Záškodníci

Ahojte, ľudkovia  Dnes tu mám novú kapitolku. Madison v nej zažije veľmi nezvyčajný deň. A vlastne nie len ona. Ale veď to sa dozviete. Takže vám prajem príjemné čítanie a krásny zvyšok dňa

Vaša Lizy

Celú hodinu OPČM som len premýšľala. Bola som si úplne istá, že si Snape všimol, že v skutočnosti vlastne nepracujem. No okrem občasných výhražných pohľadov to inak neriešil, ani nekomentoval. No a tak podobne to bolo aj na zvyšných hodinách.

Na doučovaní sa Snape tváril celkom normálne, akoby sa nebolo nič stalo. Dnes sme precvičovali zmrazujúce kúzlo. Veľmi mi to nešlo, keďže som sa nemohla poriadne sústrediť. Čo ma však najviac znervózňovalo, bol samotný Snape a fakt, že na to vôbec nič nepovedal. Inokedy by už do mňa výsmešne rýpal alebo nespokojne vrčal, že som nemožná. No teraz vôbec nič. Raz sa ale nezdržal a pretočil očami. Napokon po dlhom trápení (určite nielen mojom) hodinu ukončil.

Zrejme mu to ale nedalo, pretože prv, ako som stihla odísť, zastavil ma. Keď som sa k nemu otočila, slabo sa mračil. Sedel za svojím stolom, ruky mal prekrížené na hrudi a medzi obočím hlbokú vrásku.

„Dnes ste boli myšlienkami všade, len nie tam, kde ste mali byť,“ skonštatoval stroho.

Zamrvila som sa na mieste.

„Čo mi na to poviete?“ pozdvihol obočie.

„Že sa ospravedlňujem,“ odvetila som tichým hlasom. „Pane,“ doložila som rýchlo.

„To je všetko?“ zatiahol pobavene. Pozrela som mu priamo do očí- predtým som sa dívala kamsi na jeho čelo. Prebodával ma pohľadom.

„Čo odo mňa čakáte, že poviem?“ trochu som stiahla obočie.

„No, ja neviem,“ rozhodil rukami, vstal, prešiel vôkol stola a postavil sa predo mňa, zadívajúc sa mi do očí veľmi- VEĽMI- divným spôsobom, „možno nejaké ďalšie siahodlhé vyznanie o vašich alebo mojich vnútorných pocitoch a trápeniach.“

Väčšmi som stiahla obočie a na chvíľu prestala dýchať. Spupne som vytrčila bradu.

„Neberte si to tak osobne, pán profesor. Chcela som len vyriešiť to všetko medzi nami,“ obraňovala som sa dotknuto.

„Ja vám predsa nič nevyčítam,“ odsekol. Niekoľko sekúnd si ma prezeral, až napokon výsmešne podvihol kútiky pier. „Neberte si to tak osobne, Dickinsonová.“

Idiot, pomyslela som si v duchu. A zároveň dúfala, že jeho upretý pohľad neznamená legilimenciu.

„Smiem už odísť?“ spýtala som sa po chvíľke ticha, počas ktorého sme si navzájom hľadeli do očí.

„Iste, choďte,“ mávol rukou k dverám a otočil sa mi chrbtom. Ešte som si ho premerala pohľadom a odpochodovala preč.

Stála som pri zamrznutom jazere posypanom jemnou vrstvou ligotavého snehu. Baby sa na ňom korčuľovali a smiali sa pritom tak veselo a tak nahlas, že ich museli počuť až v hrade. Mne sa dnes korčuľovať nechcelo. Tak som tam len tak stála pod vysokým dubom a pozorovala ich. Popritom som sa neprítomne pohrávala s Colinovým prsteňom.

„Nie je ti chladno?“ spýtal sa ma chlapčenský hlas. Obzrela som sa za ním. Bol to Dennis zababušený v hrubej bunde a s rukami hlboko v jej vreckách.

Pozrela som späť na baby. „Vôbec.“

Kútikom oka som si všimla, ako podišiel ku mne a tiež na ne pozrel.

„Prečo tam nie si s nimi? Vyzerá to veľmi zábavne.“

Pocítila som na sebe jeho pohľad. No neopätovala som mu ho. Naďalej som hľadela pred seba a v ruke zvierala prsteň s čiernym kameňom.

„Dnes sa mi korčuľovať nechce,“ odvetila som ticho. Otočil sa čelom ku mne.

„Si v poriadku?“

Konečne som naňho pozrela. Zachmúrene sa na mňa díval. Zmierlivo som sa usmiala a prikývla.

„Áno, som,“ odpovedala som, zdvihla ruku a ukazovákom mu jemne prešla po hlbokej vráske medzi obočím. „Netráp sa.“

Potichu sa zasmial.

„Prejdeme sa?“ navrhol spýtavo. Prikývla som, nuž sme vykročili preč.

Prechádzali sme sa pozemkami hradu. Obaja sme mlčali, no ani jednému z nás to neprekážalo. Bolo až zvláštne, ako príjemne som sa s ním cítila. A že mi pri pohľade naňho nezvieralo vnútornosti. Napokon sme zakotvili na moste vedúcom k Soviarni.

„Tuším viem, nad čím uvažuješ celé tie dni,“ preťal to ticho medzi nami. Pozrela som naňho.

Rovnako ako ja sa opieral rukami o zábradlie. Pritom sa zamyslene díval do diaľky.

„Nad čím?“ vyzvala som ho, aby pokračoval.

Odtrhol pohľad od niečoho, čo ho v tej diaľke tak zaujalo, pozrel mi do očí a potom na moje ruky. Zhlboka som sa nadýchla a odvrátila od neho tvár.

„Už som si zvykla ignorovať tú vinu,“ vyhlásila som.

„Madison, koľkokrát ti mám povedať, že to nie je tvoja vina?“

Potichu som si odfrkla.

„Ja viem, že možno nie úplne,“ netrpezlivo som prikývla, „ale nedokážem ovládať to, čo cítim tu,“ priložila som si ruku k srdcu.

„Madison,“ oslovil ma potichu.

„Navyše, ak viem, čím si si musel prejsť,“ pokračovala som, akoby nebol nič povedal, „že už nikdy nebudeš celý, pretože si stratil obrovský kus seba. A máš pocit, akoby si už nikdy nemal byť šťastný-“

„Nie, Madison,“ zastavil moje rečnenie, chytil mi tvár do svojich dlaní a zadíval sa mi priamo do očí. „Cítil som sa hrozne a občas sa tak cítim aj teraz, ale nedá sa to zmeniť. Nikdy som z toho neobviňoval teba a nikdy to ani nebudem robiť, pretože to NIE- JE- TVOJA- VINA. Rozumieš? A máš pravdu, niekedy mám pocit, že už viac nebudem šťastný, ale to všetko sa zmení, keď vidím teba, Madison.“

Jeho posledné slová mi vyrazili dych. Dlhú chvíľu sme na seba mlčky hľadeli.

„Čo to hovoríš, Dennis?“ hlesla som.

„Že mi na tebe veľmi záleží a urobil by som čokoľvek, aby si bola konečne šťastná a nevyčítala si niečo, čo si nezavinila,“ odpovedal jemne.

„Dennis,“ tento raz som to bola ja, kto zo seba vytlačil tiché oslovenie.

„Nemusíš nič hovoriť, viem veľmi dobre, ako to je,“ usmial sa. Smutne. Pustil moju tvár, spustil ruky k telu a odstúpil odo mňa. „Viem, že s Bradleym teraz máte problémy. Nemysli si, že to chcem využiť. Len chcem, aby si to vedela.“

Nemo som naňho hľadela. Nebola som schopná na to nejako reagovať. Spomedzi pier mi však vyšiel divný zvuk. Niečo medzi výdychom, povzdychom a dokonca i smiechom. No neveselým smiechom.

„Nechám ťa,“ preťal ťaživé ticho, „tak ahoj.“

Zmohla som sa len na prikývnutie. Venoval mi posledný jemný úsmev, prešiel vôkol mňa a odkráčal preč.

Ach, Merlin, vzdychla som si v duchu.

Ako námesačná som vošla do izby. Vonku už bola dávno tma. Vo chvíli, keď som vošla dnu, ovalil ma zvláštny pach. Zamrkala som, aby som sa vrátila späť do reality, a obzrela sa po izbe. Dory a Ginny stáli pri Hermione, ktorá sedela na svojej posteli.

„Ahojte. Čo sa deje?“ spýtala som sa, zhadzujúc zo seba bundu. Prevesila som si ju cez stoličku.

„Mali sme malú nehodu,“ odvetila Dory. Skopla som z nôh čižmy a podišla k nim.

„Premerlina,“ vydýchla som zdesene. „Čo sa ti stalo, Miona?“

„Spadla som na ľade a zrazu som už len na ruke pocítila Ginnine korčule,“ vysvetlila slabým hlasom. Pozrela som na menovanú. Vyzerala ešte viac vystrašene ako Miona.

„Nestihla som zabrzdiť. Stalo sa to tak rýchlo,“ zamrmlala roztrasene.

Podišla som k Mione a s Dory jej vyčistila ranu. Vyzerala veľmi nepekne. Cez vrchnú stranu ruky sa jej tiahol dlhý a hlboký rez s veľkou modrinou okolo a množstvom krvi.

„To nevadí, Ginny,“ pokúsila sa ju Miona upokojiť.

„Nevadí?“ zopakovala Ginny. „Pozri, čo som ti urobila! Veď... veď to nechce prestať krvácať!“

„Skúsili sme asi všetko, ale nedarí sa nám zastaviť krvácanie,“ oznámila mi Dory nervózne.

„Prečo ste nešli za madam Pomfreyovou?“ nechápavo som sa spýtala.

„Boli sme, ale nie je tam,“ pokrútila Ginny hlavou.

„Nie je?“

„Raz za dva týždne chodí zaškoľovať nejakého praktikanta,“ povedala Ginny.

„Niečo s tým ale musíme urobiť,“ zastonala Dory. „Hermiona je z nás jediná, ktorá by mohla na niečo prísť, no nie je schopná premýšľať.“

Pozrela som na ňu. Bola bledá v tvári- ktovie, koľko krvi už stratila- a s privretými viečkami sa opierala o vankúše.

„Snape použil nejaké iné kúzlo, keď mi liečil ruku, ale netuším, aké bolo,“ zavrtela som hlavou. Moja myseľ pracovala na plné obrátky, no pri pohľade na Mioninu ruku a toľké množstvo krvi som nemohla na nič vhodné prísť. Vzala som teda kus látky, čo bola na posteli, a začala jej utierať krv.

„Čo urobíme?“ spýtala sa Dory. Povzdychla som si.

„Dajte mi niečo,“ kývla som na ne hlavou.

Ginny pribehla ku skrini a vytiahla z nej staré tričko. Vrátila sa ku mne a podala mi ho. Keď zbadala môj pohľad, pokrčila plecami.

„V pohode, je staré. Môžeš ho pokojne zničiť.“

Vzala som si ho od nej, odtrhla z neho dlhý kus a napevno ním zaviazala Mioninu ruku.

„Poďte sem, držte to pevne. Niečo mi napadlo,“ povedala som rýchlo. Dory si sadla na posteľ a keď som Hermionu pustila, pevne jej chytila ruku. „Hneď som späť.“

Narýchlo som si obula čižmy a vybehla z izby. Dole schodmi som sa takmer skotúľala a na chodbe skoro vrazila do nejakého dievčaťa. Napokon som celá zadýchaná zabúchala na dvere. Netrvalo dlho a tie sa prudko otvorili. Na druhej strane stál neznámy muž. Teda vlastne, mne veľmi známy, ale...

„Čo chcete, Dickinsonová?“ nevrlo sa ma spýtal Snape. Ale bol to vôbec on? Hlasom áno, no výzorom vôbec. Havranie vlasy mal stiahnuté stuhou do krátkeho chvosta a na sebe mal obyčajné čierne priliehavé tričko.

„Dickinsonová,“ oslovil ma netrpezlivo. Dlaňou som si prešla po čele, na ktorom som mala kvapôčky potu od toho behu.

„Potrebujem vašu pomoc, pane,“ dostala som zo seba. Pozrel na moje čelo, potom na ruky a tak späť do očí, stiahnuc pritom obočie.

„Čo sa stalo?“

„Hermiona... ona mala nehodu... nevieme si s tým dať rady a madam Pomfreyová tu nie je,“ vysvetlila som rýchlo a takmer nezrozumiteľne.

Snape neváhal. Otočil sa na päte, vzal si tú kapsičku, čo mal aj vtedy, keď ma ošetroval, a spolu sme rýchlym krokom zamierili do klubovne. Cestou som mu vysvetlila, čo sa stalo. Keď sme vošli do klubovne, bolo v nej niekoľko študentov. Všetci na nás nechápavo pozerali, no ja som to neriešila a radšej sa ponáhľala do izby so Snapom za pätami. Vo chvíli, keď sme vošli dnu, slabo ma odstrčil preč, prešiel vôkol mňa až k Mione a bez váhania sa pustil do ošetrovania.

Ja som zatiaľ stála pri dverách a pozorovala ho. Presne ako vtedy, keď mi liečil ranu na pleci. Nemohla som si pomôcť. Keď čaroval, bol ako iný človek. A teraz, keď bol ešte k tomu oblečený v tom čiernom tričku a s vlasmi zopnutými dozadu, to bolo omnoho zvláštnejšie. Nedokázala som z neho spustiť svoj pohľad.

Po dlhej chvíli zložil prútik a vstal. Z kapsičky vybral zopár flakónov, položil ich na nočný stolík a ešte pohľadom skontroloval Hermionu, ktorá celý čas sedela na posteli so zatvorenými očami. No teraz ich otvorila a vďačne sa naňho zadívala.

„Ďakujem vám, pán profesor,“ šepla do ticha. Snape len kývol hlavou. Ešte jej vysvetlil, ako užívať elixíry, ktoré jej tu nechal, a vykročil preč.

Ani sama neviem prečo, no vyšla som na chodbu a pri schodoch vedúcich dole do klubovne naňho počkala. Keď vyšiel na chodbu, otočila som sa tvárou k nemu. Zastavil pri mne asi na vzdialenosť ruky. Pozrela som mu do tváre. Zdal sa mi byť vyčerpaný. Asi to liečenie dalo zabrať.

„Aj ja by som vám chcela poďakovať, že ste boli ochotný sem prísť. A prepáčte, že som k vám len tak vtrhla,“ prehovorila som tichým hlasom, sklopiac pohľad.

„To je v poriadku,“ odvetil kútikom úst. Na niekoľko sekúnd nastalo ticho. A bol to práve on, kto ho preťal. „Nebolo to nič, čo by ste nezvládli, Dickinsonová. Prekvapujete ma.“

Rýchlo som naňho pozrela. Skutočne som v jeho hlase začula výčitky?

„Bola som z toho šoku úplne mimo,“ obraňovala som sa. „Navyše, Ginny a Dory sa pokúšali tú ranu zahojiť.“

„Prečo ste to nevyskúšali aj vy?“ pozdvihol obočie.

„Pretože som nemohla vedieť, či sa mi to podarí, tak som nechcela strácať čas,“ vysvetlila som dotknuto.

Premeral si ma pohľadom. „Musíte sa naučiť premýšľať v takýchto situáciách.“

„Iste, pane,“ zamrmlala som. A znova ticho.

Merlin, keby aspoň nevyzeral tak inak, preletelo mi mysľou.

Odrazu zdvihol ruku a opatrne sa dotkol môjho čela. Až sa mi na sekundu zastavilo srdce. Palcom po ňom jemne prešiel, stiahol ruku späť k telu a pozrel mi priamo do očí. Naprázdno som preglgla.

„Mali by ste sa ísť umyť, ste od krvi,“ povedal chrapľavým hlasom. Srdce mi v tej chvíli začalo bláznivo biť. Niekoľko sekúnd sme na seba takto mlčky hľadeli, až kým som sa nespamätala.

„Áno, pane,“ utrúsila som. Odkašľal si, otočil sa na päte a odkráčal preč.

Merlin, čo je to dnes za deň? Zastonala som v duchu.