Záškodníci

Ahojte! Mám tu pre vás ďalšiu kapitolku  Madison v nej trošku stratí nervy a doplatí na to nielen ona, ale predovšetkým osoba, ktorá sa bude nachádzať v dosahu jej prútika 

Tak vám prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

„Pedagogické minimum?“ zopakovala Dory, akoby si nebola celkom istá, či rozumela správne. Kráčali sme do Veľkej siene na raňajky a s Ginny a Hermionou ma prinútili porozprávať im o včerajšej návšteve riaditeľne.

„Áno, počula som už o tom,“ pritakala Miona, „no nevedela som, že by to Snape navrhol a predovšetkým dovolil.“

„Aký je? Ty jediná z nás si s ním hovorila. Aký bol? Zmenil sa aspoň trochu? A poďakoval sa ti vôbec, alebo na to aspoň niečo povedal?“ vyzvedala Ginny.

To už sme boli vo Veľkej sieni. Všetky sme pozreli k profesorskému stolu, kde sedel práve spomínaný profesor a lenivo si odpíjal zo šálky. Ešte aj vo chvíli, keď sme si sadali za stôl, sme naňho zazerali. Asi na sebe zacítil náš pohľad, pretože nám ho opätoval. Na mne sa mu pohľad zastavil dlhšie ako na nich a pritom sa trochu zamračil.

„Bol ma navštíviť- Dory, ty o tom vieš,“ letmo som na menovanú pozrela. „Poďakoval sa mi. Ale... bol stále rovnaký, aj vtedy, aj včera. Ale myslím, že.... že je trochu mäkší. Možno to bude len tým, že si teraz viac váži život... alebo ktovie prečo.“

Na chvíľu nastalo ticho. Ja som si zatiaľ do šálky naliala kávu.

„Tak, čo chceš teda robiť?“ prerušila to ticho Dory. Povzdychla som si.

„Nemám tušenia,“ priznala som, „musím si to premyslieť.“

Počas celej hodiny dejín mágie som premýšľala len nad tým pedagogickým minimom. Sama som nevedela, či to chcem alebo nie. Či ešte stále chcem byť profesorkou. No lepší predmet som si vybrať nemohla, pretože som si bola stopercentne istá, že ak by som sa rozhodla pre to pedagogické minimum, Snape by ma naučil veľmi veľa. Nech bol, aký bol, odmeraný, sarkastický a občas veľmi krutý, bol to najlepší profesor na tejto škole.

Keď som neskôr zišla do žalárov na hodinu elixírov, už automaticky som čakala, že z rohu tmavej miestnosti vyjde profesor Snape. Potom som si ale uvedomila, že je to vlastne tretí rok, čo ma Slughorne učí elixíry a na chvíľu som mala chuť zasmiať sa sama nad sebou a nad svojou zábudlivosťou.

Ale ak som mala priznať, bola som rada, že tu predo mnou nestál Snape. Nechcela som, aby vyzvedal, ako som sa rozhodla. Hoci som si bola takmer úplne istá, že na zajtrajšej hodine OPČM sa ma na to spýta. No mýlila som sa.

Keď som na ďalší deň nervózne dorazila do učebne a zbadala za katedrou sedieť Snapa, zovrelo mi vnútornosti. Nielen preto, že som ešte stále nepoznala odpoveď, ale aj kvôli tomu, ako vyzeral. Dnes bol mimoriadne bledý a jeho uhľovočierne vlasy mu viseli popri tvári celkom bez života. Pomaly som si sadla do lavice, bez žmurknutia naňho hľadiac. Až do chvíle, kým mi pohľad neopätoval. Sklonila som hlavu a radšej si z brašny vytiahla knihu. V okamihu, keď som ju položila na stôl, prehovoril. Neviem, čím to bolo, no pri zvuku jeho hlasu, ktorý bol ešte stále trochu zachrípnutý, mi po chrbte prebehli zimomriavky.

„Tento rok, ako všetci dobre viete, vás čakajú tie najdôležitejšie skúšky za celé vaše štúdium na tejto škole,“ prehovoril rovnako chladne ako vždy a naďalej lenivo sedel na stoličke. Niekoľko sekúnd mlčal, prezerajúc si celú triedu upreným pohľadom. „Preto chcem každého jedného z vás varovať, že ak sa konečne nezačnete pripravovať na každú hodinu, ktorú so mnou budete mať, v MLOK-och neuspejete. Nie preto, že budete aj naďalej takí tupí, ale preto, lebo vám to nedovolím ja. Vaše výsledky na koncoročných skúškach bude ovplyvňovať aj vaše správanie na mojich hodinách, disciplína a snaha uspieť. Dúfam, že ste ma pochopili a nesklamete ma, tak ako väčšina študentov pred vami. Teraz si otvorte knihy a prečítajte si úvod.“

Zvyšok hodiny nám len hovoril o skúškach a o tom, ako veľmi dôležité sú. A aj o tom, čo nás na hodinách bude čakať. Vcelku to bola príjemná hodina. Vlastne, Snape nebol nikdy predtým príjemnejší. Ak odhliadnem občasné sarkastické poznámky, ktoré si zaiste nemohol odpustiť.

Keď sa hodina skončila, čakala som, že ma zastaví a bude chcieť vedieť moje rozhodnutie. No on mi len venoval dlhý pohľad predtým, než som vyšla z učebne.

Prvá hodina transfigurácie s novou profesorkou nedopadla práve najlepšie. A myslím, že som si u nej neurobila dobré meno. Stačila som vojsť do učebne a hneď som vedela, že toto nebude dobrá hodina. Myšlienkami som totiž celý čas bola pri profesorovi Snapovi. Nemohla som prestať myslieť na jeho nezdravo bledú tvár a v neposlednom rade aj na pedagogické minimum.

„Dobrý deň, študenti,“ ozval sa hlas profesorky a všetci sme hneď zmĺkli. Vstala, prešla vôkol svojho stola a postavila sa k prvej lavici, odkiaľ si nás všetkých prezrela. Bola štíhla a vysoká a vyzerala dosť mlado. Dlhé plavé vlasy mala zviazané do dlhého vrkoča. Na prvý pohľad pôsobila prísne a ja som mohla len dúfať, že nebude taká ako Snape. Dvoch Snapov by som teda neprežila. „Som profesorka Mayerová a ako už viete, budem vás učiť transfiguráciu. Vaše mená ešte nepoznám, takže ma budete musieť ospravedlniť, ak si nebudem vedieť spomenúť alebo sa zmýlim. Predtým, než začneme pracovať, chcela by som požiadať mojich študentov, teda Chrabromilčanov, aby ste dnes o siedmej boli všetci v klubovni. Chcem s vami hovoriť. Preto to, prosím, povedzte aj ostatným. A teraz k samotným hodinám...“

Na chvíľu som ju prestala počúvať. Premýšľala som nad tým, čo také od nás môže chcieť. No napokon som to nechala tak, veď sa to dozviem večer. Upriamila som svoju pozornosť späť na profesorku.

„Dnes si vás len otestujem. Chcem vedieť, či si pamätáte kúzlo Avis z minulého školského roka. Tak si vyberte prútiky a skúšajte,“ na jej pokyn sme si všetci vytiahli prútiky a vystreli ich pred seba.

Niekoľko sekúnd mi trvalo, kým som sa rozpamätala na pohyb rukou. Nuž som mávla prútikom, vysloviac pritom zaklínadlo. Nič sa nestalo. Pozrela som na Dory vedľa mňa. Zdalo sa, že ani jej sa to na prvý krát nepodarilo. Vymenili sme si teda pobavené pohľady a skúsili to znova. No opäť mi to nevyšlo. Ani na tretí a štvrtý krát.

„Len pokojne, musíte sa poriadne sústrediť,“ povzbudzovala nás profesorka, ktorá sa prechádzala po triede a pozoroval, ako nám to ide. „Tí šikovní, ktorým sa to podarilo, pokúste sa pomôcť ostaným, ktorým to veľmi nejde.“

Povzdychla som si. Zhlboka som sa nadýchla a mávla prútikom. Pocítila som v ruke tú vlnu mágie vychádzajúcej z prútika, no stále sa mi nepodarilo nič vyčariť. Ani jedného jediného vtáčika.

„Nezabúdajte na presný pohyb,“ pripomenula profesorka. Práve stála za mojím chrbtom. Obzrela som sa za ňou, to už kráčala k zadným laviciam.

Odrazu som si to všimla. Až mi srdce silno vrazilo do hrudného koša, akoby odtiaľ chcelo vyskočiť. A niekde tam na tom mieste ma nepríjemne pichlo. To, ako sa Bradley žiarivo usmieval na jednu Bystrohlavčanku a ako jej „pomáhal“ s čarovaním. Odfrkla som si a otočila sa späť.

Chvíľku som sa ešte pokúšala vyčariť vtáčiky, no vôbec sa mi nedarilo. A keď som začula veselý smiech odniekiaľ zozadu, išlo ma roztrhnúť. Stisla som ruky v päste.

„Madie, pomôžem ti?“ spýtal sa ma znenazdajky ten známy hlas.

„Nie, ďakujem, zvládnem to aj sama,“ zavrčala som pomedzi zuby, ani som naňho nepozrela. Zdvihla som prútik do vzduchu a už som chcela vysloviť zaklínadlo, no Bradley sa nedal odradiť.

„No tak, Madie,“ zatiahol, až som v tej chvíli zatúžila len po tom, aby mi zmizol z očí a nechal ma na pokoji, „vidím, že ti to nejde, tak mi dovoľ pomôcť ti.“

„Povedala som, že to zvládnem aj sama!“ neovládla som sa a vykríkla na celú triedu. Otočila som sa pritom k nemu. A ani som si neuvedomila, že mi od zlosti vyletela ruka s prútikom k nemu a v jednom okamihu sa jeho prsty na ľavej ruke zmenili na ihlice. Zhrozene som zhíkla a cúvla vzad, spustiac ruku k telu.

„Madison, dočerta! Čo si to urobila?! Oprav to nejako!“ takmer až hystericky zvolal Bradley a vyľakane hľadel na svoju ruku.

Vtom k nám pribehla profesorka Mayerová.

„Prepána, slečna, čo ste... ako ste to...?!“ očividne profesorka nevedela nájsť tie správne slová. Po sekunde sa spamätala. Vytiahla prútik a mávla ním, no z nejakých neznámych príčin sa kúzlo nezrušilo. Bradley mal aj naďalej namiesto prstov ihlice. A v tej chvíli sa zatváril ešte zhrozenejšie ako predtým. Profesorka to skúsila ešte raz a keď ani to nefungovalo, nervózne si odkašľala. „To nič, nič sa nedeje, teraz pôjdete so mnou do Nemocničného krídla, madam Pomfreyová vám to napraví.“

Chytila Bradleyho za plecia a pomaly ho viedla k dverám. Predtým, než s ním vyšla na chodbu, otočila sa k nám.

„Hodina sa končí, študenti. Poupratujte za sebou a môžete ísť,“ prikázala. „A vy, slečna,“ prísne na mňa pozrela, „o piatej vás očakávam v mojom kabinete.“

Nato vyšla na chodbu. Zúfalo som vydýchla.

„Dočerta, Madie, začínam sa ťa báť,“ povedala Dory vedľa mňa.

„To si trochu prehnala, Madison,“ skonštatovala Miona o niekoľko minút neskôr, keď sme už sedeli vo Veľkej sieni a obedovali. Ja som sa vo svojom jedle len prehrabovala. Cítila som trochu výčitky.

„Nebolo to naschvál,“ zamrmlala som na vlastnú obranu. „Veď viete, aké je ťažké ovládať mágiu v takomto stave.“

„Myslíš, že ti Mayerová dá nejaký nechutný trest?“ opatrne sa spýtala Dory. Vzdychla som.

„Neviem, ale dúfam, že nie.“

„Ihlice? Prečo práve ihlice?“ nechápavo, no zároveň i pobavene na mňa pozrela Ginny. Sama som nevedela, prečo som použila práve to kúzlo. Nuž som len pokrčila plecami, načo sa Ginny zasmiala. „Mayerová by ti za to mohla pridať body. Perfektne si jeho prsty pretransformovala na ihlice. Veď to je to, čo nás učí- transfiguráciu. Môže byť tak akurát hrdá a nie naštvaná.“

Musela som sa potichu zasmiať. Ginny sa podarilo povzbudiť ma. A to až natoľko, že som na to nemyslela až do chvíle, kým som nemusela ísť za profesorkou.

Presne o piatej som zaklopala na dvere jej kabinetu. Keď sa zvnútra ozval jej hlas, vošla som dnu.

„Len poďte,“ pokývala hlavou a ukázala na stoličku pred ňou. Zatvorila som za sebou, pomaly podišla k nej a posadila sa na ponúkanú stoličku. Chvíľku sa na mňa mračila, až sa napokon oprela o operadlo a zhlboka si vzdychla. „No, slečna Dickinsonová, neurobili ste na mňa teda práve najlepší prvý dojem. Ste si toho vedomá?“

„Áno, pani profesorka,“ utrúsila som.

„Je vám, dúfam, jasné, že by ste si za to zaslúžili trest,“ spýtavo pozdvihla obočie.

„Áno, pani profesorka,“ zopakovala som.

„Nedám vám ho, ani vám nestrhnem body, keďže ešte žiadne nemáte. Ale musím trvať na tom, aby ste pána Reesa navštívili v Nemocničnom krídle,“ rýchlo som na ňu pozrela, „a ospravedlnili sa mu.“

Už som otvárala ústa, že niečo poviem, no nedovolila mi to.

„A nielen to, slečna Dickinsonová,“ pokračovala ďalej, „pomôžete madam Pomfreyovej s pánom Reesom. Zapríčinili ste jeho zranenie, tak mu teda pomôžete dostať sa z toho. Madam Pomfreyová je veľmi šikovná, povie vám, čo robiť.“

„Ale keď on-“

„Iste, pani riaditeľka mi povedala, ako to bolo- medzi vami,“ opäť mi nedovolila reagovať. „Ale takto sa problémy neriešia. Navyše, žiarlivosť nie je pekná vlastnosť, najmä u mladej dámy. A teraz choďte. Madam Pomfreyová vás už čaká.“

„Áno,“ opäť som len krotko prikývla. Vstala som a predtým, než som vyšla von, venovala som jej posledný nesmelý pohľad.

Do Nemocničného krídla som došla maximálne frustrovaná. Ešte stále som sa cítila previnilo, no teraz sa k tomu pridal aj hnev a nechuť vidieť ho. No musela som sa prekonať. Nuž som pomaly vošla dnu a zatvorila za sebou. Nebolo ťažké nájsť Bradleyho, bol jediným pacientom. Nesmelo som k nemu podišla. A až v tej chvíli si ma všimol.

„Ahoj,“ pozdravila som mu jemne. Kývol hlavou.

„Á, slečna Dickinsonová, tak ste tu,“ ozval sa nadšený hlas madam Pomfreyovej, ktorá vyšla zo svojho kabinetu. Podišla až k nám. „Výborne, výborne. Už som myslela,  že sa nedostavíte. Ale poznám vás a viem, že profesorov vždy počúvnete.“

„Čo?“ nechápavo sa spýtal Bradley. Skákal pritom pohľadom zo mňa na ošetrovateľku.

„Slečna Dickinsonová mi tu dnes až do večierky bude vypomáhať,“ objasnila mu bezstarostne. Ja som sa tak ale necítila.

Odfrkla som si. A vraj trest vám nedám, slečna Dickinsonová.

„Už sa neviem dočkať,“ zamrmlala som si popod nos. Už som chcela od neho odísť, no madam Pomfreyová ma zastavila.

„Na niečo ste zabudli, slečna. Nemyslite si, že sa tomu vyhnete,“ a pritom sa na mňa veľavravne zadívala.

Zaťala som päste. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla, otočila sa späť k Bradleymu a pozrela mu priamo do tváre.

„Prepáč, Bradley, veľmi ma to mrzí. Nechcela som tvoje prsty premeniť na tie ihlice, skrátka to šlo samo,“ dostala som zo seba. Ošetrovateľka si hlasno odkašľala a Bradley trochu podvihol obočie. Spustila som plecia a pokračovala už oveľa miernejšie a úprimnejšie. „Veď vieš, ako to je, keď sa nahneváš. A mňa len rozladilo to, že mi to nešlo a potom... no nič, skrátka ma to mrzí. Ešte raz prepáč.“

„V poriadku,“ prikývol napokon.

„Skvelé, tak sa poďme pustiť do práce!“ vyhlásila Pomfreyová. „Vyberte si prútik, Madison, ukážem vám, ako na to.“