Záškodníci

Ahojte  Opäť po trochu dlhšej dobe pridávam ďalšiu kapitolku. Bude v nej malá troška podivného Severusa. Tak si ho užite, rovnako tak celú kapču, a prajem vám príjemné čítanie

Vaša Lizy

Na ďalší deň bol Snape počas hodiny normálny. Vlastne si myslím, že bol celkom trpezlivý. Keď sme aj niečo nevedeli, nerozčuľoval sa nad tým, akí sme tupí a nemožní. Len nám to vysvetlil ešte raz. Po skončení hodiny viacerí odchádzali z učebne mierne zmätení.

Ja som ostala sedieť na svojom mieste, až kým sa trieda nevyprázdnila. Snape mi bol otočený chrbtom a ukladal si pergameny. Vzala som si teda svoje veci a presunula sa do prvej lavice. V tej chvíli sa ku mne otočil. Na tvári sa mu objavil výraz, akoby nečakal, že tam budem. Ťažko si povzdychol a podišiel bližšie ku mne.

„Dnes nebudeme mať hodinu,“ oznámil mi znova takým znaveným tónom. „Zvládnete si ďalšiu kapitolu prebrať sama?“

Neviem, čo ma udivovalo viac. Či to, že nebudeme mať minimum, alebo to, že znel ustarostene. Znepokojene som si prezrela jeho tvár.

„Slečna Dickinsonová,“ oslovil ma, čím ma vytrhol z mojich úvah.

„Áno,“ prikývla som pomaly, „áno, zvládnem to. Ale...“ na chvíľu som zaváhala, „je všetko v poriadku? Nepotrebujete s niečím pomôcť?“

S trhnutím mi pozrel do očí. Videla som, ako ho moja otázka zaskočila. Vystrel sa.

„Všetko je v poriadku,“ odsekol stroho. „Môžete už ísť.“

Spomedzi pier mi vyšiel tichý výdych. No nenechala som sa dvakrát prosiť. Vzala som svoju brašnu a odkráčala preč. Celou cestou do klubovne som uvažovala len nad jeho správaním.

Prečo mal v hlase znova to niečo, na čo som nechcela ani pomyslieť? Niečo nebolo v poriadku. A chcela som zistiť čo.

Keďže som nemala minimum, mohla som s babami zájsť pred hrad. Dnes bolo opäť takmer slnečno a my sme to chceli využiť. Prechádzali sme sa po pozemkoch. Tak veľmi som s nimi chcela hovoriť o Snapovom správaní. No pomysleli by si, že som ním posadnutá. Čo, samozrejme, nie je pravda! Len ma to trápi, to je všetko.

„Odkedy chodí Snape na návštevy k Hagridovi?“ spýtala sa Ginny nechápavo.

Pozrela som smerom, ktorým sa dívala. Snape skutočne kráčal po cestičke k Hagridovej chalupe. Chvíľu sme ho ešte pozorovali. A to až do okamihu, kým  mu Hagrid neotvoril a on nevošiel dnu.

„Neviem, ale môžeme to neskôr zistiť,“ poznamenala som.

No nedostali sme sa k tomu až do ďalšieho dňa. Po vyučovaní sme sa teda rozhodli, že navštívime Hagrida. Hneď, ako sme vošli do jeho chalupy, musela som si povzdychnúť. Hagrid bol bledý a vyzeral dosť vyčerpane.

Prepána, čo sa to so všetkými deje?

„Prečo tu bol včera Snape, Hagrid?“ vyzvedala Dory.

„Ako o tom viete?“ nechápal.

„Videli sme ho sem ísť,“ odvetila Miona. „Čo od teba chcel? Je všetko v poriadku?“

„Vlastne ani nie,“ otočil sa nám chrbtom a položil veľký čajník nad oheň, „necítil som sa práve najlepšie. Priniesol mi elixír.“

Otočil sa k nám a s úsmevom pred nás položil sušienky. Prečo som však mala pocit, že nám niečo nechce povedať? Obzrela som sa vôkol seba. Vtom som si všimla pod oknom položenú nádobu zakrytú starou dekou. Letmo som pozrela na Hagrida. Pohrával sa s rukávom na svojom hrubom svetri.

Vstala som, podišla k tej nádobe a strhla z nej deku. Musela som zamrkať. Nádoba bola asi do polovice naplnená vodou a v nej bolo... niečo podivné. S pozdvihnutým obočím som si to prezrela.

„Hagrid,“ oslovila ho Miona prísnym hlasom a podišla až ku mne, „je to to, čo si myslím?“

„Lalokovec,“ zamrmlala som. Pozrela som na Hagrida, ktorý sa teraz tváril trochu nervózne. „Kde si k tomu prišiel?“

„Našiel som ho v jazere,“ odpovedal jemne, akoby sa bál, že začneme kričať.

„Takže,“ zamyslela som sa.

„Našiel? V jazere?“ vyhŕkla Miona. Očividne ju to nepotešilo.

„Čo je to za tvor?“ nechápavo sa ozvala Dory.

„Je to vodný tvor. Jeho jed je nebezpečný, ale zato veľmi užitočný na prípravu niektorých elixírov,“ vysvetlila Miona. Zatiaľ čo ja som podišla k Hagridovi.

„Ukáž mi ruku,“ požiadala som ho. Teda skôr prikázala.

Neochotne mi podal ľavú ruku. A keď som mu dala dole kus látky, ktorou ju mal obviazanú, naskytol sa mi nepekný pohľad. Niekoľko centimetrov od zápästia mal neveľký červený rez a vôkol neho asi všetky farby sveta. Všetky štyri sme zhrozene zhíkli.

„Hagrid, premerlina,“ vydýchla som. „Snape a McGonagallová o tom vedia?“

„Áno, vedia,“ dostavila sa mi odpoveď odo dverí. Ako na povel sme tam všetci pozreli. V otvorených dverách stál Snape, riaditeľka a nejaký muž.

„Hagrid,“ oslovila ho profesorka McGonagallová, „prišli sme po toho tvora.“

V tej chvíli sme s babami hneď pochopili, že už tam nemáme, čo robiť. Ešte sme sa s Hagridom rozlúčili pohľadom a odišli. Neodpustila som si však pohľad aj na Snapa. Stál kúsok za McGonagallovou a tým pánom- zrejme bol z Ministerstva. Neviem, či to bolo tým, že bol Snape včera taký zvláštny. No znova sa mi zazdalo, že ma v očiach čosi divné. A to, ako tam stál. Akoby tam vlastne ani nebol.

V hrade som sa od nich oddelila a zamierila do knižnice. Potrebovala som byť aspoň na chvíľu sama. Zašila som sa teda až úplne dozadu a pre istotu sa schovala za knihu, ktorú mi dal Snape na naše súkromné hodiny. Dlho mi však tá samota nevydržala.

„Ahoj, Madison,“ ozvalo sa. Ten hlas som spoznala. Naprázdno som preglgla. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla a až tak vytrčila hlavu. Na opačnej strane stola bol Dennis. A usmieval sa na mňa od ucha k uchu.

„Ahoj,“ odvetila som potichu. Zaklapla som knihu a vstala.

„Viem, že sa mi vyhýbaš, odkedy som ti povedal, čo cítim,“ vyhlásil pokojne. Zamrzla som na mieste, no nepozrela som naňho. „Rozumiem ti, ale,“ zasmial sa jemne, „nemusíš to robiť.“

Pozrela som naňho konečne.

„Dennis,“ oslovila som ho a chcela pokračovať, no nenechal ma dohovoriť.

„Viem aj to, že sa toho bojíš. No nemám v pláne sa o niečo pokúšať. A ani prestať sa s tebou vídať, rozprávať a baviť, len preto, že ľúbiš niekoho iného.“

Jeho slová ma desili viac, než čokoľvek na svete. Prečo? Možno preto, že boli pravdivé. Možno preto, že to boli slová múdreho a vyzretého mladíka.

„Si,“ začala som, no hlas som mala príliš slabý. Nuž som sa zhlboka nadýchla. Nespúšťala som z neho svoj pohľad. „Si na svoj vek veľmi múdry,“ povedala som už o čosi hlasnejšie. Uškrnul sa. „Nemysli si, že som o tom niekedy pochybovala, ale... väčšina chalanov v tvojom veku vystrájajú ako malé deti a sú... majetnícky. Myslia si, že je ich aj to, na čo vôbec nemajú nárok.“

Celé som to povedala dosť váhavo. Väčšmi sa uškrnul. Urobil ku mne zopár krokov, načo som- nerada to priznávam- trochu vystrašene zatajila dych. Položil mi ruku na plece.

„Ďakujem za tvoje milé slová,“ povedal pobavene. Chvíľu som naňho takto hľadela, až kým ho to neprestalo baviť. „Merlin. Madison, prestaň s tým. Cítim sa, akoby som bol nejaký vrah alebo čo.“

„Prepáč, ja len,“ nevedela som, ako pokračovať. Nuž som sklonila hlavu.

„Ja viem,“ vzdychol ustarostene. Chytil mi tvár do svojich dlaní a prinútil ma tak pozrieť mu do očí. „Viem, že sa teraz cítiš nepríjemne. Ale vôbec sa takto nemusíš cítiť. A aby si mi verila, chcel by som ťa s niekým zoznámiť.“

Pustil ma, počkal, kým si zbalím veci do brašny a potom ma zaviedol o niekoľko regálov ďalej, kde za stolom sedela mladá dievčina s kratučkými hnedými vlasmi. Práve listovala v akejsi knihe, no keď jej Dennis dal najavo, že sme tu, zatvorila ju a rýchlo sa postavila so širokým úsmevom.

„Madison, chcel by som ti predstaviť moje dievča, Evelyn,“ chytil ju za ruku a pritiahol bližšie k sebe. „Evelyn, toto je moja úžasná priateľka Madison.“

Potriasli sme si s rukami.

„Veľmi ma teší, Madison. Dennis mi toho o tebe povedal veľa,“ vravela nadšene. „Vlastne ťa poznám trochu dlhšie, od Luny. Je to moja vzdialená sesternica.“

„Skutočne?“ udivene som sa usmiala. Ďalej som sa nemusela pokúšať o konverzáciu, pretože nás vyrušila madam Pinceová, ktorá nás prebodla pohľadom. „Ospravedlňujeme sa vám.“

„Evelyn, potom sa uvidíme, dobre? Chcel by som sa s Madison ešte o niečom porozprávať,“ oznámil jej potichu. Chce sa so mnou porozprávať? A o čom, premerlina?

Keď sa rozlúčili bozkom, obaja sme vyšli z knižnice. Na chodbe som sa k nemu otočila.

„Som rada, že si si niekoho našiel,“ úprimne som sa naňho usmiala.

„Naozaj?“ naoko neveriacky na mňa pozrel.

„Naozaj,“ zasmiala som sa. Opätoval mi pobavený úškrn. „Chcel si so mnou hovoriť?“

„Vlastne áno,“ prikývol horlivo. Postavil sa predo mňa, čím ma prinútil zastať. Nechápavo som mu pozrela do očí. Už sa neuškŕňal. Práve naopak, trochu sa mračil. „V poslednej dobe sa mi zdáš byť veľmi zvláštna. Deje sa niečo?“

Na sekundu sa mi zastavilo srdce. Neviem prečo, no keď sa ma to spýtal, stiahlo mi hrdlo. Nemala som sa prečo cítiť skrúšene, ani nijako podobne. No po jeho otázke som sa tak cítila, trochu.

„Nič vážne,“ odvetila som vyhýbavo a prešla vôkol neho. Hneď ku mne pribehol.

„Madison,“ oslovil ma rázne. Frustrovane som vzdychla a radšej odvrátila tvár, aby nevidel, ako sa premáham.

„Naozaj to nie je nič vážne,“ zamrmlala som.

„Ale povedať mi to môžeš,“ nenechal sa odradiť. Prešla som si dlaňou po tvári.

„Bude sa ti to zdať hlúpe.“

„A možno nie. Ale to nezistíme, pokiaľ to nepovieš,“ poznamenal. Zastavila som na mieste, načo nasledoval môj príklad, a pozrela naňho.

„Ide o Snapa,“ šepla som. Dennisovi sa po tvári rozlial úsmev.

„Vieš, že som to tak nejako tušil?“ zasmial sa. Zamračila som sa, nuž hneď zmĺkol. „Tak vrav. Čo ti zasa urobil?“

„Nič, vôbec nič,“ pokrútila som pomaly hlavou. „Len mám pocit, že... že sa niečo deje.“

„Niečo deje?“ zopakoval nechápavo. Prikývla som. „Ale čo?“

„Ja neviem,“ pokrčila som plecami.

„Tak prečo máš ten pocit?“

Zahryzla som si do pery a na niekoľko sekúnd sa zadívala von oknom. Chvíľu som váhala, no napokon som sa rozhodla povedať mu, čo som našla v šuplíku v jeho kabinete.

„No, je to trochu zvláštne. Myslím, že by sa Merlinovmu rádu potešil každý,“ skonštatoval zamyslene.

„On očividne nie. Ale to nie je úplne všetko.“

Povedala som mu aj o tom liste, ktorý som tam našla. Pokúšala som sa vyrozprávať mu všetko, čo som si z neho pamätala.

„A k tomu sa celé dni tvári tak... neviem ako, ale nie je to on,“ dodala som nespokojne. „Už na nás na hodine ani nekričal, že nič nevieme. Naopak, celé nám to vysvetlil ešte raz.“

„Merlin,“ zdesene sa chytil za srdce. Mala som chuť mu zatlieskať za ten herecký výkon. No zmohla som sa len na slabý úder do hrude, načo sa zasmial. „Možno len konečne dostal rozum.“

Nepozdávalo sa mi to.

„Tak neskoro?“ zmraštila som obočie.

„Nikdy nie je neskoro zmeniť sa,“ pokrčil laxne plecami. Aj tak sa mi to nepozdávalo. A všimol si to. Pohladil ma po pleci. „Netráp sa tým, Madie. Skús radšej nejako vyriešiť problém medzi tebou a Bradleym.“

Z hrdla sa mi v tej chvíli vydral divný zvuk. Niečo medzi zastonaním, povzdychom a zavrčaním. Venovala som Dennisovi ostrý pohľad.

„Ďakujem, že si mi pripomenul ešte aj toho darebáka,“ vyhlásila som otrávene. Dennis sa už asi po stý krát v priebehu pol hodiny zasmial. Čo mi na tvári vyčarilo nepatrný úškrn. Jemne som ho capla po ramene. „Tak si bež za frajerkou. Určite je celá netrpezlivá.“

„Určite, tak ahoj,“ rozlúčil sa so mnou pobavene a pobrali sme sa každý svojím smerom.

​