Záškodníci

Ahojte, decká  Na svete je ďalšia kapitolka, tak vám ju sem pridávam. Táto bude trošičku pochmúrnejšia, ale myslím, že to nebude až také zlé 

Tak si ju teda užite.

Vaša Lizy

„Madison,“ oslovil ma znenazdajky. Zdvihla som pohľad od jeho ruky a pozrela mu do hnedých očí. Pozorne sa na mňa díval.

„Čo? Bolí to?“ kývla som hlavou k jeho ruke, ktorú som práve obväzovala, aby ňou zbytočne príliš nehýbal.

„Nie,“ zamrmlal. Spýtavo som pozdvihla obočie.

„Tak?“

 Chvíľu sa na mňa díval. Vyzeral, akoby mi čosi chcel povedať. Nakoniec len zavrtel hlavou a odvrátil tvár.

„Nič. Nemusíš mi s tým pomáhať.“

Na sekundu som ostala zarazená.

„Nerobím to kvôli tebe,“ poznamenala som, načo na mňa s trhnutím pozrel. „Robím to, lebo musím. Inak mi Mayerová strhne body a dá nejaký nechutný trest.“

Ďalej som už ani nemusela pokračovať, lebo v tej chvíli k nám podišla ošetrovateľka. Očividne jej stačili pohľady nás oboch, keď sa rozhodla, že ma nebude viac trápiť.

„Ďakujem, slečna Dickinsonová, už môžete ísť.“

Upevnila som teda Bradleymu obväz, venovala mu posledný letmý pohľad a vstala.

„Ešte raz prepáč, Bradley. A dúfam, že tie prsty budú čo najskôr v poriadku,“ povedala som mu jemne, rozlúčila sa s madam Pomfreyovou a pobrala sa na internát. Nechcelo sa mi však hneď zatvoriť do izby. Rozhodla som sa preto trochu sa prejsť.

***

„Takže to nebolo nič vážne?“

„Nie, Madie, len nám oznámila zopár nepodstatných vecí a chcela osobne privítať prvákov,“ vysvetlila Ginny.

„Fajn, aspoň som nič dôležité nepremeškala,“ vydýchla som si naoko ustarostene. Dory sa zachechtala.

„Je skvelé, že ti nedala žiaden trest,“ poznamenala Hermiona. Zahli sme za roh a zišli schodmi.

„No,“ zamrmlala som, „nepovedala by som. Byť s Bradleym hodinu a pol BOL trest. Mali ste vidieť, ako sa tváril.“

Chcela som pokračovať ďalej a všetko im opísať, no zabránil mi v tom hlas, ktorý sa ozval za našimi chrbtami. To už sme boli pri Veľkej sieni.

„Slečna Dickinsonová, mohli by ste ma po raňajkách navštíviť v mojom kabinete?“ spýtal sa ma Snape.

Pomaly som sa k nemu otočila a pozrela mu do tváre. Na to, že bolo ešte len ráno, vyzeral dosť čulo. Čo sa o mne povedať nedalo. Súhlasne som prikývla, načo sa otočil na päte a odkráčal preč. Baby na mňa v tej chvíli zvedavo pozreli.

„Netuším, čo môže chcieť,“ odpovedala som na ich nevyslovenú otázku. „Možno to bude niečo s tým pedagogickým minimom.“

„Asi je nedočkavý,“ zasmiala sa Ginny.

Pokrčila som plecami.

Po tom, čo som do seba natlačila raňajky, prehodila som si tašku cez plece a pobrala sa za Snapom. Pred jeho dverami som si ešte uhladila oblečenie, zasunula ofinu za ucho a zaklopala.

„Vstúpte,“ ozvalo sa spoza druhej strany. Nuž som vošla dnu a zatvorila za sebou. „Sadnite si.“

Pomaly som podišla k jeho stolu, posadila sa na stoličku a brašnu zložila vedľa seba na zem. Chvíľu sa na mňa mlčky díval. Až napokon zo zásuvky vytiahol nejaký predmet. Položil ho predo mňa na stôl. V tom okamihu sa mi zastavilo srdce.

„Spoznávate tento predmet, slečna Dickinsonová?“ preťal ticho, počas ktorého som zazerala na strieborný prsteň s čiernym kameňom. Odtrhla som od neho svoj pohľad a pozrela na profesora. Díval sa mi priamo do očí. Očividne v nich zahliadol slzy, ktoré sa drali na povrch, pretože sa trochu zamračil.

„Odkiaľ ho máte?“ hlesla som chvejúcim sa hlasom a opäť pozrela na prsteň.

„Bol nájdený tu v hrade,“ odpovedal jednoducho. „Pán Creevey tvrdí, že by ste ho mali mať vy, hoci patril-“

„Ja viem, komu patril,“ skočila so mu do reči slabým hlasom. Začula som, ako vydýchol. Pozrela som naňho. Stále mal zmraštené obočie, no v očiach sa mu mihlo čosi zvláštne. A tušila som, čo to bolo. Natiahla som sa za prsteňom a posunula ho k nemu. „Nechcem ho. Dajte ho Dennisovi.“

Schmatla som tašku, vstala a zamierila k dverám. No na poslednú chvíľu ma zastavil.

„Slečna Dickinsonová.“

Otočila som sa k nemu s rukou na kľučke. Niekoľko sekúnd sa na mňa díval, venujúc mi prenikavý pohľad, ktorým cezo mňa zaiste musel vidieť.

„Premýšľajte o tom pedagogickom minime,“ povedal napokon. Prižmúrila som oči, no prikývla som a vyšla na chodbu.

Otrasene som došla do Nemocničného krídla. Sadla som si na najbližšiu posteľ a otupene hľadela pred seba. Srdce mi divo bilo, narážalo do hrudného koša, až mi zvieralo pľúca. Hneď ku mne pribehla madam Pomfreyová.

„Čo vám je, slečna Dickinsonová? Je vám zle?“ vyhŕkla zo seba a netrpezlivo si prezrela moju tvár.

„Nie, nie, nie je mi zle,“ krútila som hlavou, ešte stále hľadiac pred seba.

„Tak čo je?“ dožadovala sa. Prerývane som sa nadýchla.

„Prosím... prosím, nechajte ma tu... nemôžem ísť na vyučovanie,“ zamrmlala som.

„Prečo nie? Čo sa stalo?“

Očividne zo mňa začínala byť nervózna. Súdiac podľa jej tónu v hlase.

„Prosím,“ šepla som zúfalo. Ošetrovateľka na mňa chvíľu hľadela, až sa napokon vystrela a s povzdychom prikývla.

„V poriadku. S kým máte dnes hodiny?“

„S profesorom Slughornom, Binnsom a.. a s profesorom Snapom,“ dodala som sťažka.

„Dobre, pošlem im patronusa, aby vedeli, že sa necítite dobre a ostanete tu,“ oznámila nie veľmi ochotne.

Len matne som vnímala, ako vyčarila patronusa, čosi povedala a ten zmizol za dverami. Potom si odbehla do svojho kabinetu a po chvíľke sa vrátila späť. Pomaly si sadla vedľa mňa na posteľ.

„Tak hovorte,“ povzbudila ma jemne.

Nebola som si istá, či o tom chcem hovoriť. Nebola som si istá, či práve s ňou. Ale babám som to na nos nechcela vešať. Nerozumeli.

Ťažkopádne som si povzdychla a pretrela si dlaňou tvár. Pred sebou som ešte stále videla prsteň, ktorý patril Colinovi. Zavrtela som hlavou, aby som ho odtiaľ dostala preč. Podarilo sa mi to.

„Bola som pri profesorovi Snapovi,“ začala som potichu a kútikom oka zahliadla, ako ma ošetrovateľka kývaním hlavy povzbudzuje, aby som pokračovala. „Našli Colinov prsteň... vraj Dennis chce, aby som ho mala ja... ale ja nemôžem... nemôžem ho mať,“ vravela som, každým slovom nešťastnejšie, až som jej pozrela do očí, „stále myslím na to, že som ho mala ochrániť... bola som s ním, stála som vedľa neho a ja hlúpa som nedokázala zastaviť toho prekliateho smrťožrúta!“

„Madison, ale vy za to predsa nemôžete. Robili ste všetko, čo bolo vo vašich silách. Pokúšali ste sa v prvom rade ochrániť vlastný život. Nemohli ste sa predsa rozkrájať na dve polovice a chrániť jeho aj seba,“ dohovárala mi opatrne. Sklonila som hlavu. „Nevyčítajte si to, skutočne to nie je vaša chyba.“

„Možno,“ vydýchla som, „ale nijako sa mi nedarí zbaviť sa toho hrozného pocitu v hrudi,“ chytila som sa za ňu a bolesťou zmraštila tvár. „Nechcem si ani len predstaviť, čo musel Dennis prežívať. Ako hrozne sa trápil a ešte stále trápi. Keď sa naňho pozriem... vždy, keď sa naňho pozriem, vidím Colina a to ma ničí. Trhá mi vnútornosti z toľkého pocitu viny... neviem, nedokážem tomu zabrániť.“

Po tvári sa mi skotúľala slza a za ňou ďalšia a ďalšia.

„A teraz mi chce dať ešte jeho prsteň, aby som sa cítila horšie. Aby som nikdy nezabudla na to, čo som urobila,“ zaúpela som.

„Ale vy ste nič neurobili,“ povedala rázne madam Pomfreyová a položila mi ruku na koleno.

„Veď práve, nič som neurobila, vôbec nič,“ dostala som zo seba horko.

Opäť raz si madam Pomfreyová povzdychla. Vystrela ku mne ruku, v ktorej mala flakón s nejakým elixírom. Hneď mi došlo, čo to je. Zavrtela som hlavou.

„Nechcem ho, nepomôže mi. Keď jeho účinky pominú, aj tak sa budem cítiť hrozne. Chcem to už mať za sebou.“

Siahla som po brašne, položila ju na stoličku vedľa postele a schúlila sa do klbka, načo ošetrovateľka vstala.

„Chvíľu tu ostanem a pokúsim sa upokojiť. Potom sa vrátim do izby,“ oznámila som jej, hoci sa nepýtala. Predtým, než som privrela viečka, som jej pozrela do tváre. „Prosím, nehovorte im, prečo som tu skutočne bola. Povedzte im, že mi bolo zle, bolelo ma brucho alebo niečo také. Prosím.“

„Samozrejme, teraz si oddýchnite,“ ustarostene prikývla. Ešte ma skontrolovala pohľadom a odkráčala do svojho kabinetu.

Bolo už dávno po vyučovaní, keď do izby vošli baby. Hneď, ako ma zbadali stáť pri skrini a ukladať si veci, pribehli ku mne a zmätene si ma prezerali.

„Madie, čo je? Čo sa stalo?“ spýtala sa Miona nechápavo.

„Vraj si bola v Nemocničnom krídle,“ pridala sa Dory ustarostene.

Vložila som do skrine sveter, zatvorila ju a s úsmevom som sa k nim otočila.

„Som v poriadku, len mi prišlo trochu nevoľno. Ale už mi nič nie je,“ odvetila som presvedčivo. Neveriaco si ma prezreli. „Naozaj som už v poriadku. Poďme sa navečerať, vyhladla som.“

Po poslednej vete sa očividne nechali presvedčiť.  Nuž sme sa pobrali do Veľkej siene.