Záškodníci

Ahojte  Po nekonečne dlhej dobe pridávam ďalšiu kapitolu. Bohužiaľ, teraz som toho mala veľmi veľa, takže to šlo pomaly.

A viac zdržiavať nebudem. Takže si užite čítanie

Vaša Lizy

„Som v pohode, mami. Mne nie je vôbec nič,“ chlácholila som ju, zatiaľ čo ona sa nervózne prechádzala popri posteli, na ktorej som sedela. Ocko ju len sledoval. Napokon to zrejme nevydržal. Postavil sa pred ňu, chytil ju za plecia a upokojujúco sa na ňu usmial.

„Miláčik, prestaň s tým. Vidíš, že Madison je v poriadku. Tak sa upokoj.“

Jeho mama počúvla hneď. Vzdychla, spustila plecia a sadla si vedľa mňa.

„Viac ma trápi Flynn,“ kývla som hlavou k chlapcovi, ležiacom v posteli takmer na druhom konci miestnosti. Pozrela som na mamu. Sedela, pokojne, no tvárila sa presne naopak. Znepokojene. „Navyše, mala som len dve rany na tvári. Nič strašné. A profesor Snape mi ich ošetril. Veď sa pozri, skoro nič tam nemám.“

„Ale máš!“ vyhŕkla mama. Nahla sa ku mne, vzala mi tvár do dlaní a prezrela si ju. „Máš tu dve veľké červené škrabance.“

„Čože? Kde?“ vyskočila som na nohy. Prebehla som ku dverám do malej kúpeľne a rýchlo pozrela do zrkadla nad umývadlom. Mama mala pravdu. Ale nebolo to také hrozné. Na tvári sa mi tiahli dva svetločervené škrabance. Jeden ťahajúci sa mi od pravého líca, tesne popod oko a končil niekde na koreni nosa. A ten spodný mi prechádzal popri hornej pere, po nose až k ľavému lícu. Frustrovane som vzdychla. „Úžasné.“

Vrátila som sa späť k nim. Stačila som však vyjsť z kúpeľne, keď som si všimla, že pri nich stojí vysoká čierna postava. Na chvíľu som zaváhala. Zastala som a niekoľko sekúnd sledovala, ako im Snape čosi vysvetľuje. Stála som tak až do chvíle, kým si ma nevšimol ocko. Pozrel na mňa. Snape zmĺkol a tiež na mňa pozrel ponad plece. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila k nim.

Neviem, prečo som mala taký zvláštny pocit. Navyše som si všimla, akým spôsobom moja mama hovorila so Snapom. Akoby sa poznali už poriadne dlho. Nevravím, že to nie je pravda. No vedela by som o tom, ak by áno.

Keď som došla až k nim, otočili sa ku mne.

„Zlatko, musíme ísť teraz k pani riaditeľke. Aj s Flynnovými rodičmi,“ kývla mama hlavou k práve spomínaným, ktorí stáli pri jeho posteli a úzkostlivo sa naňho dívali. „No hneď, ako to vyriešime, vrátime sa sem. Dobre? Zvládneš to?“

„Samozrejme,“ zasmiala som sa. Trochu zahanbene. Správala sa ku mne, akoby som mala štyri. A ešte pred profesorom. „Predsa som v poriadku.“

„Iste, prepáč, preháňam to,“ vzdychla si mama znova. Chytila ma znenazdajky za zátylok, pritiahla k sebe a objala ma. „Som na teba veľmi hrdá, Madie. Zvládla si to.“

Chcela som jej povedať, že som vôbec nič nezvládla. Ale nemohla som. Videla som v jej očiach slzy strachu, no zároveň i radosti. Nakoniec som na to nepovedala nič. Len som pozrela do zeme.

„Tak my ideme, Madie,“ oznámil mi ocko. Prikývla som, letmo na nich pozrúc.

Hneď, ako za nimi buchli dvere, podišla som ku Flynnovi. Stále spal. Už celé hodiny. Za oknami už dávno zapadlo slnko, už bolo aj po večierke. A ja som tu musela stále byť. Pritom mi už nič nebolo. Snape mi rany ošetril dosť na to, aby som sa mohla vrátiť do klubovne. No ošetrovateľka to tak chcela a každú chvíľu chodila kontrolovať mňa i Flynna.

Chvíľu po tom, čo sem prišiel Bradley s Dennisom, dostavili sa tu aj baby. Okamžite som bola vypočúvaná a musela som im všetko vysvetliť. Tiež sa sem neskôr na pár minút zastavili aj Flynnovi spolužiaci. No a keď prišli moji aj jeho rodičia, všetci odišli.

Teraz som len stála pri jeho posteli a dívala sa na jeho bledú tvár. Veľmi dlhú chvíľu. Nepredstaviteľne ma hnevalo, že som nedokázala nič urobiť. Len kričať. Len kričať ako nejaký úbožiak. Mám byť predsa profesorkou OPČM (ak to vyjde, samozrejme), takéto situácie budem zažívať často, počas hodiny sa nehody stávajú. Keď budem reagovať vždy ako zbabelec, čo ich naučím? Budem na nič profesorka!

„Prestaňte s tým,“ ozvalo sa vedľa mňa a veľká dlaň dopadla na moje plece. Nezľakla som sa, hoci to bolo veľmi nečakané. Zvláštne.

„S čím?“

„Viem presne, na čo práve myslíte,“ povedal nič nehovoriacim tónom.

Odfrkla som si. „Votreli ste sa mi do mysle?“

„To ani nemusím, príliš dobre vás poznám,“ stiahol ruku preč z môjho pleca. Otočila som sa tvárou k nemu. Tak, ako hovoril, sa aj tváril. Nijako. Bez emócií. Dívala som sa mu do očí niekoľko sekúnd.

„Myslela som, že aj ja vás. Ale pomaly zisťujem, že nie. A to ma každým dňom viac a viac desí. Vy ma desíte,“ vravela som šeptom.

Všimla som si, ako stiahol obočie. Očami prebehol celú moju tvár a potom o kúsok odstúpil.

„Desím vás?“

„Občas,“ prikývla som. Zhlboka som sa nadýchla. „Čudujete sa? Dokážete byť zlý z ničoho nič. A potom...“ naprázdno som preglgla, „ošetríte mi rany na tvári. Dáte mi elixír, ktorý ma dostane z posttraumatického syndrómu, alebo čo mi to vlastne bolo. A popritom na mňa vrčíte kvôli všetkému, čo vám poviem. Áno, viem, že som drzá a neviem si zahryznúť do jazyka. Ale som k vám úprimná. Viete takmer o všetkom, čo práve cítim. Aj keď vám o tom nepoviem. Netuším, ako to robíte. A práve to je to, čo ma tak desí. Viete,“ vzdychla som a rozhodila rukami, „viete dokonca aj to, kde práve som. Kde sa nachádzam, čo robím a s kým. Ako? A prečo?“

Uvedomila som si, že som posledné slová povedala takmer zúfalo. Dívala som sa naňho a chcela vedieť všetko. Úplne všetko. Keď vie on o mne toľko vecí, aj ja chcem vedieť o ňom. Nech sme si kvit. Aspoň v tomto, ak už má ten pocit, že mi nemôže oplatiť to, že som ho našla v Škriekajúcej búde a odvrátila tak jeho smrť.

V tej chvíli sa otvorili dvere. Dnu vošli moji rodičia, aj tí Flynnovi. Pozrela som späť na Snapa. Hľadel na mňa s trochu rozšírenými zreničkami. Videla som na ňom, ako premýšľa, čo mi povie. Ako by na to mal reagovať.

„Sú veci, ktoré nikdy nepochopíte a o ktorých vám rozhodne nechcem hovoriť, Madison,“ bolo až zvláštne, ako vyslovil moje meno. A že mi vôbec povedal Madison.

Otočil sa k mojim rodičom, ktorí boli takmer pri nás, krátko sa s nimi rozlúčil a odkráčal preč. Hľadela som za ním, až kým ku mne neprišili všetci štyria dospelí.

Tých Slizlončanov, ktorí napadli Flynna (a vlastne aj mňa), potrestali. Strhli im päťdesiat bodov a dočasne vylúčili. Na ako dlho, to nikto nevedel. Len riaditeľka a zrejme aj Snape. Zvyšok prázdnin Flynn strávil v Nemocničnom krídle. Necítil sa práve najlepšie, ani tak nevyzeral, no rany sa mu hojili celkom rýchlo.

Riaditeľke som oznámila, že som to nebola ja, kto Flynna priviedol na ošetrovňu, ale Dennis. Povedala som jej celú pravdu. O tom, ako som z toho šoku nedokázala ani čarovať a že sme obaja mali šťastie, že práve v tej chvíli šiel okolo Dennis. Riaditeľka mu teda udelila body a v deň, kedy sa ostatní študenti vrátili na Rokfort, počas večere všetkým oznámila, čo sa stalo a že nám Dennis tak veľmi pomohol. Varovala nás všetkých, že ak sa niečo podobné zopakuje, budú previnilci vylúčení nie dočasne, ale úplne.

Celý čas som potom na sebe cítila pohľady študentov. Bolo mi z toho nepríjemne. Nemohla som preto ani normálne jesť. Bradley vedľa mňa mi povzbudzujúco stláčal ruku. Ba čo viac, skúmali ma aj profesori. Keď som si všimla, že na mňa hľadí aj Snape, rýchlo som sa otočila k Bradleymu.

„Prosím ťa, vezmi ma odtiaľto preč. Lezie mi na nervy, ako si šepkajú a skúmajú tie jazvy,“ povedala som zúfalo.

„Láska, upokoj sa. Takmer ich nie je vidieť,“ usmial sa na mňa.

„Ale je,“ zamrmlala som a pohľadom prebehla po sieni. Chytil mi tvár do dlaní a otočil si ju k sebe. Pozrela som mu do očí.

„Je ich vidieť len vtedy, keď som pri tebe takto blízko,“ priblížil sa celkom k mojej tvári a vtisol mi bozk na čelo. Odtiahol sa odo mňa. „Takže pokoj. Dopi ten čaj a hneď pôjdeme. Dobre?“

„Fajn,“ vzdychla som slabo. Schmatla som pohár a hodila do seba jeho obsah. Potom som sa otočila na Bradleyho, ktorý sa pobavene uškŕňal. „Ideme?“

„No dobre, poď,“ zasmial sa. Rozlúčila som sa s babami, vstala a s prstami obmotanými okolo tých Bradleyho som vyšla zo siene.

Na ďalší deň to nebolo o nič lepšie. Kráčala som s babami po chodbe, mieriac na hodinu OPČM. So Snapom, áno. Celé tie dni sa mi podarilo šikovne sa mu vyhýbať. V poslednej dobe sa to stávalo dosť často. No teraz som len nechcela čeliť jeho sklamanému pohľadu. Bála som sa toho, že mi povie, aká som neschopná, že som nedokázala pomôcť Flynnovi. No škola opäť začala, nešlo sa tomu vyhnúť. Teda jemu.

Veľa študentov sa na mňa dívalo, akoby som bola nejaká atrakcia. Neustále som chodila so sklonenou hlavou a pokúšala sa počúvať rady báb, že si to nemám všímať. Nešlo to. Vôbec nie.

„Doparoma, nemajú čo riešiť?“ zamrmlala som nespokojne.

„Očividne nie,“ odfrkla si Dory.

„Mám pocit, akoby som bola nejaký zločinec.“

„Až na to, že si obeť zločinu. Čo vlastne nie je až taký veľký rozdiel,“ podotkla Miona. S trhnutím som na ňu pozrela.

„Ďakujem, hneď je mi lepšie,“ povedala som sucho.

„Bol to len žart,“ zasmiala sa.

„Je úžasné, že chceš pozdvihnúť náladu. Ale teraz mi nič nepomôže,“ zastonala som. To sme akurát zastavili pred dverami do učebne. Pozrela som na ne ako na prízrak.

„Aha, Snape,“ odvetila Dory. „To zvládneš. Budem hneď vedľa teba.“

Povedala som babám o rozhovore so Snapom. Neviem, či som mala. Miona si neodpustila znova jednu zo svojich bystrých poznámok, ktoré boli naozaj pravdivé, ale tiež deprimujúce.

 Našťastie, hodina nedopadla tak zle, ako som si myslela, že by mohla. Snape mi nevenoval veľkú pozornosť. No keď na konci hodiny rozdal práce, ktoré sme napísali pred prázdninami, stiahlo mi vnútornosti.

„Nepríjemné prekvapenie, Dickinsonová,“ oznámil mi Snape stroho a vrátil sa ku svojmu stolu. V tej chvíli zazvonilo na prestávku. Pomaly som vstala a do tašky strčila pergamen, na ktorom v pravom hornom rohu svietilo červeným veľké S ako slabý.

„Ako je možné, že som tú prácu napísala tak zle? Nemohlo to byť až také zlé, určite nie,“ fňukala som, stojac pri zrkadle na dievčenských toaletách.

„Ukáž mi to,“ požiadala ma Miona. Vytiahla som teda z brašny pergamen a podala jej ho. Prebehla ho očami. „Máš tu zopár chýb, ale nie je to nič strašné. Za to by ti mohol dať najhoršie P. Naozaj nemám pocit, že by to malo byť ohodnotené tak zle.“

„Je to mizerák,“ odfrkla som si.

„Mala by si ísť. Už si tu pätnásť minút,“ poznamenala Dory. Zhlboka som vzdychla. Vzala som si od Miony pergamen, prehodila si brašnu cez plece a vrátila sa do učebne OPČM, kde som mala mať minimum.

Vošla som dnu. Snape už na mňa čakal, opierajúc sa o svoj stôl s rukami prekríženými na hrudi. Zložila som si brašnu k prvej lavici. Otočila som sa k nemu a podala mu moju prácu.

„Čo je na nej také zlé, že ste mi za ňu dali S?“ spýtala som sa nebojácne.

Uškrnul sa. „Úplne všetko.“

„Úplne všetko?“ zopakovala som neveriaco. Odlepil sa od stola, spustil ruky a urobil ku mne malý krok.

„Vy neviete, prečo som vašu prácu ohodnotil takto?“

S tichým povzdychom som spustila ruku.

„Iste, už je mi to jasné,“ odvetila som nespokojne. „Mám ju napísať znova? Alebo čo čakáte, že urobím?“

„Nejde mi o prácu a vy to viete. Chcem, aby ste sa konečne poučili,“ povedal tichým a mrazivým hlasom. „A teraz k minimu.“

Tá hodina bola jednou z najdlhších, aké som kedy zažila. Priam nekonečná. Zrejme nič horšie si pre mňa Snape nemohol pripraviť. Zúfalo som si priala, aby už bol koniec.

„Sústreďte sa, Dickinsonová,“ pripomínal mi Snape každú chvíľu.

Či som chcela alebo nie, nemohla som inak, len urobiť, čo mi prikázal. Nie, sústrediť nie. Pohnúť pravou rukou a zdvihnúť knihu. Potom som ju položila späť na stôl. Zrušil kúzlo Imperius a spustil ruku s prútikom. Stiahlo mi vnútornosti, keď som si všimla, ako si ma frustrovane a takmer až sklamane prezerá.

„Vôbec sa nesnažíte, Dickinsonová,“ vytkol mi. Spustila som plecia a otočila sa mu chrbtom. Začínalo mi byť na nič z toho, ako mi prikazoval, že sa mám sústrediť.

„Nie je to také jednoduché,“ povedala som trhane a slabým hlasom.

„Keby ste ma počúvali, bolo by,“ odvetil tvrdo. Na sekundu som zatvorila oči, no hneď som ich otvorila a letmo naňho pozrela ponad plece.

„Myslíte si, že neviem, čo mám robiť?“

Začula som, ako ku mne urobil krok.

„Vedieť poučky naspamäť rozhodne nestačí na to, aby ste boli úspešná,“ zatiahol tentoraz ironickým tónom. Prudko som sa k nemu otočila, až spustil ruky, ktoré si predtým prekrížil na hrudi.

„Ja to veľmi dobre viem!“ vyletelo zo mňa náhle. Keď som v jeho očiach zbadala iskry, stiahla som sa späť a prešla si dlaňou po tvári. „Potrebujem, aby ste mlčali, pán profesor, a prestali mi stále niečo  prikazovať a zakazovať.“

„Až keď sa upokojíte,“ vyhlásil rázne.

„Som pokojná,“ zamrmlala som. Nebola som však. A on to zrejme vedel. Podišiel opäť ku mne, nuž som mu pozrela do tváre.

„Vravím, až keď sa upokojíte,“ zopakoval prísne.

Zopár sekúnd som ešte vzdorovito stála, no napokon ma jeho pevný pohľad prinútil spustiť plecia a vydýchnuť.

„Výborne. Teraz, ak už ste pripravená, môžeme pokračovať,“ pozdvihol obočie, nuž som prikývla. Zdvihol prútik a ani som sa nenazdala a už som opäť zdvíhala knihu zo stola.

Zúfalo som sa pokúšala presvedčiť vlastný mozog, aby ignoroval to kúzlo. No nijako sa mi nedarilo. Ruky sa samé zdvíhali, prekladali pergameny na stole. A ja som na chvíľu zapochybovala o tom, že ešte niekedy budem schopná ovládať vlastné telo. A k tomu ešte tá prazvláštna neviditeľná hmla, ktorá sa mi vlievala do mysle.

Vo chvíli, keď som sa otočila späť k Snapovi, pozrela som mu do očí. Toto som ovládať mohla, až kým by ma neprinútil odvrátiť tvár. Cítila som, ako zvyšok tela robí, čo mu Snape prikáže, no neustále som sa dívala do jeho čiernych očí. A nechcela som sa ani dívať inam.

Madison, ty to zvládneš. Zvládneš to. Len sa začni brániť.

Cítila som, ako ma zalieva horúčava a pot, ako veľmi som sa pokúšala ovládnuť svoje telo. Mozog pracoval na plné obrátky. V duchu som stláčala ruky v päste. Vtom som si ale spomenula na moje vlastné slová. Na slová, ktoré som raz povedala Flynnovi.

„Musíš sa sústrediť... Zadívaj sa na svoj cieľ. Upri sa naň svojou mysľou. Musíš vedieť, čo chceš. Pri čarovaní nesmieš váhať, nikdy neuvažuj nad tým, že to nevyjde. Musíš mať v mysli len to, čo skutočne chceš, čo očakávaš od toho kúzla... Cíť tu mágiu v sebe. Cíť to kúzlo a hlavne si ver, že to dokážeš. Bez viery to nejde.“

Akoby som sa vpila Snapovi do očí. Nevnímala som žiadne predmety vôkol nás, nič, len jeho oči čierne ako noc. A prinútila som sa myslieť na to, ako hýbem rukami. Ako k nemu kráčam. Ako zdvíham ruku s prútikom a odzbrojujem ho.

Vtom sa to stalo. Pocítila som vlastnú ruku, ako sa zdvíha. Cítila som vrecko. A vedela som, že to robím ja a nie Snape. Že vďaka mne sa ruka ocitla v mojom vrecku, kde som mala prútik. Zbadala som, ako sa Snapovi od prekvapenia rozšírili zreničky. Prižmúril oči a väčšmi sa zaprel. Znova mi myseľ začala zapĺňať akási hmla, ktorá tam bola aj predtým. Stisla som zuby.

Nie, nedovolím mu, aby ma mal znova za bábku.

A odrazu moje prsty zovreli to čarovné drievko. Do tela sa mi vlialo príjemné teplo mágie. Zdvihla som ruku a už som len zbadala, ako Snape trhnutím stiahol ruku s prútikom preč, akoby sa bol popálil. Moje telo zrazu ochablo. Oprela som sa o stôl. Z hrdla sa mi vydral smiech, unavený, no veselý. Zvládla som to. Zvládla.

„Pŕhliace zaklínadlo,“ poznamenal Snape, prezerajúc si svoju ruku. Vzal prútik do druhej ruky a párkrát ním mávol. Potom sa vystrel a pozrel mi do očí. „Výborne.“

To jediné slovo spôsobilo, že som mala chuť rozplakať sa od šťastia. Mala som pocit, akoby mi oznámil niečo neuveriteľne úžasné. Vzdychla som od šťastia.

„Prepáčte,“ kývla som k jeho ruke, „neviem, prečo mi zišlo na um práve to kúzlo. Je to veľmi zlé?“

Zavrtel hlavou a podvihol kútiky pier. „Mohli ste použiť aj omnoho horšie kúzla. Myslím, že to bolo jedno z tých príjemnejších.“

Aj napriek tomu som sa zatvárila veľmi previnilo. Odlepila som sa od stola a prehrabla si vlasy.

„Mám pocit, akoby som preplávala celé Severné more,“ hlesla som unavene.

Snape na to nereagoval. Len sa na mňa díval, mlčky.

„Zvládli ste to dosť dobre, na to, ako sa vám predtým nedarilo,“ skonštatoval po chvíľke  ticha.

Potichu som sa zasmiala.

„Možno práve preto som to zvládla,“ povedala som skôr sama pre seba.

Mávol prútikom a zatiaľ, čo ja som si odkladala veci do brašny, privolal si kúzlom akýsi flakón. Podal mi ho. S taškou prehodenou cez plece som si ho od neho pomaly vzala.

„Čo to je?“

„Na tie jazvy,“ kývol k mojej tvári. „Natierajte si ich každý večer pred spaním, no len jemne. Do pár dní by mali zmiznúť.“

Naprázdno som preglgla. Niekoľko sekúnd som sa naňho mlčky dívala, až som flakón napokon starostlivo odložila do bočného vrecka na brašne.

„Ďakujem, pane,“ šepla som. Len na to kývol hlavou. Bála som sa, že bude rozoberať celý ten incident. Nechcela som, aby ma nebodaj ešte nejako urazil alebo čosi podobné. Potichu som si odkašľala, keď sme sa jeden druhému na chvíľu opäť zadívali do očí. „Myslím, že... že by som už... mala pomaly ísť...“

„Museli ste sa veľmi sústrediť, ak vám to takto vyšlo,“ ignoroval moju poslednú vetu. Neprestával sa tváriť tak zvláštne, ako sa tváril posledných niekoľko minút. Uprene sa mi díval do očí. Ako keby vedel niečo, čo by nemal. „Väčšina čarodejníkov kúzlo iba odvráti. No vy ste dokonca použili aj pŕhliace zaklínadlo.“

„Áno, stálo ma to veľmi veľa síl,“ odvetila som opatrne a na potvrdenie vlastných slov som si z čela utrela kvapôčky potu, ktoré tam ešte stále trónili. Naklonil hlavu trochu na stranu.

„Viem, akú taktiku ste použili,“ oznámil pokojne. „Skúste to nabudúce aj pri ostatných kúzlach. Som si istý, že ak to pomohlo jemu, pomôže to aj vám. Bolo by zvláštne robiť opak toho, čo hovoríte. Nemyslíte, slečna Dickinsonová?“

V jeho hlase som začula iróniu. Prižmúrila som oči. On vie všetko. Ako je to možné? Bolo mi celkom jasné, že myslel na Flynna a na to, ako som mu predtým pomohla s kúzlom Flipendo na balkónoch v Severnej veži. Vtedy, kedy nás „tajne“ pozoroval Snape.

„Určite to vyskúšam aj pri ostatných kúzlach, pane,“ odvetila som stroho. Napravila som si tašku na pleci a vyšla z učebne.