Záškodníci

Ahojte  Hoci boli prázdniny, vôbec som nemala čas písať a dokončiť kapitolu. Dnes som sa k tomu konečne dostala, dokončila som ju a hneď vám ju sem pridávam.

Dúfam, že ste si sviatky užili a oddýchli ste si.

Tak prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Nasledujúci deň bol nekonečne dlhý. Prvé dve hodiny so Snapom mi dali zabrať. Keďže som si stále nešla po elixír proti bolesti, ruka mi chcela odpadnúť. A ešte som sa pred profesorom musela tváriť, že mi nič nie je. Nechcela som, aby to vedel.

Očividne som vyzerala presvedčivo, pretože mi nedal ani dýchať- dokonca ma na hodine pred ostatnými zosmiešnil- a najmä na poobedňajšom minime. Hoci si myslím, že si na jeho konci niečo všimol. Ešte mi čosi vravel- naozaj netuším, čo to bolo, už som ho nevnímala- a ja som sa zatiaľ snažila zahnať chuť povracať sa mu do tváre. Len teraz neviem, či to bolo kvôli jeho prítomnosti, alebo kvôli jeho slovám. Alebo kvôli tej bolesti.

Matne si pamätám, ako vravel niečo o nasledujúcej hodine. Ja som len prikyvovala, tváriac sa, že vnímam, čo to splieta. Ale asi si všimol, že ho v skutočnosti ani nepočúvam.

„Dickinsonová,“ oslovil ma tvrdo.

„Hm, áno,“ naďalej som prikyvovala. Nezranenou rukou som sa opierala o lavicu a hľadela kdesi ponad jeho plece.

„Som naozaj veľmi rád, že ma počúvate,“ povedal ľadovo pokojným hlasom.

„Ale veď ja vás počúvam,“ odvetila som. Dlaňou som si prešla po tvári. Cítila som sa ako nadopovaná nejakými liekmi.

„Naozaj? Tak čo som predtým povedal?“ zatiahol sarkasticky. Zrejme si myslel, že ma dostal, pretože si potešene prekrížil ruky na hrudi.

„Dickinsonová,“ odpovedala som.

Zúrivo vyfúkol vzduch z pľúc, spustil ruky a podišiel ku mne o krok.

„Vy asi túžite po treste.“

„Nie, pane, to teda netúžim,“ zamrmlala som. Ďalší krok ku mne.

„Tak si teda myslíte, že už viete tak veľa, že ma preto nemusíte počúvať?“ pokračoval ďalej. Jeho hlas znel opäť raz nepríjemne chladne a zároveň i výsmešne. A urobil ďalší krok ku mne, čím bol odo mňa asi na vzdialenosť ruky. „Tieto hodiny nemávame kvôli mne, ale kvôli vám. VY chcete byť profesorkou.“

„Áno, pane, a som vám za ne veľmi vďačná,“ povedala som tichým hlasom.

Hej, zastavte ho niekto! Inak ma zašliape ako mravca!

„Tak to by ste mali, pretože ešte stále máte čo doháňať,“ odsekol a ironicky podvihol kútiky pier.

Samozrejme, nik nie je taký inteligentný ako on.

„Tak už zmiznite. Choďte!“ prikázal. Nemusel mi to dvakrát opakovať. Vzala som si veci a odpochodovala preč.

Ani sama neviem, ako som sa tak rýchlo ocitla v izbe. Jediné, čo si pamätám, bolo, že hneď, ako som hodila brašnu s knihami k mojej posteli, vletela som do kúpeľne a ostala tam asi takú hodinu.

„Premerlina, veď choď za madam Pomfreyovou,“ povedala Miona karhavo. „Dokedy chceš takto existovať?“

„Raz ma musí prestať bolieť,“ zamrmlala som. „Navyše, za ňou ísť nemôžem-“

„Prečo? Lebo ti to zakázal Snape?“ skočila mi Ginny do reči. Jeho meno vyslovila so zlosťou.

Vlastne, keď som sa tak zamyslela, všetky tri vyzerali v tej chvíli veľmi nahnevane.

„Tak choď za ním. Niekto ti to predsa ošetriť musí. A ani jedna z nás nie je natoľko skvelá v liečení,“ rozhorčovala sa Dory. Sedela na posteli pri mojich nohách.

„Prestaňte s tým,“ hlesla som.

Odkedy som vyliezla z kúpeľne, len som ležala a triasla sa na celom tele. Od bolesti mi bolo zle a chladno. A chcela som mať pokoj. Nechcela som počúvať ich vyčítavé reči.

Chvíľu sa na mňa mračili. Až napokon na Hermionin pokyn vstali.

„Tak sa pokús trochu si pospať. Keby niečo, budeme dole,“ povedala tento krát už oveľa jemnejšie. Len som prikývla, načo vyšli z izby.

Vydýchla som si, keď sa za nimi zabuchli dvere. No ten pokoj netrval dlho. Znova mi prišlo nevoľno a ja som len tak-tak dobehla do kúpeľne. Keď som sa potom vrátila do postele, všimla som si krvavý fľak na perine. Pozrela som na ruku. Krvácala mi rana a krv presakovala cez košeľu. Zúfalo som vydýchla.

Pomaly som sa prezliekla zo školskej uniformy. Potom som sa posadila na posteľ, vzala do ruky prútik a odstránila obväz. Z pohľadu na ranu sa mi pretočil žalúdok. Vôbec nevyzerala pekne. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla a pokúsila sa vyčistiť si ranu. Hneď ma však väčšmi rozbolela.

„Fajn, fajn, tak toto asi nie,“ zamrmlala som si popod nos. Nuž som si ju iba na novo obviazala a ľahla si späť do perín.

Premerlina, kedy to už konečne prestane bolieť?!

Dlho som takto ležala v posteli, od bolesti zvierala koniec periny v dlani a chvela sa. Bolela ma už celá pravá ruka. A nezdalo sa, že by to chcelo prestať.

Odrazu som začula, ako sa otvorili dvere a keďže som im bola chrbtom, nevedela som, kto prišiel. Jednoznačne ale baby.

„Vravela som, že je to v pohode. A zbytočne ma budete presviedčať, nepôjdem za ním,“ zavrčala som prv, než stihla niektorá z nich niečo povedať. Bolo mi jasné, že chceli hovoriť práve o tom.

„To je mi úplne jasné, práve preto som tu,“ odpovedal hlas. Neznel však ako niektorej z nich. Bol o dosť hlbší a nepríjemnejší. Nestihla som sa za ním ani obzrieť. Jeho majiteľ prešiel vôkol postele a postavil sa predo mňa. V rukách držal kapsičku a na tvári mal nahnevaný výraz.

„Pán profesor, čo tu robíte?“ vyšlo zo mňa roztrasene. Jeho pohľad ma priklincoval k posteli a až mi z neho bolo viac nevoľno. Priložila som si ruku k ústam.

„To sme boli my,“ prehovorila Ginny odo dverí. „Mysleli sme, že tvoja ruka bude potrebovať ošetriť.“

„A mysleli ste správne,“ odsekol Snape. Položil kapsičku na posteľ a zhodil zo seba čierny cestovný plášť. Očividne bol mimo hradu. Vyčítavo mi pozrel do očí. „Nebyť vašich spolužiačok, ani by som nevedel, že ste na tom tak zle.“

„Pán profesor, prepáčte,“ ozvala sa Hermiona jemne, „ale teraz by bolo vhodnejšie venovať sa jej ruke a nie výčitkám.“

„Ak budem chcieť poznať váš názor, slečna Grangerová, rád vám dám vedieť,“ povedal stroho, pričom ju prepálil pohľadom. „Teraz odíďte.“

Kútikom oka som si všimla, ako sa všetky tri otočili na päte a vyšli z izby, zabuchnúc za sebou dvere. Pozrela som späť na Snapa, pritom som sa stále držala za ústa.

„Prečo ste mi nič nepovedali? Načo ste čakali? Až sa vám to zapáli?“ zavrčal na mňa.

V tej chvíli sa mi znova zdvihol žalúdok. Tentoraz to ale neprešlo. Horko-ťažko som sa vyterigala z postele a vbehla do kúpeľne. Keď som vyvrátila hádam aj včerajšie raňajky, roztrasene som sa vrátila do izby. Snape stál pri mojej posteli. Hneď, ako ma zbadal vychádzať z kúpeľne, priskočil ku mne, prehodil cezo mňa svoj habit- takže bol opäť len v tej bielej košeli, teraz vyhrnutej až po lakte, a čiernej veste- a držiac ma za plecia odprevadil ma k posteli, kde som si ľahla.

„Ukážte mi tú ruku,“ prikázal tichým hlasom.

Otočila som sa teda na chrbát, podložila si pod neho vankúše, aby sa mi príjemnejšie sedelo, a nastavila mu ruku.

Sadol si na kraj postele a chytil mi ju, pretože sa mi triasla. Teda, celá som sa triasla. Mávnutím prútika mi odstránil obväz. Celý čas som mu hľadela do tváre. Keď ho odstránil, na sekundu privrel viečka. Zhlboka sa nadýchol, otvoril ich a pozrel mi do očí.

„Prečo ste za mnou neprišli skôr, vy hlúpa?“ spýtal sa. Teraz ale neznel tak vyčítavo. Skôr si myslím, že to bolo ľútostivo. Z kapsičky vytiahol flakón, odzátkoval ho a podal mi ho. „Vypite to.“

Nepýtala som sa, čo to je. Verila som mu. Aj tak, myslím, že horšie mi už byť nemohlo. Nuž som ho vypila na hlt a vrátila mu prázdny flakón.

Potom vytiahol prútik a namieril ním na moju ruku. Najprv mi ranu vyčistil. A použil iné kúzlo, aké som použila ja. Bolelo to, ale menej než to moje. Medzičasom elixír trochu zapôsobil a mne už našťastie nebolo tak zle, ani som sa tak netriasla. Profesor mi aj tak podopieral ruku.

A potom mi ju začal liečiť. Použil kúzlo, o ktorom som jakživ nepočula. Ani si nepamätám, ako znelo. No prisahám, že keď ho vyslovoval, z jeho úst to znelo dosť zvláštne. Nepokúšam sa ani opísať ako. Ale celé to bolo dosť divné.

Nemohla som sa prestať dívať do jeho očí. Neviem prečo. Kým mi liečil ranu, pozorovala som jeho tvár. Až vtedy som pochopila, prečo je taký skvelý v čarovaní. Keď čaroval, sústredil sa len na kúzlo a nevnímal svet vôkol seba. Len kúzlo. Dokonca si ani nevšimol, že ho bez žmurknutia pozorujem.

Keď skončil, vytiahol z kapsičky flakón a jeho obsahom mi potom natrel ruku. A napokon mi ju obviazal obväzom takmer až k lakti. Odtrhol pohľad od mojej ruky a pozrel mi priamo do očí. Dlhú chvíľu sme sa na seba takto dívali. A doposiaľ to bola pre mňa tá najdlhšia chvíľa, akú som kedy zažila. Bol to veľmi zvláštny moment.

„Ďakujem,“ šepla som a zahanbene sklopila pohľad.

„Áno, ale slovo ďakujem vám vašu ruku do poriadku nedá,“ odvrkol kútikom úst. Opatrne som mu pozrela do tváre. Stále sa na mňa díval. „Bola zapálená. A bola by na tom ešte oveľa horšie, keby za mnou vaše priateľky neprišli a nepovedali mi o tom.“

Nezmohla som sa na nič iné, len na prikývnutie.

„Radšej ani nechcem poznať vaše dôvody, pre ktoré ste za mnou neprišli už skôr,“ pokračoval. Bol nepríjemný ako vždy, ale myslím, že kvôli tomu všetkému sa pokúšal byť trochu príjemnejší. Teda, aspoň myslím. „Na budúce sa nehrajte na hrdinku, áno? Každá rana potrebuje byť neustále pod dohľadom. Neliečená a nečistená sa môže zapáliť, ako tá vaša. Bude trvať, kým sa dá úplne do poriadku. Zajtra ešte ostaňte v posteli, ospravedlním vás u profesorov. A do konca týždňa s ňou ani nepohnete. A každý deň sa u mňa budete hlásiť. Je vám to jasné?“

Chvíľu trvalo, kým mi došlo, že čaká na moju odpoveď. Neustále mu hľadiac do očí som prikývla.

„Áno, pane, je mi to jasné.“

„Dobre,“ kývol hlavou a na nočný stolík mi položil tri flakóny. „Ak by vás bolela.“

Vstal, vzal si svoje veci a zvrchu na mňa pozrel.

„Teraz už ostaňte iba ležať,“ prikázal. Znova som prikývla.

„Ďakujem,“ povedala som ešte raz. A najradšej by som tak urobila ešte aspoň desaťkrát. Veľmi mi pomohol. Hoci to bol vlastne on, kto mi spôsobil to zranenie.

„Iste,“ zatiahol. Ešte ma naposledy skontroloval pohľadom a odpochodoval preč.

Hľadela som za ním, až kým sa za ním nezabuchli dvere. Pozrela som na nebesá postele, ťažko si povzdychla a privrela viečka.

Bol to hrozne dlhý deň. A už som ho chcela mať za sebou. A keď som nad tým tak uvažovala, hanbila som sa za seba. Ako som mohla byť taká hlúpa a neisť za ním? Veď bolo úplne jasné, že ak s tým nebudem nič robiť, rana sa mi zapáli.

Odrazu sa znova otvorili dvere a dnu vbehli baby. Hneď som im musela vyrozprávať, aké to bolo. A bola by som im povedala aj o tom, ako mi liečil ranu, no do izby vošiel Bradley. Baby mu asi povedali, čo sa stalo. Vyzeral totiž dosť znepokojene. Pozrela som na ne a ony hneď pochopili, že nás majú nechať samých. Nuž tak urobili. Keď sa za nimi zabuchli dvere- znova- Bradley podišiel ku mne a, tak ako predtým Snape, sadol si na kraj postele, zadívajúc sa na mňa.

„Dory mi povedala, čo sa stalo,“ preťal to ticho medzi nami. Prikývla som. „Aké to bolo?“

„Zvláštne,“ priznala som. Pozrela som na dvere, za ktorými pred niekoľkými minútami profesor zmizol. „Konečne aspoň raz bol...“ zamyslela som sa, stále dookola si v mysli premieľajúc to, ako sme si hľadeli s profesorom do očí, „.. bol ako človek, skutočný človek so srdcom.“

Pomaly som pozrel späť naňho.

„Bol k tebe milý?“ pochybovačne stiahol obočie.

„Nie, nie tak celkom,“ zavrtela som hlavou. „Vieš si predstaviť milého Snapa?“ pousmiala som sa.

„Nie, to teda neviem,“ vydýchol, tiež sa usmievajúc.

Chvíľu bolo ticho. Potom mi pomohol vstať, aby som sa mohla ísť umyť. Keď som sa vrátila do postele, kľakol si ku mne a prikryl ma.

„Je ti takto príjemne?“ spýtal sa ma potichu a nežne, hladiac ma pritom po vlasoch. Prikývla som. „Tak si teraz poriadne oddýchni.“

Vstal, sklonil sa ku mne a pobozkal ma na čelo. Už vykročil z izby, no zastavila som ho na poslednú chvíľu.

„Bradley,“ otočil sa tvárou ku mne, „ďakujem ti.“

„Nemáš za čo,“ odvetil jemne. „Ahoj.“

Nato vyšiel z izby. Na chvíľu som mala pocit, akoby som s ním opäť chodila. No hneď som si uvedomila, že to tak nie je.

Keď sme ešte boli spolu, vždy bol ku mne takýto. Akoby som bola jeho malé dievčatko a on sa o mňa staral. Zvykli sme sa hádať aj kvôli hlúpostiam, ale mne to neprekážalo, len to upevňovalo náš vzťah. A teraz mi to všetko chýbalo. Chýbal mi on. No mala som strach, že po tom všetkom, čo sa medzi nami stalo, už spolu nebudeme môcť byť.