Záškodníci

Ahojte, decká  Na svete je nová kapitola a s ňou ďalšia dávka Severusa. Nechám na vás, či jeho konanie bude dobré alebo zlé. Každopádne, dozviete sa to v ďalšej kapitole.

Tak vám prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

„Pred nami je víkend, máme na to celé dni,“ povedala Miona so žiariacimi očami. „Hneď zajtra pôjdem do knižnice a pokúsim sa niečo nájsť.“

„Výborne,“ vďačne som sa na ňu usmiala.

„Prečo ťa to vlastne tak veľmi zaujíma?“ ozvala sa Ginny z vedľajšej postele. Pozrela som na ňu. Zvedavo sa na mňa dívala a keď som pohľadom zaletela aj k Dory a Mione, tvárili sa podobne.

„Len som zvedavá,“ pokrčila som laxne plecami. „Snape ten list čítal viac krát, takže preňho musí byť dôležitá. Povedz, že teba nezaujíma osoba, ktorej Snape očividne viac než len verí.“

Ginny sa zasmiala. To mi ako odpoveď stačila. Uškrnula som sa a prikryla sa perinou takmer až po nos.

„No vidíš. Takže zajtra začneme s pátraním,“ vyhlásila som. „Dobrú noc.“

V tej chvíli som sa otočila na bok a privrela viečka, nevenujúc už pozornosť ich pohľadom.

Nejaké kroky sa blížili ku mne a prv, než som sa stihla posadiť, zjavil sa nado mnou Bradley. Vyzeral vystrašene, no keď ma zbadal, uľavene si vydýchol.

„Madison,“ zamrmlal. Zohol sa ku mne a pomohol mi vstať. „Si v poriadku? Je ti niečo?“

Pohľadom ma celú skontroloval. Napokon ním zastavil na mojej rozťatej pere.

„Som v poriadku, čo ty?“ opýtala som sa namáhavo.

„Zranená ruka,“ ukázal na ňu, „ale inak je to fajn.“

Zdvihol ruku a zotrel mi krv, ktorá mi už tiekla po brade. Potom sa zohol po môj prútik a spolu sme vykročili do hradu. Všade bolo mŕtvolné ticho. Niekoľkí študenti a profesori pobehovali hore-dole a odnášali nehybné telá dovnútra.

Prešli sme bránou. Až vtedy som si všimla, ako veľmi je hrad zničený. Všade navôkol sa povaľovali kusy kameňov, obrovské balvany, telá obrov, smrťožrútov, no i študentov. Pomaly sme došli do Vstupnej haly. Dvere boli úplne zničené, schody rovnako tak a keď som vošla do Veľkej siene, vyrazilo mi dych.

Na zemi boli čarodejníci a čarodejnice. Mŕtvi. Zdesene som hľadela na to množstvo zomrelých, na smútiacich pozostalých, na ostatných, ako si navzájom ošetrujú rany, plačú do ramien blízkych. Cítila som sa hrozne pri pohľade na zlomenú Ginny a všetkých Weasleyovcov. Pri pohľade na Harryho, ktorý skrúšene prešiel vôkol mňa a zamieril kamsi preč. Otočila som sa za ním. Odľahlo mi však, keď som zbadala, ako zabočil k hlavnému schodisku. Takže sa za Voldemortom nechystal.

S Bradleym sme podišli ku Colinovi, ktorý nehybne ležal na podlahe. Kľakla som si k nemu a Bradley tiež. Zaborila som si tvár do jeho hrude a potichu sa rozplakala. Tak veľmi ma to mrzelo, tak veľmi ma to bolelo. Prečo musel zomrieť? Prečo museli zomrieť všetci ostatní?

Po veľmi dlhých minútach som to nevydržala. Odtiahla som sa od Bradleyho a pomaly vstala.

„Kam ideš?“ spýtal sa ma nechápavo.

„Chcem im pomôcť, trochu to tu dať do poriadku,“ odpovedala som okamžite. Vyletelo to zo mňa, ani som nepremýšľala nad slovami. Chcela som vykročiť vpred, no Bradley ma zastavil. Otočil si ma tvárou k sebe a pozrel mi do očí.

„Madie,“ oslovil ma potichučky. V tej chvíli mi z očí vyhŕkli slzy. Znova. Nuž si ma k sebe privinul a držal ma pevne v náručí ešte veľmi dlho, až pokým som sa neupokojila.

Prudko som otvorila oči. Zas. Zúfalo som vydýchla, vstala z postele a vošla do kúpeľne. Studenou vodou som si opláchla tvár. Pred sebou som ešte stále mala obraz zničeného hradu a Bradleyho smutnú tvár. Nešťastne som vzlykla.

Vrátila som sa do izby. Baby pokojne spali a ani ich nezobudil buchot, keď som vrazila do nočného stolíka. Natiahla som na seba župan, obula si tenisky a čo najtichšie vyšla z izby. Zbehla som dole schodmi a vyšla na chodbu. Tučná pani hneď začala nespokojne mrmlať. No mala som podozrenie, že to bolo zo spánku.

Potichu som sa doplazila až na Astronomickú vežu. Hneď ma ovanul chladný vzduch. Striasla som sa od zimy, no nemienila som sa vrátiť späť do klubovne. Chlad mi prospel. Upokojil moju hlavu, v ktorej som cítila slabé, no bodavé pulzovanie. A najmä upokojil moju myseľ. Navyše, zima človeka hneď preberie. Takže to bolo len dobre, pretože som netúžila po ďalšom sne. Už som nechcela spať.

Dlho som tam tak stála a pozorovala, ako jeden obrovský mrak zakrýval väčšinu oblohy. Miestami som však videla blikať hviezdy.

Tam niekde hore je Colin. A ktovie, čo práve teraz robí. Možno hrá šach alebo rachotiacu sedmu. Zrejme už necíti nič, žiadny smútok, ani hnev. Iba pokoj. Netrápia ho žiadne myšlienky, nad ničím nemusí uvažovať, trápiť sa, riešiť problémy. To by sa páčilo aj mne. Nepremýšľať každý deň, každú minúta nad Bradleym, nad spôsobom, ako ovládať emócie, keď som v jeho blízkosti. Ale v tej chvíli to nejde. Telo si robí, čo sa mu zachce. Pery si hovoria, čo chcú. A moje zamrznuté vnútro kričí, kričí zo všetkých svojich síl, aby ovládlo mozog.

Ústa sa mi roztiahli do zívnutia. Cítila som, aké mám ťažké viečka. Netušila som, ako dlho to vydržím. No chcela som si byť istá, že až znova zaspím, nebudem v snoch opäť vidieť to všetko zlé.

„Prečo skrátka nejdete spať?“ ozvalo sa mi za chrbtom.

S trhnutím som sa otočila na päte. Srdce mi pritom div nevyskočilo z hrdla. Bol to Snape. Vďaka svetlu z jeho prútika som mohla zbadať, že má na sebe bielu košeľu a na nej svoj čierny plášť. Otočila som sa späť, chrbtom k nemu. Netúžila som hovoriť s ním.

„Tak?“ zjavne mu to nedalo. Podišiel až ku mne a dlaňami sa oprel o zábradlie.

„Nebudem s vami o tom hovoriť,“ povedala som rázne. Potichu sa zasmial. Dúfala som len, že mi za to nestrhne body, ani sa nebude rozčuľovať.

„Čo vás teda na mne zaujíma?“

Pozrela som naňho so stiahnutým obočím. Díval sa pred seba, do diaľky.

On skutočne urobí čokoľvek pre to, aby to zo mňa vytiahol?

„Nič,“ odvrkla som napokon a preniesla svoj pohľad na mesiac.

„Nič?“ zopakoval sarkasticky.

Cítila som, ako na mňa pozrel. A očividne si všimol, že mi je chladno, pretože si naoko otrávene vzdychol, zhodil zo seba plášť a prehodil mi ho cez plecia. Na chvíľu som ostala zarazene stáť. Do nosových dierok sa mi dostala vôňa mäty. Privrela som viečka a zhlboka sa nadýchla.

„Ďakujem, ale nepotrebujem ho,“ zamrmlala som. Otvorila som oči, stiahla plášť z pliec a otočila sa k Snapovi, podávajúc mu ho. Na sekundu sa mi uprene zadíval do očí. Napokon si ho odo mňa s pozdvihnutými kútikmi pier vzal.

„Chlad človeka rýchlo preberie, však?“ zatiahol. Chvíľu sme sa na seba mlčky dívali.

„Čo odo mňa chcete?“ vzdychla som znavene. Prehodil si cez seba plášť a pod krkom zapol.

„Dáte si čaj?“ spýtal sa konverzačným tónom. Zopár krát som zamrkala.

„Čaj?“ pozdvihla som obočie.

„Áno, čaj,“ prikývol. Žasla som nad tým, ako pokojne vyzeral. Odvrátila som napokon tvár a potichu si odkašľala.

„Tak teda dobre,“ odpovedala som.

Zamierili sme teda do jeho kabinetu. Keď sme tam konečne došli- celou cestou ta som uvažovala, o čo mu ide- ponúkol mi miesto hneď pri zapálenom krbe. Posadila som sa teda do kresla a trpezlivo počkala, kým pripraví čaj. Po niekoľkých minútach podišiel ku mne a podal mi šálku s pariacim sa nápojom. Vzala som si ho od neho.

„Ďakujem,“ šepla som. Len prikývol a posadil sa oproti mne.

„Viem, prečo to robíte,“ preťal ticho svojím hlbokým hlasom. Nevedela som, čo má na mysli, nuž som len stiahla obočie. „Bojíte sa zaspať.“

Neodpovedala som mu. Sklonila som hlavu a zahľadela sa do šálky.

„Neverím, že niekto ako vy, sa nevie vysporiadať s nočnými morami.“

Rýchlo som naňho pozrela. „Niekto ako ja?“

Chvíľu s odpoveďou váhal. No neprestajne mi pritom hľadel do očí. Tak upreto, ako to vedel len on.

„Zachránili ste mi život,“ vysvetlil. Jeho hlas bol divný. Cítila som z neho, že to nerád priznáva. Uškrnula som sa.

„Možno to je dôvodom, prečo mávam nočné mory,“ zatiahla som sarkasticky. Bolo to však len naoko. Nasledoval môj príklad, podvihol pobavene kútiky pier. No potom ich opäť stiahol.

„Tým dôvodom je smrť vášho priateľa, pána Creeveyho, a tiež udalosti minulého školského roka,“ poznamenal bystro. Naprázdno som preglgla a väčšmi zovrela šálku v rukách. „Neviem, čo presne sa tu dialo-“

„Pretože ste utiekli,“ skočila som mu do reči. Prižmúril oči a zhlboka sa nadýchol.

„Áno, pretože som utiekol,“ povedal kútikom úst. „Ale viem si predstaviť, že takú citlivú dušu, ako ste vy, to veľmi poznačilo.“

Jeho slová zneli stroho a nepríjemne, no niekde v hĺbke som cítila, akoby ich myslel vážne, úprimne, so súcitom. Na sekundu som odvrátila tvár. No vzápätí som pozrela späť naňho. Skúmavo si premeral moju tvár.

„Nenapadlo vám, že tie sny vám ukazujú váš strach?“

„Ako to,“ nedokončila som vetu, pretože ma ani nenechal dohovoriť.

„Aby ste sa ich zbavili, musíte zistiť, čo je vaším najväčším strachom a potom sa mu postaviť,“ dokončil. Povedal to trpezlivo, akoby sme boli na hodine a on mi len vysvetľoval nové učivo. Zamyslela som sa.

„Ako to mám akože urobiť?“ zamračila som sa naňho. „Mám niekoho z mojich priateľov smrteľne zraniť?“

„Presne takto som to nemyslel,“ odsekol.

„A ako teda?“ vyzvala som ho. Odtrhol odo mňa svoj pohľad. Na chvíľu sa zahľadel na šálku v mojich rukách- na ktorú som aj zabudla- a potom pozrel pomaly do mojich očí.

„Pokúste sa nebrať tie sny tak vážne. Kvôli tomu sa vám o tom všetkom sníva tak často, pretože tomu prikladáte veľkú váhu,“ odpovedal zamyslene. „Vyrovnajte sa konečne s tým, čo sa stalo. Nezmeníte to, ani to nevrátite späť. Nikoho z nich. Prijmite, čo sa skutočne stalo. A potom to už pôjde samo.“

Musela som krotko sklopiť hlavu. Mal pravdu. Tie sny som príliš riešila, myslela na ne. Preto to všetko. Takže to bola vlastne moja chyba. Sťažka som vzdychla a konečne si odpila z čaju. Neprekvapilo ma, že mi Snape pripravil mätový čaj. Musela som sa v duchu zasmiať. Bol predsa na upokojenie. Hoci... zacítila som z neho aj čosi iné, trochu horké.

Najbližšie dve minúty sme len ticho sedeli a popíjali čaj. Celý čas som pozorovala plamene v krbe, ako si v ňom veselo poskakujú. Odrazu som ale pocítila, ako sa mi do celého tela vlieva slabosť. Celé sa mi zdalo byť nesmierne ťažké. Hlava sa nechcela udržať na krku. A k tomu sa mi začalo ťažko dýchať. Pozrela som na Snapa oproti mne. Díval sa na mňa s prižmúrenými očami. Vtom mi to došlo, akoby do mňa udrel blesk.

„Čo ste mi to dali do čaju?“ hlesla som. Podvihol bradu a zvrchu si ma prezrel. Spokojne. Áno, on sa tváril spokojne! Otrávil ma snáď? „Vy... ste ma otrávili...“

„Nie, neotrávil,“ odpovedal prudko. Vstal a podišiel ku mne. Vzal mi z rúk šálku, položil ju na stôl a otočil sa späť ku mne.

„Čo teda,“ nedopovedala som. Nevládala som už ani hovoriť. Plytko som sa nadýchla. „Nemôžem... sa... nadýchnuť...“

„To je mi ľúto,“ vyhlásil nepresvedčivo. „Je to len vedľajší účinok. O chvíľu to pominie.“

Chcela som ešte niečo povedať, no telo mi úplne ochablo. Predtým, než mi padli viečka, venovala som Snapovi posledný pohľad.

Ten hlupák. Čo mi to urobil?