Záškodníci

Ahojte  Mám tu dnes ďalšiu kapitolu. Akosi som sa naladila na tie stredy a dokonca mi stačí týždeň na napísanie kapitoly, takže s veľkou pravdepodobnosťou budem ďalšie pridávať vždy v stredu. Snáď mi to takto šikovne pôjde aj ďalej.

Kapitolka dnes bude oddychová. Tak si ju užite!

Vaša Lizy

Myslím- nie, s určitosťou viem- že mi u Troch metiel naozaj na chvíľu prestal pracovať mozog. Celý večer som potom uvažovala len nad dnešným podivným dňom.

S Bradleym mi bolo úžasne a to sme si aj povedali, keď sme sa v klubovni lúčili. Znova ma pobozkal na líce a pobral sa do svojej spálne. A ja som potom chvíľu neuvažovala nad ničím iným, len nad ním. A to až do okamihu, kým si ku mne v klubovni neprisadli baby.

„Hádam, že vaše popoludňajšie stretnutie bolo viac než uspokojivé,“ poznamenala Miona, sediaca v strede gauča medzi Dory a Ginny.

Spýtavo som na ňu pozrela. „Ako vieš?“

„Uškŕňaš sa,“ odpovedala. Až v tej chvíli som si uvedomila, že sa naozaj uškŕňam ako nejaký blbec. Nuž som sa pokúsila spustiť kútiky pier späť dole. No márne.

„Udialo sa niečo významné?“ nedočkavo sa spýtala Dory.

„Nie,“ zavrtela som hlavou, „bolo to milé, priateľské stretnutie dvoch ľudí, ktorí sa spolu cítia fajn.“

„Takže žiaden bozk?“ sklamane vyfúkla.

„Nemusíme sa nikam ponáhľať,“ rozhodila som rukami.

„Očividne,“ zamrmlala Ginny s úškrnom na tvári. „To isté si myslí asi aj Harry.“

„Prečo?“ nechápala som. Ginny si frustrovane vzdychla.

„Väčšinu času strávil so Snapom,“ odfrkla si takmer až nešťastne. V tej chvíli mi z tváre zmizol ten hlúpy úsmev.

Doparoma, zas ten Snape.

„Nie, to určite nie. Len bol asi prekvapený jeho prítomnosťou u Troch metiel,“ poznamenala Miona. „Tak to chcel využiť. Snape s niekoľkými pohármi whisky v sebe je omnoho príjemnejší spoločník.“

„Odkiaľ to vieš?“ spýtala som sa jej hneď. Dnes to bolo už tretí krát, čo som si nepremyslela slová predtým, než som ich vyslovila. A opäť raz som si za to musela v duchu vynadať. Spýtala som sa to totiž dosť prudko. No našťastie sa ani jedna z nich netvárila nejako inak po mojej otázke.

Miona sa zasmiala.

„V piatom ročníku som ho stretla v takomto stave. Bolo to trochu trápne, ale pobavila som sa,“ vysvetlila veselo. Zmohla som sa len na prikývnutie. Obrátila sa späť na Ginny a pohladila ju po pleci. „Všetko bude v poriadku. Netráp sa kvôli niečomu takému.“

Trvalo dlho, kým sa mi neskôr v klubovni podarilo zaspať. A v noci sa mi snívalo o Snapovi. Prvý sen bolo to, čo sa stalo dnes u Troch metiel, a potom to už boli len nejaké hlúposti. Takže som bola rada, keď som ráno konečne otvorila oči a zistila, že to nebolo skutočné.

Celý deň som potom strávila v knižnici a písala si úlohy. Stálo ma veľmi veľa síl sústrediť sa len a len na ne. Napokon som to nejako zvládla. Chvíľu mi robili spoločnosť baby, no tie sa potom pobrali do klubovne. A ja som ostala trčať v knižnici. Po nekonečných hodinách písania som konečne odložila brko a upratala zo stola ten neporiadok, čo som narobila.

„Dovidenia,“ rozlúčila som sa s madam Pinceovou a pobrala sa do klubovne. Bola som už poriadne unavená. Nohy som div neťahala za sebou, ako sa mi už nechcelo ani kráčať. Vtom však...

Spoza rohu vyšiel Snape, vo svojom zvyčajnom čiernom habite, so zvyčajným zamračeným pohľadom. Na sekundu sa mi zastavilo srdce a na tvár vystúpila červeň. Už som chcela vôkol neho prejsť, niekam sa pred ním schovať. Zastavil ma však.

„Niekto vás potrebuje?“ spýtal sa lenivým tónom.

„Nie,“ zamrmlala som takmer nečujne. Pomaly pozdvihol obočie.

„V tom prípade ma môžete nasledovať do mojej pracovne,“ vyhlásil chladne.

Vie o ňom... vie o tom liste...

Naprázdno som preglgla a mlčky krotko ho nasledovala chodbou. V jeho kabinete som sa hneď obzrela vôkol seba. Skôr, než za mnou zavrel dvere, som si chcela byť istá, že tu nemá pripravené žiadne nástroje na mučenie. A až som podskočila na mieste, keď buchol dverami. Prešiel vôkol mňa a podišiel k svojmu stolu, kde sa posadil na stoličku. Oprel sa predlaktiami o stôl a nahol sa kúsok smerom ku mne.

„Sadnite si,“ ponúkol mi stoličku oproti sebe. Nebola som si istá, či chcem byť v dosahu jeho rúk. Napokon som sa ale pod náporom jeho pohľadu veľmi pomaly presunula k nemu a klesla na stoličku. Položila som brašnu na zem vedľa seba a pozrela naňho. Jeho pohľad prezrádzal, že sa na mne bavil. Vystrela som sa teda a vytrčila bradu.

„Sedím,“ povedala som úplne zbytočne.

„Áno, som rád, že ste mi oznámili túto skutočnosť,“ prikývol s nepríjemným úškrnom na tvári, čo ma prinútilo nafučať sa ešte viac.

„Takže?“ opýtala som sa opatrne.

„Chcel som s vami prebrať piatkové vyučovanie, hodinu s vašimi spolužiakmi,“ doložil na objasnenie.

„Ach, to, nuž,“ zamrmlala som nezrozumiteľne. Snape si odkašľal.

„Veľmi ma zaujíma, čo ste ich učili,“ spokojne sa oprel o operadlo stoličky. Zamrvila som sa na mieste a mysľou sa rýchlo vrátila k piatkovej suplovanej hodine.

„Najprv mi porozprávali niečo o Kappoch a o Inferioch a potom sme precvičovali duel. Zamerali sme sa na cloniace a odzbrojujúce kúzlo a tiež na neverbálne čarovanie,“ vysypala som zo seba napäto. „Podľa môjho názoru im to išlo výborne. Niektorí ešte mali problémy s neverbálnym čarovaním, ale Protego a Expelliarmus išli každému veľmi dobre.“

„Takže ste im pridali body,“ neviem, či to bola otázka alebo konštatovanie. Zhlboka som sa nadýchla.

„Len tým, ktorí bezchybne neverbálne čarovali,“ vysvetlila som.

Nastalo ticho. Snape sa tváril veľmi zvláštne. Sama netuším ako, ale nútilo ma to cítiť spokojnosť. Premeral si ma čiernymi očami.

„V poriadku,“ povedal napokon nič nehovoriacim tónom a pozrel do pergamenov, ktoré som si všimla položené na stole pred ním. Trochu som stiahla obočie.

„To je všetko, čo mi na to poviete?“ neudržala som sa. Tá spokojnosť, ktorú som cítila, rázom zmizla. Až som zapochybovala, že som ju vôbec cítila. Zdvihol pohľad späť ku mne. „Nič viac? Žiadne slová chvály alebo nespokojnosti? Nič? Len v poriadku? Bola to moja prvá hodina s vyšším ročníkom a vy to okomentujete len jedným slovom! A.. kde ste vlastne boli?“ vypálila som po ňom- a áno, znova som nepremýšľala predtým, než som niečo vypustila z úst. Snapovo obočie vyletelo vysoko k vlasom od toľkého šoku a prekvapenia. „Vraveli ste, že budete preč celý deň. A o niekoľko krátkych hodín som vás videla... ehm, kráčať chodbou a ešte s... s neviem kým!“

Tie posledné slová som zo seba vypľula ako niečo nechutné. Pritom som si vôbec neuvedomovala, že je to tak trochu trápne.

„Dickinsonová,“ oslovil ma Snape, no ja som pokračovala ďalej.

„Vôbec ma nezaujíma, čo a s kým robíte, ale ide tu o princíp,“ vyhlásila som dotknuto. Ani som si nevšimla, kedy som sa postavila. „Ste môj profesor a vašou úlohou je učiť ma. No vy si namiesto toho idete- merlinvie kam! A ja za vás musím odučiť VAŠU hodinu. A trápiť sa s hádam tou najťažšou kapitolou zo všetkých tých ročníkov. Mám byť profesorka- teda, chcem byť profesorka. A chcem svoju prácu robiť poriadne, na mne závisí, čo všetko budú vedieť všetci tí študenti. Nechali ste ma- mňa, neskúsenú, bez akýchkoľvek informácií, čo mám vlastne robiť- odučiť hodinu so siedmakmi!“

Zmĺkla som a len zdĺhavo vydýchla. Keď som si po sekunde uvedomila, čo som vlastne urobila a povedala, zahanbene som sklopila hlavu a klesla späť na stoličku. Na Snapa som ani nepozrela, no cítila som na sebe jeho pohľad.

„Vaša snaha a poctivosť ma veľmi teší,“ prehovoril po nekonečných minútach dusivého ticha. „Čo sa týka tej hodiny, urobili ste dobre, že ste sa rozhodli pre duel so zameraním na ochranné kúzla a neverbálne čarovanie. Mojím zámerom bolo naozaj nechať vás nepripravenú, pretože, ak sa naozaj stanete profesorkou, neraz prídu chvíle, kedy nebudete dostatočne pripravená na hodinu. A čo sa týka môjho súkromia,“ na sekundu stíchol, nuž som si dovolila pozrieť mu do tváre- trochu sa mračil, „nie je to vaša starosť. A vzhľadom k celému tomuto vystúpeniu, ktoré  ste tu teraz predviedli, vám strhávam dvadsať bodov. Áno, som váš profesor. A vy ste moja študentka, tak sa podľa toho aj správajte. Neraz som vás na to upozornil. Budem to musieť urobiť ešte raz, uvidíte, čoho som schopný.“

„Prepáčte,“ šepla som krotko. Všimla som si, ako sa zhlboka nadýchol.

„Teraz choďte,“ mávol rukou k dverám. Neváhala som, schmatla som svoju brašnu a trielila preč.

***

„Už znova sa schovávaš?“

„Čo?“ nechápavo som pozrela na Dennisa. Ani som si nevšimla, kedy prišiel.

„Tu chodíš, len keď chceš mať od všetkých pokoj,“ zamudroval so spokojným úškrnom. Podvihla som kútiky pier a pozrela si na ruky.

„Poznáš ma lepšie, než by som si bola myslela,“ poznamenala som. Zasmial sa. Podišiel až ku mne a posadil sa na tesanú lavičku vedľa mňa. Obaja sme sa zadívali pred seba. „Nemal by si byť s Evelyn?“

„A ty s Bradleym?“ oplatil mi to. Pozrela som mu do tváre s jemným úškrnom a pokrčila plecami.

„Bradley má teraz nejakú prácu,“ odvetila som jednoducho.

„Nejakú prácu?“ zopakoval Dennis pobavene.

Prikývla som. „Pracuje na novej taktike. O dva týždne je zápas, zrejme si myslí, že to stihne vymyslieť včas a ešte k tomu to s vami natrénovať.“

„O tom neviem,“ zavrtel hlavou. Zachechtala som sa.

„Prehratý zápas so Slizolinom ho prinútil začať makať- nie žeby bol doteraz lenivý,“ doložila som rýchlo, načo sa Dennis opäť zasmial.

Na chvíľu opäť nastalo ticho. Oprela som sa chrbtom o stenu a mysľou sa vrátila o niekoľko dní späť- deň strávený v Rokville, s Bradleym.

Po tom rozhovore so Snapom v jeho kabinete, som sa mu snažila vyhýbať- čo nebolo vôbec jednoduché. Na hodinách som poslušne robila všetko, čo prikázal, rovnako tak i na minime, ktoré na moje veľké šťastie zbehlo veľmi rýchlo. Celý čas som totiž bola nesmierne napätá. Aj dnešná hodina OPČM bola podobná. Prežila som to, to bolo hlavné. Musela som však na chvíľu zmiznúť z dosahu Mioniných vševediacich pohľadov (ani jednej z báb som nepovedala, čo sa stalo, či už v Rokville, alebo ten divný rozhovor v Snapovom kabinete). Skutočne som si zakázala hovoriť pred nimi o Snapovi, už bez tak sa Miona tvárila dosť podozrievavo, hoci nemala prečo. Tá dievčina bola vždy takáto, občas to bolo na nervy.

S Bradleym sme sa za tie dni videli len zopár krát, odhliadnuc od vyučovania a Veľkej siene. A boli to celkom pekné chvíle. Opäť sme sa pokúšali začať odznova. A dúfala som- naozaj veľmi som dúfala- že už naposledy. Že sa už nič nepokazí. Nesmelo. Už som to nechcela dopustiť.

Vtom však to ticho preťal prichádzajúci.

„Slečna. Dobrý deň, slečna,“ pozdravil mi Flynn, prváčik, ktorému som už trikrát zastupovala hodinu OPČM.

„Ahoj, Flynn,“ odvetila som s úsmevom. Všimla som si, ako k nám nesmelo kráča a pritom sem-tam hodil očkom po Dennisovi po mojom boku.

„Nechcem vás vyrušovať, slečna,“ zamrmlal ospravedlňujúco. Znova pozrel na Dennisa. Tiež som preniesla svoj pohľad naňho. Uškŕňal sa od ucha k uchu, zrejme sa bavil na Flynnovi.

„Nie, to je v poriadku,“ pokrútila som hlavou.

„Viete, ja by som... potreboval by som s niečím pomôcť,“ vytlačil zo seba nervózne.

„O čo ide?“ povzbudila som ho.

„O jedno kúzlo, slečna,“ odpovedal rýchlo.

Usmiala som sa a vstala. Dennis v tej chvíli tiež vstal.

„Tak ja vás nechám. Uvidíme sa neskôr, Madie,“ povedal, ešte stále sa uškŕňajúc.

„Dobre, tak zatiaľ,“ prikývla som.

Napravila som si sveter a vytiahla si svoj prútik. Ešte som sa obzrela za Dennisom, či už odišiel. Keď tu som si odrazu v tieni medzi stĺpmi na druhej strane všimla tmavú siluetu niekoho. Prižmúrila som oči. Dennis k tej osobe podišiel a na sekundu zastal. A v tej chvíli som to zbadala. Postava, ktorá teraz o trochu vyšla z tieňa, zdvihla ruku s čiernym rukávom a dvoma bielymi manžetovými gombíkmi a priložila ukazovák k perám. Zaťala som zuby.

Tak on si myslí, že ma tu bude špehovať, či čo?

Nevidela som Dennisovi do tváre, bol mi otočený chrbtom. Ale som si istá, že sa netváril nadšene. Skôr, než si Snape stihol všimnúť, že som ho videla, otočila som sa späť ku Flynnovi.

Chce sa pozerať? Fajn, nech sa pozerá!

„Tak, čo za kúzlo ti to nedá spať?“ spýtala som sa ho. Pozrel si na topánky a potom späť na mňa.

„Kúzlo Flipendo,“ zamrmlal. Naklonila som hlavu na stranu a zmierlivo sa usmiala.

„Dobre, pozrieme sa na to,“ obzrela som sa vôkol seba. V rohu som si všimla položený veľký črepník s kvetom. Namierila som naň prútik, pritiahla ho k nám a trochu zmenšila. Otočila som sa na Flynna. „Najprv mi povedz, čo o tomto kúzle vieš.“

Zamrvil sa na mieste. Chvíľu uvažoval, no potom mi o ňom čo-to povedal.

„Výborne,“ prikývla som, keď stíchol. „Teraz od teba chcem, aby si zatvoril svoje oči. Musíš sa sústrediť,“ trochu bojazlivo privrel viečka. Prešla som vôkol neho a postavila sa po jeho pravici. „Spomeň si, akej je farby a tiež na pohyb prútikom,“ dala som mu niekoľko sekúnd, no potom som pokračovala ďalej. „Ak už to máš, chcem, aby si si predstavil sám seba- veľmi jasne a veľmi zreteľne- ako stojíš oproti črepníku a pomocou Flipenda ho odsúvaš bokom. Musíš sa sústrediť len na to kúzlo. Predstav si, že to robíš naozaj. Sleduj, ako ťa ožiari, keď kúzliš. Sleduj, ako sa črepník odsúva.“

Znova som zmĺkla. Odtiahla som sa od neho o kúsok a pozrela mu do tváre. Viečka mal silno zovreté a pery stisnuté v jednu čiaru. Všimla som si, ako mu šklblo rukou, v ktorej zvieral prútik. Pousmiala som sa.

„Áno,“ šepol úplne potichučky.

„Otvor oči,“ požiadala som ho, nuž ich otvoril a pozrel na mňa. „Teraz to skúsime naozaj. Takže, zdvihni prútik a namier ním na ten črepník,“ uhla som sa mu, načo namieril svoj prútik zo svetlého dreva na zmenšený črepník pred ním. Chytila som ho za predlaktie a trochu mu ohla ruku, aby ju nemal celkom vystretú. „Takto. Zapamätaj si, že ruka pritom nemá byť vystretá, len veľmi jemne ohnutá. Teraz sa zadívaj na svoj cieľ. Upri sa naň svojou mysľou. Musíš vedieť, čo chceš. Pri čarovaní nesmieš váhať, nikdy neuvažuj nad tým, že to nevyjde, že sa ten črepník neodsunie. Musíš mať v mysli len to, čo skutočne chceš, čo očakávaš od toho kúzla.“

Znova som prešla trochu zaňho. Prižmúril oči a zhlboka sa nadýchol.

„Cíť tu mágiu v sebe. Cíť to kúzlo a hlavne si ver, že to dokážeš. Bez viery to nejde,“ vravela som ďalej. „Teraz to skús.“

Niekoľko sekúnd ešte váhal, no vtom...

„Flipendo,“ prikázal rázne.

Ohromene som pootvorila ústa, keď z jeho prútika vyšla modrá žiara a črepník pred nami sa posunul o niekoľko dobrých centimetrov bokom. Z Flynna v tej chvíli vyšiel šťastný výkrik. Spustil ruku s prútikom, otočil sa ku mne a hodil sa mi okolo krku.

„Ďakujem, slečna! Ďakujem vám! Ste úžasná! Ďakujem!“ kričal mi nadšene do ucha. Keď sa odo mňa odtiahol, mohla som v jeho tvári zbadať bláznivo šťastný úsmev a rozžiarené oči.

„Nie, Flynn, to ty si skvelý. Zvládol si to,“ odvetila som so  smiechom. Milo ma prekvapila jeho reakcia.

Horlivo zavrtel hlavou. „To len vďaka vám som to zvládol, slečna.“

Nevedela som, čo na to povedať, nuž som sa len znova zasmiala. Otočil sa späť k črepníku a kúzlo zopakoval. Znova mu to vyšlo. Teraz už črepník stál riadny kus od nás. Šťastne mi pozrel do očí.

„Ďakujem vám, ďakujem!“ s týmito slovami sa rozutekal preč. Pobavene som ho pozorovala, až kým sa mi nestratil z dohľadu.