Záškodníci

Ahojte, ľudkovia   Tak čo, ako si užívate prázdniny? Dúfam, že nemáte takú plnú hlavu ako ja  Dokončila som ďalšiu kapitolu, takže ju tu dnes máte. Snáď sa v nej nenájdu žiadne chyby.

Takže vám prajem príjemné čítanie. No tiež aj ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK! Nech je krajší a plný chvíľ, ktoré vás budú robiť šťastnejšími a silnejšími. A bohatšími o skvelé zážitky

S láskou

Vaša Lizy

Vošla som do Bradleyho izby. Bol sám a práve si skúmal už takmer zahojené rebrá, kde sa mu na koži ešte stále vynímala slabá modrina. Pozrel na môj odraz v zrkadle a potom sa rýchlo otočil ku mne. Frustrovane som vzdychla.

„Tak čo?“ spýtal sa jemne. Podišiel ku mne, vzal mi tvár do svojich dlaní a skúmavo si ju celú prezrel.

„Bolo to otrasné, ale našťastie mi nijako neublížil,“ pousmiala som sa slabo. Vzdychol si a pobozkal ma na čelo.

„Nemal som nás tam vziať. Mala si pravdu, bola to hlúposť,“ zamrmlal nespokojne.

„Nie, nebola,“ zavrtela som hlavou. Chytila som ho za zápästie. „Bolo to príjemné. Už len kvôli tomu, PREČO si ma tam vzal. Rozhodne si to nevyčítaj.“

„Ach, Madie,“ znova vzdychol. Pritiahol si ma k sebe a tuho ma objal.

Ten deň sme boli už len v jeho izbe. A keď som neskôr babám porozprávala o všetkom, čo sa stalo, rozosmiali sa na plné hrdlo.

„Nie je to vtipné,“ povedala som dotknuto. „Myslela som, že nás tam oboch prekľaje.“

„Možno, Madie. Ale toto sú tie najlepšie spomienky zo školských čias. Budeš sa na tom smiať vždy, keď si na to o pár rokov spomenieš,“ poznamenala Dory so smiechom.

„Mali ste obrovské šťastie,“ skonštatovala Ginny. Prikývla som. Pohľad mi padol na Mionu, ktorá vstala a zamyslene otvorila okno.

„Čo je?“ spýtala som sa. Zamrkala, venujúc mi letmý pohľad.

„Ale nič,“ zavrtela hlavou. Zrejme si však všimla naše pohľady. Nuž si vzdychla a chrbtom sa oprela o stenu pri okne. „Prepáč, Madison, ale je to zvláštne. Už asi po stý krát sa objavil na mieste, kde si bola. Ako je možné, že sa pri tebe objaví? Nie je to zvláštne?“

„Nie je,“ odvetila som rázne a isto. „Je to len zhoda náhod. Snape je predsa profesor, ktorý máva hliadky, rovnako ako všetci ostatní. Aj minule si to tvrdila a nebolo to tak.“

„Chvíľu,“ podotkla dôležito. „No potom to bolo znova o tom istom.“

„Merlin, Miona, prestaň,“ zasmiala som sa, pritom som vstala z postele. Podišla som k nej. „Neprenasleduje ma, nešpehuje, ani nič také. Nemá na to dôvod. A keby aj, je mi to jedno. Je to jeho problém, že nevie, ako vyplniť svoj drahocenný čas.“

Ešte som jej venovala pobavený úsmev, vzala si sveter a vyšla z izby. Na schodoch som sa ale neubránila tichému povzdychu. Miona mala pravdu, bolo to zvláštne.

***

Ráno ma zobudili slnečné lúče, ktoré prenikli cez napoly zatiahnuté závesy okolo mojej postele. Pretrela som si oči a prevrátila sa na druhý bok. Chcela som si ešte pospať. Nemohla som však, už to nešlo. Vstala som teda z postele a pozrela na budík na mojom nočnom stolíku. Bolo ešte len šesť. Potichu som si vzdychla. Vyšla som z postele, vzala si čisté veci a zatvorila sa v kúpeľni.

O niekoľko minút neskôr som už kráčala chodbami hradu. Bol tichý a pokojný. Väčšina jeho obyvateľov ešte spala. Zbehla som po schodoch a vošla do Veľkej siene. Ani ma neprekvapilo, že v nej sedelo len zopár študentov, mohla by som ich zrátať na dvoch rukách. Pohľad mi automaticky zaletel k profesorskému stolu. Sedela za ním riaditeľka, profesorka Mayerová, Flitwick a Snape.

Sadla som si za chrabromilský stôl a naliala si do šálky kávu. Cítila som na sebe niečí pohľad. A nemusela som dlho uvažovať nad tým, kto na mňa toľko civel. Bola som si istá, že to bol Snape. Celý čas som sa kvôli tomu cítila divne, takže som do seba raňajky nahádzala tak rýchlo, že som si to nestihla ani uvedomiť. Dopila som zvyšok kávy a rýchlo vyštartovala zo siene. Stačila som prejsť len niekoľko metrov, keď tu ma zastavil hlas.

„Dickinsonová,“ oslovil ma.

Zastavila som, no neotáčala som sa za ním. Ostala som takto stáť s privretými viečkami. Nechcela som s ním hovoriť. Začula som, ako prešiel vôkol mňa, nuž som otvorila oči. Postavil sa priamo predo mňa.

„Profesor,“ odvetila som. Podvihol kútiky pier.

„Kam sa tak ponáhľate?“

„Do klubovne, pane,“ odpovedala som stroho.  Už chcel niečo povedať, keď vtom sa pozrel kamsi za môj chrbát. Ten nepríjemný úškrn na tvári mu trochu klesol. Potom pozrel späť na mňa a o trochu pristúpil bližšie.

„Dnes o tretej vás očakávam v mojom kabinete,“ prikázal rázne. Prešiel vôkol mňa a odkráčal preč.

Už som si chcela vydýchnuť, no zabránila mi v tom profesorka Mayerová, ktorá sa pri mne objavila. Takže asi na ňu sa Snape tak díval.

„Slečna Dickinsonová, môžete ma nasledovať do môjho kabinetu?“ spýtala sa ma. S tichým povzdychom som prikývla a mlčky vykročila chodbou.

Dúfala som len, že Snape jej o včerajšku nepovedal nič. Inak by z toho bol obrovský problém. Nie, určite jej nič nepovedal. Ak by áno, neklesol by mu ten úškrn, práve naopak, viac by ho to potešilo.

Keď sme došli do jej kabinetu, ponúkla mi miesto oproti sebe. Pomaly som sa posadila. Tiež si sadla a niekoľko krátkych sekúnd sa na mňa len skúmavo dívala. Napokon, keď som jemne pozdvihla obočie, zhlboka sa nadýchla.

„Chcela som vedieť, ako vám ide doučovanie s profesorom Snapom,“ preťala to ticho. Nedobrovoľne som zo seba vydala výdych.

„No, myslím, že celkom dobre,“ odvetila som.

„A čo vzťah medzi vami?“ pokračovala vo vypočúvaní. Stiahlo mi hrdlo.

„Prosím?“ vypotila som zo seba slabo. Nerozumela som, o čo jej ide. A začínala som byť nervózna.

„Prepáčte,“ zasmiala sa, „mala som na mysli profesorovo správanie k vám,“ vysvetlila. Ja som však stále mlčky sedela a civela na ňu. Bola som taká zaskočená jej otázkou, že som ledva dýchala. Naklonila sa trochu ku mne. „Za tie mesiace, počas ktorých tu som, som profesora Snapa spoznala. Viem, aký je a čoho je schopný. Preto ma zaujíma, ako sa k vám správa. Viete, či na vás nie je príliš tvrdý, hrubý.“

Zamrkala som. Cítila som sa tak divne, netuším prečo. Akoby sa ma pýtala, či so Snapom náhodou nechodím. Alebo niečo ešte bláznivejšie.

„Nie,“ pokrútila som hlavou a o sekundu na to som sa pristihla pri tom, že ňou krútim stále horlivejšie a horlivejšie. „Nie, nie, všetko je v poriadku. Teda, on je v poriadku. Vlastne... je v pohode, niekedy má také stavy, ale je to fajn. Zvykla som si na to za tie roky, čo som tu. A nie je to nič strašné. Obaja vieme, že minimum je o niečom celkom inom, takže... pokiaľ sa to dá, nepletieme do minime ostatné veci.. Takže, v pohode,“ dokončila som napäto.

Chvíľu sa na mňa mlčky dívala a skúmala moju tvár. Sklopila som pohľad k zemi. Nemala som rada, keď sa na mňa niekto takto díval.

„Výborne, to ma teší,“ vyhlásila spokojne. Rýchlo som jej pozrela do tváre. „Keby bol však nejaký problém, pokojne mi o ňom povedzte. Pomôžem vám s ním.“

„Iste, ďakujem, madam,“ nervózne som sa na ňu usmiala.

„Dobre, Madison, môžete ísť, nebudem vás už viac zdržiavať.“

Vyskočila som na rovné nohy a podišla k dverám.

„Dovidenia, pani profesorka,“ rozlúčila som sa s ňou.

Vybehla som po schodoch na internát. Už som chcela otvoriť dvere, no zabránili mi v tom hlasy z druhej strany. Pustila som kľučku, pristúpila celkom k dverám a priložila k nim ucho.

„Neviem, ako to Madie vysvetliť,“ vzdychla si Miona.

„Už si to predsa urobila. A nie raz,“ podotkla Ginny.

„Áno, ale,“ na chvíľu Miona zmĺkla. Začula som buchnutie, akoby sa zatvorili dvierka na skrini. „Čo ak to s ňou naozaj nepohlo? Čo ak to skutočne vníma len ako náhodu? Nechcela som ju tým vystrašiť, ani nechcem, aby začala Snapa upodozrievať, ale musela to vedieť. Neviem, o čo mu ide a prečo má pocit, že ju musí mať stále na očiach. No niečo sa mi na tom nepáči.“

„Madison nie je hlúpa,“ ozvala sa Dory. „Možno to hneď nepripustila, ale bude nad tým uvažovať. Začne si všímať a potom... potom jej to dôjde. A možno príde na to, prečo to Snape robí.“

Strhla som sa, keď som začula kroky. Rýchlo som odstúpila odo dvier a zbehla po schodoch. Klubovňa bola prázdna, nuž som sa mohla hodiť na gauč a tváriť sa, že som tu celý čas bola. Práve včas. Vo chvíli, keď sa mi podarilo upokojiť bláznivo bijúce srdce a zrýchlený dych, dole schodmi zišli všetky tri.

„Čau, Madie, ty si tu?“ veselo sa spýtala Dory. Pozrela som na ne a ledva prikývla. „Bola si už na raňajkách?“

„Áno, bola,“ opäť som prikývla. Vstala som, napraviac si pokrkvané veci. „Stretla som Snapa. O tretej mám prísť do jeho kabinetu. Myslím, že ma chce potrestať za ten včerajšok.“

Neušlo mi, ako si Miona s Ginny vymenili zvláštne pohľady. Ovládla som odfrknutie.

„Takže, asi zájdem za Bradleym, vy sa bežte najesť,“ mávla som rukou ku portrétovej diere.

„Jasné, uvidíme sa neskôr,“ odvetila Dory a spolu sa pobrali do Veľkej siene.

Vzdychla som a hodila sa späť na gauč. V mysli mi neustále zneli Hermionine slová. Prečo si myslí, že ma Snape sleduje? Nešlo mi to do hlavy. To len kvôli tomu, že sa toľko krát objavil práve tam, kde som bola? Alebo ho pri niečom pristihla? Alebo jej azda niečo povedal sám? Prečo, Merlin? Prečo?

Potom som si do obeda robila úlohy v knižnici, hoci boli Veľkonočné prázdniny. Aj preto bol hrad takmer prázdny. Veľa študentov odišlo na sviatky domov. Takže bolo v knižnici príjemne ticho. Tesne pred obedom som sa vrátila do izby a odložila si všetky knihy a zapísané pergameny. Niekoľko minút som sa potom pokúšala nájsť Bradleyho, no v izbe, ani v klubovni a ani nikde inde nebol. Teda, aspoň ja som ho nikde nemohla nájsť. A ani po obede. Nepodarilo sa mi to ani do chvíle, kedy som už musela ísť k Snapovi. Nuž som požiadala baby, aby mu povedali, kde som, ak by sa konečne objavil.

Cestou k Snapovmu kabinetu som v duchu hromžila. Bola som trochu nahnevaná, že mi Brad nepovedal, kam ide. Mala som oňho strach. Nik o ňom od raňajok nič nevedel. Dokonca ani Dennis a Andrew. Luna mi počas obeda povedala, že ho videla na raňajkách- asi ako všetci ostatní- a hneď po nich sa kamsi ponáhľal. Ale kam, doparoma, išiel? A prečo mi to nepovedal?

„Vstúpte,“ ozval sa Snapov hlboký hlas, keď som zaklopala na dvere jeho kabinetu. Otvorila som a vošla dnu. Zatvorila som za sebou- veľmi neochotne.

„Tak som teda tu, pán profesor,“ oznámila som zbytočne. Otočila som sa tvárou k nemu. Všimla som si, ako si ma prezrel. Pobavene? Alebo čo to bol za pohľad?

„Ako vám ide príprava Elixíru čistej duše?“ spýtal sa. Nechápavo som stiahla obočie.

„Ešte nikdy som ho nepripravovala,“ odvetila som stále nechápavým tónom. Zazdalo sa mi, akoby chcel pretočiť očami, no neurobil tak. Zhlboka sa nadýchol a rozhodil rukami.

„Tak je najvyšší čas sa ho naučiť,“ vyhlásil celkom pokojne. Väčšmi som stiahla obočie.

„Čo? Ale prečo?“

„To vás zaujímať nemusí. A keď roztriedite tie spisy,“ ukázal na obrovskú kopu pergamenov v rohu miestnosti, „pripravíte ten elixír.“

„Prečo to mám robiť?“ dostala som zo seba. Vstal, prešiel vôkol stola a postavil sa predo mňa.

„To bude váš trest,“ vysvetlil spokojne.

„Čo som akože zas urobila?“ neovládla som sa a vyhŕkla zo seba nespokojne.

„Vy si nespomínate?“ pozdvihol obočie, prekrížiac si ruky na hrudi. Vtom mi to došlo. Všimol si to i on. „Tak už viete. Výborne. Pretože nie, nezabudol som na to.“

„Ale,“ pokúsila som sa nejako namietať, no on mi nedovolil pokračovať.

„Potrestal som už aj pána Reesa, nemajte strach,“ zatiahol výsmešne. Stisla som ruky v päsť.

„Tak preto som ho nevidela takmer celý deň! Čo ste mu urobili? Čo robí? Kde je?!“ vypálila som po ňom. Spustil ruky pozdĺž tela a prestal sa tak uškŕňať.

„Len sa upokojte, Dickinsonová,“ šepol chladne. Urobil ku mne malý krok. „Pán Rees sa pravdepodobne túla niekde po hrade. Odpykal si svoj trest, nie veľmi príjemný, to je pravda. Ale zaslúžil si ho, rovnako ako si ho zaslúžite aj vy. A buďte rada, Dickinsonová, že vám nedám horší, hoci by som to veľmi rád urobil. Takže sa teraz zhlboka nadýchnite a ovládnite svoj hnev skôr, ako to budete ľutovať. Áno?“

Bolo až zvláštne, ako veľmi pokojne hovoril. Inokedy by už na mňa ceril zuby. No nenechala som sa viac presviedčať. Netúžila som ani po horšom treste, ani po strhnutých bodoch. Nuž som sa zhlboka nadýchla, zadržala na chvíľu dych a potom vydýchla.

„Dobre, teraz si sadnite na stoličku alebo kam len chcete a pustite sa do práce,“ povedal ešte stále tak nezvyčajne pokojne. „Na chvíľu musím odísť, no keď sa vrátim, chcem, aby tie spisy boli potriedené.“

Zmohla som sa len na prikývnutie. Prešla som k rohu, sadla si na zem a nenadšene sa pustila do triedenia. A Snape ako povedal, tak aj urobil. Odišiel. A ja som nasledujúce minúty triedila a triedila. Už som si začínala myslieť, že to nikdy nedokončím. Keď vtom som si uvedomila, že v ruke držím posledný pergamen. Šťastne som vydýchla a položila ho na správnu kôpku.

Presne v tom okamihu vošiel do kabinetu Snape. Skúmavo si prezrel to mňa, potom jeho spisy.

„Už to máte, skvelé,“ vyhlásil. S povzdychom som vstala.

„Čo s tým teraz?“ kývla som ku kôpkam, ktoré som urobila.

„To nechajte na mňa,“ odvetil. Vytiahol prútik a mávol ním. Kôpky sa jedna po druhej zdvihli do vzduchu, odplachtili sa do jeho súkromných komnát a uložili sa na police oproti dverám. Keď si Snape odkašľal, pozrela som naňho. „Teraz môžeme ísť do žalárov, kde budete pokračovať vo svojom treste.“

Trochu zdesene som ho nasledovala chodbami. Prečo bol taký pokojný? Ako mohol byť taký pokojný? Vôbec ničomu som dnes nerozumela. Všetko bolo akési zvláštne. Alebo som bola zvláštna len ja? Drahý Merlin.

V žalároch v jeho súkromnom laboratóriu predo mňa postavil všetky potrebné prísady a otvoril akúsi knihu. Prečítala som si návod.

„Fajn, idem na to,“ vzdychla som frustrovane.

A nasledujúcu hodinu a pol som pridávala do kotlíka prísady a premiešavala ich. Celý čas som však myslela na tie prekliate slová, ktoré Miona vravela mne a neskôr i babám. Na ten prekliaty pergamen, ktorý som pred pár dňami v podnapitom stave Snapovi ukradla z jeho komnát. A ktorý som mu dnes nenápadne- zatiaľ čo bol preč- vrátila späť do knihy, v ktorej som ho našla. Teda, dúfala som, že som si pamätala správne a bola to ona.

Bola som už takmer na konci, keď vtom mi znenazdajky stiahlo vnútornosti. Akoby mi akási neviditeľná ruka stlačila brucho a pokúšala sa ho rozmliaždiť. Zalapala som po dychu. Sklenená tyčinka mi vypadla z ruky, dopadla na podlahu a roztrieštila sa na malé kúsočky. Rýchlo som pozrela na Snapa. Práve vzhliadol od kôpky prác, ktoré opravoval. Od toho otrasného pocitu v hrudi a v bruchu sa mi podlomili kolená. Dopadla som na studenú zem.

Kútikom oka som si všimla, ako Snape vyskočil na rovné nohy a pribehol ku mne. Čupol si ku mne.

„Čo vám je, Dickinsonová?“ spýtal sa.

Chytila som sa za hruď. Pokúšala som sa polapiť dych, no tak veľmi mi stiahlo celé vnútro, že to nešlo. Neviem vám ten pocit opísať, ale bol otrasný. A navyše, začala som sa celá chvieť.

„Dickinsonová, počujete ma?“

Pocítila som, ako ma jeho ruky chytili na chrbte a pod kolenom. Zdvihol ma zo zeme a posadil na stoličku, na ktorej práve sedel. Naklonila som sa dopredu. Bol to skôr reflex. Ako keď vám bodnú do prsta a vy ho inštinktívne stiahnete preč. Neuvedomila som si, že Snape si znova čupol ku mne. A vlastne to nebol taký problém. Pretože, keď som sa naklonila dopredu, hlava mi padla na jeho hruď.

„Nemôžem sa... nadýchnuť,“ hlesla som slabo. Ešte stále som sa držala za hruď, akoby mi to malo pomôcť.

„Len pokoj, musíte sa upokojiť,“ začula som jeho hlas blízko pri mojom uchu. Ako to povedal, položil mi obe ruky na plecia a jemne ich stlačil. „Len pokoj, Madison. Všetko je v poriadku.“

Niekoľko sekúnd som ešte lapala po dychu, no pod jeho hlbokým hlasom sa mi podarilo upokojiť. Aj triaška prešla. Pustila som svoju hruď, teda sveter, schytila Snapov habit, stlačila ho v dlaniach a pritiahla bližšie k sebe. Nechcela som, aby ma teraz púšťal. Mohla som už dýchať, no ten zvláštny pocit z hrude nezmizol. A kvôli tomu sa mi do očí tlačili slzy. Nechcela som teda, aby ich videl.

Začula som, ako sťažka preglgol. Potom však veľmi opatrne priložil svoju ruku na moju hlavu a veľmi veľmi jemne ma po nej pohladil. Vydral sa zo mňa v tom okamihu roztrasený výdych. Nemohla som tomu zabrániť, z očí sa mi vykotúľali slzy. Dve veľké slzy. Skotúľali sa mi po lícach a dopadli na zem. Dlho som takto sedela a držala sa ho. Vdychovala som do seba jeho vôňu, ktorá ma teraz podivne upokojovala, a vnímala len jeho veľké ruky. Jednu na chrbte a druhú vo vlasoch.

Keď sa mi podarilo upokojiť, pomaly som sa od neho odtiahla. Niekoľko sekúnd sme si hľadeli do očí, až kým to ticho neprerušil on.

„Čo to malo byť?“

„Netuším,“ šepla som. „Z ničoho nič mi stiahlo vnútornosti, akoby...“

Zamyslene som sa zadívala ponad jeho plece. Taký pocit som poznala, ale nikdy to nebolo také zlé ako teraz.

„Akoby čo?“ dožadoval sa odpovede. Premýšľala som, či mu o tom povedať. Ale napokon, on by tomu neuveril. Nebol ten typ. A len by sa smial a trúsil posmešné poznámky.

Pozrela som mu späť do očí.

„Ale nič,“ zavrtela som hlavou. Pretrela som si tvár a obzrela sa po miestnosti. Všimla som si, že sa nadychoval, aby niečo povedal, no ja som mu to nedovolila. „Obávam sa, že som zničila ten elixír.“

Pohľad mu padol na kotlík, z ktorého stúpala zelená para. Preniesol frustrovaný pohľad späť na mňa a pustil ma.