Záškodníci

Ahojte, ľudia! Máme tu posledný deň v mesiaci a pred nami je, hádam, ten najkrajší mesiac v roku

Dnes pridávam ďalšiu kapitolu. Niektoré veci sa v nej vyjasnia, iné zas trochu skomplikujú. Ale určite si užite jej čítanie. A tešte na ďalšiu kapču, už teraz viem, čo v nej bude

Vaša Lizy

Zúfalo som vzdychla. Zložila som prútik a frustrovane sa palcom a ukazovákom chytila za koreň nosa. Bola som z dnešného dlhého dňa vyčerpaná.

„Vravel som ti, že s tým mám veľký problém,“ obraňoval sa Bradley. Zdola som naňho pozrela.

„Vidím,“ prikývla som. Zhlboka som sa nadýchla. „Fajn. Skúsme to znova.“

Chvíľu sme sa ešte trápili s kúzlom Stupefy, až mu to napokon vyšlo. Hneď ma šťastne zovrel v objatí.

„Ďakujem ti, Madie, konečne sa mi to podarilo,“ vysypal zo seba spokojne, keď sa odo mňa odtiahol. Pousmiala som sa.

„Skutočne mi nemáš za čo ďakovať, Bradley. Od toho sú priatelia, aby si pomáhali,“ odvetila som jemne. Uvedomila som si, že som posledné slová povedala šeptom. A že sa hneď po nich Bradley presunul celkom ku mne. Zdvihol ruku a s očami uprenými na mne ma palcom opatrne pohladil po líci. V tom momente sa mi srdce bláznivo rozbúšilo.

„Áno, priatelia,“ šepol potichu. Pozrel mi na pery a tak späť do mojich očí. Skusmo sa ku mne naklonil. Nie, nemala som v pláne skaziť túto krásnu chvíľu. Netúžila som po ničom inom, len po tom, aby ma už konečne pobozkal. Už som privrela viečka a postavila sa na špičky, keď tu odrazu...

„Tak toto nie! Toto tu rozhodne nestrpím! Choďte! Odíďte odtiaľto, ak sa takto chcete správať!“ skríkla po nás knihovníčka.

Rýchlo sme sa od seba odtiahli. Nevinne som na ňu pozrela. Mračila sa tak veľmi, až jej začínala červenať tvár. S Bradleym sme si teda chmatom vzali veci, prekĺzli vôkol nej a rýchlym krokom vyšli na chodbu.

Hneď, ako sme sa ocitli za najbližším rohom, zastali sme a rozosmiali sa na plné hrdlo. Po niekoľkých minútach smiechu, som sa oprela o stenu a chytila sa za boľavé svaly na bruchu od toľkého chichotania.

„Madie,“ oslovil mi znova tichým hlasom. Stíchla som a pozrela mu do tváre. Usmieval sa. Urobil ku mne maličký krok. „Chýbaš mi.“

Jeho slová mi na sekundu vyrazili dych. Potichu prerývane som sa nadýchla a preťala vzdialenosť  medzi nami.

„Aj ty mne, Bradley,“ utrúsila som. Moja odpoveď ho musela povzbudiť, pretože nečakane chytil moju tvár do svojich dlaní a vpil sa mi do pier.

V tej chvíli som myslela, že šťastím umriem. Pustila som brašnu, ktorá s buchotom dopadla na zem, a obmotala mu ruky okolo krku, prehlbujúc bozk. Tak dlho som po tom bozku túžila, až som sa bála, aby sa mi to len nesnívalo. No keď ma objal okolo pásu a pritiahol ešte bližšie k sebe, vedela som, že je to skutočné.

Ten bozk trval asi desiatky rokov. Taký pocit som aspoň mala. A keď sme sa od seba odtiahli, pozreli sme si do očí. V mojom vnútri som teraz cítila toľko šťastia a toľko lásky, že som sa nemohla prestať hlúpo uškŕňať. Bradley sa pobavene zasmial na mojom výraze. Dlaňou ma pohladil po líci. Sklonil sa ku mne a opäť ma pobozkal na pery. Tentoraz len tak krátko, jemne.

„Pre Merlinove spodky!“ ozval sa výkrik.

S Bradleym sme sa od seba s trhnutím odtiahli a pozreli smerom, odkiaľ ten výkrik prišiel. Práve k nám kráčali baby. A ten, kto tak vykríkol, bola Dory. Cítila som červeň, ktorá mi vystúpila do tváre.

„Čo tu vy dvaja robíte?“ spýtala sa Dory šokovane.

„Nič,“ odpovedal Bradley pokojne, no v hlase mu bolo počuť pobavenie.

„No to určite. My sme to videli! Vy spolu chodíte?“ nenechala sa oklamať. Miona s Ginny sa nahlas zasmiali.

S Bradleym sme si vymenili pohľady.

„Možno,“ pokrčila som laxne plecami, načo všetky tri ohromene vypúlili oči.

Unavene som sa vyvaľovala na gauči v klubovni, keď mi vtom odrazu niečo pristálo na hlave. Zdvihla som ruku a stiahla si to z tváre. S prižmúrenými očami som si to prezrela. Bol to môj pletený indigovo modrý sveter.

„Zabudla si si ho včera v izbe,“ oznámil mi Bradley. Naklonil sa cez gauč a s našpúlenými perami sa ku mne zohol. Naoko neochotne som mu vtisla bozk na pery.

„Celkom som naň zabudla,“ zamrmlala som skôr sama pre seba. Bradley za ten čas prešiel vôkol gauča a sadol si k mojim nohám. Vstala som, schmatla vankúš, položila ho na jeho stehná a ľahla si naň. Jeho prsty hneď zablúdili k mojim vlasom.

„Nečudujem sa,“ zasmial sa potichu. Dlaňou som ho capla po kolene, načo sa väčšmi zasmial. Provokatívne podvihol obočie. „Prídeš aj dnes?“

„Nie, dnes sa mi nechce. Aj tak, v izbe na mňa netrpezlivo čaká nedokončená práca na minimum,“ odvetila som. Hneď som sa však zarazila.

Doparoma, zanadával som si v duchu. Bradley nemal rád, keď som hovorila o čomkoľvek, čo sa týkalo Snapa.

Prešli dva týždne, čo nás baby pristihli pri tom, ako sme sa pobozkali. Ešte v ten večer sme sa rozhodli, že to skúsime. Ešte raz. Takže sme boli čerstvý párik. A bolo to naozaj úžasné. Každý jeden deň, každá minúta strávená s Bradleym.

Po tom, čo som Flynnovi pomohla s kúzlom Flipendo, sa mi ešte niekoľko krát prišiel poďakovať. Dokonca mi priniesol bonboniéru. Bradleyho to prinútilo žiarliť, čo bolo smiešne- a zábavné. A vďaka nemu (Bradleymu) sa mi podarilo nemyslieť toľko na Snapa a na to všetko, čo sa stalo, dobré či zlé. Dokonca som sa rozhodla ignorovať fakt, že ma pozoroval, keď som Flynnovi pomáhala s čarovaním. A tiež aj jeho nie veľmi príjemné správanie za posledných niekoľko dní.

„Madie,“ zatiahol ublížene. „Zajtra je metlobalový zápas, potrebujem povzbudiť.“

„Ja viem,“ prikývla som, „a práve preto neprídem. Nechcem, aby si bol na zápase unavený.“

Z Bradleyho v  tom momente vyšiel divný zvuk. Niečo medzi odfrknutím a potláčaným smiechom. Pozrela som mu do teplých hnedých očí. Zaškeril sa na mňa a zdvihol ruku, na ktorej mal okolo prstov obtočené moje vlasy. Pouzlené vlasy.

„Už zas?“ vydýchla som zúfalo.

„Prepáč,“ zamrmlal, ledva potláčajúc smiech. Zabručala som a nešťastne sa pustila do rozpletania mojich úbohých vlasov.

Na ďalší deň ráno sa mi ani za nič na svete nechcelo vstať. Za oknami hradu boli škaredé sivé mračná a nútili ma neustále zívať, až kým som si vo Veľkej sieni neodpila poriadny dúšok kávy. No keď som o dve hodiny neskôr vyšla pred hrad, musela som sa trochu pousmiať. Slnko sa predieralo pomedzi mraky.

Došla som až k metlobalovému ihrisku a zastala kúsok od šatní. Hneď na to z nich vyšiel Bradley. V tvári mal odhodlaný výraz. Podišiel ku mne a objal ma okolo pása.

„Vyhráte,“ povedala som rovnako odhodlane, ako sa tváril on.

„Samozrejme,“ prikývol. „Kvôli tebe.“

Nahlas pobavene som sa zasmiala. Uškrnul sa na mňa, sklonil sa k mojej tvári a venoval mi sladký bozk.

„Pre teba som schopný urobiť čokoľvek. Aj zariadiť, aby sme vyhrali,“ šepol mi do ucha. Zhrozene som sa od neho odtiahla.

„To ani neskúšaj, Bradley!“ vyhŕkla som zo seba. Bradley sa veselo zasmial. Chytil ma za zátylok a jemne pobozkal na čelo. Potom mi pozrel priamo do očí.

„Len som žartoval, Madie, nebudem podvádzať.“

„Ešte že tak,“ kývla som hlavou spokojne. Brnkla som mu po nose a odtiahla sa od neho. „Tak bež, kapitán, a ukáž im, čo je v tebe.“

Naposledy ma pobozkal a zaliezol späť do šatne. A ja som sa pobrala na tribúnu k babám. Hneď, ako som sa usadila na sedadlo, pohľad mi padol na profesorskú tribúnu. Vedľa profesorky McGonagallovej sedel Snape a práve jej čosi vysvetľoval.

Ani som si nestihla uvedomiť, kedy sme dali prvý gól, ako som sa sústredene mračila na Snapa, dúfajúc, že aj cez takmer celé ihrisko ten pohľad uvidí. Bystrohlavský tím sa okamžite pustil do odvety. Stoj, čo stoj. Po desiatich minútach však prišli o jedného triafača a po ďalších desiatich nám vrátili gól. Všimla som si, ako si Bradley zlostne zanadával.

Po chvíľke sa baby pustili do skandovania a keď Ginny chytila loptu, začali povzbudivo vykrikovať jej meno. Hneď som nasledovala ich príklad a začala jačať. Ginny loptu prihrala Dennisovi, ten ju len tak-tak chytil, šikovne oklamal bystrohlavských triafačov a...

„A Chrabromil dáva ďalší gól! Je to dvadsať k desiatim!“ kričal komentátor.

Po niekoľkých minútach som to vzdala a radšej mlčky sledovala celý priebeh zápasu. Bystrohlavčania nám dali ešte dva góly v priebehu piatich minút, ktoré sme im rýchlo vrátili. Potom sa veľmi dlho nedialo nič, keď tu sa odrazu stali dve veci naraz.

Vo chvíli, kedy náš stíhač chytil zlatú strelu, ozvalo sa hlasné zhíknutie. Pozrela som smerom, kam sa dívali všetci navôkol. Práve k zemi padal Bradley a dosť nepekne na ňu dopadol. Od strachu som zjojkla a už aj som letela dole ako šíp. Kým som k nemu pribehla, bol tam už celý náš tím a profesorka Mayerová. Vzala ho na nosidlá, ktoré mávnutím prútika vyčarila, a ponáhľala sa do hradu. Ako námesačná som ich nasledovala.

Keď nakoniec došli do Nemocničného krídla, predrala som sa pomedzi všetkých, ktorí stáli pred dverami, a vošla dnu. Okolo postele, v ktorej ležal Bradley, práve pobehovala madam Pomfreyová. Podišla som k nim. Keď som zbadala, ako tam Brad leží, bledý v tvári, až mi stiahlo vnútornosti.

„Slečna Dickinsonová, teraz mi tu nezavadzajte,“ povedala ošetrovateľka nepríjemne. Trochu som sa ustúpila, aby som jej nezavadzala, a otočila sa na profesorku Mayerovú.

„Čo sa vlastne stalo?“ spýtala som sa jej.

„Trafila ho dorážačka,“ vysvetlila tichým hlasom. Potichu som vzdychla a pozrela na Bradleyho.

Po dlhej chvíli, počas ktorej ho madam Pomfreyová ošetrovala, k nám napokon podišla. Medzitým som sa posadila na jednu z postelí, takže keď k nám prišla, rýchlo som vyskočila na rovné nohy.

„Tak ako?“ vyhŕkla som na ňu. Ťažkopádne si povzdychla.

„Mal zlomené šieste a siedme rebro. Napravila som ich, ako sa dalo, ale bez potrebných elixírov bude trvať dlho, kým sa dajú úplne do poriadku,“ odvetila.

„Čo tým chcete povedať?“ zmraštila som obočie. „Vy tu nemáte žiadne elixíry?“

„Posledné som minula na pána Ackerleyho a pána Petersona,“ odpovedala. „Zatiaľ som pána Reesa uspala, takže nič necíti, ale až sa preberie, bude ho to poriadne bolieť.“

„Tak,“ zamrmlala som zamyslene. Vtom mi v hlave zasvietila žiarovka. Trhnutím som na ošetrovateľku pozrela. „Tak pošlite po profesora Snapa. Som si istá, že on potrebné elixíry bude mať.“

„Nie, obávam sa, že pánovi Reesovi pomôcť nemôžem,“ oznámil Snape kamenne. „Všetky moje zásoby ste minuli pre Bystrohlavčanov. Potrvá to dlho, kým sa mi podarí zohnať všetky prísady a namiešať elixír.“

Nech Snape robil, čo robil, neuverila som mu ani jedno jediné slovo. Klamal a dosť nepresvedčivo. Letmo som pozrela na ošetrovateľku, ktorá sa jemne mračila na spiaceho Bradleyho. Tiež som naňho pozrela. V tele mi vrela žlč, keď som sa dívala na jeho priesvitnú tvár, teraz však pokojnú, a od toľkej zlosti ma začínali štípať oči. Tvrdo som si ich pretrela. Snape sa odrazu zvrtol na päte a odkráčal z krídla. Zhlboka som sa nadýchla, zaťala päste a vybehla za ním  na chodbu.

Keď sa za mnou dvere zabuchli, urobila som niekoľko krokov vpred a skríkla za ním: „Klamete!“

Otočil sa ku mne s pozdvihnutým obočím. „Áno?

Väčšmi som zaťala päste.

„Viem, že všetky prísady máte. Len ten elixír nechcete pripraviť,“ precedila som pomedzi stisnuté zuby. Jeho pery sa zvlnili do nepríjemného úškrnu.

„Ste inteligentná,“ zatiahol sarkasticky. Chcela som mu niečo nepekné odvrknúť, no radšej som si zahryzla do jazyka. Už sa znova otočil na odchod. Nechcela som to ale nechať tak. Frustrovane som si pretrela tvár.

„No tak! Nemôžete len tak odísť a nič neurobiť! Ja... Prosím!“ vyhŕkla som zo seba plná beznádeje. Odrazu sa však strhol. Priskočil ku mne, až som od strachu zaspätkovala. Vtom som si uvedomila, že som opretá o stenu a on stojí maličký kúsoček odo mňa. A nemilosrdne sa mračí. Sklonil sa k mojej tvári, až sme sa takmer dotýkali nosmi.

„Nikdy neproste, slečna Dickinsonová,“ zašepkal hrozivo. Jeho tón ma vystrašil, no jeho slová väčšmi nahnevali.

Zas ten jeho nekonečne hlúpy prístup!

„Tak fajn,“ zamrmlala som tichým a naštvaným hlasom, „urobím to sama. Profesor Slughorne mi s tým určite rád pomôže.“

Odsunula som ho od seba- dosť neohrabane- prešla vôkol neho a nahnevane kráčala preč.

„Nech vám to ani nenapadne urobiť, Dickinsonová!“ zvolal za mnou. A ešte viac nahnevane, ako som sa cítila ja, skríkol: „Ja sa o to postarám!“

Nepočúvala som ho. Kráčala som ďalej a nezastavila som, až kým som sa nedostala do klubovne. Vedela som, že tie elixíry pripraví- ak už ich dávno nemal hotové.