Záškodníci

Ahojte  No, konečne pridávam ďalšiu kapitolku. Verím, že si ju užijete. A tiež dúfam, že sa v nej nenájdu chyby, ani za nič sa mi nechcelo skontrolovať ju.

Tak vám teda prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Listovala som v knihe Elixíry pre pokročilých. Bradley vedľa mňa ešte stále tvrdo spal a vyzeralo to tak, že sa tak skoro ani nezobudí. Dvaja Bystrohlavčania tiež oddychovali vo svojich posteliach so zatiahnutými závesmi.

Vstala som, odpila si z pohára a potom sa posadila späť na posteľ k Bradleyho nohám. Presne v tej chvíli sa dvere do krídla otvorili. Vzhliadla som od knihy a pozrela ta. Hneď som sa však zamračila a vrátila pohľad späť ku knihe, tváriac sa, že Snapa, ktorý sem práve prišiel, vôbec nevidím. Podišiel až celkom k nám a na nočný stolík položil niekoľko flakónov. Zacítila som na sebe silu jeho pohľadu. Niekoľko sekúnd sa na mňa díval.

„Slušilo by sa poďakovať, slečna Dickinsonová,“ poznamenal nepríjemne.

„A za čo?“ odfrkla som si. Zaklapla som knihu a škaredo naňho pozrela. „Za vašu nepredstaviteľnú ochotu? Odkiaľ ich máte? Odkiaľ ste ich zohnali?“ kývla som rukou k flakónom na stolíku. „Kto ich za vás pripravil? Profesor Slughorne?“

Neodpustila som si sarkastický tón. Vystrel sa a zamračene si ma prezrel.

„Dickinsonová, nebuďte drzá,“ šepol výhražne. To ma nevystrašilo, práve naopak, väčšmi ma to povzbudilo. Vstala som a zhlboka sa nadýchla.

„Ste zlý a manipulujúci. Všetkým ubližujete, akoby celý svet mohol za vaše utrpenie. Ale ja vám to nedovolím. Nedovolím, aby ste so mnou zaobchádzali ako s nejakou špinou,“ zavrčala som.

Už som na ňom videla, ako otvoril ústa a chcel čosi nepekné povedať, no presne v tom okamihu vyšla zo svojho kabinetu madam Pomfreyová.

„Á, Severus, tak si priniesol tie elixíry. Ďakujem za pomoc,“ povedala zvesela a milo. Pozrela som na ňu a letmo sa usmiala, zatiaľ čo k nám kráčala. Potom som preniesla svoj pohľad späť na Snapa. Neustále sa na mňa díval a nepekne mračil.

„O tomto sa ešte porozprávame, Dickinsonová,“ šepol chladne. Otočil sa na päte, kývol hlavou na ošetrovateľku a odkráčal preč. Hľadela som za jeho vlniacim sa plášťom, až kým sa nestratil za dverami.

„Necháte ho spať až do rána?“ spýtala som sa ošetrovateľky, keď ku mne podišla a skontrolovala Bradleyho.

Zdĺhavo si vydýchla.

„Asi to bude lepšie. Potrebuje veľa spánku. A vy, slečna,“ trocha prísne na mňa pozrela, „vy by ste už mali ísť. O chvíľu bude večierka a nebolo by múdre potulovať sa tak neskoro po hrade.“

„Áno, už idem,“ neochotne som prikývla. Podišla som ešte k Bradovi. Pohladila som ho po tvári a jemne pobozkala na čelo.

„Nemajte strach, slečna Dickinsonová, ja sa už oňho postarám. Napokon, od toho tu som,“ zmierlivo sa na mňa usmiala. Venovala som jej vďačný úsmev, rozlúčila sa s ňou a pobrala sa do klubovne.

V chrabromilskej klubovni to v tej chvíli poriadne žilo. Všetci oslavovali víťazstvo nad Bystrohlavom a pripíjali si na Bradleyho skoré uzdravenie. Čo ma trochu povzbudilo. Baby ma hneď stiahli k stolu s pitím a ponúkali mi ďatelinové pivo, či ohnivú whisky. Netuším, odkiaľ sa to tu všetko vzalo. Ale netrápilo ma to. Ešte som vybehla do izby. Odložila som knihu do šuplíka, prezliekla sa do niečoho príjemnejšie a vrátila sa do toho davu bláznivo nadšených študentov.

Nemám poňatia, ako sa Dory podarilo prinútiť ma postaviť sa do stredu miestnosti a vlniť sa s ňou do rytmu piesne. Ja totiž netancujem, preto som sa čudovala ešte dosť dlhú chvíľu. Potom som to vzdala a radšej si sadla k oknu, kde do mňa Andrew s Dennisom naliali asi tri poháre ohnivej whisky a fľašu ďatelinového piva. Potom ma Dennis vytiahol na nohy a chvíľu sa pokúšal o tanec so mnou. Keď však zistil, aký mizerný tanečník som, pustil ma a so smiechom sa pobral k chalanom.

Netuším, ako bolo možné, že mi odrazu to všetko tak silno udrelo do hlavy. Možno to bolo tým, že som predtým pila vlastne kvôli toľkej zlosti a zúrivosti. A teraz, keď som sa tak uvoľnila, mohol na moju hlavu zaútočiť alkohol- na môj vkus a moje „odolné“ telo veľké množstvo alkoholu.

Odrazu som si však uvedomila, že stojím pred dverami do Snapovho kabinetu. Tiež si celkom nepamätám, kedy a ako som sa ta dostala. Moja ruka sama vyletela do vzduchu a zaklopala na ne. Keby mi mozog plávajúci v alkohole pracoval rýchlejšie, bola by som vzala nohy na plecia, no takto...

 Po krátkej chvíli, možno to nebola ani sekunda, sa dvere prudko otvorili. Keďže som sa o ne predtým opierala (veľmi múdre rozhodnutie), to otvorenie spôsobilo, že som sa zapotácala a vpadla do Snapovho kabinetu. A takmer som pritom vrazila do samotného Snapa.

„Dickinsonová, čo tu robíte?“ utrhol sa na mňa hneď.

„Brý večer, profesor,“ zatiahla som s úškrnom na tvári, keď sa mi podarilo získať späť stratenú rovnováhu.

Trochu cúvol a zamračene si ma prezrel od hlavy po päty.

„Je vám, dúfam, jasné, koľko je hodín a kde by ste práve teraz mali byť,“ podotkol chladne.

„Som predsa tam, kde mám byť, nikde inde, profesor,“ ukázala som naňho trasúcim sa prstom. Väčšmi stiahol obočie.

„A uvedomujete si, že nie ste ani primerane, ehm, oblečená,“ spýtavo pozdvihol obočie, pritom sa pokúšal o sarkastický tón.

Nechápavo som pozrela na svoje oblečenie. V tej chvíli zo mňa vyšiel tlmený smiech.

„Páni, máte pravdu,“ zamrmlala som. „Mala som si vziať čižmy a nie tieto tenké tenisky.“

„Mal som namysli sveter,“ odsekol.

Pozrela som naňho a uškrnula som sa pri pohľade na jeho zamračenú tvár. Odrazu sa mi zdal taký smiešny. Ako sa niekomu môže zdať desivý? Premerlina, veď vyzerá úplne komicky.

Napodobnila som jeho zamračený pohľad a pritom našpúlila pery.

„Prečo sa toľko mračíte?“ spýtala som.

Nahol sa ku mne o kúsok a skúmavo si prezrel moju tvár. Ako malé dieťa som napodobňovala jeho výraz v tvári. Teraz som si ho tiež skúmavo prezerala. Potom sa odtiahol, nuž som sa odtiahla aj ja.

„Vy ste opitá?“

Zasmiala som sa a ramenom sa oprela o zárubňu jeho dverí.

„Samozrejme, že nie som!“ vyhlásila som nepresvedčivo. Až v tej chvíli mi došlo, ako ťažko sa mi rozpráva. Ako mi trochu tŕpnu pery a jazyk je akýsi zdrevnatený. „A vy?“

„Dickinsonová, vy ste opitá,“ zavrčal nahnevane.

Znenazdajky som už len cítila, ako ma schmatol za ruku a trhnutím vtiahol do svojho kabinetu.

„Pán profesor, o takomto čase by som vo vašom kabinete nemala byť,“ poznamenala som, obzerajúc sa vôkol seba, akoby som tu nikdy predtým nebola.

„Och, prestaňte s tým divadielkom, Dickinsonová,“ odvrkol a zamieril do vedľajšej miestnosti. „Predsa ste to vy, kto sem prišiel. Ja som vás sem nedotiahol.“

„Nie, to teda nie. A netuším, prečo tu vlastne som,“ zašepkala som si popod nos. Po chvíľke sa vrátil späť ku mne a podal mi flakón. „Čo to je?“

„Na povzbudenie,“ odpovedal pokojne.

„Aby som vytriezvela,“ tentoraz som ja spýtavo pozdvihla obočie. Odpovedal mi netrpezlivým zatrasením flakónom. Odstúpila som od neho a zavrtela hlavou. „Nie, nevypijem ho.“

„Ja sa vás ale nepýtam,“ hrozivo sa uškrnul. Prekrížila som si ruky na hrudi.

„Nie, pán profesor. Som mladá a chcem si užívať život. Nevypijem to,“ nenechala som sa presvedčiť.

Vytrhla som mu ho z rúk a hodila do krbu, kde sa roztrieštil o kachličky a takmer celkom obhorené polená, až plamene na chvíľu vzbĺkli dohora. Snape sa na mňa zamračil a už išiel niečo povedať, no vtom som si uvedomila, že som urobila čosi divné. Pribehla som k nemu a hodila sa mu okolo krku. Asi dve sekundy sme sa kolísali na mieste, ako sa snažil udržať rovnováhu, no napokon to nezvládol a my sme dopadli na zem. Teda, on dopadol na zem, ja naňho. Rozosmiala som sa.

„Dickinsonová, okamžite zo mňa zlezte,“ prikázal mi nahnevane.

„Pán profesor, premerlina,“ vzdychla som teatrálne.

Pozrela som na jeho zamračenú tvár, tľapla ho po hrudi a zliezla z neho. Posadil sa a dlaňou si pošúchal po ramene.

„Prečo niekedy neurobíte niečo spontánne?“ vyhŕkla som zo seba rozjarene. „Ako napríklad toto!“

Vo chvíli, keď sa chcel postaviť na nohy, schytila som ho za predlaktie a stiahla ho späť. Dúfala som, že dopadne znova na zadok a ja sa na tom budem baviť celé dni. No nanešťastie som ten uhol nevymerala a on dopadol rovno na mňa. Až mi vyrazilo dych.

„Ó, Merlin, koľko vážite? Asi ste mi zlomili všetky kosti,“ dostala som zo seba.

Keď som ale pozrela do jeho tváre, ktorá bola celkom blízko pri tej mojej, až mi zovrelo hrdlo. Tváril sa veľmi zvláštne. Vlastne sa netváril nijak, mal kamenný pohľad. Len jeho obsidiánové oči blčali ako plamene v krbe. Nevstával však zo mňa. Ležal na mne takto aj naďalej a opieral sa lakťami o zem. Takže som cítila jeho srdce na svojej hrudi.

„Vy zrejme túžite po dvojmesačnom treste,“ šepol ľadovým hlasom.

Neudržala som sa a vyprskla smiechom. Nestačila som sa čudovať nad mojím vlastným správaním. Bolo to veľmi divné. A divnejšie bolo, že som mu- ani netuším kedy- obmotala obe ruky okolo krku. Po niekoľkých sekundách som stíchla.

„Je to zábavné,“ vysypala som zo seba.

„Vskutku,“ odsekol kútikom pier. „Teraz ma pustite.“

„Nie,“ pokrútila som hlavou s úškrnom na tvári, „je to... veľmi nečakané a... milé. Nemyslíte?“

Kratučkú chvíľu sme si hľadeli do očí. Skutočne, bolo to veľmi zvláštne. On bol zvláštny.

„Je to neprimerané,“ preťal to ticho chladným hlasom. „A ak ma okamžite nepustíte, skutočne vás potrestám.“

„A za čo? Že sa bavíme?“ pobavene som si odfrkla.

„Ja sa teda vôbec nebavím,“ zasyčal a trochu sa zamrvil, aby sa lepšie podoprel. Pousmiala som sa.

„Ale ja áno,“ šepla som.

Na sekundu sa mu v očiach čosi mihlo. Čosi zvláštne, čo som nevedela identifikovať. Vtom sa však ku mne o maličký kúsoček sklonil a takmer do pier mi zašepkal: „Pustite ma a ja vám nedám trest, ani nikomu nepoviem, v akom stave ste sem prišli.“

Zaváhala som, no napokon som uvoľnila ruky a položila ich na zem. Snape sa hneď postavil. Až som zacítila chlad, keď sa tak vzdialil. Posadila som sa a vstala. Trochu ma zobralo do strany- v tomto stave nič prekvapivé- ale ustála som to. So smiechom som naňho pozrela.

„Výborne. Čo teraz?“ tľapla som rukami. Snape si napravil svoj habit a vystrel sa.

„Teraz vypijete ten elixír, ktorý ste zničili. A potom sa uvidí.“

Nečakal na moju reakciu, kúzlom si privolal ďalší flakón.

„S vami je ale zábava,“ zamrmlala som nespokojne.

„Som veľmi rada, že ste nevyužili, v akom som stave,“ poznamenala som.

Už asi pol hodiny som sedela v kresle pri krbe v jeho súkromných komnatách. On sedel oproti mne a práve sa prehrabával akýmisi spismi. Vzhliadol od pergamenu.

„Využiť? Na čo?“ nechápal.

„Veď vy viete,“ zamrmlala som takmer nezrozumiteľne. Snape sa ma celé minúty pokúšal presvedčiť, aby som vypila ten jeho elixír, no napokon to vzdal, keď som zaťato krútila hlavou a robila všetko možné, len aby som ho nemusela vypiť. Čudujem sa, že ma nezačaroval a násilím mi nenalial do úst. Chcela som radšej vytriezvieť normálnym spôsobom a nie opäť do seba liať nejaké elixíry a byť mu vďačná.

Pozrela som si na ruky.

„Každý chlap by to urobil,“ pokračovala som. A keď som naňho letmo pozrela, všimla som si, ako na mňa s očakávaním hľadí. Zrejme chcel, aby som mu to objasnila úplne. „Všetci chlapi sú rovnakí. Myslia len na TO a dokazujú si pred ženami svoje postavenie.“

„Kto to robí?“ spýtal sa bez náznaku akýchkoľvek citov.

„Veľa mužov v mojom okolí,“ pohodila som plecami a opäť len letmo naňho pozrela, „a vlastne aj vy.“

„Ja?“ odfrkol si. Pozrela som mu priamo do očí. Zdal sa mi byť trochu dotknutý.

„Áno,“ prikývla som zamračene, „dokazujete si niečo pred nami všetkými... najmä predo mnou,“ ukázala som na seba.

Bolo až nenormálne, že som ešte stále nevedela ovládať svoje vlastné telo. Mračila som sa naňho, hoci on sa teraz tváril prazvláštne. Nemračil sa, nemal v tvári vpísaný sarkazmus, ani iróniu. Skôr sa zdalo, akoby bol mojimi slovami pobavený a zároveň aj čosi iné... Neviem, skutočne netuším, čo to bol za pohľad. Ale vyzeral omnoho jemnejšie. Omnoho.

„Pred vami si dokazujem svoje postavenie, pretože som váš profesor a vy ste drzá,“ vysvetlil pokojne. „Ale nikdy by som vás neponížil ako...“ zaváhal a na sekundu sa zadíval bokom. Potom ale pozrel späť do mojich očí. „Ako ženu.“

„Ženu,“ vyšiel zo mňa smiech. „Cítim sa stále ako malé dievča. Aj sa tak správam, viem to.“

„To máte pravdu,“ pritakal s úškrnom na tvári a potom jemne pokrčil plecami. „Ale občas sa tak správame všetci, nie? Ako deti.“

Niekoľko sekúnd som naňho mlčky hľadela. Bol taký zvláštny. Neviem, či to bolo tým alkoholom, ktorý som v sebe ešte stále mala, a on ma nútil vidieť Snapa odrazu inak, z inej stránky. Alebo čo to bolo. Ale... bolo to milé.

Pousmiala som sa, stále naňho bez žmurknutia hľadiac.

„Viete,“ začala som (a až som sa začudovala, že som v jeho blízkosti mohla znieť tak nežne, či ako to nazvať) a naklonila hlavu trochu na stranu, „ak chcete, dokážete byť celkom príjemný spoločník.“

„Pane,“ oslovila som ho po chvíľke ticha. „Myslím, že nutne potrebujem použiť vašu toaletu.“

Pozrel na mňa.

„Je vám zle?“

„Nie, to nie,“ zavrtela som hlavou s úškrnom. Hneď mu to došlo. Pretočil očami a ukázal mi, kam ísť. Samozrejme, to som vedela. Ale nechcela som, aby to vedel on. Predsa len by bolo veľmi zvláštne, keby som sa len tak postavila a bez akéhokoľvek slova sa pobrala na toaletu, o ktorej by som nemala vedieť, kde sa nachádza.

Keď som si umyla ruky, pozrela som na svoj odraz v zrkadle. Vyzerala som zle. Síce, mohla som pokojne vyzerať horšie. Ale ešte stále som sa na seba mohla dívať, takže to bolo pomerne fajn. Sklonila som sa a studenou vodou si opláchla tvár. Hneď ma príjemne osviežila. Napokon som sa pobrala späť k Snapovi.

„Môžem sa už vrátiť do klubovne?“ spýtala som sa ho, keď som za sebou zatvorila dvere do jeho spálne.

„Nemôžete,“ odpovedal jednoducho. Podišla som k sedačke, na ktorej som donedávna sedela, a hodila sa na ňu.

„Prečo nie? Už sa cítim dobre.“

„To ste sa tak cítili aj predtým,“ poznamenal, pritom mi pomaly pozrel do očí. „Nebudem riskovať, že sa cestou niekam zatúlate. V tomto stave by ste mohli vyviesť niečo hlúpe. A keďže stále škúlite, aby ste ma dobre videli, ste ešte vždy opitá. Takže si urobte pohodlie, pretože tu ostanete do chvíle, až kým z vás nevyjde i tá posledná kvapka alkoholu.“

„To by som tu musela byť ešte aspoň pol dňa,“ zamrmlala som.

„Budiš,“ pokrčil Snape plecami a vrátil sa k spisom.

„A sme doma,“ otrávene som vzdychla. Potichu.

„Prosím?“ letmo na mňa pozrel.

„Ale nič,“ mávla som rukou. Vstala som a začala sa prechádzať po miestnosti, prezerajúc si všetko, čo tu Snape mal.

„Baví vás to?“ spýtal sa po niekoľkých minútach.

„Čo?“ nechápala som.

„Skúmanie mojich vecí,“ vysvetlil laxne. Zaklapla som knihu, ktorú som držala v ruke.

„Nie, je to nuda,“ nenápadne som do vrecka vložila zložený pergamen.