Záškodníci

Ahojte, decká  Ani sa nestačím čudovať, ako rýchlo ten čas ide. No vážne. A potom si uvedomím, že mi písanie novej kapitoly trvá dva týždne

Tak teda konečne pridávam ďalšiu kapču. Snáď tu ďalšia bude o čosi skôr. Tak si užite čítanie!

Vaša Lizy

Nemala som v pláne ísť do klubovne. Celý čas som sa prechádzala po chodbách hradu. Našťastie bolo dosť chladno na to, aby sa všetci schovávali v teple svojich klubovní alebo izieb. Takže som za celý ten čas nestretla ani živú dušu. Keď tu však odrazu spoza rohu vyšiel Dennis.

Zastavil, keď ma zbadal, a prezrel si ma.

„Ahoj, ako ti je? Bolo to veľmi zlé?“ spýtal sa ma starostlivo. Nechápavo som stiahla obočie. On vari vie o tom, že ma Snape obvinil z načarbania toho nápisu?

„Čo?“

„No predsa tvoje brucho,“ ukázal naň s úsmevom. „Akurát som prišiel do siene, keď sa to stalo. Nie je ti nepríjemne, keď si taká naobliekaná? Musí to páliť.“

Chvíľu trvalo, kým mi celkom došlo, o čom hovorí. A tiež som aj zabudla na to, že som bola ešte stále zababušená v hrubom kabáte a na krku som mala šál. Asi preto mi nebolo vôbec chladno. Pozrela som na kabát a potom späť na Dennisa.

„Nie je to nič vážne. Madam Pomfreyová mi to ošetrila a dala elixír, aby som sa vo veciach necítila zle,“ vysvetlila som.

„No tak to je potom fajn,“ prikývol. „A zúčastníš sa dnes toho banketu?“

„Neviem, asi nie, veľmi sa naň necítim,“ odvetila som ticho.

„Jasné, ani mne sa veľmi nechce,“ zasmial sa. „Tak ja idem do klubovne, mám ešte nejakú prácu. Maj sa, Madie.“

„Áno, ahoj,“ rozlúčila som sa s ním. Prešiel vôkol mňa a mieril do klubovne, keď som si vtom spomenula na ten rozbitý džbán. Rýchlo som sa za ním otočila. „Inak, ďakujem, že si Bradleymu pomohol s tým džbánom.“

Otočil sa ku mne. Niekoľko sekúnd na mňa nechápavo hľadel.

„Ja som nič neurobil. Ten džbán a to všetko urobila Luna, predsa ju o to Bradley sám požiadal, keď ste odchádzali zo siene.“

Jeho slová mi vyrazili dych. Hľadela som naňho a v hlave mi znel jeho hlas. No, áno, počula som Bradleyho niečo hovoriť, ale nevedel som čo a komu to adresoval. Nedošlo mi, že by to mohlo byť toto. A prečo, dočerta, mi Bradley klamal? Prečo povedal, že to ide dať do poriadku? A s Dennisom? Čo mi tají? Čo išiel v skutočnosti urobiť?

Vtom mi to došlo. Tá myšlienka mi napadla, ani sama neviem ako. Pred niekoľkými dňami som sa Bradleymu zdôverila s tým, čo som o Snapovi vedela. Bolo to po jednej z tých hodín, kedy sa ma Bradley zastal, a ja som mu potom v zúrivosti povedala o Snapovom detstve. Hneď som to oľutovala, dala som totiž Hermione slovo, že to nebudem rozširovať. Ale v hneve som svoj sľub nedodržala. Preto som presne o to isté požiadala Bradleyho. A myslela som, že mu môžem veriť. Že by ma takto nesklamal. Nikdy nič nevyzradil. Prečo by to robil teraz? Nešlo mi to do hlavy.

Zrejme kvôli nenávisti, ktorú k Snapovi prechováva.

Zastavilo sa mi srdce. Musel to byť on, nik iný o tom nevedel. Preto to, čo vravel Snape. Vlastne mal pravdu, jeho dohady boli viac než správne. No zrejme nečakal, žeby som to JA povedala niekomu inému. A ten niekto to napísal na stenu, aby ho ponížil.

Urobil to Bradley. To on to napísal.

Chcelo sa mi z toho plakať.

„Madie, si v poriadku?“ prerušil ma v premýšľaní Dennis. Celkom som zabudla, že tu ešte stále je. Zamrkala som, zhlboka sa nadýchla a pozrela naňho s vynúteným úsmevom.

„Áno, som,“ prikývla som, „len som si na niečo spomenula. Prepáč, už musím ísť.“

Otočila som sa na podpätku a rýchlym krokom zamierala preč. Srdce mi nepríjemne udieralo do hrude, ktorá ma znovu začala páliť. No teraz ma to nezaujímalo. Zúfalo som si priala, aby to bola lož. Aby to nenapísal Bradley.

Vybehla som po schodoch na Astronomickú vežu. Zadýchane som sa oprela o zábradlie a prudko dýchala. Studený decembrový vzduch mi zmrazoval pľúca. No jediné, na čo som mohla myslieť, bol Bradley. Bolelo ma v hrudi, nepríjemne pichalo blízko pri srdci. Len som teraz nevedela, či z toľkého sklamania, alebo z toho behu a mrazivého vzduchu.

Stála som tam dlhú chvíľu, kým som si uvedomila, že mi po tvári tečú slzy. Bolo mi zle zo všetkého, čo sa dnes stalo. Bolo mi zle z toho, že ma Snape obvinil a že ma chcel za každú cenu čo najhoršie potrestať. Bolo mi zle z toho, čo všetko som mu povedala. A bolo mi zle, že ma Bradley sklamal. To ma bolelo asi najviac.

Keď som sa neskôr vrátila do izby, bola prázdna. Vytiahla som zo šuplíka čistý pergamen a napísala mame list, že tu cez sviatky ostanem. Nechcela som ísť domov a vysvetľovať im, že nemám náladu oslavovať vo veľkom, ako to vždy robievajú oni. Chcela som ostať tu a byť celý čas zatvorená v tejto izbe.

Napokon som list vložila do obálky. Vošla som do kúpeľne, kde som hneď pozrela do zrkadla. Vyzerala som lepšie, než som čakala. Myslela som, že budem mať opuchnuté a červené oči. No vôbec to tak nebolo. Odrazu som začula, ako sa otvorili dvere a dnu niekto vošiel.

„Madison,“ oslovil ma chlapčenský hlas. Zamrzla som na mieste. Bol to Bradley. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla a vyšla z kúpeľne. Široko sa na mňa usmial. „Tu si, hľadal som ťa. Ako sa cítiš?“

Podišiel ku mne. Natiahol ku mne ruku, no ja som sa odtiahla. Stiahol ju späť.

„Čo je?“ spýtal sa.

Hľadela som naňho s kamenným výrazom v tvári a pokúšala sa zastaviť ten nával zlosti, ktorý sa mi dral von.

„Zrejme si si neuvedomil, Bradley,“ začala som bez náznaku citov, prešla vôkol neho a podišla k posteli, kde som mala položený list, „že som stála vedľa teba, keď si vo Veľkej sieni Lunu požiadal, aby za mnou upratala ten neporiadok, čo som narobila. A neskôr na chodbe si mi povedal, že to ideš urobiť ty, spolu s Dennisom.“

Pri posledných slovách som sa k nemu otočila. Stál tam, kde som ho nechala. Mlčal a len na mňa hľadel. V očiach mal čosi zvláštne, čo mi veľmi vadilo. Bolo mi úplne jasné, že mu predtým nedošlo, čo za hlúposť urobil.

Pokračovala som ďalej, stále rovnako pokojne a chladne.

„Zdalo sa mi divné to tvoje správanie. Ale akosi som to neriešila, tiež mi celkom nedošlo, čo si to vlastne vtedy v sieni povedal. Až kým za mnou neprišiel Snape,“ na sekundu som zmĺkla. Pozorovala som jeho tvár, chcela som vedieť, na čo myslí. „Bol veľmi nahnevaný a neustále hovoril o nejakom nápise na stene vo Vstupnej hale. Pred riaditeľkou tvrdil, že som napísala niečo nepekné o jeho osobe, o jeho detstve. Ja som to ale neurobila, v tom čase som bola pred hradom, trochu som sa pohádala s Hermionou. Snapovi som v zúrivosti, že ma z niečoho takého obvinil, vykričala do tváre nie veľmi príjemné veci, ale to nie je podstatné.“

Znova som stíchla. V rukách som držala obálku s listom a pohrávala sa s ním. Kým som hovorila ďalej, začala som sa prechádzať, k oknu a späť k posteli.

„Celou cestou z riaditeľne som premýšľala, prečo si Snape myslel, že som to napísala ja. A kto by to vlastne mohol napísať,“ naoko som sa zamyslela. „Zo študentov sme boli s Hermionou jediné, ktoré o Snapovom detstve vedeli. Potom som si ale spomenula, ako som ti v amoku zúrivosti povedala, že mal Snape ťažké detstvo. A tak mi to začalo dávať zmysel,“ zastavila som priamo pred ním, zadívajúc sa mu do očí. „Kto by bol ochotný ponížiť Snapa takýmto spôsobom? Kto by to napísal na stenu priamo vo Vstupnej hale? Keď si bol jediný, komu som o tom povedala. A prosila som ťa, aby si to nerozširoval ďalej, pretože to nie je nič príjemné. Pretože som Hermione dala slovo. Vieš, Bradley, niekedy premýšľam, ako som ti mohla tak slepo veriť. Nie je to po prvý krát, čo si ma sklamal.“

„Madison,“ to bolo to jediné, čo z neho vyšlo. Tvár mal zmraštenú. Možno ho hnevalo, že som na to tak rýchlo prišla. Možno ho hnevalo, že to nedomyslel.

„Dnes ráno som bola ochotná urobiť čokoľvek pre to, aby sme boli spolu, tak ako kedysi, ale teraz,“ zavrtela som hlavou s ľútostivým pohľadom v tvári, „teraz to cítim úplne inak. Sklamal si ma Bradley. Naozaj nie je nič horšie, ako nemôcť veriť človeku, ktorému si ochotný dať celé svoje srdce. Preto teraz chcem, aby si odišiel z tejto izby a nechal ma.“

Otočila som sa mu chrbtom. Chvíľu sa nedialo nič, no potom som pocítila jeho ruku na mojom pleci.

„Prepáč mi to, Madison. Nechcel som ti spôsobiť problémy, chcel som sa mu len pomstiť za to, čo všetko ti urobil,“ povedal smutným, no zároveň i nahnevaným hlasom.

„Mala by som sa ti poďakovať, že si ma chcel len chrániť,“ otočila som sa späť k nemu a pozrela do jeho teplých hnedých očí, „ale viem veľmi dobre, že to nie je len kvôli tomu. Poznám ťa dosť dobre na to, aby som vedela, čo ti behá po hlave. A nebola to len pomsta za mňa, za to, že mi ubližoval. Bola to pomsta za to, že v mojej mysli bol častejšie ako ty. Žiarlil si, aj keď si nemal prečo. Neľúbim ho, necítim k nemu nič iné, len ľútosť. No tú teraz cítim aj k tebe. Lebo viem, že si sa vôbec nezmenil. Že si stále rovnako nevyzretý. A ten čin, ten nápis, o tom aj vypovedá. Urobil si to z hlúpej detskej žiarlivosti. A to ma núti premýšľať, že skutočne nie je ten správny čas, aby sme sa k sebe vrátili. A tak skoro to asi ani nebude,“ dokončila som smutne.

Prešla som vôkol neho a zatvorila sa v kúpeľni. Hneď, ako som začula buchnutie dverí do izby, klesla som na zem a rozplakala sa.

„Mrzí ma, čo sa stalo,“ povedala Dory tichým hlasom. Zdvihla som hlavu a pozrela na ňu. Kľačala pri mne, ani som si nevšimla, kedy sem prišla. Pochopila môj pohľad. „Chcela som vojsť do izby, keď som začula, čo hovoríš. Nechcela som počúvať váš rozhovor. Ale bolo mi jasné, že pre teba bude ťažké povedať mi o tom.“

Dlho som vydýchla a sklonila hlavu. Hľadela som na list, ktorý som ešte stále držala v rukách.

„Bolo to veľmi zlé? To u McGonagallovej,“ dodala.

„Nebolo to nič príjemné, povedala som mu nepekné veci a teraz si to trochu vyčítam,“ zamrmlala som. Súcitne ma pohladila po ramene.

„To je dobré, znamená to, že nie si taká necitlivá ako on,“ povzbudila ma s úškrnom na tvári.

„Asi nie som,“ prikývla som. Potiahla som nosom a utrela si slzy.

„Ostanem tu cez sviatky s tebou,“ prehovorila po chvíľke ticha. Rýchlo som na ňu pozrela.

„To nemusíš, Dory.“

„Nemusím, ale chcem. Nenechám ťa tu samú,“ vyhlásila rázne. „Navyše, budem mať aspoň príležitosť posunúť sa s Andrewom ďalej, aj on tu ostáva.“

Vďačne som ju objala. Keď sa odo mňa odtiahla, vstala a pomohla na nohy aj mne.

„Teraz si poď natrieť brucho, aby si mohla ísť rodičom poslať ten list,“ kývla k obálke v mojim rukách.

„Ako vieš, že je pre nich?“

Zmierlivo sa na mňa usmiala.

„Komu inému by si písala?“

„Pravda,“ zasmiala som sa potichu.

Pripevnila som jednej zo školských sov k labke obálku spolu s darčekom pre rodičov a nechala ju odletieť. Pozorovala som ju, až kým z nej nebola len malá bodka na bielej oblohe. Kým som zišla slimačím tempom dole po klzkých schodoch, začali z oblohy padať obrovské biele vločky. Vyzeralo to skutočne nádherne.

Došla som k mostu, keď som si tam všimla čiernu vysokú postavu- profesora Snapa. Opieral sa o zábradlie a hľadel do diaľky. Vyzeral veľmi zamyslene. Stál tam bez pohnutia. Čierny cestovný plášť vial v slabom vetre a havranie vlasy zakrývali časť tváre. Vločky, ktoré boli tesne pri ňom, sa veľmi rýchlo topili, takže na seba očividne použil kúzlo zahriatia.

Chvíľu som ho takto pozorovala. Premýšľala som, ako vôkol neho prejsť tak, aby si ma nevšimol. Vtom však pozrel mojím smerom. Niekoľko sekúnd sme na seba hľadeli, až sa napokon otočil a odkráčal preč. Pomaly som ho nasledovala do hradu.

V izbe pred banketom sme sa Hermionou udobrili. Vysvetlili sme si to a o pár minút z nás už boli opäť skvelé priateľky.

Stále som však trvala na tom, že banketu sa nezúčastním. Nechcela som vidieť tie veselé tváre. Nechcela som znova vidieť Snapa a ani Bradleyho. No baby ma presviedčali i tak.

„Prosím, nenúťte ma tam ísť,“ dostala som zo seba zúfalo. „Nechcem tam ísť, nechcem byť medzi ľuďmi. Nechcem vidieť Bradleyho a tobôž nie Snapa. Chcem byť sama, prosím.“

Napokon ma nechali na pokoji a nespokojne sa pobrali do Veľkej siene. Kým ony sa tam bavili spolu s ostatnými, ja som pre nich balila darčeky. Keď som s tým skončila, sadla som si na okenný parapet a pozorovala hviezdy na oblohe. Na zime som odjakživa nemala rada to, že sa tak skoro zotmelo. Teraz mi to ale neprekážalo. Mohla som aspoň sledovať, ako vietor odfukuje mraky kamsi preč, aby bolo vidieť hviezdy.

Znenazdajky sa na dvere ozvalo krátke zaklopanie, až som nadskočila. V tom tichu to znelo ako udieranie do bubnov. Nestihla som ani odpovedať, keď dnu vošla profesorka McGonagallová. Rýchlo som vstala.

„Pani riaditeľka,“ vysypala som zo seba prekvapene.

Zatvorila za sebou dvere a pozrela na mňa.

„Všimla som si, že ste sa nezúčastnili banketu,“ prehovorila prísnym hlasom. Zamrvila som sa na mieste.

„Áno, nuž, necítim sa najlepšie,“ odvetila som trhane. Prikývla, premeriavajúc si ma pohľadom.

„Chcela som vám len oznámiť, že celý týždeň budete čistiť nepoužívané triedy, dve hodiny denne. Každý deň po raňajkách sa mi prídete hlásiť do riaditeľne a urobíte tak, aj keď skončíte,“ vyhlásila rázne.

„Dobre, pani riaditeľka,“ zamrmlala som. Niekoľko sekúnd na mňa ešte hľadela. Potom podišla k dverám a otvorila ich. No ešte sa ku mne otočila.

„S profesorom Snapom som sa porozprávala o jeho správaní,“ oznámila mi o niečo mäkšie. S trhnutím som jej pozrela do tváre.

„On sa priznal? Nepopieral to?“

„Nepopieral,“ prikývla. „To by vám hádam malo stačiť.“

Zmohla som sa len na prikývnutie. Rozlúčila sa so mnou a odišla. Klesla som späť na parapet. Takže to preto bol Snape taký zvláštny, keď som ho predtým stretla pri Soviarni. Frustrovane som vzdychla a objala si kolená. Bol to veľmi dlhý deň. Dlhý a ťažký.