Záškodníci

Ahojte  Tak dnes tu mám konečne ďalšiu kapitolku. Táto bude opäť trochu drsná, ale snáď si ju užijete.

Takže prajem príjemné čítanie.

Vaša Lizy

Víkend zbehol rýchlo. Veľmi rýchlo. A ja som nerobila nič iné, len premýšľala nad tým, aké by to bolo, keby som sa s Bradleym znova dala dokopy. No i tak som trvala na tom, že by to bolo príliš skoro. Som si istá, že to cítil rovnako ako ja. Neprestala som ho ľúbiť. Dokonca ani vtedy, keď sa tváril, že nejestvujem.

Rovnako mi nedal dýchať ani Snape. Zas a znova. Neviem, čo som čakala. No jeho reakcia na to, že som bola požiadať riaditeľku o zrušenie minima, ma zaskočila. Poznám Snapa a myslím, že dosť dobre. Myslela som si, že jeho reakcia bude trochu viac... hm, neviem.. že bude viac zúriť. Hoci by som mala byť rada, že to tak nebolo, nie?

V pondelok som sa zobudila do zamračeného rána, ale aj napriek tomu som sa cítila veľmi dobre. Zrejme to bolo kvôli snu, ktorý sa mi tú noc sníval- konečne to nebolo nič, čo sa týkalo bitky, ani nič podobné. Snívalo sa mi, že sme sa s Bradleym natoľko udobrili, až sme sa k sebe vrátili. Bol to nádherný sen, boli sme obaja na pláži- iba on a ja.

Do Veľkej siene som vošla v dobrej nálade. A väčšmi ma potešilo, keď som pri stole zbadala sedieť Bradleyho. Srde sa mi hneď radostne rozbúšilo pri spomienkach na sen. Zvesela som si sadla oproti nemu.

„Dobré ráno,“ popriala som mu. Usmial sa na mňa ponad šálku s teplým a pariacim sa čajom.

„Dobré,“ odvetil, „kde máš zvyšok družiny?“

Uškrnula som sa, položiac si na tanier hrianku.

„Ešte len vstávali, keď som tu išla,“ vysvetlila som laxne. Len sa pobavene zasmial. Natrela som si hrianku medom a odhryzla si z nej.

„Tak už si sa rozhodla, kde stráviť sviatky?“ spýtal sa po chvíľke jedenia.

„Vlastne áno, premýšľala som nad tým a chcem ostať tu,“ zadívala som sa mu do očí, „s tebou. Chcem byť s tebou, Bradley. Hoci viem, že to tak skoro nebude, obaja potrebujeme čas, udialo sa toho príliš veľa, aby sa to dalo napraviť za tak krátky čas-“

„Ja viem, Madison,“ skočil mi jemne do reči. Natiahol ku mne ruku a chytil ma za tú moju. „Aj ja chcem byť s tebou.“

Široko som sa naňho usmiala. Jeho slová ma zahriali. Vtom okolo nás prešiel Snape v cestovnom plášti. Zamračene som naňho hľadela, až kým neprišiel k profesorskému stolu, kde si sadol na svoju stoličku a čosi začal riaditeľke hovoriť. Keď som pozrela späť na Bradleyho, všimla som si, že aj on sa naňho mračil. A to poriadne. Potom preniesol svoj pohľad na mňa.

„Hnevá ma, že si kvôli nemu,“ to slovo väčšmi zvýraznil a pritom kývol hlavou k Snapovi, „podráždená. Hnevá ma, že ťa stále len uráža a že ti neviem nijako pomôcť.“

Vzdychla som a stiahla ruku preč.

„Netráp sa tým, prosím ťa,“ zamrmlala som.

„No vidíš,“ odfrkol si, rozhodiac rukami.

„Bradley, neriešme to,“ vynútene som sa naňho usmiala. A asi to zabralo, lebo stíchol a ďalej pokojne jedol.

Vstala som a vzala si džbán teplej kávy, ktorý bol položený neďaleko. Zamierila som späť k svojmu miestu, keď tu odrazu...

Netuším, prečo som sa obzrela za seba. Nemala som to však robiť. Presne v tej chvíli som vrazila do niekoho, kto sa kamsi ponáhľal. A nebol to nik iný ako Snape. Začula som, ako mi z hrdla vyšiel zdesený výkrik, keď som sa oliala horúcou kávou. Džbán mi z toho šoku vyletel z ruky a roztrieštil sa na podlahe.

„Doparoma! Dickinsonová!“ zrúkol Snape nahnevane. „Ste už úplne hlúpa?! Alebo slepá?!“

Nemohla som mu ale odpovedať. Pálila ma celá hruď a ruky sa mi triasli ako šialené. Všade navôkol bolo hrobové ticho. Kým ho neprerušil Snape svojím hlbokým hlasom.

„Za toto vám strhávam dvadsať bodov! A ten neporiadok upracete bez mágie!“

Prerývane som dýchala. Hľadela som neustále na jeho hruď. Skutočne som sa kvôli tomu šoku nedokázala ani pohnúť. Všimla som si, ako namosúrene prešiel vôkol mňa.

Pocítila som na pleci pár niečích rúk.

„Madison, si v pohode?“ spýtal sa ma chlapčenský hlas. Zamrkala som a pomaly pozrela na jeho majiteľa. Bol to Bradley.

„Áno, som v pohode,“ hlesla som.

Klesla som k zemi a natiahla sa po rozbitých kúskoch džbánu, no Bradley ma chytil za ruku. V tom momente som bolestivo zasyčala. Bradleymu to hneď došlo. Vzhľadom k tomu, že som sa oliala horúcim nápojom.

„Nechytaj si to,“ zastavil ma pred tým, ako som sa stihla chytiť za páliace brucho. Pomohol mi vstať na nohy. „Nechaj to teraz tak. Poď, pôjdeme na ošetrovňu.“

Nuž sme vykročili preč. Ešte som začula, ako Bradley čosi povedal, no veľmi som ho nevnímala. Naozaj to nešlo. Stále som bola v miernom šoku.

„Nie je to nič vážne. Bola to len horúca voda, nie vriaca. Takže sa to do dvoch dní zahojí,“ oznámila nám madam Pomfreyová. Podala mi niekoľko flakónov. „Musíte si to natierať trikrát do dňa. A tento elixír,“ podala mi ešte jeden, „stačí jeden dúšok. Popáleniny sú veľmi nepríjemné. Najmä, ak sú na miestach, kde je pokožka často v kontakte s látkou. Elixír pôsobí upokojujúco. Aby ste sa vo veciach necítili nepríjemne, kým sa to zahojí. Postačí jeden malý dúšok a do tridsiatich sekúnd sa dostaví úľava.“

„Ďakujem vám,“ povedala som vďačne a pobrala sa do klubovne.

Celou cestou Bradley hromžil. Na Snapa.

„Ani sa ti neospravedlnil, ešte ti aj k tomu strhol body,“ vrčal nahnevane. „Najradšej by som ho zmlátil, vážne. Idiot!“

„Nechaj to tak, Bradley,“ požiadala som ho unavene.

Keď sme došli k portrétu Tučnej pani, otočil sa ku mne. Tváril sa veľmi zvláštne. Tak zamyslene.

„Zabudol som, že musím s Dennisom niečo urobiť.“

„Čo?“ stiahla som obočie. Zamrvil sa na mieste.

„Chcem, aby mi pomohol s tým džbánom,“ povedal rýchlo. Vtisol mi na čelo letmý bozk a odkráčal preč.

Hľadela som za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom, až kým mi úplne nezmizol z dohľadu. Zdal sa byť nejaký zvláštny, napätý.

V izbe ma baby vyspovedali, takže som im musela všetko vysvetliť. Ani ony neboli nadšené, dokonca ani Hermiona nie, ktorá sa Snapa vždy zastávala.

„Prečo ho vlastne vždy brániš?“ spýtala som sa jej, keď sme sa neskôr išli prejsť.

Madam Pomfreyová povedala, že postačí malý hlt, aby upokojil popálenú pokožku na mojom bruchu, no ja som si pre istotu dala dva. A skutočne, mala som pocit, akoby sa ani nebolo nič stalo.

„To nerobím,“ pokrútila hlavou. Pozrela som na ňu s prižmúrenými očami. Vzdychla, až sa jej z toho urobil pred tvárou obláčik pary. „Fajn, možno áno. Niekto to predsa musí robiť.“

„Nemusí,“ pobavene vyhlásila Ginny.

„Ja vám rozumiem, ale mali by ste rozumieť aj vy mne,“ pokračovala Miona ďalej, akoby Ginny nebola nič povedala. „Ide o to, že veľmi dobre viem, čím si Snape prešiel. Viem, aký je a viete to aj vy. No myslím si, že by si po tom všetkom, čo urobil, zaslúžil nejaký rešpekt, úctu.“

„Áno, je to hrdina,“ prikyvovala som, „ale hrdina, čo sa nevie správať. Rada by som k nemu bola iná, milá, ale načo sa snažiť, keď s ním to ani nepohne? Keď ho to ani nezaujíma? Pokúšala som sa, ale ani ja nie som donekonečna trpezlivá.“

„To nemá zmysel,“ skonštatovala Miona sucho.

„Nie, Hermiona, je to tak,“ trvala som na svojom. „Snape je odporný a nič ho nezaujíma. To isté by som mohla urobiť aj ja. Pár krát by som sa zahrala na hrdinku, aby ma za ňu celý svet považoval. A potom by som sa ku všetkým správala ako k veci. Nezáleží len na tom, čo urobil a čo neurobil predtým, ale čo robí teraz. Minulosť je dávno za nami. A on sa ani nijako nepokúša dokázať, že hrdinom skutočne je, že si zaslúži, aby sme ho obdivovali.“

Na chvíľu nastalo ticho. S Hermionou sme si hľadeli do očí, akoby sme tu boli len my dve.

„Teba len štve, že ti nie je dostatočne vďačný za záchranu jeho života. Ale zrejme ti nenapadlo, že TO je ten najväčší problém. Že si mu zachránila život, že je tu,“ odsekla Miona.

Otočila sa na päte a vyštartovala späť do hradu. Nechápavo som pozrela na Ginny a Dory.

„Netráp sa, je nervózna už od rána. Ron zmenil plány a chce sviatky stráviť s mamkou a tatkom,“ vysvetlila Ginny.

Mňa však zalial pocit viny. Prikývla som.

„Pokojne choďte za ňou, ja tu ešte chvíľu ostanem,“ zamrmlala som. Obe si ma skúmavo prezreli, no napokon sa pobrali za Hermionou do hradu.

Dlhú chvíľu som sa prechádzala popri hrade. Sneh mi vŕzgal pod nohami a mraz mi štípal tvár. Nedbala som. Premýšľala som nad Mioninými slovami. Vôbec ma nehneval fakt, že mi Snape nekľačí deň čo deň pri nohách, len to, že je taký odporný. No možno mala skutočne pravdu. Čo ak ho štve, že som ho sem vrátila? Nie, hlúposť! Určite nie! Jeho skôr štve, že som to urobila JA. Hoci netuším, prečo by ho to malo hnevať.

Potom som sa pobrala do hradu, na moje obľúbené miesto. Snapa som vytriasla z hlavy a radšej premýšľala nad dnešným banketom. Veľmi sa mi naň nechcelo ísť. Nemala som dvakrát v láske takéto hromadné oslavy. Premýšľala som nad tým, či by si niekto všimol, ak by som neprišla. A či by to McGonagallovej prekážalo.

Znenazdajky sa ma na ruke dotklo čosi studené. S trhnutím som otvorila oči, keď mi to niečo zovrelo zápästie. Predo mnou stála čierna záplava. Dve obsidiánové oči prskajúce na mňa hnev mi roztriasli vnútro. Snape ma silným trhnutím prinútil postaviť sa. Sklonil sa ku mne.

„Teraz vám to už neprejde,“ zavrčal zúrivo. Potiahol ma za ruku a surovo viedol kamsi preč.

„O čom to hovoríte?“ nechápavo som sa spýtala.

„Toto už prekročilo všetky medze. Myslíte si, že sa vám to všetko len tak prepečie? Nie, to teda nie, po tomto už konečne vypadnete z tejto školy,“ vravel nahnevane.

„Premerlina, čo je?“ hlesla som už zúfalo. Vôbec som tomu nerozumela.

Pokúsila som sa vytrhnúť si ruku z jeho zovretia, no on mi ju držal ešte mocnejšie, až som mala na chvíľu pocit, že mi ju odtrhne.

„Pustite ma a radšej mi povedzte, čo som akože zasa urobila!“

On ma však nepočúval. Ďalej ma ťahal po chodbe ako neposlušné decko, ktoré treba potrestať. Keby som aspoň vedela, čo som urobila. Som si ale istá, že nič, za čo by mal byť takýto rozzúrený.

Keď sme dorazili do riaditeľne, pustil ma. Pocítila som krv, ktorá sa mi v tej chvíli vliala späť do prstov.

„Pani riaditeľka, túto študentku,“ začal Snape, no pri posledných dvoch slovách sa zarazil a mávol ku mne rukou, „slečnu Dickinsonovú musíte vylúčiť. Toto už naozaj prehnala.“

„Čo sa, premerlina, stalo, Severus?“ zhrozene sa spýtala profesorka. Letmo pozrela na mňa i na moje zápästie, ktoré som si podvedome trela.

„Slečna Dickinsonová načarbala na stenu nápis!“ vyhŕkol zo seba. Stiahla som obočie.

„Nápis?“ zopakovali sme s profesorkou naraz. Snape na mňa pozrel.

„Len sa netvárte, že o ničom neviete,“ odsekol.

„Ale ja naozaj neviem, o čom hovoríte,“ zavrtela som hlavou.

Riaditeľka si sadla za svoj stôl a unavene si prešla dlaňou po tvári.

„Prosím vás, vysvetlite mi to celé a rýchlo. Mám kopu ďalšej práce,“ posúrila nás profesorka frustrovane.

„Ako som už povedal, slečna Dickinsonová napísala na stenu vo Vstupnej hale nápis,“ povedal Snape nepríjemne.

„Aký nápis? Čo za nápis?“

Skákala som pohľadom z riaditeľky na Snapa. Skutočne som nemala poňatia, o akom nápise hovorí. Nič také som predsa neurobila. Nič som nenapísala.

„V tom nápise ma urážala,“ vysvetlil neochotne Snape.

„Čože?“ dostala som zo seba.

 „Slečna Dickinsonová, prepána,“ vzdychla profesorka. „Prečo ste to napísali?“

„Ja som nič nenapísala!“ obraňovala som sa. Snape po mne vrhol vražedný pohľad. Rozhodila som rukami. „A ako vlastne profesor vie, že som to urobila ja? Predsa som bola v Severnej veži. Sám tam za mnou prišiel- našli ste ma tam!“ posledné slová som adresovala priamo jemu.

„To bolo až potom, mohli ste to pokojne urobiť predtým,“ utrhol sa na mňa.

„Severus, vy nemáte dôkaz? Nemôžete ju len tak obviniť.“

Vďačne som na McGonagallovú pozrela, načo sa menovaný zamračil ešte viac.

„Nie, to nemôžem,“ pokrútil hlavou, prepaľujúc ma nevraživým pohľadom. „V tom nápise bola spomenutá moja,“ odkašľal si veľmi zvláštnym spôsobom, „moja minulosť. Z detských čias,“ pri tých slovách sa mi pred tvárou objavil mladý Snape, chlapec, týraný jeho otcom. „Vedel o tom len jeden človek- Potter. Som si ale istý, že sa s tým zdôveril so svojimi dvoma najlepšími priateľmi- Weasleym a Grangerovou. No keďže pán Weasley nechodí na Rokfort na návštevy, ostáva to len na slečne Grangerovej. Tá na to však nemá dostatok odvahy a jej by ani nič také hlúpe nenapadlo. Takže premýšľam, že ak o tom vedela ona, tak o tom musíte vedieť aj vy! Mladé dámy si predsa vždy rady poklebetia. Nuž, to všetko ukazuje len a len na vás, milá slečna! Takže sa vás ani nemusím pýtať, či je to pravda alebo nie, pretože to veľmi dobre viem! Navyše, vy veľmi dobre viete, pani riaditeľka, že to nie je prvý krát, čo by niečo vyviedla-“

„A to musí hneď znamenať, že som to urobila ja?“ skočila som mu do reči. Teraz som bola nahnevaná ja. Neprávom ma obvinil!

„Neskáčte mi do reči,“ zasyčal Snape. Zhlboka sa nadýchol a vystrel sa. „Niekoľkí študenti vás videli vo Vstupnej hale približne v čase, kedy ten nápis mohol vzniknúť.“

„Samozrejme, že som tam bola! Bola som na pozemkoch! A museli ma akurát tak vidieť prechádzať halou, nič viac!“ rozhorčovala som sa.

„Slečna, upokojte sa,“ ozvala sa riaditeľka, „a vy, Severus, tiež.“

„Neupokojím,“ odvrkol. „Táto slečna musí byť potrestaná! Mala byť poriadne potrestaná už oveľa skôr!“

„Nemôžeme ju potrestať, pokým nebudeme mať poriadne dôkazy, Severus,“ poznamenala McGonagallová.

Víťazne som sa uškrnula. V tej chvíli Snapa asi prešla všetka trpezlivosť. Priskočil ku mne a znova mi tak silno zovrel zápästie.

„Severus!“

„Pustite ma, vy zbabelec!“ vyletelo zo mňa odrazu. Pocítila som, ako jeho prsty od prekvapenia povolili, a ja som si tak mohla vytrhnúť ruku z jeho zovretia. Snape na mňa zazeral s vyvalenými očami.

„Slečna Dickinsonová, ako si dovoľujete hovoriť takto s profesorom? Ospravedlňte sa mu,“ prikázala profesorka.

Ustúpila som o krok vzad. Nemienila som sa mu ospravedlniť. Teraz vo mne vrela zlosť a nechcela som ustúpiť ani za nič na svete. Odrazu sa mi chcelo kričať.

„Ja sa mu nemám za čo ospravedlniť! Nič som neurobila! To on ma urazil!“ pozrela som Snapovi do čiernych očí. „To vy ma pred všetkými ponižujete, lebo sa neviete zmieriť s tým, že vám ŠTUDENTKA zachránila život! Och, ani neviete, ako veľmi ľutujem, že som to urobila! Mala som vás nechať ležať v tej kaluži krvi!“

„Slečna Dickinsonová,“ zhrozene ma oslovila riaditeľka. Pozrela som na ňu.

„Čo?! Je to pravda! Odkedy sme sa tu vrátili, robí mi zo života peklo! Och, áno, pán profesor,“ zatiahla som sarkasticky a preniesla svoj pohľad späť naňho, „veľmi zaujímavo dávate najavo svoju vďačnosť. Ale vedzte, že nič neľutujem viac ako to, že som sa vtedy rozhodla vás zachrániť. Bola to najväčšia chyba v mojom živote!“

Stíchla som. A nebola som jediná, kto stratil reč. Mlčala McGonagallová a pozorovala nás oboch. A mlčal aj Snape. Len na mňa hľadel. V tvári nemal vpísané vôbec nič. Žiadne emócie. Opätovala som mu jeho pohľad. Hruď sa mi z toho rozrušenia prudko dvíhala a klesala.

Napokon, predtým, než som vyšla z riaditeľne, som venovala svoje slová riaditeľke.

„Nie sú žiadne dôkazy, že som to urobila ja, ale ak ma aj napriek tomu potrestáte,“ preglgla som, keď sa mi zatriasol už bez tak slabý hlas, „pochopím to.“

Nečakala som na žiadnu reakciu. Ani jej, ani Snapa, ktorý na mňa neustále hľadel. Otočila som sa na päte a vyšla z miestnosti. Dole na chodbe som sa na chvíľu musela oprieť o stenu. Točilo sa mi v hlave z toľkých emócií. Pocítila som totiž kdesi hlboko a v tom najtmavšom kúte bodnutie.

Prehnala som to. Vedela som to ja a vedeli to aj oni dvaja. Už som to ale zmeniť nemohla. Pretrela som si roztrasenou rukou po tvári a veľmi pomaly vykročila chodbou.

Jediné, čo som v tej chvíli vedela, bolo, že banketu sa jednoznačne nezúčastním. A tiež aj to, že toto mi Snape nikdy neodpustí.