Záškodníci

Ahojte, ľudia  Tak dnes som tu s novou kapitolkou, v ktorej prinášam úprimne sa snažiaceho Bradleyho a trošku netypického Severusa. Takže si ich oboch užite a príjemné čítanie.

Vaša Lizy

„Tu máš,“ podala som Bradleymu niekoľko hnojových bômb. Vzal si ich odo mňa.

Pritisla som sa úplne k nemu. Chcela som mať istotu, že je so mnou a že ma neopustí. Že ma tu nenechá samú. Bála som sa, že by sa mu mohlo niečo stať. Alebo komukoľvek z nich.

Vykukla som von oknom a keď som zbadala niekoľkých smrťožrútov, hodila som jednu hnojovú bombu priamo do nich. A tak sme to robili na striedačku, raz ja, raz Bradley. Alebo sme po nich pálili kliatby.

„Takto to nejde, musíme ísť dole,“ ozval sa po chvíli Colin.

V tom okamihu sa podlaha zatriasla. O poschodie nižšie sa zrútil múr. S Dory sme na seba pozreli.

„Ideš s nami alebo ostaneš tu?“

„Jasné, že idem tiež,“ odvetila som a vyčarila úškrn na tvári. „Bezo mňa ste stratení.“

Dory sa zasmiala. Nuž sme sa zvrtli na päte a všetci štyria sme vybehli z klubovne. Na chodbách to bolo ešte horšie, ako som čakala. Všade navôkol bol prach, kusy kameňov a dokonca i nehybné telá. Niekoľkým z nich sme pomohli, iným sa  už pomôcť nedalo.

Od toľkého strachu som sa otočila k Bradleymu. Z očí mi tiekli slzy, keď som ho pevne objala.

„Bojím sa, Bradley, veľmi sa bojím,“ zaúpela som. Opätoval mi objatie a vtisol mi do vlasov bozk. Napokon som sa od neho odtiahla. Pozrela som mu do hnedých očí a chytila ho za ruku. „Chcem, aby si mi niečo sľúbil.“

„Čo, láska?“

„Nenecháš ma tu, neopustíš ma. Neprežila by som bez teba ani jeden deň. Umrela by som, keby sa ti niečo stalo,“ vzlykla som. Bradley potichu vydýchol. Chytil mi tvár do svojich dlaní a nežne ma pobozkal.

„Neumriem, Madison, to ti prisahám,“ šepol, „a ani ty nie. Pretože ťa ľúbim.“

„Ja teba viac,“ zavrtela som hlavou. Zasmial sa. Ešte raz ma pobozkal na pery a spolu sme vykročili chodbou, ruka v ruke.

Strhla som sa zo sna. S doširoka otvorenými očami som hľadela do tmy pred sebou a sprudka dýchala.

Zas tie sny, pomyslela som si zúfalo.

V hlave mi nepríjemne hučalo. Prešla som si dlaňou po tvári a unavene sa hodila späť do postele. Zaspať sa mi podarilo až nadránom.

Vianočné sviatky zbehli ako lusk. A ja som opäť trčala v učebni. Hodina Aritmancie sa mi v ten deň zdala byť rýchla. Ani som sa nenazdala a už som sedela v knižnici. Tak ako na hodine, aj teraz moje myšlienky patrili profesorovi. Trochu som sa obávala hodiny s ním, ktorá ma čakala na ďalší deň, nehovoriac o pedagogickom minime.

Čo ako veľmi som sa snažila sústrediť sa len a len na úlohy, nešlo mi to ani trochu. V mysli som neustále mala Snapa a jeho výraz v tvári, keď som mu vravela to všetko, čo som mu natárala. Neboli to hlúposti, tým som si istá. Ale muselo to byť pre neho veľmi zvláštne. Že mu čosi také hovorí jeho študentka.

Pozrela som na pergamen pred sebou.

„Musíš sa pripraviť na vyučovanie, Dickinsonová,“ prikázala som si tichým hlasom. Nuž som sa zhlboka nadýchla, potriasla hlavou, aby som z nej vyhnala profesora, a pustila sa do práce.

Po nekonečne dlhých minútach bolo vidieť, že som naozaj pokročila. A keď som napokon odložila knihy späť na svoje miesto, bola som veľmi unavená. Slnko za oknami už dávno zapadlo. Nahádzala som zvyšné veci do brašny a vyšla z knižnice. Stačila som urobiť jeden krok, keď mi cestu skrížil hlavný prefekt a kapitán chrabromilského metlobalového družstva.

„Madie, práve s tebou som chcel hovoriť,“ vysypal zo seba zadýchane.

Odmietavo som si prekrížila ruky na hrudi. Nechcela som s ním hovoriť, ešte stále som sa hnevala. A nechcela som ani, aby si myslel, že mu to všetko prejde len tak ľahko.

„Viem, že je už po sviatkoch a aj po tvojich narodeninách,“ siahol do vrecka hrubého pleteného svetra a niečo odtiaľ vytiahol, „no chcel som ti dať tento darček osobne. Spolu s ospravedlnením.“

Podal mi malú škatuľku. Ja som si ju od neho ale nevzala. Nech si nemyslí, že si moje odpustenie môže kúpiť nejakým smiešnym darčekom!

„Spomínaš si, ako si mi vždy vravievala, že by bolo krásne, keby každý z nás nosil pri sebe kúsok nášho srdca? Teraz môžeš mať polovicu toho môjho,“ pousmial sa, radostne ako malé dieťa, a zo škatuľky vytiahol strieborný náramok s príveskom, ktorý mal tvar polovice zlomeného srdca. „A ja budem mať ten druhý.“

Vytiahol z vrecka presne taký istý náramok. Keď obe polovice srdca priložil k sebe, dokonale zapadli jeden do druhého. Dlhú chvíľu som na ne hľadela. Až kým ich opäť nerozpojil. Vzal moju ruku, vyhrnul mi rukáv a nasadil na zápästie jeden z nich. Potom mi pozrel priamo do očí.

„Veľmi ma mrzí, čo sa stalo,“ preťal to nekonečné ticho. „Nikdy som ti nechcel nijako ublížiť, veď to vieš. Záleží mi na tebe a nechcem ťa stratiť kvôli nejakému nápisu- áno, priznávam, bola to chyba!“ vyhŕkol zo seba, keď videl, že chcem prehovoriť. „A zaplatil som za ňu, ešte stále za ňu platím! Tým, že sa na mňa hneváš, že sa so mnou nebavíš! A výčitkami, ktoré som celé prázdniny cítil. Viem, že slovo prepáč to všetko neodčiní. Ale prosím ťa, nezahadzuj to všetko, čo sa nám medzi nami podarilo vybudovať, kvôli môjmu hlúpemu nápadu.“

Niekoľko krátkych sekúnd som naňho hľadela. Stiahla som ruku späť k telu a vystrela sa.

„To všetko, čo sa nám podarilo vybudovať po tom, čo si sa mi TY neozval,“ prehovorila som slabým hlasom. Bradley si sťažka povzdychol. „Po tom všetkom, čím sme si prešli, nielen my, ale aj všetci ostatní. Po tom, čo si ma nechal, nech si tým všetkým prejdem úplne sama! Po tom, čo si sa na mňa vykašľal a tváril si sa, že nemáš žiadne dievča, ktoré ťa potrebuje!“

Každým slovom som hovorila hlasnejšie. No pokúšala som sa za každú cenu udržať si chladný hlas. Zhlboka som sa nadýchla.

„Môžem zabudnúť na ten nešťastný nápis, aj na to, že ma kvôli tebe potrestali a že ma Snape nenávidí ešte viac ako predtým,“ pokračovala som ďalej, „ale nikdy nezabudnem na to leto. Na tú samotu. Na tvoju smiešnu žiarlivosť, neopodstatnenú žiarlivosť. Nielen teraz,“ zavrtela som hlavou, pozorne sledujúc jeho zmraštenú tvár, „ale aj predtým. Vtedy vo Veľkej sieni, keď som sa rozhodla ísť ho zachrániť. Už vtedy si to cítil, hoci si vedel, že ma k nemu nič nepúta. Len akási zvláštna potreba urobiť niečo správne. A ešte stále tomu nerozumiem. Nikdy som ti nedala dôvod žiarliť. Nikdy som sa neobzerala za inými, bol si celý môj svet. No aj napriek tomu si mi neveril. Naozaj,“ na sekundu som zmĺkla, keď mi stiahlo hrdlo, „naozaj si si myslel, že by som ho vymenila za teba? On ma predsa nikdy nemal v láske a vlastne ani ja jeho, hoci som ho sčasti obdivovala pre jeho múdrosť. Ale nikdy to nebolo nič viac. Sľúbila som ti lásku, sľúbila som ti seba, dala som ti celé moje srdce. Ako si sa aj po tom všetkom mohol cítiť odstrčený alebo nemilovaný? Bola by som išla zachrániť aj kohokoľvek iného-“

„Colina si zachrániť nešla,“ skočil mi do reči. Zmĺkla som. Jeho hlas znel tak divne, cudzo.

„Na vlastné oči som videla, ako ho zasiahla smrteľná kliatba,“ šepla som, „a tú nejde vrátiť späť. To vieš.“

Do očí sa mi natlačili slzy, no podarilo sa mi rýchlo ich zahnať hlbokými nádychmi. S Bradleym sme si hľadeli do očí niekoľko minút. Napokon som si odopla náramok a podala mu ho.

„Nie,“ zavrtel hlavou, „nechaj si ho. Nedávam ti ho preto, aby si mi odpustila. Dávam ti ho preto, lebo chcem, aby si vedela, že mi na tebe záleží a vždy bude.“

Pozrela som to naň, to na Bradleyho.

„Ďakujem,“ zamrmlala som. Prešla som vôkol neho a vykročila vpred.

Ocitla som sa až v Severnej veži. Sadla som si na tesanú lavičku, oprela sa o studenú stenu a privrela viečka. Spomedzi pier mi vyšiel ťažký a zúfalý povzdych.

Nechcela som sa naňho hnevať. Nechcela som, aby sme sa jeden druhému znova odcudzili. Ale zranilo ma to všetko. Veľmi zranilo.

„Prečo ma vôbec neprekvapuje, že ste tu, slečna Dickinsonová?“ prebral ma z mojich myšlienok hlboký hlas bývalého riaditeľa.

Otvorila som oči. Stál len kúsok odo mňa a zvrchu sa na mňa díval. Pery skrivené do úškrnu. Zopár sekúnd som váhala. Nakoniec som sa ale zamrvila na mieste a lepšie sa usadila.

„Mám radosť, že pri oslovovaní používate aj slovo slečna, znie to tak uhladene,“ povedala som tichým hlasom. Nebola som si však istá, či ma počul alebo nie. A ani sama neviem, či som chcela, aby to počul.

Založil si ruky za chrbát a preniesol váhu tela na pravú nohu. Zatiaľ čo ja som si napäto napravovala sveter.

„Takže ste ten nápis nenapísali vy,“ poznamenal naoko zamyslene. S trhnutím som naňho pozrela. Tváril sa veľmi zvláštne. Žeby spokojne? Vtom mi to došlo.

„Počúvali ste cudzí rozhovor!“ vyhŕkla som zo seba, načo jeho obočie vyletelo k havraním vlasom.

„Naozaj mi to chcete práve VY vyčítať?“ zatiahol sarkasticky. Vyfúkla som vzduch z pľúc a stisla pery. Väčšmi sa uškrnul, pohodiac plecami. „Nečudujte sa, zhovárali ste sa o tom uprostred chodby. Aj keby som to akokoľvek veľmi nechcel, nešlo tomu zabrániť.“

Neveriacky som naňho zazrela.

No to určite, odfrkla som si v duchu.

„Takže ste počuli všetko?“ neochotne som sa spýtala, zaťato hľadiac pred seba.

„Áno, všetko,“ prikývol.

Potichučky som si povzdychla, vstala a s brašnou prehodenou cez plece som chcela odísť, no zastavil ma. Postavil sa predo mňa. Nechápavo som mu pozrela do čiernych očí.

„Mali by ste vedieť, Dickinsonová,“ a už je zasa po tej zdvorilosti, „že ma vaša úprimnosť prekvapila. A tiež aj to, že je podľa mňa pán Rees úplný idiot. Nečudujem sa vám preto, že ste sa tak zachovali.“

Chvíľu trvalo, kým mi došlo, čo mi práve Snape povedal. Keď sa tak stalo, odtiahla som sa od neho.

„Čo to hovoríte?“ hlesla som.

Na sekundu odvrátil zrak, no vzápätí mi ho opäť opätoval.

„Nerád to priznávam, predovšetkým kvôli tomu, že ste to vy,“ dodal trochu zamračene, „no mali ste pravdu. Vo všetkom. V tom, čo ste mi povedali pred Vianocami a aj na Nový rok. A to, čo ste povedali pánovi Reesovi, bolo správne.“

V tom okamihu sa otočil na päte a odkráčal preč. Ostala som tam stáť ako obarená. Jeho slová mi vyrazili dych. A nemala som ani poňatia, čo cítiť, čo si o tom myslieť.

Bolo to veľmi zvláštne.

***

„Nemôžeš sa nad to všetko povzniesť?“ spýtala sa Miona, keď som jej, Ginny a Dory o niekoľko hodín neskôr vyrozprávala o rozhovore s Bradleym aj so Snapom.

„Čože?“ pozrela som na ňu z kúpeľne.

„Prepáč, no neriešiš nič, len Snapa, potom Bradleyho, tak zasa Snapa a tak zasa Bradleyho. Skús to skrátka nechať tak a premýšľaj nad niečím iným. Inak sa z toho celého zblázniš,“ odpovedala trpezlivo.

Vypľula som pastu, čo som mala práve v ústach, rýchlo sa umyla a vrátila sa do izby, kde sa už baby tiež chystali spať.

„Ďakujem, Miona, veľmi si cením tvoju radu,“ hodila som sa na posteľ, „ale nie je to také jednoduché, ako sa možno zdá.“

„Prečo nie?“

Pretočila som sa na brucho a pozrela na každú zvlášť. Tvárili sa zvedavo.

„Pretože nie je,“ odvetila som rázne. „Je ťažké vysvetliť to. Ale je to tak. Bradleyho... ehm, na Bradleym mi záleží a vždy bude, takže problémy s ním nejde ignorovať. Ani vy by ste to necítili inak, keby šlo o vaše lásky-“

„Takže Bradleyho stále ľúbiš?“ skočila mi Ginny do reči. Posadila som sa.

„To som nepovedala,“ zavrtela som hlavou, prezerajúc si nechty na rukách, „a teraz to vlastne nie je dôležité.“

„Iste. A čo Snape?“ vyzvedala Dory. Pomaly som na ňu pozrela. Nevedela som, čo na to povedať. Chvíľu som mlčala a premýšľala nad odpoveďou.

„Už vám Snape niekedy niečo podobné povedal?“ preťala som napokon to ticho. Všetky tri pokrútili hlavou, načo som smutne odfrkla. Ani sama neviem, prečo práve smutne. „Tak vidíte. Preto sa to nedá ignorovať.“

Ani jedna z nich na to nič nepovedala. Napokon som siahla po závese.

„Idem spať, tak dobrú noc,“ zaželala som im, zatiahla závesy a schovala sa pod perinu. Kým mi padli viečka, nemala som v mysli nič iné, len Snapa a Bradleyho a jeho milé gesto.