Záškodníci

„Colin,“ šepla som. Stál niekoľko metrov odo mňa a ako v spomalenom filme padal na kolená, držiac sa za hrudník. „Nie, Colin...“ urobila som k nemu zopár krokov, no uvedomila som si, že je stále rovnako ďaleko. Rozbehla som sa k nemu teda. No čím dlhšie som utekala, tým bol odo mňa ďalej. „Colin, vydrž... vydrž to... prosím...“
„Myslíte si, že je to dobrý nápad?“ ozval sa neznámy ženský hlas. Znel ustarostene.
„Myslím, že je to ten najlepší spôsob, ako ju z toho dostať,“ odpovedal omnoho hlbší hlas, ktorý musel patriť chlapovi.
„Prosím, prosím...“ nariekala som. Nevládala som k nemu utekať. Vo chvíli, keď som zastavila, ocitol sa pri mojich nohách. Ležal v tráve s očami dokorán otvorenými. Klesla som na kolená. „Je mi to ľúto... je mi to veľmi ľúto...“
„Prečo to vlastne robíte?“ spýtal sa ten ženský hlas. Tichý povzdych.
„Je to to jediné, čo môžem urobiť,“ zamrmlal čarodejník. 

Stála som oproti jeho rodičom. Jeho mama mala na tvári zronený výraz a slzy jej stekali po tvári, keď ku mne podišla a objala ma okolo pliec. Pocítila som, ako sa jej telo otriasalo od vzlykov. Opätovala som jej objatie, načo ma zovrela ešte silnejšie. Dolu po tvári sa mi skotúľali slzy. 
„Ďakujem ti, Madison,“ utrúsila. „Ďakujem, že si pri ňom stála. Že si bola po jeho boku. Ďakujem.“
V tej chvíli som sa väčšmi rozplakala. S pani Creeveyovou sme sa takto objímali a plakali ešte dlhú chvíľu. Keď ma napokon pustila, chytila mi tvár do dlaní a vtisla mi bozk na líce. Ešte sa mi zadívala do očí a venovala mi nežný úsmev.
„Mrzí ma to,“ dostala som zo seba. Len pokrútila hlavou.
„Nemusí, Madison. Colin je teraz šťastný.“
„Ako dlho to ešte potrvá?“ znova ženský hlas, tentoraz iný.
„Neviem, ale už nie dlho,“ odvetil ten hlboký mužský hlas.

Podišiel ku mne Dennis. Chytil ma za ruku a pozrel na prsteň, ktorý som mala na prstenníku. Potom mi pozrel do očí.
„Som rád, že ho nosíš,“ usmial sa, „Colin by to takto chcel.“
Nesmelo som prikývla.
„Už sa tým netráp. Nesmieš si nič z toho vyčítať, skutočne to nie je tvoja chyba,“ vravel jemne.
„Ja viem, ale aj tak...“ zmĺkla som pod náporom jeho pohľadu. Väčšmi sa na mňa usmial a tak ako jeho mama, zovrel ma v objatí.
„Netráp sa kvôli tomu, už viac nie,“ šepol mi do ucha.

Pootvorila som oči. Boli však nehorázne ťažké, nuž som ich opäť privrela.
„Madison,“ oslovil ma známy hlas. „Slečna Dickinsonová.“
Zhlboka som sa nadýchla a pomaly otvorila oči. Zopár krát som musela zamrkať, videla som rozmazane. Po niekoľkých sekundách som už mohla vidieť normálne. Prebehla som očami po miestnosti.
Nepoznala som to tu. Netušila som, kde sa nachádzam a ako som sa sem dostala. Pozrela som na stranu. Na stoličke sedel chudý muž s čiernymi vlasmi po plecia. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, kto to je. A prečo, doparoma, mi to tak trvalo?
„Profesor,“ zachrčala som. Ťažko som preglgla a odkašľala si. Bolelo ma hrdlo a mala som ho také suché, akoby som nepila niekoľko dní.
Akoby to vedel, priložil mi k perám pohár s čistou vodou. Pomaly som si teda odpila a nechala tekutiny stekať mi dole krkom. Bol to úžasný pocit. 
„Kde som?“ spýtala som sa ho slabým hlasom.
„Ste v mojich súkromných komnatách,“ odpovedal pokojne. Nechápavo som naňho pozrela.
„Prečo?“
„Pretože ste upadli do veľmi tuhého spánku,“ znova úplne pokojná odpoveď. 
Zamyslene som sa zadívala na nebesá neveľkej postele. Netrvalo dlho, keď som si spomenula, čo sa stalo.
„Čo ste so mnou urobili? Nemohla som sa ani pohnúť, ochablo mi celé telo a potom...“ na sekundu som zmĺkla. Spomenula som si na tie sny. „Potom som mala veľmi zvláštne sny. Jeden za druhým.. všetky sa týkali Colina...“ pozrela som späť do jeho tváre, „čo ste to so mnou urobili?“
„Veď som to povedal, upadli ste do veľmi hlbokého spánku.“
„Ale prečo?“ vyšlo zo mňa netrpezlivo.
„Pretože už bolo načase skoncovať s tými vašimi divnými stavmi,“ odvrkol. „Dal som vám špeciálny elixír. V mysli vám vyvolal sny, ktoré vám ukázali pravdu, aby ste konečne pochopili, že vy nemôžete za smrť pána Creeveyho.“
Celé to povedal netrpezlivo a pri posledných slovách sa postavil. Dlho som naňho mlčky hľadela.
„Ja viem, že som za jeho smrť nemohla, ale svedomie presvedčiť nejde,“ povedala som potichu a trpko.
„Preto som urobil toto,“ poznamenal.
„A.. ako dlho som bola mimo?“
„Dosť dlho, ale kratšie, než som očakával,“ podvihol kútiky pier. „Je nedeľa, presne päť hodín a desať minút ráno.“
„Takže,“ vydýchla som udivene.
„Takže ste prespali celú sobotu a aj túto noc, áno,“ prikývol naoko trpezlivo.
Privrela som viečka. Pred očami som mala stále scénky zo všetkých tých snov. V tej chvíli som si uvedomila, že sa slabo chvejem. Otvorila som oči a pozrela na Snape, ktorý sa na mňa skúmavo díval.
„Je mi chladno,“ zamrmlala som. Stiahol obočie, sklonil sa ku mne a priložil mi svoju veľkú dlaň k čelu.
„Máte horúčku,“ oznámil mi. Spustil ruku a vystrel sa. „Počkajte, prinesiem vám elixír.“
Na chvíľu sa stratil za akýmisi dverami, no po niekoľkých krátkych minútach, počas ktorých som sa zababušila do jeho periny, priniesol malý flakón. Otvoril ho, nuž som si ho od neho vzala a na hlt vypila jeho obsah. Keď som preglgla a vrátila mu prázdny flakón, pozrela som mu priamo do očí.
„Neviem, či je dobré takto vám veriť,“ skonštatovala som znavene, hodiac očkom po flakóne v jeho rukách. Uškrnul sa.
„Neotrávil som vás, ani to nemám v pláne,“ ubezpečil ma sarkastickým tónom. Pousmiala som sa. Pocítila som však, ako mi znova začali oťažievať viečka.
„Je normálne, že som opäť na smrť unavená?“ spýtala som sa slabým hlasom.
„Nie, ale u vás ma to ani neprekvapuje,“ začula som jeho hlas predtým, než som znova zaspala.

Zobudila som sa chvíľu pred obedom. Izba bola celkom prázdna, ani netuším, či ma to prekvapilo alebo nie. Pomaly som vstala z postele. Ledva som sa udržala na nohách, bola som nehorázne slabá. Vsunula som nohy do tenisiek a zo stoličky vzala župan. Na malom nočnom stolíku som si všimla položený flakón a pri ňom pergamen s krátkym odkazom.
Vypite ho. Je na povzbudenie tela a mysle.
Zvedavo som pozdvihla obočie. Váhala som niekoľko krátkych sekúnd, no napokon som ho vzala do rúk, odzátkovala a vypila elixír. Bol cítiť za citrónom alebo niečím s citrónovým nádychom. A ešte čímsi, čo som nevedela identifikovať. Vrátila som prázdny flakón na stolík, natiahla na seba župan a šuchtavo vyšla z jeho komnát. Chodby boli vyľudnené, takže som sa nemusela obávať divných pohľadov. Keď som sa napokon doterigala do klubovne, nešťastne som pozrela na schody vedúce na internát.
„Ďalšie schody,“ zamrmlala som si sama pre seba. V tej chvíli ku mne pribehol Dennis.
„Madison, ahoj, tak už si späť,“ zvesela sa zasmial. Nechápavo som naňho pozrela. Pobavene si ma prezrel od hlavy až po päty a uškrnul sa na mňa. „Dory mi povedala. A ako pozerám, mala pravdu. Skutočne vyzeráš, že si bola mimo takmer dva dni.“
„Ďakujem,“ povedala som sucho. Kývla som rukou ku schodom. „Kto ma tam hore dostane?“
„Rád by som, ale vieš, že nemôžem,“ pokrútil hlavou.
„Jasné, vyhováraš sa,“ odvetila som naoko dotknuto. Zaškeril sa na mňa. „Musím ísť, Dennis, chcela by som do izby prísť ešte dnes.“
„Fajn, tak šľapaj,“ popohnal ma slabým priateľským („slabým priateľským“) buchnutím do pleca. Nuž som sa teda zhlboka nadýcha a pobrala sa do izby.
Trvalo dlho, kým som sa vyterigala hore schodmi, ale bola som nesmierne šťastná, keď sa tak stalo. Vošla som do izby. V tom okamihu ma ovalili otázky. Otázky a otázky. Zamrkala som. Predo mnou už stáli baby a ťahali ma k posteli.
„Nie, nie, musím si dať sprchu,“ krútila som hlavou.
„Všetko nám musíš vyrozprávať.“
„Najprv idem do sprchy...“
„Báli sme sa, keď sme ťa včera ráno nenašli v posteli.“
„... a potom vám to všetko vysvetlím,“ dokončila som. Rýchlo som si vzala čisté veci a zamkla sa v kúpeľni, kde som strávila asi pol hodinu.
Napokon som sa zabalená do čistého župana vrátila do izby. Kým som sa prezliekala do vecí a sušila si vlasy, o všetkom som im porozprávala.
„Naozaj sme sa báli. Až potom, keď sme išli za McGonagallovou, aby sme jej povedali, že ťa nevieme nájsť, vysvetlila nám, kde si a o čo asi ide,“ povedala Dory takmer na jeden dych. Zatiaľ čo som si plietla vlasy do vrkoča.
„Nemohla som v noci spať. Snape musel vedieť, že to takto dopadne, keď si nevezmem ten jeho zázračný elixír. Nedošlo mi, že by mohol mať nejaké vedľajšie motívy, keď mi navrhol šálku čaju,“ vravela som zamyslene.
„Keby som Snapa nepoznala a nebol by vždy taký nedostupný a nepríjemný, bola by som si myslela, že to pozvanie na čaj a ešte v jeho kabinete je rande,“ poznamenala Ginny pobavene. 
„Premerlina, to nie!“ vyhŕkla som zo seba. Všetky sme sa pri tej predstave zasmiali.
„A ten čaj nechutil nejako inak?“ začudovala sa Miona.
„Zdal sa mi trochu divný,“ priznala som, spomínajúc na tú noc, „ale nenapadlo mi, že by v ňom mohol byť nejaký elixír. Až potom som sa začala cítiť dosť zvláštne, no a ďalej už viete, ako to ide.“
Na chvíľu sme sa všetky štyri zamysleli. Až Dory to ticho prerušila.
„Nejde mi do hlavy, prečo to urobil.“
Pozrela som si na ruky.
„Tiež som sa čudovala,“ zamrmlala som. „Povedal, že už bolo načase, aby to skončilo. Tie moje sny a to všetky s tým. A naozaj... cítim sa omnoho ľahšie. Mám pocit, akoby som mohla dýchať...“ pomaly som na ne pozrela. „Keď sa skončila vojna a keď som sa ocitla opäť vo svojej izbe, vo svojej posteli, cítila som, ako sa mi ľahko dýcha. Aký je to úžasný pocit nemusieť sa triasť strachom, či smrťožrúti nezabijú mojich rodičov alebo niekoho z vás. Ale až teraz sa skutočne cítim... fajn. Bez obväzov a dláh. Voľná. Nie telom, ale dušou a mysľou. Nemusím sa trápiť pri spomienkach na Colina, ani nikoho iného. Môžem naozaj KONEČNE normálne dýchať.“
Cítila som, ako sa mi pri tých slovách po tvári skotúľali slzy úľavy. Doteraz som na to nemyslela, až sprcha ma trochu prebrala- a možno aj ten Snapov elixír, ktorý som pred odchodom vypila. No teraz mi to došlo, ako veľmi mi ten Snapov krok pomohol. Veľmi, nesmierne. 
Utrela som si slzy a úprimne sa na baby usmiala.
„Veľmi mi pomohol, neviem, ako sa mu teraz odvďačiť.“
„Snapovi? Nemusíš,“ pokrútila Dory hlavou. „On sa práveže odvďačoval tebe.“
Potichu som sa zasmiala. Asi áno, asi má pravdu.
„Teraz poď, pôjdeme na obed. Musíš byť poriadne hladná,“ povedala Miona, vstávajúc z postele.
„Ako vlk, ale predstava nejakého jedla ma veľmi neláka,“ uškrnula som sa.
„To sa zmení hneď, ako uvidíš teplú kuraciu polievku,“ zatiahla Ginny.
Prikývla som. Nenechám sa predsa dvakrát prosiť. Obula som si teda tenisky a spoločne sme zamierili do Veľkej siene. 
Cítila som sa zvláštne. Veľmi zvláštne. Nezvyčajne ľahko a pokojne.  Skutočne pokojne. Ako už nekonečne dlho nie.