Záškodníci

Ahojte, ľudia  Po týždni tu mám ďalšiu kapitolku. Madison sa v nej dozvie opäť o čosi viac o Snapových tajomstvách a na záver kapitoly sa prihodí čosi nečakané. Nečakané i pre samotnú Madison.

Tak si užite čítanie!

Vaša Lizy

Hneď, ako som sa ocitla v izbe, rozsvietil sa prútik. Bola to Miona. Mala zmraštené obočie. A v tej chvíli sa rozsvietili aj zvyšné dva prútiky- Ginny a Dory boli tiež hore. A aj ony sa mračili.

„Kde si bola, premerlina?“ vyhŕkla na mňa Miona.

Chytila som sa za srdce a roztrasene vydýchla.

„Prepáčte, teraz nemôžem hovoriť. Poviem vám to ráno,“ hlesla som. Podišla som k svojej posteli, hodila brašnu na zem a zatvorila sa v kúpeľni.

Tvár som si aspoň desaťkrát umyla ľadovou vodou, aby som sa spamätala. A predovšetkým zmyla spred očí ten obraz. Bolo mi z toho veľmi divne. Nikdy som nemala ísť do Snapových komnát. Bola to úplná hlúposť.

Trvalo veľmi dlho, kým sa mi podarilo zaspať. A aby toho nebolo málo, v snoch ma prenasledovali udalosti dnešného dňa.

Ráno som vstala o čosi neskôr ako baby. A hneď sa ma začali vypytovať na včerajšok. Zavrtela som hlavou.

„Ešte som sa ani poriadne neprebrala,“ zamrmlala som rozospato. Poriadne som sa umyla, čo ma trochu povzbudilo. Podišla som ku skrini a vytiahla z nej veci. Všimla som si, ako na mňa všetky tri čakali. „Len choďte, prídem za vami.“

Nuž sa pobrali na raňajky. Hneď, ako som sa obliekla a učesala, sadla som si na posteľ a z brašny vytiahla zložený pergamen. Ruky sa mi trochu chveli, keď som ho roztvorila. Zhlboka som sa nadýchla a začala čítať.

                      17. február 1999

Ministerstvo mágie Veľkej Británie

                                                                                             Londýn

Vážený pán profesor Severus Snape,

ako Hlavný asistent Ministra mágie si Vám dovoľujem oznámiť, že Vaša žiadosť zo dňa 21. januára 1999 o zaradenie Vašej študentky Madison Adelaide Dickinsonovej medzi profesorský zbor Rokfortskej strednej školy čarodejníckej po skončení tohto akademického roka bola prijatá a následne prekonzultovaná. Ministerstvo mágie je oboznámené s pedagogickým minimom, ktoré ste slečne Dickinsonovej ponúkli. Aby však bola Vaša žiadosť splnená, Ministerstvo mágie bude musieť overiť skutočnosti spomínané vo Vašom liste . Presný dátum Vám bude vopred oznámený. Ak sa Vaša teória o schopnostiach Vašej študentky potvrdí, Ministerstvo mágie a samotný Minister sú ochotní Vašej žiadosti vyhovieť.

Ministerstvo mágie Vám ďakuje za Vašu trpezlivosť a želá Vám príjemný deň.

S pozdravom                                                                                           Matthew Grand

                                                                                                                   Hlavný asistent Ministra mágie

Schválil: Kingsley Shacklebolt

                 Minister mágie

Musela som frustrovane vzdychnúť. Snape napísal Ministrovi žiadosť, aby som mohla byť profesorkou? Po prvé, myslela som, že niečo také má robiť riaditeľka. A po druhé... nikdy by mi ani nenapadlo, že by sa Snape k niečomu takému podujal.

Zahľadela som sa na dvere pred sebou. Nemohla som uveriť tomu, čo som si práve prečítala. Chvíľu trvalo, kým mi to došlo. Pozrela som späť do listu.

Ak sa Vaša teória o schopnostiach Vašej študentky potvrdí, Ministerstvo mágie a samotný Minister sú ochotní Vašej žiadosti vyhovieť.

Takže im Snape musel napísať aj čosi o mne a o tom, čo ovládam. Potichu som sa zasmiala. Čo im, prepána, natáral? Ak sa potvrdí to, čo im o mne Snape napísal, stane sa zo mňa profesorka... profesorka... bude zo mňa profesorka.

„Môže zo mňa byť profesorka!“ dostala som zo seba nahlas a nadšene. Do tejto chvíle som nad minimom nejako nepremýšľala. Chodila som naň, lebo som musela. Dokonca ani úlohu profesorky som nebrala nejako vážne. Ale teraz.... Teraz bola naozaj šanca, že budem môcť učiť.

Vyšiel zo mňa dlhý roztrasený výdych. Ešte raz som si celý list prečítala. Potom som ho však zložila a schovala si ho do vnútorného vrecka bundy a pobrala sa do Veľkej siene za babami. Celou cestou som uvažovala nad tým, aké by to bolo, keby som sa sem v septembri vrátila už ako súčasť profesorského zboru.

Počas celých raňajok som nebola schopná ani jedného slova. Stále som sa cítila užasnuto z toho listu.

„Tak už nám povieš, kde si včera bola?“ ozvala sa Dory. Práve sme kráčali cestičkou do Rokvillu.

„Bola som v Snapových komnatách,“ odvetila som jednoducho a celkom pokojne. Zacítila som na sebe ich pohľady. „Chcela som využiť Snapovu neprítomnosť a zistiť niečo viac o jeho súkromí.“

„Prečo?“ nechápala Ginny.

„Neviem, zaujalo ma to všetko, čo som minule našla,“ pokrčila som plecami. Zastavila som, čupla si a odtrhla malú fialku. Vystrela som sa a pobehla k babám. Zhlboka som sa nadýchla vône malej kvetinky. „Nenašla som nič, len tento list,“ vytiahla som z bundy pergamen a podala ho Miona, ktorá sa hneď pustila do čítania, „a takmer ma Snape prichytil.“

„Takže si sa dostala do jeho kabinetu?“ spýtala sa Dory. Prikývla som. „A on ho nemal zabezpečený?“

„Ale mal,“ znova som prikývla, „netuším, ako sa mi podarilo zrušiť ochranné kúzla. Samozrejme, naštudovala som si v knižnici všetko o ochranných kúzlach, ale nemyslela som si, že to bude také jednoduché. Síce, trvalo mi asi pol hodiny, kým sa mi to podarilo.“

„Toto si našla v jeho kabinete?“ ohromene sa opýtala Miona, keď už dočítala list. Tentoraz si ho vzala Ginny a tiež si ho prečítala.

„Vlastne, nie tak v kabinete,“ zamrmlala som. Všetky tri sa nechápavo zamračili. Pozrela som na kvetinku. „Bola som v jeho súkromných komnatách. Našla som to v jeho nočnom stolíku.“

„Ty si bola v jeho spálni?“ zhíkla Dory.

Netrpezlivo som sykla, obzerajúc sa vôkol seba, či nás niekto nepočul.

„Hovor tichšie, Dorotea.“

„Prepáč,“ ospravedlnila sa mi rýchlo, „teraz pokračuj.“

Pretočila som pobavene očami.

„Takže áno, bola som v jeho spálni. A ako som už povedala predtým, takmer ma prichytil, ako sliedim v jeho komnatách. Stihla som urobiť kópiu toho listu. Schovala som sa v jeho skrini s vecami a takmer som umrela od strachu, ako som sa bála, že ma tam nájde. Našťastie, zo skrine nepotreboval nič,“ pri spomienkach na ten strach som si ťažko vzdychla. „Mal nejakú návštevu, bola to žena. Možno to bola tá Monique. Nepočula som však ich rozhovor. Bola tam dosť dlho, možno aj dve hodiny. A potom, keď odišla, Snape čosi robil, asi niečo písal, možno opravoval práce. No a tak po niekoľkých hodinách,“ zasekla som sa. Pred očami som znova mala Snapa bez košele. Odhodila som kvietok a prstami si pošúchala oči, aby som zahnala ten obraz preč. „Potom sa asi išiel osprchovať, neviem, nič som nevidela. Len som začula tečúcu vodu, tak mi došlo, že je v kúpeľni. Nuž som to využila a rýchlo zdrhla. No takže tak.“

Rozhodila som rukami. Musela som sa tváriť ľahostajne, aby si nič nevšimli.

„Mala si teda obrovské šťastie,“ skonštatovala Dory, pokyvujúc pritom hlavou. Vzala si od Ginny list a prebehla ho očami.

„Prečo si nám nepovedala, čo chystáš? Možno by sme ti nejako pomohli,“ povedala Miona trochu dotknuto.

„Ďakujem, som si istá, že by ste to urobili,“ zmierlivo som sa na ňu usmiala. „Ale predstavte si, že by sme tam boli všetky vo chvíli, kedy prišiel Snape do svojich komnát. Štyri by sme sa nemali kam schovať. Našiel by nás a mali by sme veľký problém.“

„On na Ministerstvo poslal žiadosť, aby si po skončení školy mohla byť profesorkou?“ dostala zo seba Dory, keď dočítala list. So širokým úsmevom som prikývla.

„To bolo od neho...“ Ginny si zamyslene prešla prstom po perách, „milé.“

Zasmiali sme sa a zvyšok cesty rozoberali mužské pokolenie. V Rokville sme zašli do kníhkupectva a k Medovým labkám. U Troch metiel som stihla vypiť jedno ďatelinové pivo, no potom som už musela ísť k Zonkovi, kde som sa mala stretnúť s Bradleym.

Keď som ta došla, už tam na mňa čakal. Pocítila som, ako sa mi do tváre nahrnula krv, keď podišiel ku mne a vtisol mi letmý bozk na líce.

„Ahoj,“ pozdravila som mu potichu.

„Tak čo, ako si sa mala?“ spýtal sa ma, kým sme vykročili ulicami malej dedinky.

„No, celkom fajn,“ pokrčila som plecami. Bokom som naňho pozrela. „Mimochodom, v kníhkupectve som našla tú knihu, o ktorej si minule vravel- to najnovšie vydanie Transfigurácie. A napadlo mi,“ zmĺkla som a z malej kabely, ktorú som mala so sebou, som vytiahla hrubú knihu v tvrdom obale a s nesmelým úsmevom mu ju podala, „že by sa ti mohla hodiť. Taký malý darček k tvojim včerajším narodeninám. Prepáč, až dnes ráno som si uvedomila, čo bol včera za deň. Takže... všetko najlepšie.“

Posledné slová som povedala takmer až šeptom. Letmo som ho objala a strčila mu knihu do rúk. Ohromene hľadel to na mňa, to na knihu v rukách. Napokon zo seba vydal akýsi divný smiech.

„Madison, ja.. ďakujem... ďakujem, musela byť, ehm, drahá,“ vypotil zo seba. Pousmiala som sa.

„Neboj sa, nejaké drobné mi ešte ostali,“ pobúchala som rukou po kabele. Zavrtel hlavou a očividne mu to pomohlo spamätať sa. Odložil si knihu do jednej ruky a so širokým úsmevom na mňa pozrel.

„Tak si ich odlož, dnes platím ja. Vlastne som to mal v pláne aj predtým, než si mi dala tento darček,“ ukázal na celkom novučkú knihu.

Nuž sme sa pobrali do najbližšej kaviarničky- k Madam Puddifootovej. Tú kaviarničku som mala odjakživa rada a nedbala na slová väčšiny študentov, že tam chodia zaľúbené páry. S Dory sme tam často chodievali, Madam Puddifootová robí vynikajúcu horúcu čokoládu.

Keď sme asi o dve hodiny neskôr vyšli do zamračeného popoludnia, až ma striaslo. Vzhliadla som k oceľovosivým oblakom a zamračila sa.

„Mrholí,“ skonštatovala som sucho.

Bradley sa len zasmial a nasadil mi na hlavu kapucňu. S úškrnom som naňho pozrela. Vtom som si za jeho chrbtom všimla vysokú čiernu postavu. Pozrela som ta. Práve pomaly kráčal po ulici s vlasmi nalepenými na tvári. Zdalo sa mi to divné. Jeho zamračená tvár- zamračená iným spôsobom ako zvyčajne- a aj jeho samotná prítomnosť v tejto časti dedinky. Zvykol chodievať len k Trom metlám na whisky, ako som si za tie roky všimla.

Bradley sa obzrel, keď zbadal môj pohľad. Začula som, ako si potichu odfrkol. Potom sa otočil späť ku mne a takmer panovačne mi ponúkol svoju ruku. Odtrhla som pohľad od Snapa, ktorý mi za ten čas stihol venovať nepekný pohľad, a prekvapene pozrela to na Bradleyho, to na jeho ruku. Napokon som ju prijala a chytila ho za predlaktie.

„Zájdeme k Trom metlám?“ navrhol zľahka. „Bude tam Dennis a Andrew a zrejme aj baby.“

„Jasné, poďme,“ prikývla som. Nuž som sa ním nechala viesť ulicami Rokvillu a pokúšala sa nevšímať si tie studené malé kvapôčky dažďa, ktoré mi padali do tváre.

U Troch metiel sme si sadli za preplnený stôl, kde sedel Dennis aj s Evelyn, Andrew, baby a tiež aj Nigel a Luna. Prisunuli sme si k nim stoličky a objednali si pitie. Musela som zamrkať, keď po niekoľkých sekundách dnu vošiel Snape a pohľadom preletel celú miestnosť plnú baviacich sa čarodejníkov a čarodejníc rôzneho veku. Zastavil ním na mne. Až mnou v tej chvíli preleteli zimomriavky.

A presne v tom istom okamihu som pocítila aj príjemné teplo. Hneď ma zaliala panika. Obzrela som sa, keď vtom som si uvedomila, že to teplo som necítila kvôli niečomu zvláštnemu, čo som nechcela ani bližšie definovať. Tým zistením mi padol kameň zo srdca, no zároveň mi aj stiahlo vnútornosti. Bradley mi totiž kúzlom sušil veci. Zospodu na mňa pozrel a usmial sa. Venovala som mu letmý vynútený úškrn. Rýchlo som pozrela na Snapa. Ten už kráčal k vzdialenému rohu, kde sedel Flitwick, Slughorne, Vectorová a Hoochová.

Vrátila som svoju pozornosť späť k Bradleymu, ktorému sa podarilo osušiť mi mokrú bundu.

„Ďakujem ti, Bradley,“ zasmiala som sa potichu.

Po chvíľke nám Rosmerta priniesla ďatelinové pivo, nuž som si z neho poriadne odpila, aby som sa upokojila. Ešte stále som sa cítila tak zvláštne. Netuším prečo. Ale bolo to tak a bolo mi z toho na nič. Pokúšala som sa však tváriť pokojne a smiať sa na vtipoch, ktoré chalani rozprávali. Po niekoľkých minútach sa k nám pridal aj Harry s Ronom, ktorí sem prišli za babami. Hneď som ich oboch vyobjímala a nechala ich, nech si prisadnú k svojim partnerkám a venujú sa im.

Za stolom nás bolo už dosť, takže som sa musela prisunúť bližšie k Bradleymu. V tej chvíli som znova pocítila v hrudi čosi zvláštne, neidentifikovateľné. Najmä keď sa nám naše nohy navzájom dotkli pod stolom. Zahryzla som si do pery a pokúsila sa upokojiť rýchlo bijúce srdce.

Keď si Harry všimol, že je tu Snape- ktorý sa po niekoľkých dlhých minútach ocitol za stolom sám- pobral sa hneď za ním a dlho sa rozprávali. Pozorovala som ich. Harry sa tváril veselo počas celej konverzácie a zdalo sa, že bol skutočne nadšený, že môže takto pokojne debatovať so svojím bývalým profesorom. Zato on, Snape, nevyzeral až tak nadšene ako Harry. Občas sa svojsky uškrnul na niečom, čo Harry povedal. A všimla som si dokonca, že sa zasmial popod fúz, úprimne. V tej chvíli som sa neovládla a pousmiala sa.

„Čo je?“ spýtal sa ma odrazu Bradley. Pozrela som naňho. Tváril sa zvedavo.

„Ale nič,“ zavrtela som hlavou. Všimla som si však, že mu to ako odpoveď nestačilo. „Len som si na niečo spomenula. Na takú hlúposť.“

Vzala som pohár do rúk a odpila si, aby som mu už viac nemusela nič povedať. Potom sa k nám Harry vrátil. To už bolo celkom neskoro. Nuž sme dopili a pobrali sa zaplatiť. Keďže mi Bradley nedovolil použiť moje drobné, bola som nútená nechať ho zaplatiť to.

„Nechaj, vybavím to, ty bež,“ zasmiala som sa, keď som si všimla, ako stepuje na mieste, kým sme čakali, až sa dostaneme na rad my. Strčil mi teda so smiechom mince do rúk a pobral sa na toaletu. Pobavene som za ním hľadela.

Ani som sa nenazdala a už som stála pri pulte a čakala, kým mi Rosmerta vydá. Zatiaľ som si obliekla bundu.

„Niečo vám vypadlo,“ ozvalo sa mi za chrbtom.

S trhnutím som sa obzrela. Bol to Snape. Díval sa na mňa zvrchu a čosi držal v ruke. Pozrela som na to. Bol to ten pergamen. Až sa mi zastavilo srdce. Rýchlo som zložený pergamen schmatla a neohrabane mu ho vytrhla z rúk.

„Nemáte zač,“ zatiahol ironicky. Naprázdno som preglgla a strčila si pergamen do vrecka bundy.

„Ďakujem,“ zamrmlala som. Nespúšťala som pritom z neho svoj pohľad. Odrazu sa ku mne priblížil a natiahol sa cezo mňa po niečo za mojím chrbtom. Až som pocítila tú tesnú blízkosť a vôňu byliniek. Na sekundu som privrela viečka, no hneď som ich otvorila, keď sa stiahol späť a pozrel mi do očí.

„Toto je, myslím, tiež vaše,“ povedal kútikom úst. Znova sa na mňa díval tým upreným pohľadom, ktorý mi zmrazoval celé telo. Prinútila som sa však pohnúť rukou a meravo si od neho vziať mince.

„Prečo ste tu tak sám?“ vyletelo zo mňa znenazdajky. Keď som si uvedomila, čo som povedala, musela som si v duchu vynadať.

Prižmúril oči. Neodpovedal mi hneď. A ja som vlastne od neho ani žiadnu odpoveď nečakala. Naopak, bolo by celkom nečakané, keby mi odpovedal.

„Chcel som to tak,“ odvetil chladne. Srdce mi znova vynechalo jeden úder.

„Smiem vás počas budúceho výletu na niečo pozvať?“ znova ďalšia sprostosť, ktorá zo mňa vyletela prv, než som si to stihla premyslieť.

Jeho obočie vyletelo vysoko k vlasom. Chvíľu na mňa takto udivene hľadel, až si napokon odkašľal a nahodil kamenný výraz v tvári.

„To rozhodne nie,“ zatrhol tvrdo. Prešiel vôkol mňa a vyšiel z krčmičky.

V tej chvíli sa zo mňa vydral dlhý výdych. Roztrasene som sa otočila k Rosmerte, ktorá sa tvárila prekvapene i pobavene.

„Čo to malo byť?“ spýtala som sa jej, ešte stále nechápajúc, čo sa to práve stalo.

„Myslím, že ti na chvíľu prestal pracovať mozog,“ skonštatovala s úškrnom.