Záškodníci

Ahojte, ľudia  Pfu, posledné dni som toho mala neskutočne veľa, takže po dlhšej dobe pridávam ďalšiu kapitolku. Dúfam, že sa tam nenájdu chyby, no nebolo už času na kontrolovanie. A vlastne sa mi ani nechcelo.

Mimochodom, prinášam v nej trošku tajomna  Tak si ju teda užite!

Vaša Lizy

Hmly v Škótsku som nemala nikdy rada. Boli husté a vy ste nikdy nevedeli, čo sa v nich objaví. Alebo, čo z nich na vás vyskočí. Možno nie priamo, ale dosť nečakane na to, aby ste skočili aspoň vy.

Tak nejako to bolo aj v mojom prípade a práve teraz. Mala som v pláne zájsť k jazeru. Nekontrolovateľný sneh sa konečne prestal sypať z bledej oblohy a vykuklo slnko na niekoľko dní. Aj teplota vystúpila o zopár maličkých stupňov hore a roztopila bielobu po celom okolí Rokfortu. Ale niečo za niečo, ako sa hovorí. A práve dnes ma prekvapila už spomínaná hmla.

Prešlo niekoľko týždňov, február bol v plnom prúde. A už aj na konci. Na všetkých začínala útočiť jarná nálada, všetko sa zdalo byť krásne, plné života, jasné. Jasné ale nebolo teda vôbec nič, PRE MŇA NIE! Vzhľadom k tomu všetkému, čo sa predtým udialo. Dennisovi som sa vyhýbala, ako sa len dalo, a Bradleymu rovnako tak. Čo bolo pomerne ťažké, keďže som s ním mávala denne niekoľko hodín. Ale mimo vyučovanie som to zvládala veľmi šikovne. Zašívala som sa striedavo v knižnici, v klubovni, v izbe, na balkónoch na druhom podlaží v Severnej veži, v nejakej starej triede a potom i v nejakej inej, kde by nemohol (alebo nechcel) prísť.

A odrazu na mňa vyskočila nejaká vysoká tmavá postava. V prvom momente mi napadlo, že je to Snape. Moje desivé predstavy, ako ma mučí a robí s mojimi vnútornosťami bláznivé pokusy vo svojom laboratóriu, napokon preťal hlas.

„Madison, prepána, vyľakala si ma,“ vydýchol chlapčenský hlas. Zdvihla som hlavu a pozrela mu do tváre.

„Bradley,“ oslovila som ho nenadšene.

„Hľadal som ťa,“ oznámil mi. V jeho hlase som začula napätie. Pozdvihla som obočie.

„Áno? V tej hmle?“ kývla som hlavou za jeho chrbát, kde sa už tá hustá hmla začínala pomaly dvíhať. Neodpovedal. A myslím, že neprepočul sarkazmus v mojom hlase. Povzdychla som si. „Čo potrebuješ?“

Zamrvil sa na mieste a rukou si postrapatil vlasy.

„Vlastne som len chcel vedieť, ako sa máš,“ odvetil. Chvíľu som naňho neveriacky hľadela.

„Celkom fajn, Bradley, ďakujem,“ odpovedala som stroho. Už som vôkol neho chcela prejsť, no zastavil ma vlastným telom. Vzhliadla som k jeho tvári.

„Vyzerá to tak, že Snapa prešlo to trápenia ťa,“ skonštatoval. Prižmúrila som oči.

„No áno, vyjasnili sme si to, ak to takto môžem nazvať,“ prikývla som laxne. „Navyše, počul náš rozhovor. Takže už vie, že ten nápis som nenapísala ja, ale ty.“

Očividne ho moje slová zarazili. Odtiahol sa odo mňa o kúsok a pritom zmraštil obočie.

„Prečo ma teda nepotrestal?“

„Pretože je to už dávno za nami,“ vysvetlila som netrpezlivo. „Obaja sme toho názoru, že je lepšie nerozoberať to všetko, čo sa stalo.“

„Obaja ste toho názoru,“ zopakoval zvláštne cudzím hlasom. Prikývla som. „Takže sa zdá, že si skvele rozumiete.“

Nemusela som byť nejako veľmi múdra ani obzvlášť vnímavá, aby som pochopila, že to, čo z jeho tela kričí, je žiarlivosť. V duchu som sa uškrnula.

„Nuž áno,“ opäť som prikývla. „To všetko nás primälo uvedomiť si, čo vlastne cítime,“ pokračovala som nenútene, načo nechápavo stiahol obočie, „chodíme spolu. Už niekoľko týždňov.“

Takto nehorázne a nepredstaviteľne mu klamať stálo za ten pohľad na výraz v jeho tvári. Toľký šok a ohromenie som uňho ešte nevidela. Musela som sa hlasno zasmiať.

„Len žartujem, Bradley. Nikdy by som nechodila so svojím profesorom a najmä nie človekom, ktorý si ma tak veľmi málo váži. Som rada, že to vieš,“ doložila som chladne. Prešla som vôkol neho a už konečne odkráčala preč.

Aj keď hmla ešte stále celkom nezmizla, neodradilo ma to od toho, aby som zašla k jazeru. Bol to môj pôvodný plán a nechcela som ho len kvôli tomu zmeniť. Potrebovala som byť sama. Srdce mi silno udieralo do rebier. Nebolo to tým hnevom, ktorý som pocítila po tom, ako rýchlo naletel. Bolo to Bradleyho samotnou prítomnosťou. Ešte vždy mi z neho búšilo srdce. Mala som pocit, akoby sme boli len na začiatku. Akoby sme sa spoznávali. Čo nebola pravda. Poznali sme sa príliš dlho a zažili príliš veľa. Žiaden začiatok sa už konať nemohol.

Po druhý krát za tak krátky čas na mňa niekto z tej hmly vyskočil. Srdce mi takmer vyletelo von krkom. Pozrela som tomu darebákovi, čo ma tak vydesil, do tváre. Udržala som v sebe povzdych aj všetky nadávky, ktoré sa mi drali na jazyk.

„Profesor Snape,“ oslovila som ho diplomaticky. Na tvári sa mu objavil úškrn.

„Keby ste pánovi Reesovi nepovedali, že iba žartujete, určite by vaše vyhlásenie považoval za pravdivé, slečna Dickinsonová,“ zatiahol. Potichu som si povzdychla.

„Áno, nuž,“ chcela som pokračovať, no nevedela som, čo na to povedať. Keby som bola vedela, že je Snape na blízku a počúva nás, nič také by som nebola povedala.

Moja nervozita ho očividne pobavila. Prekrížil si ruky na hrudi.

„Takto pokojne klamať, muselo vás to stáť veľa síl,“ skonštatoval uštipačne. Jeho tón sa ma trochu dotkol. Vystrela som sa do celej svojej výšky a vytrčila bradu.

„Ani nie, mám skvelého učiteľa,“ ostro som mu pozrela do očí, aby pochopil, že som tým myslela jeho. Už sa nadychoval na odpoveď, no ja som vôkol neho rýchlo prešla a hrdo odcupkala z jeho dosahu.

O niekoľko hodín neskôr som už sedela vo Veľkej sieni a kúzlom si sušila oblečenie. Cestou ma zastihol slabý dážď, no stihol ma poriadne zmočiť.

„Tak tu si,“ ozvalo sa vzdychnutie. Práve si k stolu prisadli baby a ten vzdych zo seba vydala Dory. Usmiala som sa pri pohľade na ich kritické pohľady.

„Bola som pri jazere,“ objasnila som. Ešte som nad sebou naposledy mávla prútikom a odložila ho. „Čo ste robili vy?“

Miona znenazdajky mávla rukou k Ginny. Nechápavo som na ňu pozrela, keď potriasla hlavou. Chvíľku trvalo, kým mi to došlo. Zoširoka som sa usmiala.

„Vy ste jej ostrihali vlasy?“ neveriacky som pozrela to na Mionu, to na Dory. Obe horlivo prikývli. Nuž som pozrela späť na Ginny. „Vyzerá to skvele, Ginny. Naozaj úžasne. Som si istá, že sa to bude páčiť aj Harrymu.“

Ginny sa zvesela zasmiala. Už išla niečo povedať, keď vtom predo mňa na stôl dopadla akási kniha. Pozrela som na ňu.

Nadprirodzené bytosti a ich výskyt.

Pootočila som sa, aby som sa uistila, že ten, kto mi tu takto hodil tú knihu, bol Snape. Stál za mojím chrbtom a mračil sa.

„Strana stošesťdesiatpäť, zajtra po obede, ako vždy,“ doložil kútikom úst, zvrtol sa na päte a odkráčal preč.

„To bolo rýchle a stručné oznámenie, že zajtra zaňho opäť supluješ hodinu,“ skonštatovala pobavene Dory.

S povzdychom som sa otočila späť. Niekoľko sekúnd som sa dívala na knihu pred sebou. Napokon som ju otvorila a nalistovala potrebnú stranu.

„Duchovia,“ naklonila sa Miona ponad stôl, aby si prečítala názov kapitoly. Potom sa usadila späť a povzbudivo sa usmiala. „To nie je ťažké. Zvládneš to, tak ako aj predtým.“

Zaklapla som knihu, ráznejšie než som chcela. Odsunula som tanier a vstala.

„Idem do izby a radšej sa pripravím, keďže mi nedal žiadne poznámky,“ oznámila som im.

Všetky tri len prikývli. Nuž som frustrovane zamierila na internát. Na tých malých darebákov som sa tešila. Ale netešilo ma akurát to, že som si k tomu musela urobiť poznámky, aby som vedela, čo hovoriť. Strata času.

V to ráno sa mi vstávalo veľmi ťažko. Celú noc som sa prevracala kvôli zlým snom. Počas vianočných prázdnin, keď som sa pohádala so Snapom, sa mi veľmi často snívalo o vojne. Potom to ale na chvíľu ustalo. Zhodou náhod dňom, kedy som si to so Snapom vyjasnila. Skutočne zaujímavá náhoda (irónia, samozrejme). A dnes v noci sa mi o vojne snívalo znova. Našťastie som už nemusela zažiť konfrontáciu so záchodovou misou.

„Tak čo? Si pripravená?“ spýtala sa ma Dory s úškrnom, keď sme kráčali z Veľkej siene. Ony teraz mali voľno, no ja som išla na hodinu s prvákmi.

Pozrela som to na poznámky v mojich rukách, to na Dory.

„Nie,“ zamrmlala som, „ale snáď to nebude taká katastrofa.“

„Už si to predsa zvládla dvakrát, teraz to už bude malina,“ poznamenala Miona.

Všetky tri mi venovali povzbudzujúci úsmev a rozdelili sa. Vo chvíli, keď som vyšla spoza rohu, ozvalo sa zvonenie.

„Slečna!“ vyhŕkol zo seba nadšene Flynn.

V tej chvíli na mňa pozrela celá banda tých malých krpcov. Na tvárach sa mi objavil veselý úsmev, keď ma zbadali prichádzať k učebni. Zasmiala som sa. Predrala som sa cez nich a mávnutím prútika otvorila učebňu.

„Znova nám suplujete hodinu?“ spýtalo sa akési dievčatko.

„Áno, už znova,“ usmiala sa na ňu ponad plece. Otvorila som dvere a vošla dnu. Hneď ma nasledovali, usádzajúc sa pritom na svoje miesta. Ja som zamierila ku katedre. „Za celý pobyt na tejto škole som nezažila toľko suplovaných hodín. Máte veľmi veľké šťastie.“

Položila som si veci na stôl a otočila sa tvárou k triede. Už sedeli na svojich miestach, trpezlivo čakajúc.

„Neviete, čo je zas s profesorom Snapom?“ spýtal sa ma chlapec z poslednej lavice. S úškrnom som zavrtela hlavou.

„Okrem toho, že mi profesor Snape prikáže robiť niečo, čo by mal robiť on sám, sa mi nezdôveruje,“ povedala som vľúdne. Tľapla som si rukami o stehná a zdĺhavo vydýchla. „Tak sa teda pusťme do práce. Dnes máme hovoriť o duchoch. Tak si nalistujte stranu stošesťdesiatpäť.“

Hodina prebehla vcelku pokojne. Študenti boli trochu neposední, ale to asi iba kvôli toľkej radosti, že nemuseli mať hodinu s tým desivým profesorom. Keď som napokon hodinu ukončila so slovami, že musia do budúcej hodiny napísať tridsaťcentimetrovú prácu o duchoch, zatvorila som za nimi dvere a ťažko si povzdychla. Nezdalo sa, že by ich tá úloha nahnevala- počas hodiny toho hovorili veľa na tú tému. A Snape sa určite len poteší, že som im konečne aj dala niečo urobiť.

Kým som si do brašny strkala poznámky, uvažovala som nad tým, prečo vlastne Snape nemohol odučiť túto hodinu. Čo sa zasa stalo? Kde bol? Prehodila som si tašku cez plece. Ešte som skontrolovala veci na katedre, či sú na svojom mieste. Pohľad mi ale samovoľne zabehol k dverám do jeho kabinetu. Chvíľu som sa na ne zamyslene dívala. Potom mi to však nedalo. Pozrela som sa za seba, aby som sa uistila, že tu nik nie je. Podišla som k dverám, chytila kľučku a opatrne stlačila. Zarazilo ma, keď som zistila, že nie je zamknuté. Vošla som teda pomaly dnu.

Srdce mi trochu silnejšie udieralo do hrude, no nedbala som. Teraz ma poháňala zvedavosť. Chcela som objaviť niečo zaujímavé. Nejaké Snapove tajomstvá. Privrela som dvere a obzrela sa vôkol seba. Mal tu čisto, všetko bolo pekne poukladané, na svojich miestach. Neprekvapilo ma to. Snape bol vždy perfekcionista. Podišla som k policiam s knihami. Nič zaujímavé. Čierna mágia, Obranná mágia, Elixíry, Elixíry pre pokročilých, Zakázané kúzla a kliatby. Ten názov poslednej knihy sa mi pozdával. Vytiahla som ju a rýchlo prelistovala. Vyzerala zaujímavo, no Snape by mi ju niky nepožičal. Vrátila som ju teda na svoje miesto a presunula sa k malej skrini v rohu. Otvorila som ju.

Z hrdla sa mi vydral tlmený smiech. Nachádzali sa v nej Snapovej tajné zásoby whisky a ďatelinového piva. A mal tam toho hojne. Páni, ten sa nezdá. Odkiaľ ich vlastne toľko vzal? Čo ak ich ukradol? Mala by som to nahlásiť. Alebo radšej si jednu či dve fľaše ďatelinového piva vziať. Nie! To by si všimol! A tak som radšej skriňu zatvorila. Otočila som sa späť čelom k miestnosti. Obzrela som si ju.

Napokon som podišla k jeho stolu. Položila som mu naň knihu, ktorú mi dal včera. Keď vtom som si všimla pootvorený spodný šuplík. So stiahnutým obočím som prešla vôkol stola, sadla si na Snapovu stoličku a otvorila šuplík. Vykúkali z neho na mňa pergameny. Niektoré staré, niektoré celkom nové. Rýchlo som sa v nich začala prehrabovať. No nenašla som medzi nimi žiadne dostatočne zaujímavé.

V strednom šuplíku mal nejaké obálky. Chcela som ich otvoriť a zistiť, čo v nich je, no všetky boli zapečatené. On ich ešte neotvoril? Prečítala som si teda aspoň mená odosielateľov. Nikoho z nich som nepoznala. No muselo ich v tom šuplíku byť aspoň tridsať. Napokon som ho zatvorila a otvorila úplne vrchný. Vyrazilo mi dych.

Na samom vrchu bol položený zarámovaný pergamen. Trasúcimi sa rukami som ho vytiahla.

„Merlinov rád prvého stupňa,“ šepla som. Bol to Snapov Merlin rád. Prečo ho ale mal v zásuvke? No prečo asi? Snape oň nestojí! Sama si mu to predsa povedala pred dvoma mesiacmi, Madison!

Nazrela som späť do šuplíka. Položila som rámček na stôl a vzala do rúk malú bielu škatuľku so striebornou stužkou. Opatrne som ju otvorila. Na červenom zamatovom vankúšiku pokojne ležal strieborný odznak s nápisom Severus Snape, Merlinov rád prvého stupňa.

Dlhú chvíľu som sa naň dívala. V hrudi som cítila tlak. S povzdychom som škatuľku zatvorila, uviazala stužku a vrátila to späť do šuplíka. Všimla som si však nejaký zložený pergamen zle zastrčený v obálke. Váhala som. Nebola som si istá, či chcem vedieť, čo v ňom je napísané. Zvedavosť mi však nedala ani dýchať.

Vytiahla som pergamen z obálky. Keď som ho roztvorila, niečo sa mi na ňom zdalo zvláštne. A hneď mi aj došlo čo. Bol veľakrát rozložený a potom zas zložený. Niekto ho často čítal. Snape? Určite áno, keď patril jemu. Pohľadom som zabehla k podpisu. Tvoja Monique. Pozdvihla som obočie od toľkej zvedavosti a začala ho čítať.

Drahý Severus,

Ani neviem, ako by som sa Ti mala poďakovať. Za všetko, čo si urobil. Pre nás, pre celý čarodejnícky svet. Viem, že je veľa tých, ktorí Ti nejakým spôsobom poďakovali, a tiež, že Ťa to už unavuje. Ale chcem, aby si vedel, že neexistuje spôsob, akým Ti dostatočne poďakovať.

Som na Teba nesmierne hrdá. A som šťastná, že si prežil. Neviem, akým zázrakom sa Ti to podarilo. No Ty si bol vlastne vždy hrdina a vždy si si našiel svoj spôsob, ako dosiahnuť, čo si si zaumienil. Keď sa ku mne dostali správy, že si takmer umrel a že ležíš v Nemocnici Sv. Munga v Londýne vo veľmi zlom stave, takmer som sa vzdala nádeje. Bála som sa, že už nikdy neuvidím Tvoju tvár.

Celkom chápem, že si teraz veľmi vyťažený- uzdravovaním sa a pripravovaním na opätovný nástup na Rokfort (aj tie správy sa ku mne dostali)- no nič si neželám viac, ako sa s Tebou stretnúť. Túžim vedieť všetko. Ako sa máš, ako sa Ti zatiaľ darí. Viem, že to je pre Teba možno ťažké. No chcem, aby si vedel, že sa o Teba a Tvoj život zaujímam. Chcem zabudnúť na naše posledné stretnutie a tú hádku. Keby som bola vedela, že sa o niekoľko mesiacov stane to, čo sa stalo, nikdy by som Ti nepovedala tie otrasné veci.

Preto dúfam, že prijmeš moje pozvanie a stretneš sa so mnou.

Želám Ti skoré uzdravenie a...

Ďalej som však nestihla dočítať. Začula som totiž buchnutie dverí. Rýchlo som zložila pergamen, vložila ho do obálky a všetko nahádzala späť do šuplíka. Zatvorila som ho a chcela podísť k dverám, keď sa odrazu rázne otvorili.

„Čo tu robíte?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Až som nadskočila. Otočila som sa na päte. Pri dverách stál Snape, zamračený Snape.

„Len som vám chcela vrátiť tú knihu,“ ukázala som na tú na stole.

Stiahol obočie. „Mohli ste ju pokojne nechať v učebni a nemuseli sa tu vlúpať.“

„Bolo otvorené,“ oznámila som krotko. Zvrchu si ma prezrel pohľadom.

„Tak ste si povedali, že to tu preskúmate,“ zatiahol. Naprázdno som preglgla. Som si istá, že niečo tušil. A musela ma prezradiť aj moja tvár. Neviem totiž v podobných situáciách klamať. A možno aj začul moje srdce, ktoré mi rýchlo a silno udieralo do hrude.

„Nie, ja len,“ chcela som sa nejako obhájiť, no zistila som, že neviem, čo vlastne povedať. Napokon som len vzdychla a opatrne mu pozrela do očí. „Prepáčte, pane. Už sa to nestane.“

„Tak to vám radím,“ odsekol nepríjemne. „Teraz choďte. Pokiaľ sa nemýlim, tak ešte máte hodinu.“

„Nie, pane, nemýlite sa,“ zamrmlala som. Podišla som k dverám. Snape sa od nich odlepil, prešiel vôkol mňa a zamieril k stolu. Na poslednú chvíľu som sa k nemu otočila. „Mimochodom,“ odkašľala som si, načo na mňa spýtavo pozrel, „hodina prebehla v poriadku. A do budúcej hodiny majú napísať tridsaťcentimetrovú prácu.“

Premeral si ma pohľadom. Rozopol si cestovný plášť a stiahol ho zo seba.

„Opravíte ich.“

„Čože? Ale prečo ja? Vy ste tu profesor,“ namietala som. Prečo by som to mala robiť ja? Mám dosť svojej práce. On nemá čo robiť!

„Pretože ste im tu prácu dali urobiť vy, slečna Dickinsonová,“ vysvetlil uštipačne. Stiahla som obočie.

„To preto, lebo ste sa sťažovali, že sú kvôli mne leniví,“ obraňovala som sa. Prehodil plášť cez stoličku a tvrdo mi pozrel do očí.

„Povedal som, že to urobíte vy, tak to aj urobíte,“ povedal chladne. „A teraz odíďte.“

Posledné slová povedal rázne a mrazivým tónom. Zaťala som päste.

„Využívate svoje postavenie, aby ste si niečo dokázali,“ precedila som pomedzi zuby. Dvoma veľkými krokmi podišiel ku mne, schytil ma za habit a neohrabane vyhodil z jeho kabinetu. „A toto tu o tom len svedčí!“

„Zmiznite,“ prikázal. Spľasla som. „Kým vám nedám trest.“

Niekoľko sekúnd som naňho hľadela. Jeho hlas bol nejaký zvláštny. Vôbec nebol taký chladný a odmeraný ako pred malou chvíľou. Skôr znel znavene. A možno ešte niečo. Ale na to som si v spojitosti s ním ani nedovolila pomyslieť. Venoval mi posledný pohľad a zabuchol mi pred nosom dvere. Chvíľu som tam ešte stála. Pred sebou som stále mala jeho lesklé oči. A ten zvláštny pohľad v tvári.