Záškodníci

Ahojte  Trošku mi to písanie trvalo. Vlastne, kapitolku som dokončila už včera večer, ale ráno som ju nestíhala pridať, takže až teraz.

Nuž, užite si ju! Bude v nej trochu napätia

Vaša Lizy

PS: Všetko najlepšie, profesor 

Zo žalárov zo Snapovho laboratória som odchádzala ešte stále trochu roztrasená. Za najbližším rohom som musela zastaviť. Oprela som sa o stenu a privrela viečka.

Po tom, čo z kotlíka začala stúpať zelená para a miestnosť zalial nepríjemný zápach, musela som pripraviť nový elixír. Snape občas prišiel ku mne a niektoré z krokov urobil on sám. Chvíľu sa ma  pokúšal presvedčiť, aby som si vzala upokojujúci elixír, no po mojom vytrvalom krútení hlavy to vzdal.

Srdce sa mi na niekoľko minút znova tak nepríjemne rozbúchalo. Chytila som sa za hruď a zopár krát sa zhlboka nadýchla. Po chvíľke to našťastie prešlo. Nuž som mohla opäť vykročiť chodbou. Vyšliapala som po schodoch. V tej chvíli som si to všimla.

Partia akýchsi mladíkov stála pri stene a jeden z nich držal niekoho menšieho. Prižmúrila som oči a podišla bližšie k nim. Keď som zbadala, koho drží, zúrivo som zavrčala.

„Hej! Čo to robíte?“ skríkla som na nich. Tí hneď odstúpili od malého chlapčeka, ktorý sa teraz opieral o stenu. Priblížila som sa k nim. „Pýtala som sa vás, čo to robíte. Tak mi odpovedzte!“

Boli to piataci, Slizolinčania. Pohŕdavo na mňa pozreli.

„Nestaraj sa do toho, jasné?“ odpovedal ten, ktorý predtým držal Flynna, prváčika, ktorému som už niekoľko krát zastupovala hodinu OPČM.

Prekrížila som si ruky na hrudi a prezrela si ho.

„Ty si Pritchard, však? Graham Pritchard.“

Hrdo vypol hruď. „Áno, som.“

„Myslíš si, že si niečo viac, keď šikanuješ prváka? Vážne? Prváka? To si až taký slaboch, že si trúfaš len na jedenásťročných? Prečo to neskúsiš na mne? Alebo sa bojíš?“ vyzývavo som pozdvihla obočie.

Jemne odstrčil svojich spoločníkov z cesty a podišiel ku mne. Bol odo mňa len o zopár centimetrov vyšší. A ešte keď sa tak vystrel... Ja som sa naďalej uškŕňala a čakala.

„Nie, nebojím sa ťa, to rozhodne nie,“ odpovedal výsmešným tónom, pritom si ma premeral pohľadom. A potom sa zadíval do mojich očí. „Ale rodičia ma učili nestrácať čas s babami, ako si ty.“

Trochu ma to urazilo. No nedala som to na sebe znať. Zasmiala som sa.

„Čo v preklade znamená, že máš strach,“ povedala pomaly a zvýraznila pritom posledné dve slová.

Znenazdajky, akoby som vedela, čo chce urobiť, vytiahla som prútik. Vlastne sme to urobili takmer obaja naraz. Ja som však bola o čosi rýchlejšia. Priložila som koniec svojho prútika pod jeho bradu a pristúpila až celkom k nemu.

„Nikdy nepodceňuj baby, ako som ja,“ šepla som stále rovnako vyzývavým tónom. „Keby som chcela, už dávno by si mal o jeden prst menej. Takže teraz odlož svoj prútik, otoč sa na päte a elegantne odkráčaj preč aj so svojou bandou. Obaja zabudneme na to, čo sa stalo, a ty tak nebudeš musieť chodiť so schovanou hlavou.“

Dlho na mňa škaredo hľadel. Zrejme premýšľal, čo robiť. Napokon však stiahol prútik, ktorým mi mieril na hruď, odstúpil odo mňa a s posledným pohľadom plným odporu odkráčal preč aj so svojimi kamošmi.

Spokojne som vydýchla. Odložila som prútik a pristúpila ku Flynnovi, ktorý sa ešte stále opieral o stenu a tváril sa veľmi vydesene.

„Si v poriadku, Flynn?“ opýtala som sa ho jemne. Pozrel na mňa a trhane prikývol. „Určite? Neublížili ti?“

„Nie, som v poriadku,“ zamrmlal.

Vzdychla som. „Čo sa vlastne stalo?“

On mi však neodpovedal. Len si pozrel na ruky. Čupla som si k nemu a chytila ho za plecia. Tým som ho prinútila, aby na mňa pozrel.

„Posmievali sa ti?“ pomaly prikývol. „Je mi to ľúto, Flynn. Ale nesmieš si z toho nič robiť. Nepočúvaj nič z toho, čo hovoria. Sú to hlúpi pubertiaci, ktorí nevedia, čo so sebou. Potrebujú si niečo dokázať. No ty nesmieš dovoliť, aby ti ich slová ublížili. Musíš byť silný a postaviť sa im. Ukáž im, že sa mýlia.“

Zbadala som, ako sa mu rozšírili zreničky. Po tvári sa mu rozlial jemný úsmev. Výborne, takže sa mi podarilo povzbudiť ho. Pustila som ho a vstala.

„Ďakujem vám, slečna,“ povedal so širokým úsmevom.

Zhlboka sa nadýchol a vyštartoval kamsi preč. Nechápavo som za ním hľadela, až kým sa mi nestratil za rohom. Ešte nejakú chvíľu som tam len tak stála a dívala sa na miesto, kde predtým bol. Potom som však zavrtela hlavou a vykročila do klubovne.

Znenazdajky som však začula krik. Až mi opäť stiahlo vnútornosti. Znova ten pocit. Tentoraz to ale bolo niečo celkom iné. A ja som vedela, že to neveští nič dobré. Predtucha.

Rozbehla som sa chodbami a utekala, až kým som sa nedostala na to miesto. Uprostred chodby stáli tí istí chalani, s ktorými som sa stretla pred malou chvíľou vo Vstupnej hale. A znova stáli okolo niekoho. Ten niekto bol práve on, Flynn.

Zrejme si ma nevšimli prichádzať, lebo vo chvíli, keď som pribehli k nim, z dvoch strán vyleteli žiary, jedna biela a tú druhú som si nestihla všimnúť. No práve ona ma trafila rovno do tváre, až ma to zrazilo z nôh. Predtým, než som dopadla na kolená, som si všimla, ako tá druhá trafila Flynna do hrude.

Zaboleli ma kolená, ako som na ne tak tvrdo padla. A z očí mi vytryskli slzy. Cítila som, ako ma páli tvár. Páli, alebo bolí. Netušila som, čo viac. Nedbala som však. Zdvihla som hlavu a pozrela vedľa seba. Na zemi ležal Flynn, stonal a držal sa za krvácajúci hrudník. Až mi vyrazilo dych pri pohľade na toľkú krv.

Zhlboka som sa nadýchla, prehltla hrču, ktorá sa mi v hrdle ocitla a pomaly vstala. Cítila som zlosť. Rozliala sa mi do celého tela. Pozrela som na všetkých štyroch Slizolinčanov, na každého zvlášť. Bola som si istá, že keby to bolo možné, z očí by mi prskali iskry zlosti na všetky svetové strany.

„Vy ste idioti, len sa pozrite, čo ste urobili,“ mávla som rukou ku Flynnovi. Tvárili sa všetci veľmi previnilo a bojazlivo. No to mi teraz nestačilo. Klesla som späť na kolená a položila dlane na rany na Flynnovom hrudníku. Pokúšala som sa ako-tak zastaviť krvácanie. „Ste idioti bez rozumu... Modlite sa, aby bol v poriadku... inak prisahám... prisahám, že vás prekľajem.“

Vravela som to slabo a namáhavo. Vytiahla som prútik a chcela Flynna ošetriť, no tak veľmi sa mi triasli ruky, tak veľmi som sa bála, že som nedokázala ani prísť na to, aké kúzlo použiť. Do očí sa mi natlačili slzy. Najmä, keď som si všimla, že tí štyria rýchlo utiekli preč a mňa tam nechali s nenormálne krvácajúcim prváčikom. Rozvzlykala som sa.

„No tak... Madie, no tak,“ šepkala som si sama pre seba. „Premýšľaj, uvažuj... čo by robil Snape? Čo by robil, keby... keby sa ocitol v tvojej situácii?... no tak, Madie, čo by robil?... čo by robil?“

Po posledných slovách som sa rozvzlykala ešte viac a zúfalo si zložila tvár do dlaní. Vtom som však začula kroky. Prudko som zdvihla hlavu.

„Halo! Pomôžte mi niekto!“ zvolala som. Pokúsila som sa vstať, no podlomili sa mi kolená. Zhlboka som sa nadýchla.

Presne v tom okamihu spoza rohu vyšiel vysoký mladík. Z očí mi vyhŕkli slzy, keď som ho spoznala. A keď on zbadal mňa a Flynna, rýchlo pribehol k nám, vystrašene si nás oboch prezerajúc.

„Madie, čo sa stalo?“ spýtal sa.

„Je to moja chyba... ja som mu povedala, aby sa nebál... aby sa im postavil... a oni naňho vyslali kúzlo a Flynn... je celý krvavý a ja nemôžem... nemôžem ho ošetriť,“ vravela som rýchlo a nezrozumiteľne. Dennis ma chytil za plecia a pozrel mi do tváre.

„Ničomu som nerozumel, ale to je teraz jedno. Musíme ísť do Nemocničného krídla. Zvládneš vstať?“ slabo som prikývla. „Tak fajn. Ja ho vezmem. A ty len poď. Pomaly vstaň.“

Pomohol mi na nohy. Keď sa uistil, že stojím, zohol sa ku Flynnovi a opatrne ho vzal do náručia. Vzlykla som, keď som si uvedomila, že Flynn stratil vedomie.

„Poď, Madie, poď. Musíme ísť k madam Pomfreyovej,“ zopakoval Dennis.

Vykročili sme teda do krídla. Ani neviem, ako sme sa tam dostali. Nepamätám si cestu. Nevnímala som totiž nič. Len som sa dívala na útleho chlapčeka v Dennisovom náručí. Modlila som sa, aby bol v poriadku. Aby to nebolo také zlé, aké sa zdalo byť.

Keď sme dorazili do Nemocničného krídla, Dennis ho zložil na posteľ. Ošetrovateľka k nám hneď pribehla. Začala vôkol neho mávať prútikom a popritom sa ma pýtala, čo sa vlastne stalo. Dennis v tej chvíli podišiel ku mne. Chytil ma za plecia, odtlačil k vedľajšej posteli a prinútil ma posadiť sa na ňu. Sám si sadol vedľa mňa.

„Slečna Dickinsonová, viem, že ste v šoku, no skúste mi povedať, čo sa stalo,“ požiadala ma madam Pomfreyová znovu.

„Ja... oni naňho vyslali nejaké zaklínadlo... nepamätám si, ako znelo, ale... ale už som ho počula.. niekde...“ zamyslene som sa zadívala na Flynnovu bledú tvár. Oči mal zatvorené a pery splývali s pokožkou.

„Aké kúzlo? Čierna mágia?“ pýtala sa ďalej, pritom neprestávala mávať prútikom nad jeho nehybným telom. Striaslo ma a znova mi z hrdla vyšiel vzlyk. Pocítila som, ako ma Dennis chytil za ruku.

„To nič, Madie, len pokojne,“ upokojoval ma.

„Ja si... nemôžem...“ hlesla som.

„Bolo to Sectumsempra?“ ozvalo sa odo dvier. Tak rýchlo som zdvihla hlavu, až som myslela, že som si zlomila krk. Práve do krídla vošiel Snape. Tváril sa veľmi vážne.

„Áno, áno, to je ono,“ vydýchla som. Podišiel k nám, pritom si Flynna pozorne prezrel. „Odkiaľ ste to vedeli?“

„Poznám to kúzlo,“ odvetil chladne. Vystrel sa a pozrel na mňa. „Len toto spôsobí takéto zranenie.“

Hľadela som naňho a pozorovala, ako pomáhal madam Pomfreyovej s ošetrovaním Flynna. A potom podišiel ku mne. Otočil sa na Dennisa, ktorý stále sedel vedľa mňa a pokúšal sa ma upokojiť. Neustále som sa triasla na celom tele ako osika.

„Pán Creevey, choďte profesorke Mayerovej oznámiť, čo sa stalo. A keď tak urobíte, pôjdete aj za riaditeľkou. Mala by o tom vedieť,“ prikázal mu.

Predtým, než odišiel, otočil sa ku mne a jemne sa na mňa usmial.

„Nemaj strach, Madie, bude to v poriadku,“ a odišiel.

Hneď, ako sa za ním zabuchli dvere, pocítila som na tvári jemný dotyk. Strhla som sa. Bol to Snape. Práve zisťoval, aká škoda bola na mne napáchaná. A keď som sa tak zľakla, stiahol ruku späť. Pozrel mi priamo do očí.

„Ošetrím vám to,“ povedal tichým hlasom.

Niekoľko sekúnd som ešte váhala, no napokon som prikývla. Privrela som viečka a nechala ho, nech mi ošetrí tvár. A vlastne ani neviem, či som ju skutočne mala zranenú. Bolela ma, no nijako veľmi som to nevnímala.

„Kto to urobil?“ spýtal sa po chvíľke. Otvorila som oči a pozrela som do tých jeho.

„Vaši študenti, z vašej fakulty,“ odvetila som. Na sekundu stiahol ruku a vážne sa na mňa zadíval.

„Kto? Kto to urobil? Chcem mená.“

Váhala som. Nechcela som už viac problémov, hoci by si za to, čo Flynnovi urobili, zaslúžili nejaký poriadny trest. Sklonila som hlavu a zadívala sa na moje zakrvavené ruky. Vtom ma však chytil za bradu a prinútil ma pozrieť mu do očí.

„Povedzte mi, Dickinsonová, kto to urobil,“ prikázal jemne. „Musia byť za to potrestaní.“

„Graham Pritchard,“ odpovedala som neochotne. „Aj nejakí jeho traja spolužiaci. Dvaja vysokí s tmavými vlasmi a ten štvrtý bol nízky a zavalitý. Nepoznám ich mená. Pamätám si len jeho.“

Prikývol. Nepúšťal mi bradu, naďalej ma takto držal a vrátil sa späť k ošetrovaniu.

„Nie je to nič vážne, boli to len dve rezné rany,“ oznámil mi. Bola som zamyslená, takže keď to povedal, nechápavo som stiahla obočie. „Vaše zranenie,“ vysvetlil.

„Aha,“ zamrmlala som. Niekoľko sekúnd som sa naňho dívala a skúmala jeho tvár. „Je to vaše kúzlo, však?“ teraz sa on zatváril nechápavo. „Pamätám si, ako ho Harry spomenul. Pre nepriateľov.“

Pozorne som ho sledovala. Všimla som si, ako sa mu svaly na sánke trochu napli. No snažil sa tváriť pokojne.

„Bude v poriadku,“ ozvala sa odrazu ošetrovateľka. Obaja sme na ňu pozreli. „Ošetrila som to. Mal šťastie, že ste sa tam objavili, slečna Dickinsonová. Inak si ani nechcem predstaviť, čo by sa stalo. Ale bude tu musieť ostať, to je jasné. No je mimo ohrozenia. Teraz spí a bude spať ešte veľmi dlho. Musí nabrať sily.“

Z hrude mi v tej chvíle padol obrovský kameň. Prerývane som sa nadýchla a vydýchla.

„Ďakujem,“ hlesla som.

„To je moja práca, slečna Dickinsonová,“ široko sa na mňa usmiala. Potom však preniesla pohľad na Snapa. „Severus, postaráte sa už o ňu?“

„Áno, postarám,“ prikývol. Ešte skontrolovala Flynna pohľadom a pobrala sa do svojho kabinetu. Snape sa v tej chvíli vrátil k mojej tvári.

Vzdychla som.

„Je to moja vina,“ šepla som. Cítila som, ako mi pozrel do očí. No ja som sa teraz dívala na jeho hruď.

„Vaša vina?“ zopakoval. Slabo som prikývla. „Prečo?“

„To ja som mu povedala, aby sa im postavil, aby sa ich nebál a dokázal im, že nie je slaboch,“ odvetila som stále takým tichým hlasom. „Keby... keby som mu to nebola povedala... nič také by sa nestalo.“

Snape chvíľu mlčal. Naposledy mávol prútikom a spustil ruku. Ostal predo mnou stáť. Pomaly som mu pozrela do tváre. Díval sa na mňa.

„Nie je to vaša vina. Oni vyslali to kúzlo, nie vy,“ povedal tiež tak potichu ako ja. Vtom odrazu chytil do dlane najprv jednu moju ruku a potom druhú a obe ich očistil od krvi. A keď tak urobil, zadíval sa mi opäť do očí. „Keby ste tam neboli, zrejme by vykrvácal.“

Spustila som plecia. On aj madam Pomfreyová mali pravdu, no ja som sa aj napriek tomu cítila zle. Začula som, ako si potichu vzdychol.

„Žiadne výčitky svedomia, Dickinsonová. Už viac nie. Rozumiete?“ jeho hlas bol prísny a rázny, no cítila som v tom aj čosi jemnejšie. Nebola som si istá, či sa mi to len zdá, alebo to bolo naozaj tak.

Po sekunde mi došlo, že ma ešte stále drží za ruku. Pozrela som na ne. Zrejme to jemu nedošlo, nič neurobil. No musel si všimnúť, kam som sa dívala. Pretože po chvíľke ma rýchlo pustil, akoby bol držal čosi odporné.

„Dôležité je, že ste obaja v poriadku. A tí štyria budú potrestaní,“ vyhlásil. Zmohla som sa len na prikývnutie. Neodvážila som sa ale pozrieť mu do očí. Neviem prečo.

„To dúfam,“ odfrkla som si. Postavila som sa, načo odo mňa o kúsok odstúpil. „Ďakujem vám, pane.“

Už sa nadychoval, že niečo povie, no vtom do krídla vtrhol Dennis a za ním Bradley. Keď som zbadala jeho vystrašenú tvár, chcelo sa mi znova plakať. Ovládla som sa však. Pribehol ku mne a zovrel ma v tuhom objatí.

„Som taký rád, že si v poriadku,“ šepol mi do ucha a keď sa odo mňa odtiahol, vtisol mi bozk na čelo.

V tej chvíli som zbadala, ako sa za Snapom zabuchli dvere. Odišiel.