Záškodníci

Ahojte  Dnes tu mám pre vás novú kapitolu. Nečakajte nič extra, hoci na konci bude opäť trochu dusno. A nebudem už viac zdržiavať. Tak vám teda prajem príjemné čítanie.

Vaša Lizy

Ráno som vstala o čosi skôr. Baby ešte tvrdo spali. A to aj vtedy, keď som sa po niekoľkých minútach strávených v kúpeľni vrátila do izby. Prezliekla som sa do uniformy. Podišla som k nočnému stolíku a z vrchného šuplíka vytiahla Colinov prsteň a retiazku od Bradleyho a nasadila si ich. S úsmevom som prešla ukazovákom po čiernom kameni na prsteni. Potichu som si povzdychla. Schmatla som brašnu s knihami a prehodila si ju cez plece. Až v tej chvíli som si to všimla. Pomaly som sa otočila späť k nočnému stolíku. Na vrchu som zbadala položený flakón s nejakou tekutinou. Stiahla som obočie. Nechápavo som ho vzala do rúk, odzátkovala a privoňala si k nemu. Voňal za citrónom.

„Čo to,“ zasekla som sa, keď mi to došlo. Vedela som, že okrem mňa a báb v tejto izbe nik nie je, no i tak som sa musela obzrieť. Nešlo mi do hlavy, ako sa tu tento elixír dostal. Ako mi ho sem Snape dal? Bol to totiž ten elixír, ktorý mi včera nechal na stolíku v jeho komnatách- na povzbudenie tela a mysle.

Chvíľu som ešte váhala, no napokon som ho do seba naliala a prehltla. Prázdny flakón som zatvorila a opatrne vložila do bočnej kapsy na brašne. Potichu som vyšla z izby. V klubovni bolo ešte ticho. Zrejme sa nikomu nechcelo privstať si. Prešla som portrétovým otvorom a pomalým krokom vykročila chodbou. Mala som dosť času, nuž som vyšla z hradu. Prešla som mostom, potom zarosenou trávou, až som došla k pomníkom. Podišla som k jednému z nich.

„Ahoj,“ povedala som potichu, hoci tu nik nebol. Hovorila som to Colinovmu pomníku v nádeji, že ma počuje. Kúzlom som osušila zem a kľakla si na ňu. Vydýchla som. „Ako sa máš? Vlastne, prečo sa to pýtam? Určite sa máš skvele. Kto by sa tam tak nemal, však?“

Na chvíľu som zmĺkla a pozrela si na ruky.

„Ja sa mám fajn... teda, omnoho lepšie. Aj nočné mory ustali a už toľko nenariekam,“ pri posledných dvoch slovách som sa zasmiala. „Neuveríš, no pomohol mi s tým Snape. To je prekvapenie, čo?... Možno o tom vieš- a možno aj nie- že má Dennis priateľku, volá sa Evelyn. Je veľmi milá. A som z toho nadšená, Dennis mi bol vždy ako brat. Ale... ale niečo sa stal... niečo mi povedal a ja...“

S trhnutím som sa postavila a otočila sa na päte tvárou ku kríkom niekoľko metrov odo mňa. Vytiahla som prútik spod habitu a namierila ním na kríky. Srdce mi nepríjemne udieralo do hrude.

„Kto je tam?“ spýtala som sa hlasno. Ruka sa mi trochu triasla, nuž som pevnejšie zovrela prútik. „Ukáž sa!“

Nik a ani nič spoza nich však nevyšlo. Bola som si ale istá, že to prasknutie vetvičiek bolo ozajstné. Navyše, cítila som na sebe čísi pohľad. Zhlboka som sa nadýchla a vystrela sa do celej svojej výšky, vytrčiac pritom bradu.

„Vylez odtiaľ, nech si, kto si,“ povedala som rázne a nebojácne. Ak to bolo nejaké zviera- veľké zviera- nesmelo zacítiť môj strach. A ak to bol len nejaký hlúpy študent... tiež nesmel zistiť, že sa mu podarilo vystrašiť ma.

Keď sa stále nik neobjavil, sklonila som ruku o trochu nižšie a pomaly vykročila ku kríkom. Už som bola takmer pri nich, keď sa odrazu ozvalo bláznivé zatrepotanie, až som nadskočila na mieste, a z kríka vyletel malý vtáčik. So stále bláznivo bijúcim srdcom som sledovala, ako sa stratil v diaľke. Uľavene som vydýchla a dlaňou si prešla po čele.

„Doparoma s tým vtáčikom,“ hlesla som. Vrátila som sa teda k pomníku a opäť si k nemu kľakla.

Strávila som tam ešte niekoľko minút, až som sa napokon vrátila do hradu. Dnes bolo chladnejšie, než v predošlé dni, preto som bola šťastná, keď som sa ocitla vo vyhriatej Veľkej sieni, kde už raňajkovalo niekoľko študentov i profesorov. Pri chrabromilskom stole som si všimla aj baby. Podišla som teda k nim a posadila sa vedľa Dennisa, ktorý do seba práve tlačil párok.

„Dobré ráno,“ popriala som im.

„Dobré. Kde si bola?“ spýtala sa ma hneď Dory.

„Vstala som skôr, tak som sa išla prejsť. Vonku je chladno a myslím, že bude pršať,“ odvetila som nedbanlivo.

„Zjavne máš pravdu,“ poznamenala Ginny, sledujúc kohosi za mojím chrbtom. Obzrela som sa. Práve vôkol mňa prefrčal Snape a mieril k profesorskému stolu. Na sebe mal ako zvyčajne svoj čierny habit, no teraz bol zmočený. Stiahla som obočie.

„Stihla si to len o vlások,“ skonštatoval Dennis pobavene. Venovala som mu letmý úškrn a pritom sledovala, ako si Snape sadol za stôl a kúzlom osušil veci. „Ako sa dnes cítiš?“

Otočila som sa späť k babám. Siahla som po pohári a naliala si doň teplú kávu.

„Omnoho lepšie, ďakujem,“ tentoraz som sa na Dennisa usmiala úprimne. Kým som raňajkovala, uvažovala som nad tým, čo Snapa primälo ísť tak zavčas ráno von z hradu.

Vyučovanie v ten deň zbehlo pomerne rýchlo. Aj na hodinách sa mi darilo. Na elixíroch som pripravila bezchybný elixír Eufória- bolo to prvý krát, čo sa mi niečo také podarilo- a na aritmancii som vypočítala hádam tú najzložitejšiu rovnicu, aká mohla byť.

A potom som sa celý deň premáhala, aby som nezašla za Snapom a nepoďakovala sa mu. Pretože to bolo len vďaka nemu. No povedala som si, že ho nesmiem otravovať. Už bez tak si baby musia myslieť, že to s ním preháňam. Riešim každú jednu maličkosť spojenú s jeho osobou. Netuším, prečo to robím, ale baví ma to.

Navyše, ešte stále som myslela na tú Monique, aj na tie listy a Merlinov rád. Už som tomu však neprikladala takú váhu ako predtým. Len teraz neviem, ktorý Snapov elixír to spôsobil.

Na ďalší deň ráno som si opäť našla na nočnom stolíku elixír na povzbudenie. A znova som ostala zarazene stáť na mieste. Bolo to divné, no zároveň i milé. A vôbec som netušila, čo cítiť, čo si myslieť. Uvažovala som nad tým až do poslednej hodiny- obrany. Keď Snape vošiel do učebne, poskočilo mi srdce. No hneď som zahnala všetky myšlienky týkajúce sa jeho osoby kamsi preč, ďaleko, a sústredila sa len a len na hodinu.

Po skončení hodiny som ako vždy ostala sedieť na svojom mieste. Dopredu som sa presunula až vtedy, keď sa zabuchli dvere za posledným študentom. Túžila som so Snapom hovoriť teraz, no napokon som sa rozhodla počkať, až kým skončíme aj s doučovaním.

Bude to tak lepšie, povzbudzovala som sa v duchu.

Dnešná hodina minima bola zdĺhavá a dala mi riadne zabrať. Hneď na úvod som Snapovi musela povedať všetko o upíroch a potom mu predviesť kúzlo Reducto. Samozrejme, musel ma aspoň päťkrát opraviť. Celkom som chápala jeho ostražitosť, ale bolo to na nervy idúce.

Po nekonečných desiatkach minút hodinu ukončil. Nuž som si zbalila veci do brašny. Z bočného vrecka som vytiahla dva prázdne flakóny, otočila som sa k nemu a podala mu ich. S prižmúrenými očami si ich odo mňa vzal.

„Ďakujem vám za tie elixíry, veľmi mi pomohli. Mám však otázku,“ povzbudil ma slabým kývnutím hlavy, „ako sa dostali do mojej izby?“

Na niekoľko kratučkých sekúnd sa na mňa zadíval.

„Prezradím vám tajomstvo,“ naklonil sa ku mne o kúsok, „som čarodejník a mám prútik.“

V duchu som si odfrkla.

„Páni,“ zatiahla som sucho. Odtiahol sa odo mňa a vystrel sa s podvihnutými kútikmi pier.

„Opýtali ste sa hlúpu otázku. Akú inú odpoveď ste čakali, Dickinsonová? Dúfali ste, že poviem, že som vás v noci tajne navštívil a nechal ich tam?“ pokrčil plecami.

„Presne po tomto som túžila. Odkiaľ ste to vedeli?“ spýtala som sa nadmieru ironicky.

„Mám taký dar,“ roztiahol pery do nepríjemného úškrnu. Otočil sa mi chrbtom a odložil ich na stôl. „Priniesol vám ich tam škriatok. Rozhodne by som sa neunúval uprostred noci štverať sa do chrabromilskej veže a vkradnúť sa do vašej spálne,“ otočil sa späť ku mne. „Strata času, nemyslíte?“

Tak bude namiesto toho využívať domácich škriatkov.

Nechcela som sa s ním znova vadiť. Chcela som s ním hovoriť o niečom celkom inom. Nuž som sa zhlboka nadýchla, aby som sa upokojila. Čo sa mi podarilo. A zdalo sa, že sa upokojil aj on, pretože sa už tak nemračil. Skôr sa na mňa skúmavo pozeral.

„Chcela som sa vám poďakovať tiež za ten... ten elixír, čo ste mi dali... ten, ktorý ma tak uspal,“ vravela som nesmelo. „Neviem, ako sa vám odvďačiť. Bolo to naozaj skvelé.“

Dlhú chvíľu na mňa mlčky hľadel. A ja naňho. Zrejme nevedel, ako na to zareagovať. Veľa ľudí mu asi neďakuje. Potom som si ale všimla, ako trochu zmraštil obočie, až sa mu medzi ním urobila vráska. Pozrel si na ruky a tak na mňa.

„Uľavilo sa vám?“ spýtal sa. A to dosť zvláštne. Nebolo z neho cítiť žiadny výsmech, žiadnu iróniu, ani nič podobné. Vlastne z neho nebolo cítiť nič. Žiadne city.

„Prečo to robíte?“

„Čo?“ nechápal.

Položila som brašnu na stôl a otočila sa k nemu.

„Tvárite sa, akoby vám na tom skutočne záležalo,“ odpovedala som. „Nemusíte to robiť. Sme si kvit, dávno sme si boli- a vlastne,“ zasekla som sa na sekundu a neveselo sa zasmiala, „dobre viete, že som od vás nikdy nič nechcela. Tak s tým prestaňte.“

„Vôbec tu nejde o to, či sme si kvit alebo nie,“ odsekol potichu. Znova bol taký zvláštny. Znova sa tak divne tváril, akoby ho niečo bolelo, či čo. A ja som to už nemohla vydržať, slová sa mi drali na jazyk.

„Minule ste mi povedali, že sa hrám na hrdinku. Vy ste ten,“ ukázala som naňho prstom, „kto to robí. Pred všetkými nosíte masku, tvárite sa, že city nie sú dôležité, že je to len hlúposť. Ale očividne nie je. Nemôžete to skrývať, nejde to,“ zavrtela som hlavou. Pozorne som sledovala jeho tvár. Trochu zarazene na mňa hľadel. „Videla som vás, minule... keď ste si mysleli, že sa nik nedíva. Vidím to,“ urobila som k nemu malý krok, „vidím, že nie ste v poriadku. Prečo to robíte?“

Videla som, že som ho dostala. Trafila do čierneho.

Odfrkol si.

„Vy mi nemáte čo vyčítať,“ otočil sa mi chrbtom, pritom si dlaňou prešiel po tvári. Bol frustrovaný- ďalší dôkaz toho, že som mala pravdu.

Vedela som ale, na čo naráža.

„To so mnou je niečo celkom iné-“

„A v čom?“ prudko sa ku mne otočil, až som nadskočila. Pritom ma ani nenechal dohovoriť. Zadívala som sa mu do očí a podišla o ďalší krok bližšie.

„Skrývala som bolesť, to, čo ma robilo slabou. Čo ma nútilo prebdieť noc čo noc. Ale vy... skrývate to, čo z vás robí človeka.“

„Rozum, schopnosť premýšľať a riešiť problémy z nás robí človeka,“ opravil ma nepríjemným tónom. „City... city sú to, čo nás robí slabými, ak ste si to náhodou nevšimli. Silná môžete byť len vtedy, keď sa im nepodvolíte.“

Ľútostivo som si ho prezrela.

„Čo je to za život bez citov? Bez lásky, bolesti, radosti či smútku? Čo je to za život, pán profesor? Čo vám dáva silu každý deň? Povedzte, čo?“

To ticho, ktoré po mojich slovách nastalo, bolo hádam nekonečné. Dívali sme sa jeden druhému do očí a uvažovali. Chcela som mu prehovoriť do duše. Chcela som, aby sa zmenil, aby našiel šťastie. Aby cítil tú radosť.

„Znova tie vaše hlbokomyseľné úvahy,“ zavrčal kútikom úst, čím preťal to ticho. Znova sa mi otočil chrbtom a začal čosi robiť na stole.

„Úvahy, ktoré sú pravdivé,“ podotkla som pevne. Zasmial sa a s knihou v ruke sa ku mne otočil.

„Ste odvážna, keď v sebe máte elixír na povzbudenie,“ poznamenal sarkasticky. V tom okamihu ma prepadla zúrivosť. Prečo je takýto? Ako to, že to s ním ani nepohlo?

„Nie,“ pokrútila som hlavou a vyčarila na tvári neúprimný úsmev, „dobre viete, že by som to povedala aj bez neho. Vďaka nemu len necítim výčitky.“

„No mali by ste,“ šepol chladne, „pretože kvôli vám vaša fakulta práve prišla o dvadsať bodov.“

Zvrtol sa na päte a už som len videla jeho čierny plášť, ktorý zmizol za dverami do jeho kabinetu.