Záškodníci

Ahojte  No, opäť to chvíľku trvalo, ale konečne som dopísala kapitolu a môžem vám ju sem pridať. Dnes bude len taká voľnejšia.

Tak vám prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Keď som vošla do Veľkej siene, bola plná. Až veľmi a bolo to nezvyčajné. Voľné miesta sme si našli takmer až na konci chrabromilského stola. Neskoro som si všimla, že neďaleko Bradleyho. Hneď som odvrátila tvár, keď na mňa pozrel a skúmavo ma preletel pohľadom. Asi o tom tiež počul. Prehltla som vlastné srdce a sadla si vedľa Dory.

Ginny mala pravdu, pri pohľade na teplú polievku som dostala chuť k jedlu. Nuž som si hojne nabrala na tanier a pustila sa do nej.

„Inak, kým ty si spala,“ to slovo Dory pobavene zvýraznila, načo som jej venovala priateľské štuchnutie medzi rebrá, „boli sme v knižnici.“

„Áno?“ vzhliadla som od svojho taniera a zvedavo pozrela na každú zvlášť.

„Našli sme ju,“ povedala Miona so širokým úsmevom. Letmo pozrela k profesorskému stolu a nahla sa ku mne. „Volá sa Monique Carterová, na Rokfort nastúpila v roku 1971 a bola zaradená do Bystrohlavu. V piatom ročníku sa stala prefektkou a v siedmom hlavnou-“

„Dobre, dobre,“ stopla som ju zamyslene. „Ďakujem, ste úžasné, že ste ju išli hľadať aj bezo mňa.“

„Mysleli sme, že spolu so Snapom mohli navštevovať nejaký krúžok, že sa z nich stali priatelia,“ poznamenala Ginny tichým hlasom.

„A vybudovali si dôverný vzťah, áno, je to možné,“ prikývla som pomaly.

Pozrela som k profesorskému stolu. Snape spolu s riaditeľkou a profesorkou Mayerovou práve vstali od stola a zamierili preč zo siene. Mayerová však podišla ku mne.

„Slečna Dickinsonová, až dojete, príďte do riaditeľne,“ požiadala ma. „Profesorka McGonagallová chce s vami hovoriť.“

„Iste, o chvíľu som tam.“

Hneď, ako odišla, pozrela som na baby.

„Som si istá, že chce hovoriť o tom, čo sa stalo,“ vyhlásila Miona. Prikývla som. Nahádzala som teda do seba zvyšok polievky, odjedla si trochu z Dorynho zeleninového šalátu, zapila to tekvicovým džúsom a zamierila do riaditeľne.

Pred dverami som sa zhlboka nadýchla a zasunula si ofinu za ucho. Zdvihla som ruku, zaklopala a keď sa zvnútra ozvala odpoveď, vošla som dnu. Zatvorila som ich za sebou a otočila sa k riaditeľke. Musela som však prekvapene zamrkať. Profesorka totiž nebola sama. Pri zapálenom krbe stála profesorka Mayerová a madam Pomfreyová a oproti riaditeľke sedeli...

„Mami, ocko,“ oslovila som ich udivene. V tej chvíli obaja vstali a podišli ku mne. Mama ma hneď začala dusiť v tuhom objatí. A keď sa odo mňa odtiahla, vystriedal ju ocko. Len som sa zasmiala. Našťastie ma ale dlho nemučil.

„Miláčik, zlatko, ako sa cítiš?“ spýtala sa ma mama. Chytila mi tvár do dlaní a prezrela si ma.

„Cítim sa dobre, naozaj- mami, to stačí,“ šepla som zahanbene. Pustila mi tvár, no neprestala sa tváriť tak ustarostene.

„Profesor Snape vašim rodičom práve vysvetľoval, čo sa stalo,“ oznámila mi McGonagallová.

Trochu som stiahla obočie. Kútikom oka som si však všimla nejaký pohyb v rohu vedľa nej. Pozrela som ta. Z tieňa vystúpil práve on so zamračeným pohľadom a prekríženými rukami na hrudi. Už som mu chcela pozdraviť, no znova prehovorila riaditeľka.

„Poppy, prosím vás, môžete sa na slečnu Dickinsonovú pozrieť?“

Madam Pomfreyová ku mne pristúpila. Chytila ma za plecia a natočila si ma k oknu. Skúmavo si prezrela moju tvár. Spokojne čosi zamrmlala. Potom vytiahla prútik a začala ním nado mnou mávať.

„Madison, prečo si nám nič nepovedala?“ spýtal sa ma ocko za ten čas.

„Prepáč, mrzí ma to, ale nechcela som vám pridávať ďalšie starosti,“ zamrmlala som. „Navyše, nebol na to ani čas.“

„Pridávať starosti?“ zopakovala mama. „Aké starosti, Madie? Veď si predsa naša dcérka, zaujímame sa o teba, nech ide o čokoľvek.“

„Ja viem, prepáč,“ odvetila som trochu podráždene. Prečo to riešia práve teraz, keď je tu riaditeľka i Snape?

V tej chvíli odo mňa ošetrovateľka odstúpila a s úsmevom prikývla.

„Je v poriadku. Nemusíte si robiť starosti.“

„Tak vidíš,“ pozrela som to na mamu, to na ocka.

„Mám ju u profesorov ospravedlniť?“ ozvala sa profesorka Mayerová.

„Nie, myslím, že to nebude potrebné,“ odvetila McGonagallová, pritom spýtavo pozrela na Snapa po svojej pravici.

„Nie, nebude. Namiešam slečna Dickinsonovej elixír na povzbudenie,“ oznámil nezaujato.

„Výborne,“ vyhlásila riaditeľka spokojne a vstala. „Teraz vás necháme samých, zaiste si máte čo povedať.“

Nuž spolu s ošetrovateľkou, profesorkou Mayerovou a Snapom odišli z riaditeľne. Osamela som teda s rodičmi. V tom okamihu spustili dlhú a obsiahlu reč o tom, ako ma ľúbia a ako sa zľakli, keď im profesorka McGonagallová poslala odkaz. Netuším, ako dlho to trvalo, ale mala som pocit, že celú večnosť. Napokon som sa s nimi rozlúčila a pobrala sa do klubovne.

Napadlo mi, že by som išla pohľadať Snapa. Chcela som s ním hovoriť, poďakovať mu za to, čo pre mňa urobil. No nakoniec som to zatrhla. Iste má toho veľa, viac ho už otravovať nemôžem. A tak som teda pokračovala v ceste do klubovne. Keď som konečne vošla dnu, bola plná. A baby som tam nevidela. Vybehla som po schodoch a vošla do izby.

„No? Čo chcela?“ spýtala sa ma hneď Miona.

„Len chcela vedieť, ako na tom som,“ odvetila som. Podišla som k svojmu nočnému stolíku a zo spodného šuplíka vytiahla čisté pergameny. „A prišli sem aj moji rodičia. Takže som znova zažila veľmi príjemnú konfrontáciu.“

Vystrela som sa, venujúc im široký úsmev.

„Ale vyzeráš omnoho lepšie,“ skonštatovala Dory. Zamyslene som si poťukala prstom po brade.

„Áno, to ten Snapov elixír, ktorý mi nechal,“ prikyvovala som, „na povzbudenie tela a mysle.“

„Kam ideš s tými pergamenmi?“ nechápavo na mňa Dory pozrela.

„Do knižnice,“ pokrčila som plecami a vyčarila na tvári tajnostkársky úškrn. „A napadlo mi, že by ste mi mohli ukázať ten článok o Monique Carterovej.“

Najbližšie dve hodiny som strávila písaním úloh. Mala som pocit, akoby som mohla napísať takých úloh aj sto a nebola by som vyčerpaná. Hm, kúzelný elixír. Keď som nakoniec odložila knihy a zapísané pergameny, Miona predo mňa položila hrubú knihu a ukázala na potrebný riadok. Prečítala som si o nej len to, čo mi povedali, nič viac, nič zaujímavé.

Sklamane som zaklapla knihu a vyfúkla.

„Dúfala si, že nájdeš niečo zaujímavejšie?“ ozvala sa Ginny pobavene. „Jeho tajomstvá nájdeš len v jeho pracovni.“

„Skôr v súkromných komnatách,“ opravila ju Dory.

„To mi ani nehovor,“ zasmiala som sa. „Inak sa pristihnem pri tom, ako vymýšľam plán, akým legálnym spôsobom sa dostať do jeho súkromných komnát.“

„Raz si tam už bola,“ poznamenala Miona. Pozrela som na ňu. Tvárila sa veľmi podivne.

„Tebe sa tuším páči porušovanie pravidiel,“ skonštatovala Ginny.

„Vtedy som ale nepremýšľala,“ odvetila som, akoby Ginny nebola nič povedala.

„Ak ti Snape pomohol s tými snami, môžeš teraz konečne vyriešiť problémy s Bradleym,“ ozval sa znenazdajky chlapčenský hlas a hneď na to sa pri nás objavil aj jeho majiteľ. Dennis. S úškrnom si nás prezrel. „Čo vy tu robíte? Vyzerá to, akoby ste vymýšľali nejaký tajný plán.“

„Možno áno,“ zatiahla som. Pobavene preniesol váhu tela na pravú nohu a prekrížil si ruky na hrudi.

„Ako napraviť to všetko medzi tebou a Bradleym?“

Našpúlila som dotknuto pery.

„Vieš, že by si to mala urobiť,“ podotkol.

„Prečo ja? Prečo nie on?“

„Pretože to takto bude lepšie,“ vysvetlil jednoducho. Letmo sa obzrel k vzdialenému stolu. Potom pozrel späť na nás. „Začni s tým ešte dnes, skôr ako to stihne urobiť on a všetko pokaziť. A teraz ma ospravedlňte, musím ísť.“

„Jasné, len si bež,“ povedala som jeho chrbtu. Uškrnul sa na mňa ponad plece a pobral sa k svojej polovičke.

„Vychádzate spolu veľmi dobre,“ poznamenala Miona. Zaklapla som knihu a poukladala na jednu kôpku všetky pergameny.

„Áno, je to fajn chalan,“ prikývla som. „Má milú priateľku a je ochotný celkom ignorovať fakt, že som nedokázala odvrátiť kúzlo, ktoré zabilo jeho brata.“

Posledné slová som povedala stroho a bez citov. Miona si potichu odkašľala. Pousmiala som sa, keď som si všimla ich pohľady.

„Nie, je to v poriadku,“ upokojila som ich o čosi jemnejšie. Vstala som a vzala pergameny do rúk. „Vysvetlili sme si to, niekoľko krát ma musel upokojiť a napokon sme dospeli k takémuto vzťahu. A Snapov posledný čin to celé úplne ukončil. Je to za mnou, už sa tým trápiť nebudem.“

„To je potom veľmi dobre,“ vyhlásila Dory zvesela. Prikývla som.

„Ale mal pravdu, Dennis. Mala by som ísť za Bradleym. Veľmi ma to neláka, ale je načase začať odznova. Mala som to urobiť už dávno.“

S knihou na obranu som sa posadila do kresla. Ginny s Mionou ostali v izbe a Dory sa posadila za stôl v klubovni k Andrewovi. Okrem nás tu boli ešte dvaja tretiaci a Bradley, sediaci vedľa na gauči.

„Ahoj,“ pozdravila som ho tichým hlasom. Vzhliadol od novín, ktoré práve čítal, a pozrel na mňa. Pery sa mu roztiahli do jemného úsmevu.

„Ahoj, Madison,“ odvetil. Vrátil sa späť k novinám. Potichučky som si povzdychla a pohľadom zaletela k Dory. Uškŕňala sa na mňa. Pretočila som očami a radšej sa zadívala do knihy.

Chcela som s Bradleym hovoriť, no nevedela som o čom a ako začať. Chvíľu som sa tvárila, že čítam text v knihe. Kútikom oka som si všimla, ako Bradley zložil noviny a položil ich vedľa seba. A potom pozrel na mňa.

„Doučovanie so Snapom?“ spýtal sa. Nechápavo som naňho pozrela, nuž na vysvetlenie kývol rukou k mojej knihe. Letmo som na ňu pozrela.

„Áno,“ zamrmlala som nenadšene. Zasmial sa nad mojím tónom.

„A ako to ide?“

Trochu ma pobavilo, keď sa prisunul až k okraju gauča a oprel sa o operadlo, aby bol čo najbližšie pri mne. Prehla som roh na strane v knihe a zaklapla ju.

„No, ujde to. Myslím, že som dosť pokročila, naučil ma dosť a ukázal veľa zaujímavých vecí,“ povedala som.

„Výborne,“ prikývol uznanlivo. „Takže z teba bude profesorka?“

„Neviem,“ zasmiala som sa, „snáď áno. Bola by škoda, keby všetok ten čas vyšiel navnivoč.“

„Hlavne čas strávený so Snapom,“ podotkol pobavene, no pre istotu pohľadom skontroloval moju tvár. Zrejme sa bál, že zareagujem nejako zle.

Pousmiala som sa. „To tiež. Ale nie je to až také zlé. Snažíme sa nepliesť to všetko nepríjemné aj do minima. Ja aj on vieme, že tam ma musí skutočne naučiť čo najviac. A to jedine tak, že sa budeme sústrediť len na to.“

„Aspoň že tak,“ zamrmlal. Uškrnula som sa a pozrela si na ruky. „Nechcem, aby si si myslela, že ťa do niečoho tlačím, Madie, ale napadlo mi, keďže sa o týždeň koná výlet do Rokvillu,“ to vážne? Dobré vedieť, „či by sme sa tam mohli stretnúť. Pozval by som ťa na čaj alebo horúcu čokoládu.“

Pozrela som do jeho teplých hnedých očí. Cítila som, ako sa mi rozbúšilo srdce. Preto mi chvíľu trvalo, kým som odpovedala.  Chcela som znieť pokojne. A myslím, že mi to vyšlo.

„Áno, budem veľmi rada,“ prikývla som. Po tvári sa mu rozlial rozradostený úsmev.

„Neverím! To naozaj?“ zhíkla Miona, keď som o niekoľko desiatok minút vošla do izby celá červená.

„Áno,“ vyšlo zo mňa. Opierala som sa o dvere a držala sa pritom za srdce, ktoré mi nekontrolovateľne udieralo do hrude.

„Tak to je skvelé, Madie! Konečne to medzi sebou môžete urovnať!“ vyhlásila veselo. Zhlboka som sa nadýchla.

„Áno,“ opäť krátka odpoveď. Odlepila som sa odo dvier a zamierila k posteli. „Nie je to nič prevratné, ale... ale som z toho úplne mimo.“

„Veď bolo načase, aby jeden z vás urobil prvý krok,“ poznamenala Ginny, uškŕňajúc sa od ucha k uchu. Vyšiel zo mňa dosť divný smiech.

„Idem sa umyť,“ vydýchla som. Vzala som si teda pyžamo a zatvorila sa v kúpeľni na niekoľko minút. Kým som sa vrátila do izby už umytá a prezlečená, baby sa už chystali do postele.

„Dobrú noc, ty hrdlička,“ zasmiala sa Ginny. Zmohla som sa len na vzdychnutie. Bola som z toho naozaj mimo.