Záškodníci

Ahojte, ľudia  Tak čo, aký ste mali víkend? Verím, že ste si aspoň trochu oddýchli a nabrali sily do nového týždňa.

Mám tu pre vás ďalšiu kapitolu. Tak vám prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Odložila som sklenenú tyčinku. Snape podišiel ku mne, keď si všimol, že som skončila. Naklonil sa nad kotlík a vdýchol do seba paru. S prižmúrenými očami sa odtiahol.

„Upracte to,“ prikázal nevrlo a vrátil sa k svojmu stolu. Nuž som upratala všetok ten neporiadok, čo som narobila pri príprave elixíru. „A nezabudnite aj na tie knihy,“ mávol prútikom, načo sa celá jedna polica asi dvoch tuctov kníh zosypala na zem.

Zaťala som zuby, aby som mu niečo neodvrkla, a pustila sa  do ukladania kníh. Keď som to dokončila, siahla som po brašne a chystala sa odísť, no zastavil ma.

„Slečna Dickinsonová,“ oslovil ma posmešným tónom. Potichu som vzdychla, prehltla tú zlosť a pomaly sa k nemu otočila.

„Čo mi ešte prikážete urobiť, pane?“ spýtala som sa bez náznaku citov.

Niekoľko sekúnd na mňa hľadel ako na práve zašliapnutý hmyz, až sa napokon uškrnul.

„Vy sa vôbec nebránite,“ poznamenal. Napravila som si tašku na pleci.

„Len preto, že na vás neplytvám slovami a dychom, hneď neznamená, že sa nebránim,“ odvetila som, uprene mu hľadiac do očí. Podišiel o kúsok ku mne.

„Presne na toto som čakal,“ spokojne vypol hruď. „Strhávam vám dvadsať bodov za vašu drzosť.“

„Výborne,“ skonštatovala som vlažne a podvihla trochu obočie. „Smiem už teda ísť?“

Snape sa na mňa díval. Rovnako škaredo ako vždy. No bol rozčúlený, to nemohol zakryť. Prezrádzali mi to jeho rozšírené nozdry a zvláštne iskry v očiach. Asi iskry hnevu. Prudko sa otočil na päte, až jeho čierny plášť pleskol o stôl.

„Iste, choďte,“ zatiahol sarkasticky. Ani na mňa nepozrel, keď som odchádzala z jeho laboratória.

Bol nahnevaný. A to poriadne. Pretože sa mu nepodarilo rozrušiť ma, ako to zvyklo niekedy byť. Teraz sa mi ale nechcelo zaoberať sa jeho hlúpym správaním. Už ma nezaujímal. Sklamal.

„S nikým nehovoríš, už celé dni. Prečo?“ povedal hlas za mojím chrbtom.

Neobzerala som sa za ním. Nemusela som. Jeho majiteľ sa postavil vedľa mňa a ja som kútikom oka zbadala Bradleyho. Neodpovedala som mu však. Len som naďalej hľadela pred seba na zapadajúce slnko.

„Teraz nebudeš hovoriť ani so mnou?“ spýtal sa dotknuto. Znova sa odo mňa odpovede nedočkal. Povzdychol si. „Prečo? Nerozumiem tomu.“

„To ani nemusíš, Brad,“ zamrmlala som, odhodila kamienky, čo som doteraz držala v ruke, a vykročila preč.

„Prečo, Madison? Čo sa deje? Prečo mi to nechceš povedať?“ zvolal za mnou, čím sa mu podarilo zastaviť ma. Neotáčala som sa k nemu. Začula som jeho kroky. Postavil sa predo mňa so smutnými očami. „Ešte sa na mňa hneváš? Tak prepáč, mrzí ma to. No to ty si vybehla na mňa. A ešte stále neviem prečo.“

Vzdorovito som si hľadela na ruky. Chytil ma za ne a schoval ich vo svojich dlaniach, ktoré neboli také zmrznuté ako tie moje.

„Tak čo sa deje, Madie?“ nenechal sa odradiť mojím mlčaním. Krátku chvíľu som pozorovala, ako ma hladí palcom po ruke. Potom som zdvihla pohľad a pozrela mu do očí.

„Nič sa nedeje, Bradley,“ zavrtela som hlavou a uhla pohľadom, keď sa na mňa skúmavo zadíval, „len sa mi nechce s nikým hovoriť. To je všetko.“

Pustil moju ruku, chytil ma za bradu a prinútil ma pozrieť mu do očí.

„Určite iba to?“ uisťoval sa. Zhlboka som sa nadýchla.

„Áno,“ prikývla som.

Niekoľko kratučkých sekúnd sa na mňa ešte díval. Napokon sa na mňa usmial.

„Poď, pôjdeme do hradu, si premrznutá.“

***

Vianočné prázdniny sa nenávratne blížili. November sa prehupol do decembra a prvý týždeň zbehol neuveriteľne rýchlo. Až som sa nestačila čudovať. Po veľmi dlhom rozhovore s babami a s Bradleym som sa trochu upokojila. Nebola som už taká podráždená a snažila som sa s nimi viac komunikovať. No čím viac som sa snažila byť pokojná, tým horšie to bolo. Nočné mory sa mi opäť vrátili, ale nemávala som ich tak často ako predtým. Čo bolo jediné šťastie.

Počas víkendu sa na oznamovacej tabuli vo Vstupnej hale ocitlo oznámenie, že McGonagallová sa rozhodla urobiť banket deň pred odchodom domov na sviatky. Nie, nemala som v pláne objaviť sa tam. Hoci som si bola istá, že baby ma umučia prosbami a nútením, aby som ta šla.

V nedeľu ráno som sa zobudila do bieleho dňa. Všade, kam moje oko dovidelo, bol trblietavý biely sneh, hrubá pokrývka, ktorú sa Hagrid snažil odpratať z cesty. Vždy to bol Filch, kto robil túto prácu, no očividne sa nad ním riaditeľka zľutovala. Hagridovi to našťastie išlo oveľa ľahšie a rýchlejšie.

Cestou do Veľkej siene som stretla mnoho detí, ktoré sa zababušené v hrubých bundách ponáhľali pred hrad, aby si užili posledný deň víkendu a hordu snehu. Striaslo ma od zimy pri predstave, že by som sa mala terigať cez tú bielobu.

Keď som vošla do siene, baby tam už boli a zvesela raňajkovali. Podišla som k nim a sadla si vedľa Bradleyho, ktorý sedel pri nich.

„Dobré ráno,“ poprial mi.

„Dobré,“ odvetila som, nalievajúc si do šálky pariacu sa kávu. „Čo sa deje?“ spýtavo som pozrela na baby.

„Harry chce, aby som sviatky strávila s ním. Vraj už má nejaký nápad, ako by sme ich strávili spolu, len my dvaja,“ povedala nadšene.

„To je skvelé, určite si to obaja užijete,“ usmiala som sa.

„Áno, ale,“ klesol jej úsmev a ťažko si povzdychla, „chcela som Vianoce stráviť tu, s vami. Sú to posledné sviatky, počas ktorých by som tu mohla byť.“

„No, ja si myslím, že ak už niečo vymyslel, mohla by si ísť, možno to bude krásne. Hoci je pravda, že tu budeš chýbať,“ priznala som s jemným úsmevom, „ale čo by si tu robila? S Harrym si sviatky užiješ viac, tým som si istá.“

Ginny si zamyslene odpila zo svojho pohára.

„Ron má podobné plány,“ ozvala sa Miona a vykukla spoza Denného proroka. „Navyše, chcela by som ho predstaviť mojim rodičom, teda, predstaviť ho ako môjho partnera.“

„Tak vidíš, Ginny, o nič neprídeš,“ pozrela som na ňu. „Neviem, čo budem robiť ja, rodičia sa mi ešte neozvali, ale asi tiež pôjdem na sviatky domov.“

Odrazu k nám pribehol Dennis. Mal červenú tvár a široký úsmev na perách.

„Brad, poď! Nigel vyhlásil vojnu! Musíme ho poraziť!“ vyhlásil veselo. Bradley na nás hneď pozrel.

„Pridáte sa?“

„Jasné, prečo nie?“ odvetila Ginny. Strelila som po nej pohľadom, načo sa uškrnula. „Nevymýšľaj, Madie, bude to zábava.“

„Prídeme za vami,“ povedala Dory. Nuž Bradley s Dennisom nadšene vybehli zo siene.

„Dnes je krásny deň, nebudeme predsa sedieť v klubovni,“ poznamenala Ginny. Niekoľko sekúnd som na ňu hľadela.

„Fajn! Dobre, pôjdem!“ súhlasila som naoko urazene. Hneď som sa ale zasmiala.

Napokon som skoro celý deň strávila vonku. Dvakrát som dostala poriadnu ranu do hlavy pri guľovaní. Už ani neviem od koho, ale dosť to bolelo. Neskôr sme stavali snehuliakov. A keď sa k nám po chvíľke pridal Hagrid, postavili sme tuším toho najväčšieho snehuliaka, akého som vo svojom živote videla. A k tomu sme to všetko robili muklovským spôsobom, bez mágie. Nebolo však vôbec jednoduché sedieť na Hagridových pleciach a dávať Francisovi (tak sa snehuliak volal) na hlavu Hagridovu starú čapicu.

Po dlhej dobe som si večer líhala do postele pokojná a šťastná. Ale, tak ako aj naposledy, keď som sa cítila takto skvele, aj tentoraz som sa uprostred noci prebudila celkom spotená. Pred očami som mala scény zo sna. Hrozného sna, ktorý mi opäť raz pripomínal, čím všetkým sme si museli prejsť.

„Madie,“ prebudilo ma z premýšľania bodnutie medzi lopatkami.

Zamrkala som a pozrela vedľa seba. Dory sa uškŕňala od ucha k uchu. Odložila prútik, ktorým ma štuchla, do vrecka nohavíc.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa ma pobavene. S povzdychom som si prešla dlaňou po tvári. „Nad tým Snapovým nápadom znova ťa nechať suplovať jeho hodinu?“

Len som prikývla.

„Zvládneš to, veď sú to len prváci,“ povzbudzovala ma Miona.

„To áno,“ zamrmlala som. „Len... myslela som aj na Snapa.“

„Na Snapa?“ zopakovala Ginny. „Prečo naňho?“

Niekoľko sekúnd som mlčala.

„Dnes ráno, keď mi to vravel, sa mi zdal,“ preglgla som a zhlboka sa nadýchla, „zdal sa mi byť veľmi bledý. Len... len mi napadlo, že sa asi necítil dobre.“

„Myslíš, že to bolo jeho ranou na krku?“ spýtala sa Ginny. Keď som na ňu pozrela, všimla som si jej pohľad. Vôbec nevyzerala, akoby ju to hoc i len trochu trápilo.

„Neviem si predstaviť, že by mu malo byť niečo iné. Nikdy nebol chorý, ani nič podobné. Musí to byť len to ranou,“ premýšľala som nahlas.

„Ty si o neho robíš starosti?“ spýtavo sa na mňa zahľadela Dory. Rýchlo som na ňu pozrela.

„Nie, nerobím,“ zavrtela som hlavou.

V tej chvíli zazvonilo na hodinu, nuž som vošla do učebne. Zachránilo ma to pred divnými pohľadmi tých troch. Celé dve hodiny elixírov som však nepremýšľala nad ničím iným, len nad tým, čo bolo Snapovi, že kvôli tomu nemohol odučiť svoju hodinu.

Obed som potom do seba rýchlo nahádzala a ponáhľala sa do učebne. Na stole ma opäť čakali dôkladné poznámky a kniha otvorená na kapitole o Gnómoch. Pousmiala som sa. O tých stvoreniach som vedela veľa. Doma sme sa ich nevedeli zbaviť, no pomohla nám s nimi Ginnina mama, pani Weasleyová. Spomínam si, ako som sa ako malá pokúšala naučiť ich hrať šach. Nikto ho so mnou totiž nechcel hrať. Ale vzdala som to hneď po tom, čo ma jeden z nich nepekne napadol. Práve vtedy sme požiadali o pomoc pani Weasleyovú.

A tak, keď zazvonilo na hodinu, mávnutím prútika som dvere otvorila a pustila dnu študentov. Pri pohľade na mňa, stojacu pred katedrou a opierajúcu sa o ňu, sa všetci veselo usmiali.

„Dobrý deň, študenti,“ pozdravila som im s úsmevom. Ich radosť zo suplovanej hodiny- a opäť raz so mnou- ma povzbudila. A ani zďaleka som nebola taká nervózna ako naposledy.

„Dobrý deň, slečna,“ odpovedali zborovo, čo mi vyčarilo na tvári ešte širší úsmev.

„Opäť zastupujete Snapa?“ spýtal sa ma strapatý chlapček.

„Profesora Snapa,“ opravila som ho trpezlivo- a musela som sa až v duchu zasmiať pri spomienkach, ako ma takto opravoval profesor Dumbledore, keď som ho raz za čas stretla v Severnej veži a pustili sme sa do debaty. „Áno, opäť ho zastupujem. Takže si teraz, prosím, vyberte knihy a otvorte na päťdesiatej strane. Dnes si preberieme Gnómov.“

Triedou sa ozval veselý šum. Všetci ale urobili, o čo som ich požiadala, a teraz skákali pohľadom zo mňa na knihu.

„Vie niekto z vás, ako taký Gnóm vyzerá? Možno sa s ním už niekto z vás stretol,“ poznamenala som. „Keď som mala asi toľko koľko vy, spoznala som ich veľmi dobre,“ ukázala som na vyblednutú jazvu na čele, načo sa niekoľkí študenti zachichotali.

Do vzduchu sa zdvihla ruka útleho dievčatka s dlhými čiernymi vlasmi. Spýtavo som na ňu pozrela.

„Vy viete, ako záhradný trpaslík vyzerá, slečna,“ nechala som ju, nech mi prezradí svoje priezvisko.

„Cooperová,“ oznámila placho.

„Slečna Cooperová,“ prikývla som. Otočila som sa, vzala zo stola kriedu a pozrela späť na ňu. „Skúsite ho nakresliť na tabuľu?“

Chvíľu váhala, no napokon trhane prikývla. Pomaly vstala a zamierila ku mne. Keď podišla až ku mne, s povzbudzujúcim úsmevom som jej podala kriedu. Vzala si ju odo mňa, prešla vôkol stola a postavila sa k tabuli. Ešte pohľadom prebehla po celej triede, ktorá na ňu teraz mlčky hľadela a čakala, a až potom sa pustila do kreslenia.

Vstala som a kým ona kreslila, podišla som k dverám a otvorila ich. Chcela som tu dostať trochu čistého vzduchu a okno som sa neodvážila otvoriť, pretože za ním práve husto snežilo. Podišla som k chlapcom v poslednej lavici.

„Ak by vám bolo chladno, povedzte,“ šepla som. Obaja iba prikývli.

Ustúpila som trochu dozadu, no ostala som za nimi. Sledovala som, ako sa dievčina pri tabuli pokúša čo najpresnejšie nakresliť záhradného trpaslíka. Po niekoľkých minútach odložila kriedu na stôl a otočila sa tvárou k nám.

„Výborne, slečna Cooperová, veľmi presné,“ uznanlivo som pokývala hlavou. Zapýrila sa. „Môžete sa posadiť,“ kývla som rukou k jej miestu a cestou ta ju ešte pochválila: „Veľmi dobre kreslíte, rozhodne využite svoj talent.“

„Ďakujem, slečna,“ zamrmlala a skromne sklopila hlavu, posadiac sa na svoje miesto.

Keď som pocítila na chrbte chladný závan, zatvorila som dvere. Pomaly som vykročila ku katedre.

„Takže už viete, ako Gnóm vyzerá. Teraz k presnému popisu, čo to vlastne je,“ vravela som. Pustila som sa do vysvetľovania a výkladu. Študenti si zatiaľ buď zapisovali, čo som hovorila, alebo len počúvali. Veľmi ma potešilo, že medzi sebou nedebatovali. A tiež, že ani nesedeli na stoličkách ako na ihlách. Aspoň ja som tak zvykla sedávať na Snapových hodinách.

Ku koncu hodiny, keď som im už povedala hádam všetko, čo som o Gnómoch vedela a čo som si prečítala, sa ma ten strapatý chlapček spýtal na príhodu so záhradným trpaslíkom, ktorý ma napadol.

„Ako sa vám stala tá rana?“ spýtal sa ďalší, ukazujúc pritom na moje čelo.

Opäť som sa oprela o katedru a zasmiala sa pri tých spomienkach.

„Nuž,“ odkašľala som si, „ako malá som bola veľmi zvedavá. Nemám súrodencov, takže som sa vždy hrávala sama. A keď som v našej záhrade objavila Gnómov- vtedy som, samozrejme, ešte nevedela, že vedia byť pekne nepríjemní- zdalo sa mi celkom milé spoznať ich a spriateliť sa s nimi. Myslím, že to bola mama jedného z nich, ktorá im narozprávala, že čarodejníci sú veľmi zlí. Vlastne sa jej ani nečudujem. Ale ja som bola ešte malá, rozhodne som ich odtiaľ nechcela dostať preč, boli to prvé stvorenia, ktoré by sa so mnou mohli hrať. Aspoň to som si myslela do chvíle, kedy som jedného z nich chcela naučiť hrať šach. Gnómovia sú ale... ako by som to... nie sú veľmi inteligentní. Dala som mu meno Monsty a myslím, že to meno ho vyprovokovalo viac než samotný fakt, že som ho porazila v šachu ešte skôr, ako som mu ho stihla vysvetliť. A tak, ani neviem kedy a už ma driapal po tvári. Mala som jediné šťastie, že moja mama bola práve vtedy doma. Zachránila ma pred Monstym a po namáhavom procese sme ich z našej záhrady nadobro vyhnali. Odľahlo mi, samozrejme. Získala som teda novú jazvu a skúsenosti, ktoré ma posunuli vpred, a naučili ma, že Gnómovia šach nehrajú.“

Môj príbeh ich pobavil a to ma prinútilo zasmiať sa spolu s nimi. Skutočne, keď som tak nad tým premýšľala, bola som naozaj veľmi hlúpa. A zvedavá.

Napokon zazvonilo na prestávku. Vstala som a s úsmevom si prezrela celú triedu.

„Dúfam, že neurobíte podobnú chybu ako ja,“ poznamenala som. „A teraz bežte. Dovidenia.“

„Dovidenia, slečna,“ rozlúčili sa so mnou unisono. Pousmiala som sa a keď sa za nimi zatvorili dvere, otočila som sa ku katedre a začala ukladať veci na svoje miesta.

„Veľmi zábavný a poučný príbeh,“ ozvalo sa zozadu.

Rýchlo som sa otočila na päte. Na konci triedy takmer až v rohu stála tmavá postava. Pohľadom som zaletela k zatvoreným dverám. Nepočula som ich totiž otvoriť sa. Pozrela som späť na Snapa stojaceho tam ako soľný stĺp. Potom zas na dvere a tak zas naňho.

„Som tu už skoro celú hodinu,“ povedal pobavene. „Splývacie zaklínadlo. Zaiste si naň spomínate.“

„Áno, spomínam,“ prikývla som. Už som sa neusmievala, ani som necítila to nadšenie.

Otočila som sa mu chrbtom a pokračovala v ukladaní vecí. Začula som, ako pomaly vykročil učebňou. Napokon som odložila svoj prútik a otočila sa k odchodu. Zarazene som zamrkala. Snape stál len kúsok odo mňa.

„Hodinu s prvákmi ste opäť zvládli výborne,“ zatiahol sarkasticky, uprene mi hľadiac do očí.

„O tom nepochybujem,“ odvetila som rovnako. „Teraz prepáčte, mám ešte hodinu.“

S vytrčenou bradou som prešla vôkol neho, vyšla z učebne a zatresla za sebou dvere. Nič mu nebolo, hnusákovi! Určite sa mu len nechcelo učiť.