Záškodníci

Ahojte  Dokončila som ďalšiu kapitolku. Madison sa v nej opäť dozvie niečo zaujímavé. Takže si užite čítanie

Vaša Lizy

Zdvihla som ruku a veľmi pomaly si ňou prešla po tvári. Neuveriteľne mi bodalo v hlave, akoby mi nožmi pichali priamo do mozgu. Zúfalo som zastonala a otvorila oči. V hrdle sa mi zasekol výkrik. Predo mnou stálo nejaké stvorenie s veľkými očami a špicatými ušami. Zamrkala som, pretrela si oči a znova pozrela pred seba.

„Dobré ráno, slečna.“

„Winky?“ zachrčala som. Veselo prikývla.

„Ako sa slečna cíti? Bolí ju hlava? Winky má pre ňu liek, od profesora Snapa,“ povedala rýchlo. Neušlo mi však, akým tónom vyslovila posledné dve slová. Neuveríte, s úctou.

Posadila som sa a obzrela sa vôkol seba. Bola som tam, kde aj celú noc, až na to, že som bola na gauči. Musela som zaspať. Ani si nepamätám, kedy sa tak stalo. A ako som si všimla, za oknami Snapových komnát už svietilo slniečko.

„Koľko je hodín, Winky?“ spýtala som sa jej slabo a pritom si od nej vzala podávaný elixír.

„O chvíľu je osem,“ odpovedala. Vyprázdnila som celý obsah flakónu a vrátila jej ho.

„Ďakujem,“ zamrmlala som. Už som sa chystala vstať a rýchlo odtiaľto odísť, no Winky ma zastavila. Zatlačila ma späť na posteľ.

„Slečna Madison to Winky musí odpustiť, ale Winky dostala príkazy. Winky musí dohliadnuť na to, aby slečna zjedla celú polievku,“ otočila sa, vzala zo stola misku a spolu s lyžicou mi ju strčila pod nos. Môj žalúdok hneď dostal krč.

„Kto ti to prikázal, Winky? Profesor Snape?“ nemusela som sa pýtať, aby som poznala odpoveď. Ona sa však len zamrvila na mieste. Povzdychla som si a neochotne sa pustila do polievky.

Zatiaľ čo ja som jedla, ona otvorila okno a nechala sem vprúdiť čerstvý vzduch. Po chvíľke som polievku mala zjedenú. Winky po mne hneď poupratovala neporiadok.

„Prikázal ti profesor Snape ešte niečo?“

„Nie, slečna, iba toto. Ale ak sa slečna cíti lepšie, môže si ísť ľahnúť do jej postele v jej izbičke,“ povedala so širokým úsmevom. Pousmiala som sa nad jej záujmom.

„Ďakujem, Winky.“

Vstala som a vošla do jeho kabinetu. Zo stola som vzala čistý pergamen, namočila čierne brko do atramentu a napísala krátky odkaz.

Profesor Snape,

Ďakujem Vám za elixír a vývar, ktorý ste mi tu nechali. A tiež aj za Vaše nervy. Pamätám si veľmi málo, ale nepochybne ste to so mnou museli mať ťažké. Dúfam, že som nepovedala ani neurobila nič hlúpe.

Ešte raz ďakujem                                                                                Madison

Položila som ho na jeho pracovný stôl a veľmi pomaly sa pobrala do svojej izby. Keď som sa ta napokon horko-ťažko dotrepala, padol mi kameň zo srdca. Baby tvrdo spali, ktovie, koľko toho včera vypili. Dúfam len, že si nevšimli moju neprítomnosť. Vzala som si čisté veci a zaliezla do kúpeľne. Po veľmi dlhej chvíli som si usušila vlasy, natiahla na seba teplý sveter, obula si tenisky a vyšla z klubovne.

„Dobré ráno,“ podišla som k Bradleymu a posadila sa na kraj jeho postele. Pohladila som ho po tvári. „Ako sa cítiš?“

„Dosť mizerne,“ zamrmlal. Sklonila som sa k nemu a pobozkala ho na čelo.

„Neboj, madam Pomfreyová ti pomôže dostať sa z toho čo najskôr. Je veľmi šikovná,“ povzbudzovala som ho.

„Ako dopadol včerajšok?“

Stiahla som obočie.

Prečo sa na to pýta? On o tom vie? Určite. A teraz ma skúša, aby zistil, či sa priznám.

Zasmial sa- bolestivo- a hlavou kývol k nočnému stolíku. Pozrela som ta. Bol na ňom položený malý košík s rôznymi dobrotami a tiež kartička s nápisom Skoré uzdravenie Ti želá Tvoj tím! PS: Nech Ti naša výhra pomôže vo vyliečení.

V tom okamihu mi padol opäť raz kameň zo srdca. Vydral sa zo mňa smiech zmiešaný s vydýchnutím. Široko som sa na Bradleyho usmiala.

„Viem, že sme chytili zlatú strelu, ale ten pád mi to vytĺkol z hlavy,“ vysvetlil ťažkopádne. Zamrvil sa na posteli a pritom si pošúchal zranený bok.

„Len sa nenamáhaj,“ pohladila som ho po pleci. „Nepamätám si úplne všetko. Chalani do mňa naliali whisky a potom ďatelinové pivo. Spomínam si len na bolesť hlavy dnes ráno. Našťastie na to existuje elixír, takže je to v pohode.“

„No výborne,“ skonštatoval Brad pobavene. „Pila si aj za mňa?“

„Očividne áno,“ prikývla som. Naklonila som hlavu na stranu. „Je ti ešte stále tak mizerne?“

„Nie, keď si so mnou, je mi oveľa lepšie,“ zatiahol sladkým hláskom, načo som sa len zasmiala. Posunul sa na posteli viac ku kraju a rukou pobúchal po uvoľnenom mieste. „Poď sem ku mne.“

Neváhala som. Hneď som sa schúlila vedľa neho a zadívala sa mu do hnedých očí. Zdvihol ruku a priložil ju k mojej tvári.

„Som rád, že si tu,“ šepol, pritom ma hladil palcom po líci.

Pousmiala som sa. „To je jasné, že som tu, pri tebe.“

Veľmi dlho sme takto vedľa seba mlčky ležali, až kým sa mi nepodarilo zadriemať. Zobudila som sa na niečí šepot, cinkanie, potom znova šepot a napokon na jemný dotyk na mojej tvári. Otvorila som oči. Pohľad mi hneď padol na usmievavú tvár môjho chlapca. Keď mi došlo, že som zaspala v jeho posteli, v Nemocničnom krídle, potichu som vzdychla.

„Ako dlho som spala?“ zamrmlala som rozospato.

„Asi hodinu,“ odvetil neurčito. Neprestával sa však usmievať. Čo ma prinútilo uškrnúť sa.

„Čo sa deje?“

„Nič, láska,“ zavrtel hlavou a lepšie si ju podoprel.

„Ale niečo sa musí diať, keď sa tak usmievaš,“ nenechala som sa presvedčiť. Opäť zdvihol ruku a jemne ma pohladil po líci. Potom sa ku mne sklonil a venoval mi nežný bozk na pery.

„Hovorila si zo sna,“ povedal napokon, keď sa odo mňa odtiahol.

„Áno?“ stiahla som obočie. Nepamätám si, čo sa mi snívalo. Prikývol, napravujúc mi deku, ktorou ma zrejme predtým stihol zakryť.

„Vravela si, že Snapa prekľaješ, ak mi nepripraví elixíry,“ odvetil. Zadržala som dych. „Madam Pomfreyová mi povedala, že ťa včera počula, ako sa s ním za dverami hádaš. Vraj mi nechcel dať potrebné elixíry. Ale napokon ich po hádke s tebou pripravil.“

Na niekoľko sekúnd nastalo ticho. Mlčky som naňho hľadela. Nevedela som, čo na to povedať. Pretože som nevedela, ako to zobral. Bála som sa, že sa zasa začneme hádať, a to len kvôli Snapovej osobe.

„No, áno, je to pravda,“ prikývla som opatrne. Chcela som pokračovať, no skočil mi do reči.

„Ty si bola ochotná pohádať sa s ním len kvôli mne? Riskovať strhnutie bodov a trest?“

Vyzeral, že tomu nemohol uveriť.

„Áno, Bradley. Takto to je od chvíle, čo sme sa prvý krát dali dokopy. Myslela som, že vieš, ako veľmi mi na tebe záleží,“ šepla som. Po tvári sa mu rozlial úsmev.

„Ľúbim ťa, Madison,“ zavrnel a znova ma pobozkal.

O niekoľko hodín neskôr som sa pobrala na obed. Keď som vošla do Veľkej siene, všimla som si baby, ktoré už sedeli za chrabromilským stolom. Došla som k nim a posadila sa za stôl.

„Ahojte,“ pozdravila som ich. Všetky tri mi len mrmlavo odpovedali. Pobavene som si ich prezrela. „Koľko ste toho vlastne včera vypili?“

„Tak akurát,“ odpovedala Ginny, pritom sa zaškaredila. Zasmiala som sa a naliala si kávu do šálky.

„A ty si vlastne kde bola? Chvíľu si tam bola, potom zasa nie,“ ozvala sa Miona. Naprázdno som preglgla. Odpila som si z kávy a nasilu sa na ňu usmiala.

„Bolo mi trochu zle, tak som sa išla prejsť a zakotvila som pri Bradovi,“ odvetila som laxne.

Chvíľu sme ešte rozoberali včerajšie flámovanie, no potom sme už len v tichosti jedli. Cestou zo siene ma zastavila Dory. Ginny s Mionou o čomsi rečnili, takže si nás ani nevšimli.

„Myslíš, že ti uverím, že si v noci išla navštíviť Bradleyho?“ spýtala sa ma netrpezlivým tónom. Nechápavo som na ňu pozrela. To som bola až tak veľmi nepresvedčivá?

„Čože?“

„Netvár sa tak. Áno, viem, že si za ním nebola. Madam Pomfreyová by ťa tam nepustila, má oči všade,“ vysvetlila, ešte vždy rovnakým tónom. „Tak vrav, kde si bola?“

„Bola som sa prejsť,“ vyfúkla som, tváriac sa, že ma dostala a ja jej hovorím pravdu. Keď si však nečakane prekrížila ruky na hrudi a nahodila pohľad a lá Hermiona Grangerová, pochopila som, že ani toto mi nevyšlo.

„Máš ma za hlupaňu?“ nafúkla sa.

Na sekundu som sa odvrátila a frustrovane si prešla dlaňou po tvári. Potom som sa obrátila späť k nej. Nechcelo sa mi hovoriť o tej trápnej návšteve Snapa v jeho kabinete. Nanešťastie, neprestávala sa tak mračiť. Vzdychla som a spustila plecia.

„Nemôžem ti povedať, kde som bola,“ odpovedala som ticho, keď som sa otočila späť k nej.

„Prečo nie?“ nechápavo rozhodila rukami. „Veď som tvoja najlepšia priateľka. Komu inému to môžeš povedať, ak nie mne?“

„Dory,“ hlesla som.

„Bola si za ním, však?“ prehovorila po chvíľke veľmi zvláštnym tónom. Preglgla som.

„Za kým?“ spýtala som sa, ledva skrývajúc napätie v hlase.

„Za Snapom,“ keď vyslovila jeho meno, telom mi prešla nepríjemná triaška. Nevedela som, čo povedať, nuž som len mlčala a dúfala, že ďalšie jej slová nebudú príliš zlé a tvrdé. „Prečo si tam bola?“

Z jej hlasu som začula niečo, čo ma prinútilo zažmurkať. Znela zvláštne zvedavo a starostlivo.

„Ja ani neviem,“ vydýchla som napokon. „Pohádali sme sa predtým kvôli elixírom pre Brada, no a potom...“ zmĺkla som na chvíľu a uhla pred jej röntgenovými očami. Pohodila som plecami. „Neviem, asi som sa mu len chcela ospravedlniť, alebo poďakovať... neviem, prečo som tam šla,“ doložila som napokon až zúfalo.

Niekoľko sekúnd bolo ticho. Už som chcela vykročiť chodbou a schovať sa v klubovni za hordu kníh, keď tu som si niečo uvedomila. Strčila som frustrovane ruky do vreciek nohavíc. V tom okamihu som to zacítila. Akýsi zložený pergamen. Zasekla som sa uprostred pohybu a vytiahla ho z vrecka. Chvíľu trvalo, kým mi došlo, že som to v noci vzala z jednej zo Snapových kníh. Pomaly som pozrela na Dory, ktorá na mňa nechápavo i s očakávaním hľadela.

„Čo to je?“

Rýchlo som jej to strčila do rúk, akoby to bolo niečo odporné, a urobila krok vzad, až som sa ocitla celkom pri stene. Srdce sa mi rozbúchalo. Nebola som si istá, či to chcem otvoriť. Nemala som poňatia, čo je na tom pergamene napísané, ale trochu som sa toho bála.

Čo mi to, premerlina, napadlo? Ukradnúť niečo zo Snapových komnát! Čo ak to bude hľadať? Čo ak zistí, že som to vzala?! Doparoma! Dofrasa!

„Myslím, že som to včera vzala z jeho kabinetu,“ vysvetlila som.

„Myslíš?“ nechápavo zopakovala.

„Áno, ja,“ prikyvovala som, stále zhrozene hľadiac na ten pergamen v jej rukách, „nepamätám si úplne všetko, čo sa včera stalo-“

„Moment, ty si za ním nielenže išla, ale bola si aj v jeho kabinete?“ skočila mi ohromene do reči. Opäť som prikývla. „Pre najdrahšieho Merlina! Ty si úplný blázon, Madison!“

„Myslíš, že to neviem?“ pozrela som jej do očí a strachom väčšmi zmraštila tvár.

„Takže ťa videl opitú,“ skonštatovala. Nezmohla som sa na nič iné, len na zmučené súhlasné zamrmlanie.

„Otvor to ty,“ povedala som prosebne po ďalšej krátkej chvíľke ticha.

Dory na mňa ešte chvíľu neveriacky hľadela, až napokon pozrela na pergamen vo svojich rukách a pomaly ho roztvorila. Sledovala som, ako ho číta, až do chvíle, kým nepozrela späť na mňa. Mala rozšírené zreničky.

„Merlin, čo som mu ukradla?“ zastonala som. Bez žmurknutia mi ho strčila do ruky.

„Prečítaj si to,“ prikázala, „hoci nemám poňatia, ako budeš reagovať.“

Dlho som váhala. Premáhala som samú seba, aby som konečne zistila, koľko škody som napáchala. Zhlboka som sa nadýchla a opatrne doň nazrela. Hneď som si všimla, že pergamen bol rozdelený na dve polovice.

Musela som si dvakrát prečítať ten pergamen. Nedávalo mi to zmysel. Keď som nakoniec pozrela na Dory, zbadala som úškrn na jej tvári.

„Nerozumiem,“ zavrtela som hlavou.

„Nie?“ pozdvihla pobavene obočie. Ešte raz som zavrtela hlavou, načo sa väčšmi uškrnula. „Mne to príde ako list dobrých skutkov.“

„List dobrých skutkov? Vari len nie jeho,“ zatiahla som uštipačne. Dory sa zasmiala, podišla ku mne a ukázala na prvý riadok.

„Zachránila mi život a na druhej polovici pedagogické minimum,“ povedala trpezlivým tónom a zadívala sa mi do očí. „Ešte stále tomu nerozumieš?“

Odrazu mi to docvaklo. Rýchlo som pozrela späť na pergamen a znova si ho prečítala. Prvá polovica bola o mne a druhá o ňom.

„Elixír Firinneai,“ prečítala som nahlas a zamyslene. „Zrejme to bol ten, ktorým ma vtedy tak uspal.“

„A aj tak to ešte stále nie je dosť,“ tentoraz prečítala vetu Dory. Preniesla som pohľad späť na jej tvár. Teraz sa už neuškŕňala, skôr sa dojato usmievala. „Zrejme nevie nájsť spôsob, akým sa ti odplatiť.“

„Ale veď,“ šepla som, krútiac hlavou, „ale veď ja som ho o to nežiadala. Povedala som mu predsa, že nepotrebujem, aby mi to oplatil.“

„Možno,“ pokrčila plecami. „Pocity vo vnútri však nejde ignorovať.“

Vzdychla som, zadívajúc sa na posledné slová na pergamene.