Záškodníci

Ahojte, ľudia. Dokončila som ďalšiu kapitolku, takže vám ju sem hneď dávam. A priznám sa, písala sa mi veľmi dobre, najmä ten koniec  Madison totiž len tak-tak unikne pred trestom a Snapovým výbuchom zúrivosti.

Tak si kapitolku užite!

Vaša Lizy

Premiešala som hustnúci elixír a pozorne si ho prezrela.

„Chcela by som mať tvoj šarm,“ poznamenala Dory. Pozrela som na ňu stiahnutým obočím.

„Šarm?“ zopakovala som nechápavo. Uškrnula sa.

„No, áno. Neviem si predstaviť, čo iné by Snapa primälo nezabiť ťa,“ vysvetlila pokojne. Väčšmi som stiahla obočie. „Keby som mu čosi také povedala ja alebo ktokoľvek iný, už dávno by sme boli súčasťou prísad do elixírov. A tebe to nielenže prejde, ale dokonca aj niekoľkokrát.“

„Slečny, sústreďte sa na prípravu elixíru, inak vám obom strhnem body,“ upozornil nás Slughorne. Nuž sme obe sklonili hlavy ku kotlíkom a venovali sa len elixíru.

„Si blázon, Wasteová,“ zasmiala som sa potichu jej smerom. Natiahla som sa po poslednej prísade. „Len pre tvoju informáciu, strhol mi body, takže mi to veľmi neprešlo.“

„Ó, Merlin,“ vzdychla hlasno. Spolu so Slughornom a niekoľkými ďalšími študentmi sme na ňu pozreli. Asi až v tom okamihu jej došlo, že si povzdychla o čosi hlasnejšie, než chcela. Nevinne sa usmiala. „Prepáčte, len som sa zľakla, že som pokazila celý elixír.“

Potlačila som smiech a vrátila sa k svojmu kotlíku. Keď tak urobil aj zvyšok študentov a profesor sa presunul do zadnej lavice, kde sa Bradley trápil s elixírom, nahla sa ku mne.

„Tie body sú nič, získaš ich späť, keď sa posnažíš. Ale za celý ten čas a za to všetko, čo si mu povedala, by si si zaslúžila minimálne mesačný trest,“ šepla. Odtiahla som sa od nej a pobavene si ju prezrela. Tvárila sa rozhorčene.

„Som rada, že nechceš byť profesorkou, deti by ťa neznášali,“ skonštatovala som.

„Už máte hotový elixír, že toľko rečníte?“ ozval sa profesorov hlas a jeho široká postava sa objavila pred našou lavicou.

„Áno, myslím, že už bude,“ prikývla som. Spýtavo som pozrela na Slughorna, ktorý nazrel do môjho kotlíka.

„Výborne, slečna. Keby ste toľko nerečnili, dal by som vám nejaké body, ale takto,“ cmukol jazykom, otočil sa na päte a odkráčal preč.

S prižmúrenými očami som pozrela na Dory. Už som jej chcela niečo nepekné povedať, no zarazila som sa. Dory sa dívala do svojho kotlíka. Vtom však zdesene pozrela do mojej tváre.

„Mala by si odstúpiť, Madie,“ varovala ma. Nestihla som si ani uvedomiť, čo mi povedala, keď tu... Učebňou sa ozval rachot a elixír z Dorynho kotlíka vyprskol na všetky svetové strany.

Zakašľala som a utrela si oči. Rozhliadla som sa vôkol seba. Všetko v dosahu dvoch metrov bolo zašpinené od elixíru, ktorý práve vybuchol.

„Dory,“ oslovila som ju zúfalo. Vedela som, že to bude zlé. Hlavne, keď som zbadala profesora. Bol rovnako ako všetko navôkol zašpinený od tej divnej hmoty a teraz sa poriadne mračil.

„Slečna Wasteová,“ povedal Slughorne nahnevaným tónom.

„Madison,“ zasmiala sa Dory po mojom boku. Otočila som sa k nej. Bola úplne špinavá. Úplne. Celá.

„Dory,“ znova som ju oslovila, tentoraz so smiechom.

„Pozri sa na seba,“ ukázala na mňa prstom.

„Ty sa pozri na seba,“ smiala som sa. No keď som pozrela na svoju uniformu, tiež celkom ufúľanú, smiech ma prešiel. Na chvíľu. Potom som sa ale začala znova chichotať- na Dory, ktorá sa pokúšala tváriť vážne, pretože jej profesor práve čistil žalúdok.

Zatiaľ som si očistila veci a pustila sa aj do upratovania učebne. Miona a Ginny mi s tým pomohli. Napokon, keď sa nám to podarilo, Slughorne frustrovane ukončil hodinu. Mňa a Dory vyprevadil slovami: „Nedám vám dvom trest len pre váš výborne pripravený elixír, slečna Dickinsonová.“

Asi trikrát sme mu poďakovali, kým nás „nevyhodil“ z učebne.

Obrana so Snapom bola v ten deň veľmi zvláštna. Profesor sa celý čas tváril, akoby som tam ani nebola. Ani jediný krát ku mne nezablúdil svojím pohľadom. Nie žeby mi to prekážalo, ale bolo to skutočne zvláštne. A keď sme precvičovali kúzla, nechal ma až na koniec. Nestihla som však ani čarovať, pretože práve v tej chvíli zazvonilo na prestávku. Spustila som teda ruku s prútikom a zbalila si veci do brašny.

„Asi by som sa s ním mala porozprávať,“ povedala som Dory potichu, sledujúc Snapa, ako si ukladá pergameny na kopu.

„Nie, to rozhodne nie,“ zatrhla to rázne, no rovnako tichým tónom, aby nás Snape nepočul. Vlastne nás ani nemohol počuť. Študenti, vychádzajúci na chodbu, robili dosť veľký hluk. „Nebudeš sa po každom rozhovore s ním cítiť previnilo. To by už stačilo, nemyslíš? Vykašli sa na to a poď. Som už nehorázne hladná.“

Povzdychla som si, no nechala som sa ňou presvedčiť a spoločne sme vyšli z učebne. Celou cestou do Veľkej siene baby riešili nadchádzajúci víkend. Obed bol v ten deň dosť tichý. Všetky sme mlčali a premýšľali každá o svojom.

Práve som sa prehrabovala v zeleninovom šaláte, keď si Miona oproti mne dôležito odkašľala. Zdvihla som hlavu a pozrela na ňu.

„Slečna Dickinsonová,“ ozvalo sa mi za chrbtom v tom istom okamihu, ako Miona kývla hlavou tým smerom.

Prehltla som kúsok uhorky, ktorý som práve prežúvala, a pomaly sa otočila. Bol to Snape. Ovládla som nutkanie prekvapene podvihnúť obočie.

„Práve som sa dozvedel, že v piatok budem celý deň mimo hradu. Takže viete, čo to znamená. Minimum sa ruší, ďalšiu kapitolu si musíte prejsť sama, na ďalšej hodine to precvičíme. A čo sa týka vyučovania, hodinu budete viesť vy. Spolieham sa na to, že si dáte záležať, hoci to bude s vašimi spolužiakmi. Ak však zistím, že ste môj príkaz neposlúchli a hodinu neodučili, alebo hoc aj ukončili skôr, udelím vám trest. Je vám to jasné?“ celé to povedal stroho a chladne.

Na sekundu som ostala zarazene civieť na jeho tvár, no napokon som trhane prikývla.

„Áno, je mi to úplne jasné,“ zamrmlala som. Kývol hlavou a premeral si ma rýchlym pohľadom. Už chcel odísť, keď mi niečo napadlo. „A čo čakáte, že budem učiť mojich spolužiakov?“

Otočil sa späť ku mne a na niekoľko sekúnd sa mi zahľadel do očí.

„Neviem, teraz ste profesorkou vy,“ zatiahol sarkasticky a už konečne odpochodoval preč.

Hľadela som za ním, až kým sa jeho čierny plášť nestratil za dverami do siene. Otočila som sa späť k babám.

„Niečo také mi ani nemal povedať. Ešte by som vás mohla naučiť nejakú hlúposť,“ poznamenala som pobavene.

„Myslím, že to bude tá najlepšia hodina. Už teraz sa neviem dočkať,“ zasmiala sa Dory. Uškrnula som sa na ňu.

Vtom mi to napadlo. Ten prekliaty nápad. Keby som bola už v tej chvíli vedela, že to nedopadne dobre, ani by som sa neunúvala s plánovaním celý zvyšok dňa, dokonca aj ten nasledujúci.

V piatok ráno som sa zobudila veľmi skoro. Bola som nervózna. Z hodiny obrany a z toho, ako zareagujú spolužiaci, keď ma zbadajú na profesorovom mieste. A predovšetkým z toho, na čo som sa chystala po skončení vyučovania.

Dopoludňajšie vyučovanie zbehlo rýchlo. Veľmi rýchlo. Kým som kráčala k učebni a začula zvonenie ohlasujúce začiatok hodiny, zovrelo mi hrdlo. Niekoľko metrov pred cieľom som už zbadala postávať netrpezlivých študentov, medzi nimi aj baby, ktoré sa na mňa povzbudzujúco uškŕňali. Predrala som sa pomedzi nich, vytiahla prútik z vrecka a zoslala na dvere neverbálne kúzlo, ktoré zrušilo ochranu na ne uvalenú. Spolu so spolužiakmi som vošla do triedy. Cítila som na sebe ich pohľady, keď som kráčala až ku katedre, kde som si zložila brašnu a vytiahla z nej knihu.

Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa tvárou k triede. Všetci na mňa mlčky civeli. Ich pohľady ma pobavili. Potichu som sa zasmiala a už o čosi pokojnejšie sa oprela o katedru.

„Snape tu dnes nie je, takže ho zastupujem ja,“ oznámila som im prosto.

„Prečo práve ty?“ nechápavo sa spýtal Harper, protivný Slizolinčan. Ostro som mu pozrela do očí.

„Pretože to takto profesor chcel,“ odvetila som pokojne. „Ak s tým máš problém, môžeš mu to povedať, keď sa vráti. Teraz k dnešnej hodine,“ otvorila som knihu a prelistovala ju. Potom som pozrela späť k spolužiakom. „Skúste mi povedať niečo o Kappoch. Čokoľvek, čo si pamätáte.“

Po niekoľkých krátkych sekundách sa do vzduchu zdvihla Mionina ruka. Znova som sa zasmiala.

„Niekto iný ako slečna Grangerová,“ zatiahla som pobavene. Pritom som na ňu ospravedlňujúco pozrela. Tá len s úsmevom zavrtela hlavou a stiahla ruku. Nik sa však nehlásil. Spustila som plecia. „No tak, viem, že sa vám nechce. Ani mne, ale niečo robiť musíme.“

Napokon odpovedal Bradley a to dosť dobre.

„Výborne,“ uznanlivo som pokývala hlavou. „Teraz skúsme...“ zamyslela som sa, „Inferiovia, čo mi poviete o nich?“

Chvíľu trvalo, kým sa niekto prihlásil. Nakoniec som sa ale dočkala odpovede. Potom som im prikázala odsunúť lavice a stoličky bokom.

„Vytvorte dvojice. Budeme precvičovať,“ na moje počudovanie ma všetci poslúchli a začali si hľadať partnerov. „Samozrejme, nebudeme používať čiernu mágiu. Chcem od vás, aby ste sa zamerali na odzbrojujúce kúzlo a cloniace. V dueloch sú najdôležitejšie, to zaiste všetci viete. Takže sa do toho pustite. A ešte,“ zastavila som ich predtým, než začali, „ten, kto minimálne trikrát úspešne použije neverbálne kúzlo, získa pre svoju fakultu päť bodov. To by profesor Snape nikdy neurobil. Takže sa snažte. A predovšetkým- SÚSTREĎTE SA!“

Do konca hodiny som udelila dokopy asi päťdesiat bodov. Všetkým to išlo úžasne, keď vôkol nich nepochodoval zastrašujúci Snape. Kým som dávala učebňu do poriadku, podišiel ku mne Bradley.

„Boli ste skvelá, pani profesorka,“ vyhlásil s úškrnom na tvári. Zasmiala som sa.

„Ďakujem. Ani si nepamätám, či som niekedy bola taká nervózna ako dnes,“ priznala som.

„Nevyzeralo to tak,“ odvetil. Zatvorila som brašnu a otočila sa k nemu. Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli, až napokon ticho prerušil on. „Zajtra o jednej pri Zonkovi?“

„Môže byť,“ prikývla som. Takmer som zabudla, že zajtra sa koná výlet do Rokvillu.

„Fajn, tak sa vidíme neskôr,“ rozlúčil sa so mnou s jemným úsmevom a odišiel.

„Musím ešte niečo vybaviť,“ oznámila som babám. Nuž prikývli a rovnako ako Bradley aj ony sa pobrali preč.

Hneď, ako sa za nimi zabuchli dvere, zoslala som na ne Alohomoru. Pre istotu. Potom som sa pomalým plynulým pohybom otočila k dverám do Snapovho kabinetu. Podišla som k nim. Celý včerajší deň som premýšľala nad možnými zaklínadlami, ktorými Snape mohol začarovať svoje dvere. Napadlo mi ich niekoľko, no teraz som musela zistiť, ktoré boli tie správne. Nuž som zdvihla prútik a pustila sa do práce.

Trvalo to veľmi dlho, možno aj pol hodiny, keď sa konečne ozvalo slabé cvaknutie. Roztrasene som vydýchla a spustila ruku s prútikom. Veľmi opatrne som chytila kľučku a otvorila dvere. Do nosa mi hneď udrela vôňa byliniek. Vošla som dnu a zatvorila za sebou dvere. Chvíľu som takto stála opretá o ne. Pohľadom som skúmala celú miestnosť. V mysli som uvažovala nad tým, ako bolo možné, že sa mi podarilo zrušiť Snapove ochranné kúzla. Buď si nedal záležať, alebo ho tak dobre poznám.

Napokon som sa odlepila odo dvier a podišla k stolu. Už automaticky som otvorila prvý šuplík. Merlinov rád tam bol pohodený ako aj naposledy, čo som tu bola. Rýchlo som sa v ňom začala prehrabávať. Nenašla som tam nič iné, nové. Nuž som otvorila stredný šuplík. Aj ten vyzeral ako pri našom poslednom stretnutí. S povzdychom som zatvorila aj ten.

Vystrela som sa, obzrúc sa po miestnosti. Pri krbe na poličke mal položené akési pergameny. Rýchlo som k nim podišla a preskúmala ich. Neboli však dôležité, pre mňa nie. Pohľad mi však zabehol k dverám naľavo. Srdce mi splašene udieralo do hrude, keď som sa opäť ocitla v jeho komnatách. Miestnosť, v ktorej som práve bola, vyzerala ako malá obývačka so všetkým, čo potrebovala mať.

Pozrela som na pohovku pri krbe. Hneď som si spomenula na onú noc, kedy mi Snape dal ten divný elixír, po ktorom som zaspala na takmer dva dni. Zavrtela som hlavou a pustila sa do skúmania každej časti miestnosti. Nič som však nenašla. Nič, čo by stálo za to riziko. Ťažko som si povzdychla.

Vtom som si to všimla. Ďalšie dvere. Zhlboka som sa nadýchla, opatrne k nim podišla a ešte opatrnejšie ich otvorila. Zastavil sa mi dych. Práve som sa dívala na veľkú, pohodlne vyzerajúcu posteľ s krvavo červeným baldachýnom. Zdĺhavo som vydýchla. Vedľa postele stál neveľký nočný stolík z tmavého dreva. Na pravej strane bola dvojitá skriňa tiež z tmavého dreva s vyrezanými bielymi vzormi. Keď som tu bola naposledy, nestihla som si ju obzrieť. Ani mi to vlastne nenapadlo, chcela som byť čo najskôr preč z tohto miesta. No teraz mi pri pohľade na to všetko srdce chcelo vyskočiť z hrude. Neviem, či to bolo len tým adrenalínom.

Pribehla som k nočnému stolíku a otvorila jediný šuplík. Hneď mi to padlo do oka. Obálka s pečaťou Ministerstva mágie. Vytiahla som z nej list a roztvorila ho. Nestihla som si však ani prečítať prvé slová, keď som začula tlmené hlasy. Srdce mi v tej chvíli prestalo biť. Chmatom som vytiahla z brašny čistý pergamen, div som ho neroztrhala, a použila rýchle kúzlo na kopírovanie textu. Potom som list vložila do obálky, tú hodila do šuplíka, zatvorila ho a potichu vletela do skrine.

Práve vo chvíli, keď som za sebou zacvakla dvierka, do izby vošiel Snape. Počula som svoje vlastné srdce biť tak silno a tak nahlas, až som sa bála, že ho začuje i Snape. Ten však venoval pozornosť niekomu vo vedľajšej miestnosti. Cez štrbinku medzi dvierkami som videla, ako zo seba zhodil cestovný plášť a zavesil si ho na vešiak pri okne. Potom sa vrátil späť do obývačky- alebo ako to nazvať- a venoval sa len svojmu hosťovi.

Moja myseľ pracovala na plné obrátky.

Čo tu Snape tak skoro robí, prepána? Nemal tu ešte byť! Vravel predsa, že bude mimo celý deň! Doparoma, skoro ma prichytil! Ale ako sa odtiaľto dostanem? Čo ak už zo svojich komnát neodíde? Čo budem robiť?

Snape nechal dvere pootvorené, nuž som mohla začuť ženský hlas (mimochodom, nesmierne povedomý ženský hlas). Nerozumela som im dobre, v ušiach mi totiž z toľkého strachu a nervozity nepríjemne zvonilo. Dúfala som však, že sa Snape nerozhodne vybrať si zo skrine nejaké veci. Pretože ak by ma tu našiel, asi by ma umučil k smrti.

Dlho sa tam tí dvaja rozprávali. Mne sa za ten čas podarilo ako-tak upokojiť. Trvalo, kým mi celkom došlo, že sa NAOZAJ nachádzam v jeho komnatách a schovaná v jeho skrini s vecami. V tej chvíli som si uvedomila, že cítim bylinky. Z jeho vecí. A tá vôňa ma napodiv upokojila ešte väčšmi.

Ak som tam nebola aspoň dve hodiny, tak vôbec. Potom som začula, ako buchli dvere. Už som sa začala nádejať, že odišiel aj Snape, no bola som mimo. Neodišiel, to len ten jeho neznámy hosť. Začula som, ako zapol gramofón. Potom cinkanie skla a šuchotanie pergamenov.

Chcelo sa mi plakať. Začínala som byť hladná a smädná. A zúfalá. Všimla som si totiž, že už bola v izbe tma, len sviece ju jemne osvetľovali. Zložila som si tvár do dlaní a v duchu si zúfalo povzdychla. Musela som tu byť celé hodiny. Vtom však...

Začula som jeho kroky. Po nekonečnej chvíli sa vrátil do izby. Odkryla som tvár a nakukla cez štrbinku. Zovrelo mi vnútornosti. Videla som totiž, ako zo seba Snape zhodil habit. A potom i košeľu. Naprázdno som preglgla. Pri pohľade na jeho svetlú pokožku a jemné svaly na pleciach sa mi zastavil dych. Takto som ho nikdy nevidela. Ani som po tom nikdy netúžila. No odrazu som mala pocit, akoby mi odhalil celú svoju dušu. Videla som ho bez toľkých vrstiev oblečenia, ktoré ho robili ešte viac prísneho, než akým bol. Odrazu bol taký zraniteľný.

Prikryla som si ústa dlaňou, keď zo seba zhodil i čierne nohavice a len v trenkách vošiel do kúpeľne. Vo chvíli, keď som začula tečúci prúd vody, využila som to. Opatrne som otvorila skriňu, ledabolo napravila veci, aby si nič nevšimol, a rýchlo a celkom potichu vyšla z jeho komnát.

Keď som sa ocitla na chodbe, podlomili sa mi kolená. No ustála som to. Rozbehla som sa dlhou chodbou a zastavila až v izbe.

Bol už neskorý večer a takmer celý Rokfort spal.