Záškodníci

Ahojte, decká  Po nekonečne dlhých a náročných dňoch som našla chvíľu na to, aby som napísala ďalšiu kapitolu. Tak si ju užite, tiež aj tieto teplé dni.

Príjemné čítanie!

Vaša Lizy

To poobedie som strávila s babami. Boli sme opäť vonku a vylepšovali Francisa. Po tej obedňajšej snehovej nádielke sme mu postavili aj kamošov, aby nebol sám. Babám som počas stavania povedala o hodine s prvákmi, aj o tom, že Snape bol očividne viac než v poriadku.

„Možno mu skutočne niečo bolo,“ poznamenala Miona zamyslene cestou do klubovne. Bokom som na ňu pozrela. „A tak išiel za madam Pomfreyovou, ktorá mu dala lieky, a za tie hodiny sa mu mohlo polepšiť.“

„Chceš tým povedať, že mu krivdím?“ spýtavo som na ňu pozrela.

„Je to možné,“ prikývla. Prižmúrila som oči. „Totiž, nevieme, čo sa naozaj stalo a čo robil.“

„Úžasné,“ zamrmlala som sucho. „Tak on ma môže pred všetkými urážať, omylom ničiť moju prácu na hodinách, a ja sa nemôžem ani brániť.“

„Madison, nepreháňaj to,“ odbila ma Miona. Ja som sa však tvárila, že ju nepočujem a ďalej som si mlela svoje.

„Najradšej by som mu... ja neviem,“ rozhodila som rukami, „keby bol sneh, urobila by som z neho guľu a hodila ju o stenu, až by sa rozprášila na márne kúsočky. Potom by som z nich znova urobila guľu a znova ju hodila o stenu a robila by som to až dovtedy, pokým by ma nezačala bolieť ruka!“

Každým slovom som hovorila horlivejšie a horlivejšie, až som posledné slová zo seba vyhŕkla.

„Chcela by som to vidieť,“ zasmiala sa Ginny a Miona s Dory ju nasledovali. Celú cestu sme sa potom chichotali a robili si z toho žarty.

Keď sme vošli do klubovne, moje oči hneď zabehli ku krbu, pri ktorom sedel Bradley, Dennis a Andrew. Pobavene som sledovala, ako Dory nesmelo zakývala Adrewovi a nasledovala nás do izby. Hneď, ako sa za nami zatvorili dvere, Ginny priateľsky potľapkala Dory po pleci.

„Tak ako na tom vy dvaja ste?“ spýtala sa.  Zvedavo som na Dory pozrela, zhadzujúc zo seba mokré veci.

„Chodíte spolu či nie?“ pridala som sa.

Dory sa zamrvila na mieste a vyzula si čižmy, čím pred nami schovala červenú tvár. Napokon, keď sa vystrela, trhlo jej kútikmi pier.

„Nie, myslím, že zatiaľ nie,“ pokrútila pomaly hlavou.

„Ako je to možné? Na čo čakáte?“ nechápavo stiahla obočie Miona.

„Ja ani neviem,“ zamrmlala Dory. „Nechcem naňho nijako tlačiť. Radšej si počkám, až si budeme obaja istí. Nemusím sa ponáhľať, mám celý život na zisťovanie toho, kto je ten pravý a kto zas nie.“

Musela som sa zamyslene pousmiať nad jej slovami. Mala pravdu, úplnú pravdu. Ani ja som sa nemusela nikam ponáhľať. A najmä nie po tom, čo všetko sa medzi mnou a Bradleym stalo. Netuším síce, či ešte niekedy budeme spolu. Ale ak áno, som ochotná počkať hoc aj sto rokov.

Zvyšok týždňa zbehol veľmi rýchlo. Hoci, keď sa zamyslím, každá minúta počas neho sa mi zdala byť ako hodina. Cez víkend som si všimla v klubovni oznam, že cez budúci víkend sa bude konať výlet do Rokvillu. Čo ma veľmi potešilo, došli mi totiž zásoby čokoládových žabiek.

Od poslednej hodiny s prvákmi som sa cítila veľmi zvláštne. A milo prekvapene. Niekoľkí z nich, hm, teda vlastne všetci, ma začali zdraviť na chodbách. Strapatý chlapček Flynn (ktorý bol na hodine  zvedavý na moju jazvu na čele) jedného dňa- kedy som mala skutočne veľmi mrzutú náladu- na mňa zakričal cez celé nádvorie a zvesela mi zamával. Najroztomilejšie na tom bolo to, že ma oslovil Slečna. Baby vedľa mňa sa potichu rozosmiali, čím si odo mňa vyslúžili škaredý pohľad. No Flynnovi sa podarilo zdvihnúť mi náladu.

Nuž, a takto to bolo každý deň. Vždy, keď som niekoho z nich stretla, zdvorilo ma pozdravil. A ja som si tých drobcov obľúbila. Dokonca som si všimla, že Snape sa tváril dosť vážne, keď videl, ako ma Flynn pozdravil. Očividne jeho takto cez celé nádvorie nik nezdravil. A dal mi to pocítiť na každej jednej hodine, čo som s ním mala.

Každé popoludnie som trávila s Bradleym. Zvykla som si na jeho prítomnosť, na ten pokoj, ktorý som pri ňom cítila. On bol ten, kto ma upokojoval, keď mi Snape zas a znova pripravil krušné chvíle. Keď ma na hodine nejako urážal a rýpal do mňa, Bradley sa za mňa neraz postavil, až mu dal Snape trest. A potom do mňa rýpal ďalej a ešte viac.

Pokúšala som sa nemiešať Snapovo správanie na hodinách a mimo nich s pedagogickým minimom. Ale nešlo to. A čím viac som nad tým uvažovala, tým menej som sa sústredila. Až som sa napokon v deň výletu do Rokvillu ocitla v riaditeľni a zúfalo prosila riaditeľku, aby zrušila moje doučovanie so Snapom.

„Prosím vás, pani riaditeľka. Ja už s ním nechcem mávať hodiny,“ vravela som zúfalo.

Sedela som pred ňou a napäto stláčala ruky v päste.

„Prečo nie, slečna?“ nechápala.

„Ja... no... my,“ habkala som, „my si s profesorom nerozumieme.“

Riaditeľka sa na mňa zmierlivo usmiala. „Ale to ani nemusíte.“

„Nechápete,“ zúrivo som zavrtela hlavou. „Ak si s profesorom nerozumieme, nemôže ma nič naučiť.“

McGonagallová na mňa dlhú chvíľu mlčky hľadela. Zrejme premýšľala nad mojou prosbou. Potom si napravila okuliare a nahla sa ku mne.

„Stalo sa niečo vážne? Niečo, kvôli čomu s tým chcete skončiť?“ spýtala sa. V hlase som jej začula prísnosť.

Naprázdno som preglgla. Čo som jej mala povedať? Že ma Snape nenávidí? Že ma uráža a ponižuje pred ostatnými?

Napokon som sklonila hlavou. „Nie, nič sa nestalo.“

„Tak potom vašej žiadosti nemôžem vyhovieť, slečna,“ odvetila. Pozrela som jej do tváre. Súcitne sa na mňa dívala. „Je mi to ľúto. Ale pokiaľ nemáte žiaden pádny dôvod, prečo by som mala ukončiť vaše hodiny, nemôžem tak urobiť.“

„Rozumiem,“ šepla som. Vstala som, napravila si veci a s tichým rozlúčením vyšla z riaditeľne.

„Je len otázkou času, kedy mu o tom povie. A potom,“ vzdychla som, „nechcem ani pomyslieť, ako by mohol reagovať.“

Miona ma pohladila po ruke s povzbudzujúcim úsmevom.

„Nemaj strach, určite to bude v poriadku.“

Práve sme sedeli u Troch metiel a ja som im porozprávala o tom, ako som navštívila riaditeľku. Cítila som sa ako slaboch, že som tak urobila, no nemohla som si pomôcť. Už som mala plné zuby toho Snapovho správania. A rozhodne som ho nechcela kvôli tomu udať. Nie som udavač a ani zúfalec, čo všetko žaluje. Bolo to jediné východisko, ktoré som videla.

Keď sme neskôr dopili teplý rebarborový čaj, zašli sme do Medových labiek a k Zonkovi. Kým sme sa s Ginny guľovali, Dory a Hermiona zabehli aj do kníhkupectva. A potom nás už len čakala vyhriata izba na internáte.

V najbližších dňoch som sa ale žiadnej Snapovej reakcie nedočkala. Až do piatku, kedy som s ním mala poslednú hodinu v tomto polroku. A musím vám povedať, tá hodina bola jednou z najťažších. Nielenže mi dal pripraviť hádam ten najťažší elixír, aký mohol, prinútil ma ešte po tom všetkom vyčarovať patronusa. Viete si asi predstaviť, ako „ľahko“ mi to išlo. Trvalo mi hrozne dlho, kým som sa upokojila pod náporom jeho chladného hlasu. Napokon sa mi ale podarilo vyčariť patronusa. Ten však hneď zmizol, keď som zbadala Snapa, ako sa ku mne priblížil.

„Pani riaditeľka mi povedala o vašej návšteve v riaditeľni a aj o vašej žiadosti,“ povedal tichým a ľadovým hlasom, zadívajúc sa mi hlboko do očí. Sklopila som ruku s prútikom a cúvla o krok vzad. Dlhú chvíľu na mňa mlčky hľadel. Až mi z toho pohľadu začínalo byť nepríjemne. „Chcem, aby vám bolo jasné, že vám za to strhávam dvadsať bodov. Po prázdninách sa sem vrátite a budeme aj naďalej pokračovať v týchto hodinách.“

Už som otvárala ústa, že niečo poviem, no on ma zarazil. Vystrel sa ako slamka a prižmúril oči.

„Chceli ste mať tieto hodiny, tak ich budete mať. Kvôli vám som si prispôsobil všetky moje hodiny a voľný čas a nezničím to len kvôli tomu, že ste slaboch,“ zavrčal nepríjemne. „A teraz odíďte, na tento kalendárny rok je to všetko.“

Celé to povedal stroho a po posledných slovách sa mi otočil chrbtom. Niekoľko sekúnd som naňho ešte zazerala. Až som si nakoniec vzala svoje veci a predtým, než som vyšla z učebne, som mu venovala posledný pohľad. On mi bol však stále otočený chrbtom.

O niekoľko hodín neskôr som sedela v klubovni. Bol už neskorý večer a okrem mňa a Bradleyho tu už nik nebol. Znova som si užívala jeho blízkosť.

„Počas víkendu a až do banketu sa musíme zapísať, ak tu chceme ostať cez prázdniny,“ preťal príjemné ticho medzi nami. Pohrával sa pritom s prútikom v jeho rukách a občas vyčaril motýľa alebo neškodné iskričky. Čarovanie a transfigurácia mu vždy išli viac než dobre. „Ostávaš tu alebo ideš domov?“

„Ešte neviem,“ vzdychla som, pokrčiac plecami, „mama mi písala, že s ockom neplánujú nič zaujímavé. Takže je na mne, či prídem alebo ostanem tu.“

„Vieš, Madie,“ povedal tichým hlasom. Pozrela som naňho, keď som si všimla, ako sa ku mne prisunul. V tvári mal veľmi zvláštny výraz. „Veľmi by ma potešilo, keby si tu ostala so mnou. Ale, samozrejme, pochopím, ak nie.“

Chvíľu som naňho hľadela. Nevedela som, čo na to povedať. A až sa mi rozbúšilo srdce, keď mi priložil svoju teplú dlaň k môjmu lícu. Pozrel mi na pery a trochu sa ku mne naklonil. Odrazu som si ale uvedomila, čo sa deje. Odtiahla som sa od neho a radšej vstala.

„Nie, Bradley, prepáč, ja nemôžem,“ zamrmlala som.

Roztrasene som sledovala, ako pomaly vstal a postavil sa oproti mne. S jemným úsmevom na perách sa mi zadíval do očí.

„Iste, rozumiem,“ prikývol. Pozrela som do zeme a tak späť naňho.

„Nechcem, aby to pre teba niečo znamenalo. Nie teraz,“ dodala som rýchlo. „Medzi nami sa toho stalo veľa a ja cítim, že... že teraz ešte nie je ten vhodný čas na ďalší krok... vážny krok.“

„Madison,“ oslovil ma trpezlivo. „Naozaj tomu rozumiem. A bolo odo mňa hlúpe o niečo sa pokúsiť. Máš pravdu, je ešte veľmi skoro.“

„Áno,“ vydýchla som nervózne.

Pristúpil úplne ku mne, chytil mi tvár do svojich dlaní a vtisol mi bozk na čelo. Tentoraz som sa ale neroztriasla. Skôr ma to upokojilo. Odstúpil odo mňa a venoval mi nežný úsmev.

„Už je neskoro, mala by som ísť,“ šepla som, načo prikývol. „Dobrú noc, Bradley.“

„Dobrú noc, Madison,“ odvetil jemne.

Rýchlo som sa otočila na päte a vybehla po schodoch do izby. V tú noc som zaspávala veľmi ťažko. Pred očami som mala Bradleyho tvár a jeho nádherné hnedé oči.