Záškodníci

Ahojte, decká! Ten čas ale letí. Ani som si neuvedomila, že to už prešli takmer dva týždne, čo som pridala poslednú kapitolu  No dnes tu mám ďalšiu. Takže si ju užite a príjemné čítanie.

Vaša Lizy

„Nemusíte to všetko urobiť dnes. Ak už nevládzete, nechajte to na zajtra,“ vyrušila ma madam Pomfreyová v drhnutí podlahy.

Rukou som si prešla po čele.

„Nie,“ pokrútila som hlavou, „chcem to už mať za sebou.“

„Nuž, ako myslíte.“

Pokračovala som teda v drhnutí. Už som tu bola dve hodiny a kým som to všetko upratala, prešla ďalšia hodina. Našťastie tu madam Pomfreyová nikoho nemala a tak ma nik nerozptyľoval. Keď som napokon odložila vedro s handrou, uľavene som si vydýchla.

„Len sa to tu leskne od čistoty,“ poznamenala ošetrovateľka s úsmevom. Znavene som prikývla. „Teraz už choďte do postele, je poriadne neskoro.“

Prehrabla som si vlasy a chcela som odísť, keď mi niečo napadlo. Otočila som sa teda späť k ošetrovateľke, ktorá na mňa spýtavo pozrela.

„Keď už som tu,“ zamrmlala som, podišla k jednej z postelí a posadila sa na ňu, „mohli by ste sa mi, prosím, pozrieť na ruku? Už je v poriadku, ale bolí ma, keď ju vystriem. Teda, nemôžem ju úplne vystrieť.“

„Samozrejme, ukážte mi ju,“ pristúpila hneď ku mne.

Po chvíľke zložila ruku s prútikom.

„Nie je to nič vážne, len ste ju predtým menej používali. A vzhľadom k tomu, že ste mali poškodený aj sval, pri zapálení rany sa vám stiahol. Nemyslím tým, že sa vám zmenšil,“ pokrútila pobavene hlavou, keď zbadala môj výraz v tvári, „bol to len obranný mechanizmus. Ale dá sa to do poriadku. Len musíte užívať tento elixír dvakrát do dňa.“

Privolala si kúzlom tri flakóny a podala mi ich.

„Ďakujem vám,“ vďačne som na ňu pozrela.

„Nemáte za čo, Madison,“ usmiala sa. „Tak teda bežte do izby.“

„Áno. Dovidenia a dobrú noc.“

Vstala som a pobrala sa do izby. Cestou som do seba naliala polovicu flakónu. Po chvíľke som pocítila, ako sa mi uvoľnili všetky svaly. Spokojne som vydýchla. Netúžila som po ničom inom, len aby ma už nebolela ruka, keď som sa ju pokúsila vystrieť.

Hodiny odbili polnoc. Sedela som v prázdnej klubovni a pozorovala pukajúci ohník. Z mysle mi ani za nič na svete nechcel odísť Snape a všetko to, čo sa dnes stalo. Cítila som sa kvôli tomu otrasne. Babám som v skratke povedala, čo sa stalo. Ale iba to v riaditeľni. Čo sa stalo na chodbe so Snapom, som nemienila povedať nikomu.

Odrazu som začula, ako sa portrétová diera otvorila a Tučná pani si čosi nespokojne mrmlala. Pozrela som ta. Bola to Dory s Andrewom. V duchu som sa zasmiala. Dnes boli konečne na svojom prvom rande. Keď jej Andrew na rozlúčku vtisol bozk na líce, rýchlo som sa odvrátila.

„Čau, Madie,“ pozdravil ma, načo som mu len kývla hlavou, a pobral sa do izby. Dory sa hodila ku mne na gauč.

„Ach, Madie,“ vzdychla zasnene. Letmo som na ňu pozrela.

„Tak čo, aké to bolo?“ vyzvedala som.

Potichu sa zachichotala a oprela sa o operadlo.

„Nevieš si ani predstaviť, aký je úžasný. Už viem na sto percent, že s ním chcem byť až do konca môjho života,“ vyhlásila šťastne.

„Len to nepreháňaj, inak ho tým odplašíš,“ zasmiala som sa.

„Och, urobila by som pre neho čokoľvek,“ zaspievala.

„A dohodli ste sa na ďalšom rande?“

„Áno, hneď zajtra,“ odpovedala a znova sa zachichotala. „Neviem, ako to celý deň vydržím.“

„Hm, vyzerá to zaujímavo,“ skonštatovala som pobavene.

Nastalo ticho. Obe sme premýšľali, každá nad svojím. Napokon to ticho prerušila Dory.

„Počuj, prečo vlastne nespíš?“

Potichu som si povzdychla. „Nemôžem. A vlastne sa mi ani nechce.“

Chvíľu sme zase mlčali. Keď vtom...

„Nenávidí ma,“ moje ústa tie slová vyslovili samé skôr, než som tomu stihla zabrániť. Nechcela som to povedať, no nemohla som vydržať ten tlak vo vnútri. Ale Dory bola moja najlepšia priateľka. Odkedy sme sa v prvom ročníku spoznali, rozumeli sme si. A jej som mohla povedať všetko, nikdy ma neodsudzovala.

Nechápavo na mňa pozrela. „Kto?“

Niekoľko sekúnd som s odpoveďou váhala, no napokon som zo seba s námahou vytlačila len jedno jediné slovo, a to: „Snape.“

Dory na mňa mlčky hľadela. Zrejme nevedela, čo na to povedať.

„Prečo si to myslíš?“ spýtala sa napokon.

„Je ku mne odporný,“ priznala som potichu. Zmierlivo sa na mňa usmiala.

„Madie, ty predsa vieš, že takýto je ku každému,“ snažila sa ma povzbudiť. Otočila som sa k nej.

„Ale JA som ho išla hľadať, JA som sa ho pokúsila zachrániť!“ vyhŕkla som zo seba.

„Madison,“ oslovila ma trpezlivo a chcela pokračovať, no ja som jej to nedovolila.

„Nerozumieš tomu,“ pokrútila som hlavou. „Navyše, ty si nevidela tú nenávisť a opovrhnutie v jeho očiach, keď sa na mňa dnes díval. Nevieš, čo sa stalo, čo všetko mi povedal,“ dokončila som slabo.

Dory nechápavo stiahla obočie, nuž som jej vyrozprávala všetko, čo sa stalo na chodbe, keď som opustila riaditeľňu. Ako sa ku mne Snape správal a ako mi povedal, že mi to len tak neprejde.

„Madie, netráp sa kvôli tomu,“ pousmiala sa, jemne ma potľapkajúc po kolene, „poznáš ho rovnako dobre ako ja a ostatní. Dobre vieš, že často hovorí nepríjemné veci a je nadmieru nevrlý, ale nikdy by ti neurobil nič zlé. Už len kvôli tomu, čo tvrdí Harry, si nemyslím, že by bol niečoho otrasného schopný. Len ťa chce vystrašiť slovami, lebo vie, aká si a že mu dokážeš aj vzdorovať.“

„Možno máš pravdu,“ pripustila som po chvíľke ticha neochotne. „Ale aj tak, ten jeho pohľad,“ až ma pri tých spomienkach striaslo, „ešte teraz mi po chrbte behá mráz.“

„Hlavne sa upokoj a pokús sa nič nevyviesť. Uvidíš, všetko bude fajn.“

Dúfala som, že Dory má pravdu. Nechcela som neustále znášať to Snapovo otrasné správanie. Vďaka Dory sa mi podarilo trochu sa upokojiť, no tú noc som už spať nemohla. Viečka mi padli až niekedy nadránom.

Práve som sa prehrabovala v jedle, keď si oproti mne sadol Bradley.

„V pohode, Madie? Vyzeráš hrozne.“

Baby vedľa mňa sa potichu zasmiali.

„Ďakujem,“ zamrmlala som sucho. Napichla som na vidličku zemiak a zamračene naň pozrela. „Len som nemohla spať,“ preniesla som svoj pohľad na Brada a vynútene sa usmiala, „inak je mi fajn.“

„Je super, že ti McGonagallová nedala horší trest,“ poznamenal. Siahol po mojom pohári, nalial mi doň tekvicový džús, a potom aj sebe. „Asi si na ňu urobila dojem.“

Prehltla som zemiak, nechápavo pozrúc na Brada. „Nerozumiem.“

Divne sa na mňa zadíval ponad svoj pohár. Letmo som pozrela na baby, no tie sa tvárili rovnako nechápavo ako ja.

„No,“ pokrčil plecami, „predsa tým, že si zachránila Snapa.“

Spomienka toho hnusáka ma rozladila. Vyfúkla som a odložila vidličku na stôl. S trochu väčšou ráznosťou, než som plánovala.

„A už sme zasa pri tom,“ odfrkla som si. Pozrela som Bradleymu priamo do očí. „Minule si sa rozčuľoval, keď sme sa o ňom rozprávali. Tak o čo ti teraz ide? Nerozumieš, že o ňom sa baviť nechcem? Je skutočne tým posledným človekom, ktorého chcem rozoberať. A už vôbec nie to, čo som urobila. Tak ťa teda žiadam, už nikdy predo mnou meno toho muža nespomínaj, áno?“

Nato som vstala a namosúrene vyštartovala preč. Ešte som Ginny začula, ako Bradleymu hovorí: „Nevšímaj si to. V poslednom čase to robí vždy, keď ktorákoľvek z nás spomenie jeho meno. Veď ju to prejde.“

Z Veľkej siene som vyletela ako víchor. Bola som nahnevaná. Na Bradleyho, lebo chcel znova riešiť toho odporného chlapa! A na seba, že som kvôli tomu naňho vybehla. No nemohla som ovládnuť tú zlosť. A aj preto som do niekoho silno vrazila, až ma to zrazilo z nôh a dopadla som tvrdo na zadok.

„Och, pardon,“ ospravedlnila som sa rýchlo.

„To nič, nič sa nedeje, ja by som sa mal ospravedlniť,“ odpovedal chlapčenský hlas. A predo mnou sa objavila ruka. Pomaly som na ňu pozrela. Až sa mi zastavil dych, keď som zbadala prsteň na jeho prstenníku. Rýchlo som mu pozrela do tváre. „Tak poď, Madie, vstaň.“

Prijala som Dennisovu ruku a nechala ho, nech ma vyšvihne na nohy.

„Ďakujem,“ zamrmlala som, očisťujúc si veci.

„V pohode?“ skontroloval ma pohľadom. Horlivo som prikývla. Oči mi zabehli späť k jeho ruke, k prsteňu. A on si to všimol. Zdvihol ruku a zadíval sa naň na niekoľko sekúnd. Potom preniesol svoj pohľad na mňa. „Pripomína mi ho a tak mám pocit, akoby tu bol so mnou. Cítim sa istejšie.“

Dlho som mu hľadela do očí. Ešte stále som cítila zodpovednosť za Colinovu smrť. A hoci ma už tak často netrápili tie nočné mory a ani letargia, cítila som sa kvôli tomu zle. Prehltla som slzy, ktoré sa mi tlačili von.

„Prepáč,“ šepla som. Už chcel niečo povedať, no ja som ho obišla a ponáhľala sa preč.

Pri schodoch vedúcich do žalárov som si však všimla čiernu postavu. Snape tam mlčky stál s rukami za chrbtom a hľadel na mňa s kamenným výrazom v tvári. Opätovala som mu na niekoľko sekúnd pohľad. Potom som ale odvrátila tvár a celá roztrasená odkráčala preč. Na moje obľúbené tiché miesto, kde opäť nik nebol. Len ja a moje myšlienky. Až pokiaľ nezačalo vyučovanie.