Záškodníci

Ahojte, ľudia  Trošku mi trvalo, kým som dokončila ďalšiu kapitolu. No dnes sa mi to konečne podarilo, tak vám ju sem pridávam. Takže si ju užite.

A zároveň vám prajem krásne Vianoce plné pokoja a lásky

Vaša Lizy

Odložila som staré Ometlo do skrine na metly, schytila bundu a vyšla zo šatní. Musela som si trochu zalietať a vyčistiť si myseľ. Bradley aj tak spal. Nuž som si namiesto písania úloh išla zalietať. Úlohy počkajú, no dnes, práve teraz bolo ihrisko konečne celkom prázdne.

Prešla som vôkol Soviarne a prebehla po slabo vychodenej cestičke v tráve. Cestou som odtrhla tri fialky. Keď som napokon došla k nízkemu pomníku, položila som ich vedľa neho a kľakla si.

„Ako rýchlo ten čas letí,“ šepla som smutne. „Mám pocit, akoby to bolo včera, a pritom je to už takmer rok.“

Potichu som si povzdychla, natiahla sa k sivému kameňu a končekmi prstov prešla po vyrytom mene.

„Chýbaš tu, nielen mne, ale hlavne Dennisovi,“ pokračovala som jemne, prihovárajúc sa Colinovmu pomníku. „Vidím na ňom, ako veľmi potrebuje niekoho, s kým by sa porozprával. Komu by sa zveril, koho by požiadal o radu. Sme tu my, jeho priatelia, ale ty si ty... potrebuje brata, teba.“

Sklonila som hlavu a zadívala sa na zeleň podo mnou. Cítila som, ako mi v hrdle rastie hrča. Pokúsila som sa ju preglgnúť, ale nešlo to. Bola stále tam.

„Už znova ste tu. Je zvláštne, že ma to prekvapuje,“ ozval sa sarkastický hlas za mojím chrbtom. Privrela som viečka.

Merlin, prečo? Zastonala som v duchu. Nechcela som sa s ním stretnúť, najmä nie tu. Chcela som sa mu vyhnúť až do chvíle, kým by som ho naozaj nemusela vidieť- čo malo byť až na vyučovaní. Po tom všetkom som si zakázala byť s ním. Nerobila som to vždy schválne, ale už to bolo na hlavu. Nikdy som sa pred ním nevedela kontrolovať, vždy som povedala niečo hlúpe, čo som nemala. Alebo som urobila nejakú hlúposť.

Zhlboka som sa nadýchla, vstala a pomaly sa k nemu otočila. Stál oproti mne vystretý ako slamka, ruky za chrbtom, kútiky pier jemne zdvihnuté. Čierne vlasy sa mu pohojdávali v jemnom vánku.

„Pane, prosím vás, odpustite si to, predovšetkým tu, na tomto mieste,“ mávla som rukou navôkol. Neodpovedal. Len na mňa hľadel. A ja som si v tom okamihu spomenula na ten pergamen a na to, že som sa ráno zobudila na jeho gauči. Spustila som plecia a prešla si dlaňou po tvári. Pozrela som späť do jeho čiernych očí. „Bolo to veľmi zlé?“ odvážila som sa spýtať.

Po mojich slovách sa potichu uchechtol.

„Boli ste nadmieru otravná,“ odvetil spokojne. „Viac ma ale zaujíma, ako sa teraz cítite. Keď ste prišli, ledva ste sa udržali na vlastných nohách.“

Jeho tón bol výsmešný a ja som tak nejako tušila, že zo zdvorilosti mi ani nepovedal, či som neurobila niečo veľmi hlúpe. Vlastne som ani netúžila vedieť to. Vzdychla som.

„Cítim sa dobre, vďaka vášmu elixíru a vývaru,“ odvetila som nie veľmi ochotne.

„To rád počujem,“ zatiahol ešte stále takým spokojným tónom.

„Čo?“ neveselo som sa zasmiala. „Že je mi fajn? Alebo že som vám za niečo vďačná?“

Ironicky podvihol kútiky pier hore. „Oboje.“

„Myslela som, že budete priamy a rovno poviete, že ste mali na mysli to druhé,“ poznamenala som unavene, no stále pobavene.

„Nabudúce budem určite priamy,“ zaprisahal sa.

S úškrnom na perách som mu pozrela do očí. Pohrávali mu v nich pobavené iskričky, až ma to prinútila trochu sa uvoľniť. Bola som kvôli tomu všetkému dosť napätá. Niekoľko sekúnd sme na seba len ticho hľadeli, až kým neprehovoril.

„Idete späť do hradu?“ kývol k nemu hlavou. Zamrkala som a zhlboka sa nadýchla.

„Áno, myslím, že by som sa už mala vrátiť,“ prikývla som.

Ešte som sa otočila späť ku Colinovmu pomníku, zohla sa, napravila kvietky, ktoré som mu predtým odtrhla, a s tichým povzdychom sa vystrela. Letmo som pozrela na Snapa. Díval sa na mňa s jemne stiahnutým obočím. Spoločne sme vykročili k hradu.

„Rada sem chodievam,“ povedala som akoby len tak mimochodom.

„Áno?“ bokom na mňa pozrel. Znova som prikývla.

„Skoro nik tu nechodí, len občas tu vidím nejakého študenta. Je tu ticho a pokoj. A z diaľky,“ mávla som rukou k Zakázanému lesu, „počuť len šumenie stromov.“

„Máte rada samotu?“ spýtal sa. Dovolila som si hodiť po ňom očkom. Zdal sa byť prekvapený. Pohodila som plecami a zadívala sa pred seba.

„Radšej som sama ako v dave ľudí,“ odvetila som laxne. Začula som, ako sa potichu zasmial. Pozrela som naňho so spýtavo zdvihnutým obočím. Pobavene na mňa pozrel, no potom sa zadíval na svoj plášť, ktorý si zašpinil od kra, vôkol ktorého sme práve prechádzali.

„Vždy som si myslel, že ste sa narodili pre to, aby ste boli stredom pozornosti,“ vyhlásil. Prižmúrila som oči, sledujúc, ako si trpezlivo očisťuje plášť. V duchu som sa zasmiala. Perfekcionista.

„To rozhodne nie, pane,“ zatrhla som rázne. „Ak ste aj mali ten pocit, tak vedzte, že som to nikdy nerobila naschvál.“

„Vskutku?“ pozdvihol obočie. Pretočila som očami a radšej sa dívala pod nohy.

Prešli sme mostom, keď som si na nádvorí všimla párik. Strčila som si ruky do vreciek bundy a ťažko si vzdychla.

„Myslíte, že sa to niekedy zahojí?“ opýtala som sa, čím som prerušila ticho medzi nami. Keď som na sebe zacítila jeho pohľad, jemne som kývla smerom k páriku. Pozrel ta.

„Pán Creevey,“ vydýchol Snape. „Časom to prejde, ale to prázdne miesto nik nezaplní.“

Pocítila som v tom okamihu tlak v hrudi. Podvedome som si po nej prešla a na chvíľu v dlani stlačila bundu. Odvrátila som sa od Snapa na sekundu, aby nevidel, ako som zmraštila tvár. Cítila som sa po jeho slovách hrozne. Do mysle sa mi votreli spomienky na Colina, na Dennisa, ako pobavene štuchá do jeho boku. Obaja si boli takí podobní. Ako Fred a George. Ich strata bola neopísateľná.

A napokon... keď som si uvedomila, ako to Snape povedal. Znel trochu trpko, nemohol to zakryť. Spomenula som si na to, čo mi povedala Miona. Nešlo tomu zabrániť. Tomu pocitu, ktorý sa mi na chvíľu votrel do duše. Stisla som pery, aby som bolestivo nevzlykla.

Podarilo sa mi ovládnuť. Spustila som ruku a nasala do seba vôňu jarného dňa. To už sme prešli dverami do hradu. Ako na povel sme obaja zastali a otočili sa k sebe. Naprázdno som preglgla.

„Uvedomujete si, pane, že sme sa za celý ten čas nepohádali, ani nič podobné?“ prehovorila som slabo.

„Chcete to zmeniť?“ podvihol kútiky pier. Zasmiala som sa.

„Nie, takto je to fajn,“ odvetila som jemne. Zopár sekúnd sme sa na seba dívali. Potom mi to ale nedalo. „Mala by som sa vám poďakovať, pane. Osobne. Za všetko, čo ste pre mňa urobili včera večer- teda, to už bolo dnes... ehm, ďakujem. A tiež prepáčte. Viete.. ak som povedala niečo neprimerané, či urobila niečo bláznivé.“

Celé som to povedala nervózne, napäto. Cítila som sa strašne hlúpo. Nepamätala som si, čo som v noci robila. A hrozne ma to štvalo. Nevedela som, ako sa na Snapa dívať. Či sa nemám cítiť trápne. Vlastne, to som sa už tak cítila.

„Všetko je v úplnom poriadku, Dickinsonová,“ zatiahol pobaveným tónom.

„Prečo mám pocit, že nie je?“ hlesla som takmer až zúfalo.

„Možno preto,“ pokrčil plecami, „že viete, čoho všetkého ste schopná.“

„Zrejme,“ zamrmlala som. Zhlboka som vzdychla. „Dobre, tak teda, dovidenia, pán profesor. A som rada, že sme sa takto v pokoji porozprávali. Bolo to osviežujúce,“ vysypala som zo seba rýchlo. Venovala som mu posledný pohľad, otočila sa na päte a odpochodovala preč.

***

Trvalo tri dni, kým sa Bradley dal do poriadku. Rany ho boleli ešte ďalšie tri, ale už aspoň mohol pochodovať hore-dole po hrade a sťažovať sa na prehnaný prístup madam Pomfreyovej, ktorá si oňho robila starosti.

Bol piatok. Presne šesť hodín ráno. Ležala som v mäkkej posteli a hľadela na vychádzajúce slnko za oknami izby. Bradley vedľa mňa sa zamrvil. Vzhliadla som k jeho tvári. Spal. Zdvihla som ruku a nežne mu prešla ukazovákom po brade. Znova sa zamrvil. Len som sa uškrnula a položila hlavu späť na jeho rameno.

Takmer celú noc som prebdela. Myslela som len na to, aké je to úžasné mať ho vedľa seba. Ako som bez neho predtým mohla existovať?

„Čo robíš?“ nechápavo som sa Bradleyho spýtala. Sledovala som, ako si do malej kapsičky strčil tmavomodrý sprchový gél.

Vzhliadol k mojej tvári. „Choď si po svoje veci. Stretneme sa pri prefektskej kúpeľni na piatom-“

„Ja viem, kde to je,“ skočila som mu do reči a zamračene pritom stiahla obočie. „Ale prečo? Aké veci?“

„Veď vieš,“ uškrnul sa, položil kapsičku na posteľ a začal ma tlačiť k dverám, „na kúpeľ.“

„Kúpeľ?“ zopakovala som.

„Áno, zlatko, kúpeľ,“ prikývol trpezlivo. To už ma dotlačil až k dverám. Otočila som sa k nemu. „Tak bež, počkám ťa tam. Prestaň sa na mňa tak pozerať a choď.“

„Vieš, že ja tam nemôžem ísť,“ podotkla som. Chytil mi tvár do dlaní a vyčaril široký úsmev.

„Vedel som, že to povieš,“ poznamenal. „No ja v tom nevidím problém. Ale teraz to nerieš,“ pustil mi tvár a pravou rukou mávol k dverám s naoko vážnym pohľadom. „Teraz bež.“

Pretočila som očami a vypochodovala z izby. O niekoľko minút som už kráčala chodbou. Vyšliapala som na piate poschodie, zašla za roh, keď som si všimla pri dverách neďaleko postávať Bradleyho. Podišla som až k nemu. S pobaveným pohľadom povedal heslo a otvoril mi dvere.

Opatrne som vošla dnu a obzrela sa vôkol seba. Raz som tu už bola. Keď som za trest musela bez mágie poumývať celú miestnosť, všetky rúrky, každý milimeter. Ale teraz to bolo celkom iné. Otočila som sa k Bradleymu, ktorý práve zatváral dvere.

„Bradley, nie žeby som nechcela, ale naozaj by som tu nemala byť,“ povedala som trochu napäto.

„Ale, Madie, trochu sa uvoľni,“ zatiahol zvodne. Položil kapsičku na zem vedľa obrovskej vane v podlahe, pustil cez množstvo kohútikov vodu s farebnou penou a otočil sa ku mne. Chytil ma za plecia a jemne ma po nich pohladil. „Chcem, aby si konečne aspoň na chvíľu vypla a nemyslela na školu, na minimum so Snapom a dokonca ani na problémy druhých ľudí. Dnes si oddýchneš, ja sa o to postarám.“

„Bradley,“ zasmiala som sa pobavene. Vzal mi z rúk moje veci, starostlivo uložil vedľa tých svojich a keď sa otočil späť ku mne, chytil prstami vrchný gombík na mojej košeli. Pomaly som mu pozrela do očí. Uškŕňal sa. „O čo ti ide?“

Pretočil očami. „O nič, láska, o nič. Len ti chcem pomôcť, aby si dnes nemusela pohnúť už ani prstom.“

„Ó, to je od teba milé,“ poznamenala som.

Keď už mi rozopol i posledný gombík, odtiahla som sa od neho a premerala si ho pohľadom.

„Ty sa chceš kúpať v tomto?“ kývla som hlavou k jeho oblečeniu, ktoré na sebe ešte stále mal.

„Už idem, nemaj strach,“ zavrtel hlavou so smiechom.

O niekoľko kratučkých minút som už bola vo vode. Opierala som sa o Bradleyho plece a pozorovala, ako rôznofarebné bublinky praskajú pod mojimi jemnými dotykmi. Pocítila som Bradleyho teplé a plné pery na mojom čele.

„Ľúbim ťa, Madison,“ šepol mi do ucha. Pozrela som mu do očí.

„Aj ja teba, Bradley,“ zavrnela som. Hneď som však zmraštila obočie. „Ale tie plavky mi nerozväzuj, prosím ťa.“

„No jasné,“ nespokojne zabručal. Zasmiala som sa a venovala mu na uzmierenie sladký bozk. Okamžite to využil. Schytil ma za pás a pritiahol k sebe. Vôbec mi to neprekážalo. Práve naopak. No na jeho vlastné šťastie plavky ostali zviazané a ani sa nepokúsil viac ich rozviazať.

Vtom však...

„Ups, to bude problém,“ zatiahol výsmešný hlas.

S Bradleym sme sa od seba hneď odtiahli a pozreli smerom, odkiaľ to prišlo. Nad toaletami sa vznášala Myrta a práve sa uškŕňala smerom ku vchodovým dverám. Opatrne som ta pozrela. Vydral sa zo mňa zúfalý výdych.

„Čo to má znamenať?“ spýtal sa Snape veľmi pomaly a veľmi ľadovým hlasom. Pocítila som, ako ma Bradleyho ruky pustili a ako sa odo mňa odtiahol.

„P-pane,“ zakoktala som.

Premeral si škaredým pohľadom mňa a potom i Brada.

„Okamžite vylezte z tej vody,“ prikázal rázne. Neváhali sme. Brad mi hneď podal uterák, do ktorého som sa zabalila. „Teraz si vezmite svoje veci, Rees, a vypadnite. A za toto vám strhávam päťdesiat bodov.“

„Ale pane,“ chcela som niečo- netuším čo- povedať, no on ma zastavil. Ostro ma prebodol čiernymi očami.

„Mlčte, Dickinsonová,“ sykol. Až mi stiahlo hrdlo od strachu.

Merlin, to je veľmi zlé. Veľmi, veľmi, veľmi zlé.

Bradley na seba rýchlosťou svetla natiahol veci a otočil sa ku mne.

„Vy nie, Dickinsonová,“ zastavil ma Snape, keď som sa natiahla po veciach, „s vami si to vydiskutujem.“

„Prečo s ňou? Prečo nie so mnou?“ spýtal sa Brad znenazdajky, pritom hrdo vypol hruď. Musela som sa v duchu pousmiať nad jeho odvahou.

„Lebo som to tak povedal. A teraz zmiznite, inak vám strhnem ďalších päťdesiat bodov,“ povedal znova tak rázne a tak pomaly, zvýrazňujúc každé jedno slovo.

Bradley sa už nadychoval, že niečo povie, no zastavila som ho stlačením jeho ruky. S trhnutím na mňa pozrel. Jemne som sa usmiala a prikývla.

„Len choď,“ šepla som. Na sekundu zaťal zuby. Potom však so zlosťou vzal svoje veci, pohladil ma po tvári a nahnevane odpochodoval preč. Cestou nezabudol Snapovi venovať škaredý pohľad.

Hneď, ako sa za ním zabuchli dvere, otočil sa Snape tvárou ku mne. Tváril sa kamenne, no v očiach mu blčali plamene. Myrta zrejme pochopila, že toto bude veľmi zlé, nuž radšej hneď zmizla. Kiežby som mohla aj ja.

Tak veľmi som sa bála profesorovej reakcie, až sa mi roztriasli kolená. Najhoršie na tom bolo, že nič nehovoril, len ma prepaľoval svojimi temnými očami. Pevnejšie som uchopila roh teplej osušky.

„Pane, asi viem, čo si teraz myslíte,“ preťala som to ťažké ticho. „Viem aj, ako to vyzeralo. Ale mali by ste vedieť, že sa nič nestalo. A ani by sa nič nestal, keby ste sem neprišli. V skutočnosti nešlo o nič, len,“ zmĺkla som. Zhlboka prerývane som sa nadýchla a urobila k nemu nesmelý krok. „Pán profesor, prosím vás, nikomu to nepovedzte- áno, ja viem, že od vás teraz žiadam veľa! Ale prosím, nehovorte nikomu o celom tomto tu,“ rozhodila som voľnou rukou.

„Prečo by som to mal pre vás urobiť?“ spýtal sa tichým hlasom. Z očí mu ešte stále nezmizli tie plamene, ktoré ma tak desili. Otvorila som ústa a chcela niečo povedať, čokoľvek, no nič z nich nevyšlo. Stiahol obočie. „Tak prečo? Zaslúžite si za to trest. Vy, aj ten váš úžasný priateľ!“

Posledné slová povedal dosť nahlas, až som podskočila na mieste. Privrela som viečka.

„Ja viem, pane,“ šepla som.

„Nie, neviete,“ odsekol opäť ľadovo pokojným hlasom. Otvorila som oči a pozrela naňho. Vyzeral, že sa musí veľmi kontrolovať, aby nevybuchol. Zopár krát sa sprudka nadýchol. „Oblečte sa, vezmite si svoje veci a vypadnite, Dickinsonová. A nech vás viac nevidím v takej situácii. Inak, prisahám, odpykáte si to spolu s Reesom a nepomôže vám ani vaša chrabromilská odvaha.“

Jeho slová boli také chladné, plné krutosti. Srdce mi vynechalo jeden úder. Zvrtol sa na päte a vyšiel na chodbu, tresnúc pritom dverami.