Záškodníci

Ahojte  Tak konečne pridávam ďalšiu kapitolku. Chvíľku to trvalo, mala som problémy s noťasom. Ale už je to v takmer úplnom poriadku

Takže si užite túto kapitolku.

Vaša Lizy

V tú noc som nespala. Nie že by som nebola unavená. Len som nemohla prestať premýšľať. Nad sebou a nad Bradleym- nad tým, ako sa náš vzťah rapídne zmenil, čo  mi do vnútro vlialo teplo. A napokon i nad profesorom Snapom.

Keď sa ráno baby zobudili, tvárila som sa, že tvrdo spím. Nechcelo sa mi s nim i hovoriť. O ničom. Ani o tom, ako sa cítim. Vlastne som ani popravde nevedela, ako som sa cítila. Musela som si všetko nechať prejsť hlavou.

A to som nasledujúce hodiny aj robila. Kým sa baby pobrali na vyučovanie,  podarilo sa mi na chvíľu si zdriemnuť. No zobudila som sa na bolesť ruky. Nuž som neochotne vstala, naliala do seba elixír, ktorý mi tu Snape nechal a išla sa umyť. Až keď som sa vrátila do izby, všimla som si, že mi baby nechali na stole položené raňajky. Pousmiala som sa a pustila sa do nich.

Nuž a potom som už len ležala v posteli a premýšľala. Zo včerajška som mala stiahnutý žalúdok a ešte ma trochu bolel, takže to mi pri premýšľaní veľmi nepomohlo.

Vo chvíli, keď som otvorila okno a ľahla si späť do postele, dvere sa otvorili a dnu vošli baby. Pozrela som na hodiny na nočnom stolíku. Akurát sa im skončila hodina a bol čas obedu.

„Ahoj, ako sa cítiš?“ spýtala sa ma hneď Dory, sadnúc si pritom k mojim nohám.

„Ujde to,“ pokrčila som plecami. Teda vlastne iba jedným, tým nezraneným.

„Skoro nič si nezjedla,“ ukázala Miona na nedojedené raňajky na stole.

„Zjedla som len toľko, koľko som vládala,“ zamrmlala som, letmo na ňu pozrúc. Zrejme si všimla, že som nejaká... divná.

„Čo je? Čo sa deje?“ spýtala sa.

„Je ti zle?“ ozvala sa Ginny.

Zavrtela som hlavou. „Nie, nie je.“

„Tak čo je?“

Niekoľko sekúnd som mlčky hľadela von oknom, za ktorým práve slnko vychádzalo spoza veľkého mraku. Ťažkopádne som si povzdychla a pozrela si na ruky.

„Snape povedal, že ma u profesorov ospravedlní,“ začala som nie veľmi ochotne. „To znamená, že sa o tomto,“ ukázala som na obviazanú ruku, „dozvie aj McGonagallová.“

„Áno, je to možné,“ prikývla Hermiona trpezlivo. Trochu som sa zamračila.

„Nerozumieš? Snape z toho bude mať problémy,“ vysvetlila som.

„A tebe to vadí?“ pozdvihla Ginny obočie. Na sekundu som sa zarazila.

„Nie tak celkom,“ odvetila som pomaly.

„Vieš, Madie,“ oslovila ma Dory opatrne, „keď sme už pri tom, Snape sa na teba pýtal pri raňajkách. A povedal, že cez obed sem príde. Aj s McGonagallovou.“

S trhnutím som na ňu pozrel.

„Čože?!“ vyhŕkla som zo seba. „Ale prečo? Čo ak... Merlin, nie... doparoma...“

Vyskočila som z postele a vletela do kúpeľne. Narýchlo som si umyla zuby, prečesala vlasy a prezliekla sa do čistejšieho trička.

„Prečo tak vystrájaš?“ pobavene sa spýtala Miona. Zastavila som na mieste.

„Netuším,“ vydýchla som. Chytila som sa pritom za boľavý žalúdok a zmraštila tvár.

„Radšej si poď ľahnúť,“ poradila mi. Prikývla som, doterigala sa k posteli a schovala sa pod perinu.

„Upokoj sa, ty sa nemáš čoho báť,“ chlácholila ma Dory.

„Veď to, že JA nie,“ odvetila som. Baby na mňa nechápavo pozreli. Nestihla som im však vysvetliť, čo som tým myslela, pretože sa ozvalo klopanie na dvere.

„Vstúpte,“ povedala Miona a veľavravne na mňa pozrela.

Hoci som to čakala, ostala som zaskočená, keď do izby vošla riaditeľka v sprievode profesorky Mayerovej a profesora Snapa. Všetci traja sa tvárili veľmi vážne.

„Dobrý deň,“ pozdravili baby naraz.

„Dobrý deň,“ odpovedala McGonagallová a pozrela na ne. „Slečny, mohli by ste nás nechať samých, prosím?“

„Isteže,“ prikývla Ginny a rýchlo nasledovala Mionu a Dory.

Hneď, ako za nimi Snape zatvoril dvere, pozreli na mňa. Až som sa cítila nepríjemne, keď na mňa tak hľadeli.

„Ako sa cítite, slečna Dickinsonová?“ opýtala sa riaditeľka a pristúpila k mojej posteli.

„Bolo mi už aj lepšie.“

„A čo ruka? Bolí vás?“ ozvala sa tento krát Mayerová.

Pokrútila som hlavou. „Teraz nie, vzala som si elixír, ktorý mi dal profesor Snape.“

„Výborne,“ vzdychla riaditeľka. „Môžete mi teraz vysvetliť, čo sa to vlastne stalo?“

Naprázdno som preglgla. Zhlboka som sa nadýchla, napravila si ofinu, ktorá mi padala do očí, a pozrela na Snapa. Celý čas mlčal a len na mňa hľadel. Keď som naňho pozrela, na sekundu odvrátil tvár, aby zachytil riaditeľkin skúmavý pohľad, a následne sa zadíval späť na mňa. Niekoľko krátkych sekúnd sme na seba mlčky hľadeli. Až kým si McGonagallová neodkašľala. Sklopila som pohľad k svojim rukám.

„Na pedagogickom minime som v piatok mala malú nehodu,“ začala som nesmelo. „Nebolo to ale nič, čo by profesor Snape nezvládol ošetriť. Dal mi zopár elixírov a povedal, že ak budem mať  pocit, že sa to horší alebo sa to nehojí, mám za ním prísť.“

„To zranenie vám urobil on, je tak?“ prerušila môj monológ profesorka Mayerová. Rýchlo som na ňu pozrela.

„No, á-áno,“ zakoktala som. Začínala som byť nervózna. „Ale to len preto, lebo som nedávala pozor. Nesústredila som sa a myslela som na hlúposti.“

Na chvíľu som zmĺkla a dúfala, že neklamem príliš okato.

„Pokračujte ďalej,“ vyzvala ma riaditeľka. Vrhla som na Snapa kradmý pohľad. Snáď ho pochopil.

„Profesor chcel, aby som navštívila Nemocničné krídlo, no ja som nechcela. Prosila som ho, aby- ehm, aby to nikomu nepovedal. Ale .... ale nebyť jeho a mojich spolužiačok, asi by som sa doteraz zvíjala od bolesti. Rana sa mi totiž zapálila.“

„Prečo ste nič neurobili, Severus?“ nahnevane naňho pozrela riaditeľka.

„Profesor o tom nevedel,“ povedala som rýchlo. Skôr, než stihol menovaný niečo povedať. Riaditeľka pozrela späť na mňa. „Nepovedala som mu to. Vlastne som bola v poriadku až do včerajška. Už ráno som sa zobudila s bolesťami. A potom mi bolo celý deň zle. A... a tak...“

„A tak som prišiel ja,“ dokončil za mňa profesor. „Jej spolužiačky ma vyhľadali a povedali mi o tom.“

A nastalo dlhé a dusivé ticho. Na nikoho z nich som si netrúfla pozrieť. Hľadela som na svoje ruky a skúmala čiary na dlaniach.

„Nerozumiem, slečna Dickinsonová,“ preťala to ticho riaditeľka, „prečo ste nechceli, aby o tom profesor Snape niekomu povedal?“

Zahryzla som si do pery.

„Bála som sa, že... že až by sa o tom dozvedela madam Pomfreyová a povedala vám o tom, pomysleli by ste si, že to všetko spôsobil profesor Snape. Čo nie je pravda... Ako som už povedala, bol to on, kto mi včera pomohol.“

„Ako ste si niečo také mohli myslieť, slečna?“ nechápavo sa spýtala. Opatrne som na ňu pozrela a trochu sa pousmiala.

„Neviem, asi mi to zranenie zahmlilo zdravý úsudok,“ zamrmlala som. Riaditeľka mi venovala dlhý pohľad.

„Na budúce radšej na hodinách dávajte pozor a povedzte hneď, ak vám niečo bude,“ poradila mi. Neznela už tak nahnevane. V jej hlase som počula i čosi láskavé. „Severus, pozriete sa na jej ruku? Chcem vedieť, ako na tom je teraz.“

Profesor hneď podišiel ku mne a sadol si na jej kraj, presne tak ako včera. Vytiahla som ruku spod periny a nastavila mu ju. Keď odstránil obväz, naskytol sa mi pohľad na takmer zahojenú ranu. Bola ešte stále krvavá a miestami viacfarebná, no bolo to oveľa lepšie ako včera. Snape si privolal flakón a poriadne mi natrel ranu.

„Už je na tom celkom dobre, rýchlo sa hojí,“ oznámil, obväzujúc mi ruku. Keď skončil, pozrel na mňa. „No stále trvám na tom, aby ste sa mi zajtra prišli ukázať.“

Prikývla som. Vstal, napravil si habit a vrátil sa na svoje pôvodné miesto.

„Takže viete, čo máte robiť,“ povedala profesorka McGonagallová. „Snažte sa ruku nenamáhať.“

„Áno, pani riaditeľka,“ šepla som. Cítila som sa trochu hlúpo kvôli tomu všetkému.

„Tak teda dovidenia, slečna.“

Rozlúčila som sa s nimi, načo obe profesorky odišli. Snape však ostal stáť na svojom mieste. A keď som naňho pozrela, uprene sa mi díval do očí. Slnečné lúče, ktoré svietili do izby, ožarovali jeho postavu, takže vyzeral dosť desivo. Ruky za chrbtom, vystretý ako slamka, vlasy lesknúce sa v poludňajšom slnku a kamenný výraz v tvári.

Nemala som ani tušenia, čo cíti, na čo myslí. Bol majstrom v skrývaní a kontrolovaní vlastných emócií. Netušila som teda, čo od neho čakať. Akú reakciu. A tak som mu len opätovala dlhý a uprený pohľad.

„Prečo ste to urobili?“ prehovoril napokon hlbokým hlasom, ktorý nič neprezrádzal. Bola to len jednoducho položená otázka, ktorá chcela odpoveď.

Sama neviem, prečo som ho chránila. Prečo som pred riaditeľkou a profesorkou Mayerovou klamala. Chvíľu som mlčala a hľadala odpoveď.

„Lebo vy by ste urobili to isté,“ odvetila som pokojne. Netuším, kde sa vo mne zobrala tá odpoveď. A predovšetkým tá istota, že by sa v podobnej situácii zachoval ako ja.

„Ako to môžete vedieť?“ pozdvihol obočie. Zrejme sa tiež nad tým čudoval.

Na sekundu som odvrátila tvár. Pohľad mi zastavil na nočnom stolíku, kde som mala položené flakóny, ktoré mi dal práve on. A potom som pozrela späť naňho. Do jeho ebenových očí. Príliš hlbokých a tajomných.

„Poznám vás,“ povedala som tichým hlasom.

V jeho očiach sa niečo mihlo. Neviem, čo to bolo. Ale zbadala som, ako ho to na kratučkú chvíľu zneistilo. A tak veľmi som si želala vedieť, čo to bolo. Čo cítil, keď som to povedala.

Napokon ale prižmúril oči.

„Tak asi nie dosť dobre,“ odsekol stroho, otočil sa na päte a vyšiel z izby.

V tej chvíli som si uvedomila, čo som to vlastne urobila. Kvôli nemu som klamala a urobila zo seba hlupáka. A on mi za to ani nepoďakoval. Nie, nemal prečo. Nemá ma predsa rád. Neznáša ma. Aj po tom všetkom.