Záškodníci

Ahojte, decká  Tak ako si užívate prázdniny? Dúfam, že aspoň trochu s vyloženými nohami  Mám tu pre vás ďalšiu kapitolku. Nuž, užite si ju. A príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Po raňajkách sa hrad takmer úplne vyprázdnil. Ostalo tu len zopár študentov a profesorov, ktorí tu chceli osláviť sviatky. Po tom, čo sme s Dory vyprevadili Ginny a Mionu, pobrali sme sa každá svojou cestou. Ona do klubovne za Andrewom a ja do riaditeľne. Keď som ta došla, riaditeľka ma už očakávala. Dala som jej môj prútik, ktorý odložila do šuplíka, a spolu so mnou išla o poschodie nižšie, kde som si mala odpykať svoj trest.

Nuž som nasledujúce dve hodiny upratovala starú učebňu. Nik v nej nebol asi celé desaťročia. Bola nehorázne špinavá a ja som to všetko mala upratať bez mágie. Zopárkrát ma prišiel skontrolovať Filch, zrejme na riaditeľkin príkaz. Napokon prišla môj trest ukončiť práve ona. Spokojne prikývla, keď zbadala ten kus zmeny, a vrátila mi môj prútik so slovami, že zajtra to robiť nemusím, keďže bude Štedrý deň.

Popoludnie sme s Dory strávili vonku. Niekto nám zničil Francisových kamošov, nuž sme mu postavili nových. No Francis bol nedotknutý. Asi sa aj ostatným páčil nezvyčajne veľký snehuliak. Potom sme zašli aj k Hagridovi. Ako vždy, ponúkol nám svoje sušienky a teplý čaj. Odchádzali sme od neho až neskoro večer, kedy sme sa len hodili do postele a tvrdo spali až do rána.

Zobudila som sa na to, že mi do tváre svietili lúče slnka. Otočila som sa na bok, no keď som si všimla pri posteli položenú malú kôpku darčekov, s úsmevom som vstala z postele a pobrala sa do kúpeľne. Kým som sa umývala, Dory už tiež vstala. A tak sme darčeky začali rozbaľovať spolu. Obe sme dostali praktické veci.

Medzi nimi som si však našla malú zlatú škatuľku. S Dory sme si vymenili nechápavé pohľady. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly ju otvorila. To, čo v nej bolo, mi vyrazilo dych. Do očí sa mi hneď vtisli slzy a skotúľali sa mi po tvári.

„Patril jemu?“ spýtala sa Dory opatrne. Prikývla som.

Roztrasenými rukami som vytiahla prsteň a nasadila si ho na prst. Čierny kameň sa vo svetle krásne ligotal, až ma väčšmi zabolelo srdce.

„Je od neho milé, že ti ho dal,“ povedala Dory s úsmevom. „Teraz ho už nemôžeš odmietnuť.“

„Prečo mi ho dal?“ šepla som.

„Dennis si ťa váži, hlavne preto, že si stála pri Colinovi až do samého konca. Vždy ste si s Colinom rozumeli.“

Dlho som hľadela na prsteň a spomínala. Až Dory ma vrátila späť do prítomnosti. Prezliekli sme sa z pyžamy, zišli do klubovne a na starom gramofóne pustili koledy. Nad krbom, v ktorom pukal ohník, viselo niekoľko dlhých pletených ponožiek s vyšitými menami. Dva z nich patrili mne a Dory. Zrejme to bol darček od domácich škriatkov, alebo profesorov. Našli sme si v nich zopár dobrôt, ktoré sme hneď zjedli.

Práve sme sedeli na gauči a napchávali sa čokoládovými žabkami, keď som začula kroky. Obzrela som sa. Dole schodmi kráčal Dennis. Toľko, čo zišiel posledný schod, vstala som, odhodila čokoládové žabky a priskočila k nemu. Niekoľko sekúnd som mu váhavo hľadela do očí, no napokon som ho zovrela v objatí. Začula som, ako sa pobavene zasmial, no objatie mi venoval. Dokonca ma pohladil po vlasoch. Očividne vedel, prečo som ho objala. A prezrádzal mi to jeho vľúdny úsmev, keď som sa od neho odtiahla.

„Ďakujem ti za ten darček,“ povedala som tichým hlasom a pozrela naň. Potom som preniesla svoj pohľad späť na Dennisa, ktorý sa na mňa stále usmieval.

„To je v poriadku,“ odvetil. Slabo som zavrtela hlavou.

„Prečo si mi ho dal? Nerozumiem tomu. Ja by som sa len veľmi ťažko rozlúčila s niečím, čo by patrilo niekomu, koho som,“ zasekla som sa. Chytil ma za ruku a palcom prešiel po prsteni na mojom prste.

„Už som ti to raz povedal, Colin by to takto chcel, tým som si istý. A ja chcem, aby si ho mala ty. Viem, že ti ho to pripomína a že ťa to bolí, ver, že mňa rovnako. Ale nič mi neurobí väčšiu radosť, Madison.“

Hľadela som naňho a nemohla tomu uveriť. Bol odo mňa mladší o dva roky, no zdal sa mi byť taký vyzretý. Oveľa viac ako Bradley. Možno kvôli tomu, čo sa stalo. Možno to ho primälo vnímať svet inak.

Potiahla som nosom a prehltla obrovskú hrču v hrdle.

„Si ku mne veľmi láskavý, Dennis,“ vydýchla som. „Nezaslúžim si to. Nič z toho. Na tvojom mieste by som sa na seba hnevala, vlastne sa aj hnevám, že som... že som nezvládla...“

Stíchla som, keď ma znenazdajky chytil za zátylok, pritiahol k sebe a zovrel v medveďom objatí. V tej chvíli sa mi z očí vykotúľali slzy.

„Nesmieš si nič z toho vyčítať, Madison. Nemôžeš za to. Nemôžeš za to, že naňho ten smrťožrút zdvihol prútik. Nesmieš si to vyčítať, skutočne to nie je tvoja chyba,“ šepkal mi upokojujúco do ucha.

Keď sa odo mňa po chvíli odtiahol, utrel mi z tváre slzy.

„Netráp sa už kvôli tomu. Áno?“ spýtavo na mňa pozrel. Prikývla som. Prezrel si celú moju tvár, akoby sa o tom chcel uistiť. „Mimochodom, Bradley chcel, aby som ti povedal, že vraj pre vás oboch bude lepšie, keď sviatky strávi doma. Takže ti mám odovzdať pozdrav a želanie krásnych sviatkov.“

„Iste,“ odfrkla som si potichu.  Pozrela som naňho a usmiala. „Ďakujem.“

Ešte raz si ma skúmavo prezrel a vyšiel z klubovne. Unavene som sa vrátila k Dory. Tá bola celý čas ticho a len nás pozorovala. Keď som si ale sadla, teatrálne si vzdychla.

„To bola silná káva,“ skonštatovala. Pozrela som na ňu. Jej úškrn na tvári ma prinútil zasmiať sa.

„Buď ticho,“ pobavene som do nej drgla, „skutočne ma dostal ten jeho darček aj jeho slová.“

„No áno, bol milý,“ prikyvovala.

„A celkom iný, než Bradley,“ dodala som tichým hlasom. Dúfala som, že to Dory nepočula. No dúfala som márne. Zacítila som na sebe jej pohľad. Ja som však naďalej hľadela do plameňov, nechcela som vidieť jej výraz v tvári.

„Počuj, nechceš sa s ním dať dokopy?“ rozhodila rukami.

„Merlin, nie,“ unavene som sa zasmiala, „je od nás o dva roky mladší. Navyše, je pre mňa skôr ako brat a nie potenciálny frajer. Tak už o tom nehovorme.“

„Máš pravdu, mali by sme ísť do siene, už bude obed.“

Vo Veľkej sieni potichu hrali koledy, keď sme tam s Dory došli. A vyzerala trochu inak. Priamo v strede sa tiahol stôl, za ktorým už sedeli takmer všetci profesori, Filch, madam Pomfreyová a sedem študentov. Nuž, veľa nás tu neostalo. V tej chvíli som si uvedomila- a zrejme aj Dory- že všetci čakali len na nás, pretože za stolom boli voľné dve miesta. Podišli sme k stolu. Rýchlo som na Dory pozrela, no ona len s ledva udržaným úškrnom pokrútila hlavou. Naprázdno som preglgla, odsunula stoličku a pomaly sa posadila vedľa Snapa.

Riaditeľka na úvod povedala zopár slov, potom nám popriala šťastné a veselé Vianoce a všetci sme sa pustili do jedenia. Cítila som sa veľmi nepríjemne. Dory vedľa mňa sa len pobavene uškŕňala. Mala som chuť oliať ju tekvicovým džúsom za ten podraz, no ovládla som sa.

Bolo naozaj veľmi zvláštne sedieť vedľa neho. Počas minima som sa často ocitla v jeho blízkosti, ale to len preto, aby mi opravil držanie prútika alebo tak. No teraz. Cítila som srdce, ktoré mi celý čas silno udieralo do hrude. A neustále mi mysľou behali slová, ktoré som mu v zlosti povedala.

Zopárkrát sa stalo, že sme sa letmo dotkli, keď sme sa naťahovali za niečím. A ja som zakaždým stiahla ruku rýchlo späť  k telu, akoby som sa bola popálila. Bolo to však len preto, že po tom všetkom som sa bála akéhokoľvek kontaktu  s ním.

Keď sa tak stalo už asi po desiaty krát- a pomyslela som si, že by už tých náhodných dotykov bolo hádam dosť- nestiahla som ruku len ja, ale aj on. Pozrela som mu do tváre. Letmo na mňa pozrel, vzal džbán, po ktorom sme sa natiahli, a nalial mi do pohára teplý čaj. Potom ho nalial i sebe a vrátil džbán späť. Chvíľu som ohromene hľadela na svoj pohár.

„Ďakujem,“ šepla som. Len prikývol a pokračoval v jedení.

Čaj, ktorý mi nalial, som dopila. No jesť som už nemohla. Vďaka celému tomuto obedu som sa cítila ešte oveľa horšie. Hneď, ako sme dojedli, bol Snape prvý, kto vstal. A neostalo po ňom nič, len vôňa byliniek, ktorú som z neho vždy cítila.

Celou cestou do klubovne sme sa s Dory rozprávali len o tom obede a o Snapovom zvláštnom správaní. Vlastne ma to ani neprekvapovalo. Nič iné som nečakala po tom, čo som mu povedala. Zaslúžila som si jeho chladné správanie. Hádam ešte väčšmi, než urážky.

Celý týždeň som každé dopoludnie trávila čistením učební. Bola to drina, ale bola som na seba hrdá. V posledný deň môjho trestu, na Silvestra, som triedila knihy. Dokonca ma to bavilo. Nebolo to náročné tak ako upratovanie. Vo chvíli, keď som knihy začala ukladať na police, dnu vošla profesorka McGonagallová.

„Musím na chvíľu odísť, slečna Dickinsonová. Takže, keď to dokončíte, môžete si prísť do riaditeľne po svoj prútik. Teraz vám ho nemôžem dať, to je vám určite jasné. Pán Filch tu s vami ale ostane a dozrie na vás,“ oznámila mi.

Mlčky som prikývla. Celé to povedala, akoby som bola nejaký zločinec.

„Tak teda pokračujte v práci,“ kývla hlavou na rozlúčku a zmizla tak rýchlo, ako prišla.

Napokon po desiatkach minút som odložila posledné knihy. Dlho som vydýchla, očistila si ruky o nohavice a spokojne zamierila do riaditeľne. Dnes som ale neklopala, vedela som, že riaditeľka tam ešte nebude.

Otvorila som dvere, vošla dnu a zatvorila ich za sebou. Obzrela som sa po miestnosti. Zbadala som na stole svoj prútik, pokojne si oddychoval. Nadšene som podišla k stolu a vzala svoj prútik do ruky. Hneď mi odľahlo. Bez neho som sa cítila ako nahá. Ako bez rúk alebo bez nôh. Už som chcela odísť, keď tu...

„Dickinsonová, čo tu robíte?“ spýtal sa ma hlboký hlas. S trhnutím som sa otočila. Snape stál na balkóne a mračil sa na mňa. Nečakala som ho tu. Nečakala som tu nikoho.

„Ja som si prišla vziať svoj prútik,“ vysvetlila som nervózne a ukázala mu čarovné drievko.

„A ako ste sa dostali dnu?“ tváril sa stále rovnako nepríjemne.

„Pán Filch ma sem odprevadil, na riaditeľkin príkaz ma sem vpustil.“

Chvíľu sa na mňa ešte mračil. Potom odložil knihu, ktorú držal v rukách, na policu za ním, zišiel dole a zamieril preč.

„Pán profesor,“ oslovila som ho, načo zastavil, no neotáčal sa ku mne, „len som sa vás chcela opýtať, či sa dnes zúčastníte na oslavách Nového roka.“

Neviem, čo ho prinútilo s odpoveďou váhať. Letmo na mňa pozrel a odvetil kútikom úst: „Očakáva sa to odo mňa.“

A odišiel. Ostala som tam stáť ako taký tĺk.

Prečo som to musela byť ja, kto sa cítil previnilo?