Záškodníci

Ahojte  No, viac ako polovicu prázdnin už máme za sebou, čo teda nie je veľmi povzbudivé, aspoň pre mňa nie. Verím ale, že si ich užívate naplno. Dnes tu mám ďalšiu kapitolku a dávku úžasného Severusa​. Tak dúfam, že sa bude páčiť.

Príjemné čítanie vám prajem

Vaša Lizy

Celú noc som prebdela. Sedela som na svojej posteli a hľadela von oknom. Viečka sa mi ani trochu nezdali byť ťažké. Práve naopak. Mala som pocit, že by som takto hore mohla byť aj celé dni a necítila by som únavu.

Premýšľala som neustále nad celým dňom. Nad Dennisovými slovami. Ako sa to mohlo stať? Ako ku mne môže niečo cítiť? A prečo? Prečo mi to povedal? A prečo, doparoma, sa mi Snape dnes zdal byť tak veľmi iný- a jednoznačne to nebolo kvôli tej zmene vo vzhľade.

V hlave sa mi vírilo toľko myšlienok. Chvíľu som uvažovala nad Dennisom, chvíľu nad Bradleym, potom nad Snapom, tak nad Hermionou a jej dnešným zranením. Neskôr ma prepadli spomienky z vojny a s tým aj Colin. V tú noc som teda skutočne nemala možnosť zaspať. Takú plnú hlavu som ešte jakživ nemala.

Za oknami hradu bola ešte tma, keď som sa rozhodla vstať z postele a dať si teplú sprchu. A keď som sa po desiatkach minút vrátila do izby už aj usušená, baby už vstávali. Podišla som k Mione.

„Ako sa cítiš? Čo ruka?“ kývla som k nej.

„Trochu bolí, ale inak je to v poriadku,“ odvetila ešte zaspatým hlasom.

„Mala by si ostať v posteli a poriadne si oddýchnuť,“ poradila som jej. Vôbec ma neprekvapilo, keď rázne pokrútila hlavou.

„Madie má pravdu, Miona, včera si stratila viac než len kvapku krvi, musíš si oddýchnuť,“ pritakala Ginny. Dory ju pritom povzbudzovala prikyvovaním.

Menovaná mi pozrela do očí. Nasadila som rozhodný pohľad a trochu pozdvihla obočie. Napokon vyfúkla ako lokomotíva.

„Tak fajn,“ privolila, „ale vy si za to budete na všetkých hodinách písať poznámky, aby ste mi ich potom mohli dať.“

„Máš naše slovo,“ vyhlásila som spokojne. „A teraz spi!“

Dvojhodinovka aritmancie sa vliekla ako slimák profesorky Sproutovej. No poctivo som si zapisovala všetko, čo profesorka hovorila. Neskôr po obede som zašla za Hermionou. Dory a Ginny museli ísť McGonagallovej a Pomfreyovej podať správu o Hermioninom stave. Nuž donáška obedu priamo do postele ostala na mne.

Už som sa chystala otvoriť dvere do izby, keď som spoza druhej strany začula hlasy. Miona teda nebola sama.

„Je na tom oveľa lepšie ako včera, rýchlo sa to hojí. No bude to bolieť ešte nejaký čas, bol to veľmi hlboký rez a chvíľu potrvá, kým sa vám svaly dajú úplne do poriadku,“ vravel hlboký mužský hlas. „Nezabudnite užívať tie elixíry pravidelne, ako som vám povedal.“

Asi tým, že som v noci vôbec nespala, mi chvíľu trvalo, kým mi došlo, kto to vlastne s Mionou hovorí. A bol to Snape. Pred obedom ma zastavil a pýtal sa na jej zdravotný stav. A rozlúčil sa so slovami, že sa pri nej zastaví, aby jej ranu skontroloval.

Nechcela som ich vyrušovať, nuž som sa rozhodla počkať za dverami, kým Snape urobí, čo má. A nechcela som ani počúvať, čo hovoria. Ale nešlo tomu zabrániť a ja som bola opäť raz ako nejaký špeh. Až som zmeravela, keď Hermiona povedala moje meno.

„Včera ste stratili veľa krvi, urobili ste dobre, že ste ostali v posteli, Grangerová.“

„Vlastne, keby bolo po mojom, išla by som na vyučovanie. To Madison ma prinútila ostať tu,“ povedala Miona zvláštnym tónom. Veľmi ma zaujímalo, ako sa v tom okamihu tvárila.

Na chvíľku nastalo ticho, netuším, čo sa mohlo vo vnútri diať. No preťal ho napokon Snape.

„Áno, slečna Dickinsonová občas máva aj inteligentné nápady,“ poznamenal sarkasticky.

Prižmúrila som oči a zaťala zuby. No keď som začula, ako sa s ním Miona rozlúčila, rýchlo som zaspätkovala, tváriac sa, že ešte len prichádzam.  Snape vyšiel z izby a hoci som vedela, že je tam, prekvapilo ma to. A to tak veľmi, až som sa skoro skotúľala zo schodov. Hermionin obed mi vyletel z rúk a rozprskol sa po celej podlahe. A ja som sa už videla so zlomeninami. Snape však znova predviedol, že je perfektný. Stihol ma zachytiť predtým, než som sa zosypala na zem rovnako ako to jedlo.

Keď som už stála nohami pevne na zemi, dovolil si pustiť ma. Takmer mi svojimi prstami rozmliaždil zápästie. Automaticky som sa zaň chytila.

„Čo to, dočerta, robíte, Dickinsonová?“ spýtal sa ma nevrlým tónom. Vzhliadla som k jeho tvári. Mračil sa na mňa.

„Prepáčte, pane, nečakala som vás tu,“ zamrmlala som krotko. „A ďakujem, že ste ma zachytili.“

„Samozrejme,“ zatiahol ironicky. Vytiahol prútik a mávol ním nad zašpinenou podlahou. Potom ho odložil a pozrel späť na mňa. „Čo to bolo?“

„Hermionin obed,“ odvetila som. Frustrovane si vzdychol, čo ma veľmi pobavilo. Milovala som, keď bol frustrovaný. Znamenalo to, že aj jeho dokázalo niečo položiť na lopatky.

„Dobre, choďte do izby,“ mávol rukou k dverám. „Pošlem škriatka s druhým jedlom pre slečnu Grangerovú.“

„Ďakujem,“ uškrnula som sa nasilu, prešla vôkol neho a vbehla do izby.

Na ďalší deň sa Hermiona cítila oveľa lepšie, takže nebolo dôvodu, prečo by ostávala v posteli. Nanešťastie, písať a ani čarovať ešte stále nemohla. Čo znamenalo, že som bola nútená znova si písať poznámky na všetkých hodinách, čo som mala.

Nemám poňatia z čoho, no bola som tak neuveriteľne vyčerpaná, až som nevládala ani premýšľať. A to ma ešte čakalo minimum so Snapom. Unavene som sa teda doterigala do učebne Obrany. Snape tam už bol a trpezlivo čakal na môj príchod. Opieral sa o katedru, listujúc pritom v akejsi knihe. Keď som vošla dnu, zaklapol ju, odložil na svoj stôl a kým som si zložila veci v prvej lavici, otočil sa ku mne.

„Prv, než začneme hodinu, odložte si to do brašny,“ podal mi dva flakóny s nejakým elixírom, načo som si ich od neho vzala, „dajte to slečne Grangerovej. Vie, čo je to za elixír a ako ho užívať.“

Ešte som ich starostlivo odložila do kapsy na brašne a až tak sme mohli začať.

„Vzhľadom k tomu, čo sa stalo, je na čase naučiť vás najspoľahlivejšie kúzlo na hojenie rán,“ začal a vytiahol z habitu svoj prútik. „Opakujte po mne, Vulnera Sanentur.“

Predviedol mi vo vzduchu pohyb. Zdvihla som teda ruku s prútikom a napodobila ho.

„Toto kúzlo je náročné a vyžaduje si vašu maximálnu koncentráciu,“ pokračoval.

„Vy už ste to kúzlo použili. Vtedy, keď ste Hermione liečili ranu na ruke a aj tú moju,“ ukázala som na pažu, na ktorej som pod vrstvou oblečenia mala jazvu.

„Správne,“ prikývol ironicky. „A teraz sa sústreďte. Predveďte mi ešte raz pohyb prútikom.“

„Moment,“ zamrmlala som.

Otočila som sa mu chrbtom. Zhodila som zo seba plášť a sveter a odložila ich na stôl. Keď som sa nie veľmi ochotne otočila späť k nemu, premeral si ma pohľadom. Bola som len v košeli. Kravatu som mala ledabolo uviazanú, sukňu pokrkvanú a tesne nad kolenom na čiernych pančuchách maličký fľak od akejsi prísady do elixírov. A pridajte k tomu unavenú tvár. Musela som vyzerať otrasne.

„Takto sa mi pracuje lepšie,“ pokrčila som plecami, keď som si všimla jeho pohľad. Poškrabal sa na čele, pritom jemne pozdvihol obočie.

Dvakrát som mu predviedla pohyb prútikom a potom ma ešte prinútil niekoľko krát zopakovať kúzlo. Bolo to až na nervy, keď ma zakaždým opravil. Napokon sa mi to podarilo asi správne. Rozopol si čierny plášť a dal si ho dole. Potom vystrel ľavú ruku, vytiahol rukáv až k lakti a priložil si koniec prútika k vnútornej strane predlaktia.

„Premerlina! Čo to robíte?! Prestaňte s tým!“ vyhŕkla som zo seba, zdesene hľadiac na rez, ktorý si práve urobil.

Všimla som si, ako zaťal zuby a stisol ruku v päsť. Chladne mi pozrel do očí.

„Ošetrite mi to,“ prikázal.

„Čože? Ale,“ zasekla som sa.

„Ošetrite mi to,“ zopakoval rázne pomedzi zaťaté zuby.

„Ale ja to ešte neviem dosť dobre,“ hlesla som zúfalo. Z rany mu tiekol prúd krvi, ktorý kvapkal až na podlahu. Snape sa zaknísal, zaspätkoval a oprel sa o katedru.

„Urobte, čo vravím, Dickinsonová,“ zavrčal.

Rýchlo som teda podišla k nemu. Zdvihla som prútik k jeho ruke, no nebola som schopná z toho šoku čarovať. Pozrela som mu do čiernych očí. Prebodával ma pohľadom a zároveň ma ním aj povzbudzoval. Zhlboka som sa nadýchla. Spomenula som si na to, ako mi vtedy liečil zranenie na ruke.  Pozrela som teda na jeho ranu. Sústredila som sa len na ňu a na to, aby som mu ju vyliečila. Pristúpil som ešte bližšie, takže sme od seba boli iba niekoľko centimetrov, a chytila ho za zranenú ruku. V tom okamihu napol svaly. Zrejme ho to zabolelo.

„Vulnera Sanentur,“ moje pery to kúzlo vyslovili samé. A až som sa čudovala, že to znelo presne ako pri Snapovom liečení. Ako pieseň.

Po chvíľke som si uvedomila, že kúzlo naozaj fungovalo. Na mieste, kde mal predtým Snape reznú ranu, bola teraz už len vyblednutá jazva. Šťastie, že si neurobil hlbší rez. Inak by to bolo oveľa zložitejšie.

Ruku som mu stále držala. A to ešte aj vo chvíli, keď som znova pozrela do jeho očí. Díval sa na mňa, bez žmurknutia. A dosť dlho, až to bolo zvláštne. Určite mi čítal myšlienky, alebo sa o to aspoň pokúšal. Ja som však v tej chvíli mala v hlave prázdno, takže by sa nič zaujímavé nedozvedel.

„Čo ak by som to nezvládla?“ šepla som do ticha, ktoré v učebni nastalo.

Neodpovedal mi hneď. S odpoveďou si dal načas. A ja som tam stála tesne pri ňom, držala ho za ruku a čakala nejakú rozkošnú a dych berúcu odpoveď. Neviem prečo, ale skutočne som niečo také od neho čakala.

„Vykrvácal by som,“ odvetil napokon. V tom tá nezvyčajná atmosféra pukla. Vyfúkla som vzduch z pľúc, pustila jeho ruku a odstúpila od neho.

Nechcela som zažiť nejakú romantickú chvíľku, premerlina, to nie! Len som myslela, že za takéto krásne ošetrenie rany by som si zaslúžila nejaké krásne slová. A on to celé pokazil tou sprostou odpoveďou. Navyše som si všimla, ako mu myklo kútikmi pier.

„To by bolo zábavné,“ odsekla som. Uvedomila som si, že som znela dotknuto a zvláštne nafučane.

Uchechtol sa, vstal a upratal ten neporiadok, čo narobil svojou krvou.

„Pred niekoľkými minútami sa vám to nezdalo také vtipné, pán profesor. Alebo sa mýlim?“ provokatívne som pozdvihla obočie.

Odložil prútik, napravil si rukáv a pomalým plynulým pohybom sa otočil tvárou ku mne. Bol vystretý ako slamka a zvrchu sa na mňa díval. Chcel ma zastrašiť.

To sa mu ale nepodarí. Mňa nezastraší!

„Slečna Dickinsonová, radím vám, aby ste si dvakrát rozmysleli, čo poviete, inak to veľmi rýchlo oľutujete,“ povedal chladne. Hneď som sa stiahla, hoci som nechcela.

„Iste,“ zamrmlala som. Ako inak, doložila som v mysli.

Potom sme pracovali už len s poznámkami. V ten večer som si do postele líhala unavená. Veľmi unavená. Zaspala som hneď, ako som položila hlavu na vankúš.

Cez víkend bola Mionina ruka už takmer úplne v poriadku. Nuž sme celé dni strávili pred hradom a užívali si snehovú nádielku. Neďaleko nás bol aj Bradley spolu s Nigelom a Andrewom. No očividne Brad nemal dosť odvahy, aby za mnou prišiel. Vlastne, ani som o to nestála. Nechcela som s ním hovoriť. No áno, ešte stále som sa neupokojila. Cítila som kdesi vo vnútri, že sa to medzi nami až príliš pokašľalo. A stálo ma veľmi veľa síl nerozplakať sa vždy, keď som ho videla. Túžila som byť s ním, ale nebolo to také jednoduché. Vôbec nebolo.