatiaľ užite túto

Vaša Lizy

Práve som si koncom ukazováka opatrne natierala jazvy na tvári, keď do izby vošli baby. Na niečom sa hlasno smiali. Vykukla som z kúpeľne a zvedavo si ich prezrela.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa.

Dory sa hodila na moju posteľ a so smiechom roztiahla ruky.

„Ginny na tréningu predviedla super kúsok,“ odpovedala. Zvedavo som pozdvihla obočie. „Tak šikovne oklamala Bradleyho a dala mu gól, až sa nečuduj, ak príde nafúknutý ako stará lokomotíva.“

Pobavene som sa zasmiala. Vedela som si predstaviť, ako sa pritom Bradley musel zatváriť. Podišla som k Ginny a uznanlivo ju potľapkala po pleci.

„Dobré dievča,“ pokývala som hlavou. „Ale asi by som ho mala ísť nájsť.“

„Iste, bež,“ zasmiala sa Ginny.

Vzala som si sveter a natiahla ho na seba.

„To na tvári vyzerá dosť divne,“ poznamenala Dory. Pretočila sa na brucho a z diaľky si prezerala moju tvár. S prižmúrenými očami a zmrašteným nosom, akoby som na líci mala nejaký odporný hmyz.

„To je krém proti vráskam,“ rozhodila som rukami. Miona sa zasmiala. „Ale nie. Dal mi ho Snape, na tie jazvy,“ ukázala som na ne. Podišla som k dverám a otvorila ich. „Tak zatiaľ, dámy. Idem nájsť môjho princa a upokojiť ho.“

Zabuchla som za sebou dvere a zbehla po schodoch do klubovne. Obzrela som sa po nej, či tu niekde neuvidím sedieť Bradleyho. Nebol tu však. Nuž som prešla portrétovou dierou na chodbu. Stačila som urobiť dva kroky, keď som zbadala, ako ku mne kráča vyrastený mladík s myšacími vlasmi. V ruke držal svoju metlu a díval sa do zeme. Zastala som, sledujúc, ako namrzene kráča.

„Dennis,“ oslovila som ho. Prešiel vôkol mňa, zrejme si ani neuvedomil, že tu vôbec niekto stojí. Nechápavo zdvihol hlavu a pozrel na mňa.

„Madie, ani som ťa nezbadal,“ odvetil, ešte stále trochu zamyslený.

„Všimla som si,“ pousmiala som sa. Nedal mi však jeho výraz v tvári. „Čo sa stalo? Prečo sa tak tváriš?“

„Ako?“ zmätene sa obzrel vôkol seba.

„Nahnevane,“ pokrčila som plecami. Niekoľko sekúnd sa na mňa ešte takto díval, až napokon zhlboka vzdychol a spustil plecia.

„Prepáč, ale,“ zaváhal, nuž som povzbudivo prikývla, „pohádal som sa s Evelyn.“

„To je mi veľmi ľúto,“ odvetila som. Pohladila som ho po pleci. „Ale prečo ste sa pohádali?“

„Och, Madie, to je na dlho,“ vydýchol.

Už som išla niečo povedať, no do zorného poľa sa mi dostal kapitán nášho metlobalového tímu. Spustila som ruku, ktorou som Dennisa ešte stále držala za plece, a pozrela na Bradleyho.

„Ahoj, láska,“ pozdravila som mu. Pritom som slabo kývla k Dennisovi. Brad to hneď pochopil a podišiel až k nám.

„V pohode, Dennis?“ spýtal sa ho.

„Iste, ale už musím ísť,“ odvetil menovaný. Ani na nás nepozrel, odkráčal do klubovne. Nechápavo som na Brada pozrela.

„Čo sa stalo?“ dožadovala som sa odpovede, pretože som tak nejako tušila, že on veľmi dobre vie, o čo ide.

Postrapatil si vlasy.

„Pred chvíľou sa vo Vstupnej hale nepekne pohádal so svojou frajerkou,“ vysvetlil. Pobádala som ho pohľadom, aby pokračoval ďalej. Zrejme sa mu o tom tiež nechcelo hovoriť. Chvíľu sa díval ešte inam, až mi napokon pozrel do očí a pousmial sa. „Chlapské veci, to nepochopíš.“

Chytil ma okolo pliec a viedol do klubovne. Mohla som sa snažiť, koľko som chcela, nič mi neprezradil. No keď sme sa neskôr lúčili, neodpustila som si podpichovačnú poznámku o tom, ako ho dnes Ginny oklamala a dala mu tak gól. Hneď som však musela utiecť do izby, keď sa na mňa vrhol ako lev.

„Videla si Dennisa na raňajkách?“ šeptom som sa spýtala Dory. Venovala mi rýchly pohľad od pergamenu.

„Áno, prečo sa pýtaš?“ odvetila tiež šeptom, aby nás Snape stojaci pri katedre nezačul.

„A videla si aj, ako sa tváril?“

„Myslím, že to mi trochu ušlo,“ zamrmlala.

Rýchlo som sklonila hlavu k pergamenu a tvárila sa, že si píšem poznámky. Snape si totiž premeral celú triedu. Keď po chvíľke vrátil pozornosť knihe v jeho rukách a začal čosi hovoriť o neodpustiteľných kliatbach, znova som sa nahla k Dory.

„Včera sa s Evelyn pohádali a vyzerá to dosť zle, keď sa spolu ešte stále nebavia,“ povedala som opatrne, sledujúc pritom jej tvár.

„To je smutné.“

Obzrela som sa za Snapom,  ktorý sa medzičasom začal prechádzať po triede. Našťastie bol teraz riadny kus od nás.

„Napadlo mi, či o tom  niečo nevieš. Išli ste z ihriska len chvíľu pred ním, tak,“ zmĺkla som. Snape sa k nám totiž približoval rýchlejšie, než som čakala. Nuž som sa na krátku chvíľu opäť venovala len pergamenu.

„Máte tu chybu, Dickinsonová,“ ukázal chudým prstom na slovo, ktoré bolo podľa neho zle napísané. Zmraštila som obočie.

„Opisujem to z knihy, nie je to napísané nesprávne,“ odvetila som.

„Ste si istá?“ zatiahol Snape výsmešne. Pozrela som naňho, mal pobavene podvihnuté kútiky pier, a potom do knihy. Pohľadom som rýchlo našla odsek. Odkašľala som si.

„Máte pravdu, je to nesprávne,“ povedala som sucho. Prečiarkla som to slovo a napísala ho znova, správne.

„Ja viem,“ odvrkol. „Ešte jedna chyba a budete to prepisovať odznova.“

Len som prikývla a pokúšala sa už dávať pri písaní pozor. Snape sa vrátil ku katedre, sadol si na stoličku prehodil si nohu cez nohu a začal listovať v akejsi knihe.

„Myslím, že sa pohádali kvôli tomu všetkému, čo sa stalo,“ ozvala sa znenazdajky Dory tichým hlasom. „Niekto začal šíriť reči, že ťa chcel Dennis pozvať na rande, a Evelyn tomu zrejme uverila.“

„Čože?“ hlesla som slabo. Zadívala som sa na pergamen, no cítila som, ako na mňa Dory pozrela.

„Je to pravda? Chcel ťa pozvať na rande?“ neodpovedala som jej, no zrejme som asi ani nemusela. Vydral sa z nej dlhý výdych. „Preto to všetko bral tak pokojne. Preto ti dal ten prsteň a to všetko. Preto sa k tebe tak správal.“

„Áno, ale vieš, že ja ho nechcem,“ odvetila som rýchlo. Snape za svojím stolom si hlasno odkašľal. Nuž sme s Dory stíšili hlas na minimum.

„Asi áno,“ stiahla obočie. Keď však zbadala môj pohľad, hneď horlivo prikývla. „Áno, áno, viem, že ho nechceš. Ale...“

„Je to za nami, Dory. On,“ na sekundu som zaváhala, „je celkom iný. Hneď to pochopil, ani ma do ničoho nenútil, stiahol sa. Vie, že k nemu nič také necítim. Preto sa dal dokopy s Evelyn. Navyše, je lepšia a hodí sa k nemu. A on to vie, preto je s ňou. Má ju naozaj rád.“

„Merlin,“ šepla Dory ohromene. Pritiahla si k sebe pergamen, no nepísala.

„Doparoma, je to všetko kvôli mne. Nemôžem... nemôžem to tak nechať,“ mrmlala som skôr sama pre seba. Dory na mňa hneď rýchlo pozrela.

„Nepchaj do všetkého nos, Madie. Nechaj to na nich, môžeš to ešte viac pokašľať.“

Neskoro sme si uvedomili, že to povedala dosť nahlas.

„Dickinsonová, Wasteová, máte pocit, že táto hodina je debatný klub?“ nepríjemne sa nás spýtal Snape. S Dory sme krotko zavrteli hlavami. Snape stiahol svoje obočie a prižmúril čierne oči. „Tak mlčte, inak si to odpykáte.“

„Slečna Dickinsonová,“ zastavil ma Snape po skončení hodiny. Neochotne som sa od báb oddelila a vrátila sa do učebne. Bradley, vychádzajúci na chodbu, sa pri mne zastavil. Sklonil sa ku mne a venoval mi bozk na líce. Nervózne som sa usmiala.

„Čakám ťa vo Veľkej sieni,“ šepol. Len som prikývla, nuž odkráčal preč.

Keď sa za posledným študentom zabuchli dvere, otočila som sa k Snapovi, ktorý sa medzičasom postavil pred katedru, oprel sa o ňu a s prekríženými rukami na hrudi si ma zamračene prezeral. Niekoľko sekúnd som takto mlčky stála a čakala.

„Áno, pán profesor,“ povzbudila som ho.

„Čo bolo také dôležité, že to nemohlo vydržať do konca hodiny?“ spýtal sa nič nehovoriacim tónom. A zas je tu poučovanie. Vzdorovito som sa zadívala na podlahu. „Hovorím s vami, Dickinsonová.“

„Som si toho vedomá,“ odvetila som, pozrúc mu do očí. „No sú veci, o ktorých študent profesorovi hovoriť nemusí. Je to takzvané súkromie. A aj tak si myslím, že to už dávno viete.“

Zbadala som nepatrný úškrn na jeho tvári.

„Nestarám sa o to, čo hovoria ostatní- a k tomu študenti,“ podotkol ľahostajným tónom, no cítila som z neho, že je to presne naopak. Tvári sa pred všetkými, že klebety ho nezaujímajú, no pritom si rád vychutná každú šťavnatú novinku a- hoci len v mysli- rozoberie ju do najmenších detailov.

Chvíľu sme ešte premýšľali každý o svojom, až napokon to ticho preťal.

„Neželám si, slečna Dickinsonová, aby ste počas mojich hodín riešili nejaké klebety, pravdivé alebo nie. Ani tie, ktoré by sa týkali vašej osoby,“ povedal prísne. V duchu som si povzdychla.

„Prepáčte,“ zamrmlala som. Premeral si ma pohľadom.

„Slečna Dickinsonová,“ len pri tých dvoch slovách som vedela, že to, čo bude pokračovať ďalej- nech to bude čokoľvek- sa mi páčiť nebude, „posledný krát vás varujem. Ešte raz budete drzá a postavíte sa mi, začnem to riešiť celkom iným spôsobom ako doteraz. Nech ste urobili čokoľvek, pre mňa či kohokoľvek iného, nebudem viac tolerovať vašu opovážlivosť. Možno ste jedináčik z vplyvnej rodiny, no to neznamená, že si môžete robiť, čo vám zíde na um a ľahko vám to prejde. Ak to bude potrebné, budem sem volať vašich rodičov hoc aj každý jeden deň a budem to riešiť nanajvýš nepríjemne. Takže si skutočne rozmyslite, či ešte niekedy budete držať jazyk za zubami alebo nie.“

Po jeho dlhom monológu, plnom krutosti, som ostala stáť ako stĺp. Hľadela som naňho a takmer som ani nedýchala. Chcela som mu na to aj niečo povedať, no nešlo to. Nedokázala som ani brvou pohnúť.

„Rozumiete mi?“ preťal to ťažké ticho. Preglgla som a zmohla sa len na slabé prikývnutie. „Dobre, môžete ísť na obed.“

Ako pod vplyvom kúzla Imperius som sa otočila na päte a vyšla z učebne, mieriac do Veľkej siene. Na jedlo som však v skutočnosti chuť nemala. Celý čas som v žalúdku mala obrovský kameň, ktorý ma ťažil a ťahal kamsi dole.

„Tak?“ prebral ma z úvah Bradov hlas. Pozrela som naňho a pokrčila plecami. Hneď po tom som sa vrátila k prehrabávaniu sa v tanieri. „Čo sa stalo? Čo od teba chcel? Znova bol odporný? Pôjdem za ním a vybavím si to s ním.“

Chytila som Bradleyho za predlaktie, keď už sa chcel naozaj postaviť. Nechápavo na mňa pozrel.

„Nič sa nestalo, nerob si starosti,“ zavrtela som hlavou. Keď som si bola istá, že nikam neodíde, pustila som ho.

„Tak čo teda od teba chcel?“ nedal sa. Vzdychla som a pozrela na pripálený zemiak na mojom tanieri.

„Len sa chcel uistiť, že som si poznámky urobila dobre, pretože som v nich predtým urobila zopár chýb,“ vysvetlila som nedbanlivo. „A už o tom nehovorme, chcem sa v pokoji najesť.“

Nuž sme najbližších niekoľko minút v tichosti jedli. Práve som prehltla posledný kúsok obeda, keď sa mi do zorného poľa dostala dievčina s krátkymi hnedými vlasmi a bystrohlavským znakom na uniforme. Vychádzala z Veľkej siene.

„Bradley, láska,“ otočila som sa k nemu, „stretneme sa pred učebňou. Musím si ešte niečo vybaviť.“

Vtisla som mu na líce letmý bozk, vzala si svoju brašnu s knihami a ponáhľala sa za dievčinou. Dobehla som ju hneď pri schodoch.

„Evelyn!“ zvolala som za ňou, načo zastala a zvedavo sa ku mne otočila. Keď však zbadala mňa, zamračila sa, otočila sa na päte a pokračovala v chôdzi ďalej. Tentoraz rýchlejšie. Nasledovala som ju. „Evelyn. No tak, stoj. Prosím. Chcem s tebou hovoriť.“

„Ja s tebou nie,“ odvetila stroho. Pribehla som k nej a postavila sa pred ňu. Neochotne zastala.

„Prosím, Evelyn,“ požiadala som ju. Prekrížila si ruky na hrudi, pritom pretočila očami.

„Tak čo chceš?“

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. V tej chvíli som si uvedomila, že neviem, čo povedať. Alebo ako začať.

„Ponáhľam sa, Madison, mám hodinu,“ súrila ma netrpezlivo. Spustila som plecia a zadívala sa do jej smutných očí. Boli smutné, aj keď sa pokúšala o opak.

„Viem, že mňa do toho nič, ale nedá mi to. Pretože viem, o čo sa jedná,“ začala som napäto. Zdvihla pohľad od podlahy, na ktorú sa dívala, a nechápavo stiahla obočie. „Mala by si vedieť, Evelyn, že ja a Dennis spolu nič nemáme. Nikdy sme nemali a ani nebudeme mať. Ja mám Bradleyho, navyše, Dennis je pre mňa ako brat, ktorého som nikdy nemala.“

Videla som na nej, ako sa pokúša ostať pokojná. No do očí sa jej natlačili slzy.

„No... ale... hovorí sa, že...“ spustila ruky a zahľadela sa bokom, „hovorí sa, že sa mu páčiš už veľmi dlho.“

„A ty tomu naozaj veríš?“ spýtala som sa. Neodpovedala. Radšej sa zadívala na svoje ruky. „Kto ti to narozprával? Žiarlivé kravy? Alebo tupí chalani?“ stále nič. Vzdychla som. „Evelyn, prosím ťa, never tým rečiam. Ver tomu, čo ti hovorí tvoje srdce... Čo ti hovorí?“

„Ja,“ zamrmlala. Chytila som ju za plecia a zadívala sa jej do očí. Vyfúkla vzduch z pľúc. „Ja neviem.“

„Ale vieš,“ povedala som rázne. „Len sa to bojíš priznať, pretože máš výčitky svedomia kvôli celému tomuto. No a čo, že žiarliš? No a čo? O tom to je, Evelyn. Ak nežiarliš, neľúbiš... a Dennis tiež. Nahneval sa, lebo ťa má rád.“

Chvíľu sa nedialo nič. Potom sa však vymotala z môjho zovretia a odstúpila o krok.

„Ako mám vedieť, že ti môžem veriť?“

Jej otázka ma zarazila. Myslela som, že som jej prehovorila do duše, no zrejme nie.

„Nijako,“ pokrútila som hlavou. „Nemusíš mi veriť, nie je to tvoja povinnosť. Veriť môžeš len sebe a svojmu srdcu. To ti povie, ako to naozaj je. Len... mu musíš načúvať.“

Venovala som jej posledný pohľad a odkráčala k učebni dejín mágie.