Záškodníci

Ahojte  Po nekonečne dlhej dobe pridávam ďalšiu kapitolu. Dúfam, že žiadne chyby nebudú, už nebolo času na opravovanie. 

Nebudem vás teda zdržiavať od čítania. Tak si kapitolku užite

Vaša Lizy

Ohromene som zamrkala, keď mi došlo, čo mi práve tí dvaja predo mnou povedali. Pozrela som na ich prepletené prsty.

„To vážne?“ vyšlo zo mňa. Pozrela som späť na Dory, ktorá sa teraz usmievala ako slniečko.

„Prečo by som ti to vravela, keby to nebola pravda?“

„Ja,“ začala som, no nič viac som už zo seba dostať nemohla. Zasmiala sa.

„To na to nepovieš nič viac?“ naoko dotknuto pozdvihla obočie. Zavrtela som hlavou.

„Nie, prepáč,“ zamrmlala som. Zhlboka som sa nadýchla, vstala a zovrela ich oboch v objatí. Odtiahla som sa od nich po sekunde, no oboch som ich držala za plece. Vľúdne som sa usmiala to na ňu, to naňho. „Som naozaj veľmi šťastná, že ste konečne spolu. Trvalo vám to nesmierne dlho. Ale teší ma, že ste sa k tomu dopracovali. Som na vás oboch hrdá.“

Uvedomila som si, že som znela ako ich matka. No neprekážalo mi to, dokonca ani ich pobavené úškrny. Zasmiala som sa a nadšene ich objala ešte raz. Napokon som ich oboch pustila. Vo chvíli, keď som tak urobila, hlavou mi prešla ostrá bolesť. Potichu som sykla, posadila sa a prstami si prešla po spánkoch.

„Čo je?“ spýtal sa Dennis, ktorý doteraz ticho sedel na stoličke vedľa mňa, a naklonil sa ku mne. Pozrela som naňho a nasilu sa usmiala.

„Nič mi nie je, len som trochu unavená,“ vysvetlila som pokojne. Očividne ho to presvedčilo. No Dory sa však tvárila, akoby niečo tušila. Otočila sa k Andrewovi.

„Zlatko, mohli by ste nás s Madie nechať samých?“ pritom pozrela aj na Dennisa. Obaja prikývli. Nuž si Dennis zbalil svoje knihy a vstal.

„Uvidíme sa potom,“ rozlúčila som sa s ním. A obaja vyšli z knižnice. Dory sa hneď hodila na stoličku, kde len pred malou chvíľou sedel Dennis. Zadívala sa mi do očí.

„Zas tie sny?“

Sklonila som hlavu a radšej sa zahľadela do knihy na stole. Nechcela som o tom s nikým hovoriť. Už tretiu noc sa mi snívalo o Colinovi a tiež aj o mojich priateľoch. Hádam vám ani nemusím hovoriť, že to neboli práve najkrajšie sny. A znova to bolo o vojne. V každom sne zomrel Colin a niektorá z báb, ale Bradley a Dennis. Dokonca v jednom- bolo to v túto noc- zomrel aj Snape. A nie, nezachránila som ho. Našla som ho v Škriekajúcej búde, ale už som mu nemohla pomôcť.

Dory vždy vedela, čo ma trápi. Vedela aj to, kedy o tom hovoriť a kedy nie. Bola skutočne mojou najlepšou priateľkou. A to, že mi prišla oznámiť, že už takmer dva týždne chodí s Andrewom, bolo milé gesto. A veľmi som jej to želala. Nevedela som si po jej boku predstaviť niekoho iného. S Andrewom k sebe skrátka patrili, nielen vzhľadom, ale i povahovo.

Povzdychla som si.

„Nemôžem to ovládať, nejde to,“ pokrútila som hlavou. „Ale hrozne ma to vyčerpáva. Nemôžem kvôli tomu spať a potom ma bolí hlava... ako teraz.“

Znova som si bruškami prstov prešla po spánkoch.

„Nechceš zájsť za madam Pomfreyovou?“ navrhla jemne. Pozrela som jej do tváre.

„Nechcem ju zaťažovať takýmito hlúposťami. Všetci sa vedia vyrovnať s nočnými morami, len ja musím byť ako nejaký úbohý slaboch, ktorého položí jeden zlý sen,“ vravela som nespokojne i znavene zároveň.

„Nie je na tom predsa nič hlúpe, Madison,“ povzbudivo ma pohladila po pleci. „Poď, zájdeme za ošetrovateľkou. Dá ti niečo na tú bolesť. A možno, keď sa upokojíš, nastane zmena. Možno sa ti už nebude snívať o ničom zlom.“

„Nechce sa mi,“ vzdychla som, „ale asi máš pravdu.“

„To mám vždy,“ zasmiala sa. Vstala, vzala moju brašnu a nahádzala do nej knihy. „Cestou mi môžeš povedať, čo sa v tých snoch dialo.“

Zamierili sme teda do Nemocničného krídla. Len tak v skratke som jej povedala, o čo v tých snoch išlo. Viac sa mi o tom nechcelo hovoriť. A keď sme napokon došli až k dverám do krídla, zastavila som. Nechcelo sa mi ísť dnu. Dory si to všimla.

„Tak poď, nejdeš predsa na popravu,“ uškrnula sa.

Otvorila dvere, nuž som ju nasledovala dnu. Keď som však zbadala, kto sa v krídle okrem ošetrovateľky nachádza, otočila som sa na päte a chystala sa odísť. Dory ma ale hneď chytila. Pozrela som jej do očí.

„Nejdem tam, odchádzam,“ oznámila som jej šeptom, no dosť rázne, aby vedela, že to myslím úplne vážne.

„Prečo? Veď je to len Snape,“ povedala nechápavým tónom.

„Veď práve, že je to on,“ odvetila som. „Nechcem, aby o tom vedel- nie, nedostaneš ma tam! Prestaň! Dorotea!“

Zaťala som zuby, aby som jej nepovedala niečo škaredé, keď ma začala tlačiť vpred.

„Zabijem ťa, Wasteová,“ zavrčala som.

„Nerozumiem, prečo by si mala. Ktovie, možno ti pomôže ešte viac ako Pomfreyová,“ šepla mi do ucha pobavene.

V tej chvíli si nás všimla práve menovaná. Obe sme zastavili na mieste a ja som konečne pocítila voľnosť. Dory mi totiž dosť silno tlačila na chrbát, ako sa snažila dostať ma tam za každú cenu.

„Slečny, čo vy tu robíte?“ spýtala sa nás madam Pomfreyová. Snape, sediaci na jednej z postelí, nám bol otočený chrbtom a veľmi nám nevenoval svoju pozornosť. Čo ma trochu potešilo.

„Viete,“ začala Dory zvesela a ja som v tom okamihu mala chuť zakliať ju, „Madison sa necíti dobre. Mohli by ste sa na ňu pozrieť? Samozrejme, až keď skončíte s pánom profesorom.“

Hneď na to Snape vstal a otočil sa k nám. Rýchlo som si pozrela na topánky. Tak veľmi som chcela Dory ublížiť.

„O čo ide? Čo sa deje, slečna Dickinsonová?“ ozval sa hlboký hlas. Prečo sa do toho Snape pchá? Nech sa stará o seba.

„Si zradca, Wasteová, a ver tomu, že ti to tak ľahko neprejde,“ povedala potichu kútikom úst. Zdvihla som hlavu a pozrela priamo na Snapa. „Nič, čo by nedokázal vyliečiť jeden elixír.“

„Poďte sem, nech sa na vás teda pozriem,“ povedala madam Pomfreyová.

Pozrela som na Dory. Pousmiala sa, chytila ma za lakeť a spolu so mnou podišla k posteli, na ktorej pred malou chvíľou sedel Snape. Ustúpil sa mi, nuž som sa na ňu posadila. Dory sa postavila kúsok od nás k profesorovi. Hneď na to ku mne pristúpila ošetrovateľka.

„Tak čo sa deje?“ chytila ma za bradu a prezrela si ma. „Nemáte horúčku?“

Zmraštila som tvár.

„Čože? Nie, teda, neviem o tom,“ zamrmlala som.

„Máte rozpálenú tvár,“ vysvetlila krátko.

Dory za jej chrbtom sa zasmiala. „Od hanby.“

Venovala som jej ostrý pohľad. Potom som pozrela späť na ošetrovateľku.

„Bolí ma hlava,“ oznámila som jej, keď som si všimla jej „prísny“ pohľad.

„Povedz im prečo,“ ozvala sa znova Dory. Na chvíľu som privrela viečka.

„Prestaň s tým, Dory, áno?“ odvrkla som potichu. A prečo, dočerta, povedala povedz IM? Snapa to nemusí vôbec zaujímať.

„Slečna Dickinsonová,“ spýtavo ma oslovila madam Pomfreyová. Vzdychla som. To mi už pustila tvár a trpezlivo čakala, až jej to vysvetlím. Zhlboka som sa nadýchla.

„Mala som znova zlé sny-“

„Dúfam, že ste nepili žiaden elixír,“ skočila mi do reči.

„Nie, nie, žiaden elixír som si nevzala,“ zavrtela som rýchlo hlavou. „Nebolo mi zle, len som... nemohla som kvôli tomu spať a... som len vyčerpaná. Asi kvôli tomu ma tak veľmi bolí hlava.“

Ako na potvrdenie mojich slov som opäť pocítila silnú nepríjemnú bolesť v hlave. Akoby mi niekto bodal nožom priamo do mozgu a snažil sa ho otvoriť. Zaťala som zuby a stlačila v dlani prikrývku.

„Len,“ zasekla som sa a plytko sa nadýchla, „len keby ste mi mohli dať nejaký elixír proti bolesti... možno mi to pomôže aj so spaním.“

„Isteže,“ prikývla Pomfreyová ustarostene. Držala som viečka pevne privreté, svetlo mi nerobilo dobre. „Severus, mohla by som vás poprosiť znova o ten elixír, ktorý-“

„Nie!“ skočila som jej prudko do reči. Otvorila som oči a pozrela na Snapa. Nechápavo sa na mňa díval. „Nechcem od vás ten elixír. Nepotrebujem žiaden elixír na upokojenie. Ako som povedala,“ preniesla som svoj pohľad na ošetrovateľku, „postačí elixír proti bolesti. So zvyškom si poradím sama.“

Chvíľu sa tvárila, že s tým nesúhlasí. No napokon, pod mojím neúprosným pohľadom, prikývla.

„V poriadku, tak vám teda prinesiem elixír proti bolesti.“

Otočila sa na päte, no Snape ju zastavil.

„Poppy, to predsa,“ nedokončil vetu. Obe sme vedeli, čo chce povedať.

„Severus, ďakujem ti, ale slečna Dickinsonová vie, čo robí,“ poznamenala veľmi zvláštnym tónom. Pritom na mňa letmo pozrela.

Keď sa stratila vo svojom kabinete, Snape sa na mňa hneď otočil.

„Prečo sa znova hráte na hrdinku, Dickinsonová?“ utrhol sa na mňa. Zakryla som si tvár dlaňou. Nechcela som ho počúvať, jeho výčitky, jeho hlboký hlas. „Rozprávam sa s vami.“

„Som si toho vedomá, pán profesor,“ odkryla som tvár a pozrela mu do obsidiánových očí. „Aby som vás vyviedla z omylu, nehrám sa na hrdinku,“ tie posledné slová som povedala rázne. Rozhodila som rukami. „Rovnako tak vám nemusím nič vysvetľovať. Ani vy mi nehovoríte o svojom osobnom živote.“

Uvedomila som si, že som znela trochu dotknuto. No tou poslednou vetou som mu chcela dať najavo, že ani on mne nevysvetlil to jeho podivné správanie pred niekoľkými dňami. Dnes však už vyzeral byť v omnoho lepšom stave. A odzrkadlilo sa to aj na minime. Dal mi riadne zabrať.

Neviem, či na moje slová chcel nejako reagovať alebo nie. Aj tak ma to nezaujímalo. Chvíľu sme sa na seba mračili, až kým sa k nám nevrátila madam Pomfreyová. Podala mi dva elixíry. Jeden som vypila hneď a druhý som si odložila do brašny. Potom som jej za ne poďakovala, rozlúčila sa s ňou aj so Snapom- s ním len tak stroho- a spolu s Dory sme odišli preč.

„Čo to malo znamenať?“ neodpustila si Dory. Vedela som, že to tak nenechá. Frustrovane som vzdychla a pozrela na stranu, aby mi nevidela do tváre.

„Nič, Dory,“ zamrmlala som. Letmo som na ňu pozrela. „Nezabudni, že som stále nahnevaná za to, čo si urobila.“

„Ale predsa ti je lepšie, nie? Pomohla som ti,“ obraňovala sa so smiechom. Odula som pery. „A nemeň tému. Teraz je to ešte omnoho zaujímavejšie, keď sa tomu tak vyhýbaš. Čo sa stalo? Len mi to povedz, potom sa na mňa môžem pokojne hnevať ďalej.“

Nechcela som jej urobiť takú radosť. Ale Snape ma rozčuľoval a ja som o tom niekomu musela povedať (odhliadnuc od Dennisa). Nuž som jej vyrozprávala o tom, ako sa Snape správal divne, keď sme boli sami. A aj o tom liste, o neotvorených obálkach a Merlinovom ráde schovanom v šuplíku.

„Merlinvie, čo mu predtým sadlo na nos. Nerieš to. Mimochodom, neprekvapuje ma, že ten Merlinov rád schoval. Obe predsa vieme, že ho takéto veci nikdy nezaujímali. A tie neotvorené obálky mohli byť od jeho obdivovateľov, či ako ich nazvať,“ povedala nenútene. „Viac ma však zaujíma ten list. Kto mu ho poslal?“

„Nejaká Monique,“ pokrčila som plecami, „neviem, v akom vzťahu boli alebo sú. Ale museli si veľmi rozumieť, až kým- ako sama v tom liste písala- sa nejaký čas pred bitkou o Rokfort nepohádali.“

„Veľmi zaujímavé,“ zatiahla Dory naoko zamyslene.

„Chcela by som vedieť, kto je tá Monique,“ poznamenala som.

„Myslím, že viem, ako na to,“ zvedavo som na ňu pozrela, načo sa uškrnula. „Musíme o tom povedať Hermione. Len ona jediná vie, ktorá kniha v knižnici by mohla obsahovať informácie o tej Monique.“