Záškodníci

Ahojte, ľudia  Dnes konečne pridávam ďalšiu kapitolu. Tá je trochu oddychová. Tak si ju užite a aj zvyšok dnešného dňa.

Vaša Lizy

„Madison,“ oslovil ma opatrne čísi hlas.

Prudko som otvorila oči. Stál pri mne Dennis a spýtavo na mňa hľadel.

„Si v poriadku?“

Zopár krát som zamrkala, čo mi pomohlo vrátiť sa späť do reality. Zhlboka som sa nadýchla, vystrela a lepšie sa usadila na stoličke.

„Áno, som,“ prikývla som. „Prečo sa pýtaš?“

„Si veľmi bledá,“ odvetil ešte stále rovnako opatrne ako predtým. Akoby sa bál, že ma vyplaší, či čo.

Ruka mi automaticky vyletela k tvári a prstami som si prešla po líci. Myslela som si azda, že mi to pomôže? Že mi to vráti farbu do tváre? Či zmyje ten obraz spred očí?

„To nič, som v poriadku,“ trvala som na svojom. Očividne mi neveril, pretože si ma skúmavo prezrel. „Čo potrebuješ?“

„Vlastne ani nič, len som šiel okolo a zbadal som ťa tu sedieť- určite sa cítiš dobre?“

Keď som sa postavila, zatočilo sa mi v hlave a on si to všimol. Priskočil ku mne pripravený chytať ma.

Merlin, toto mi chýbalo. Aby ma v takomto stave videl Dennis.

Pozrela som mu priamo do očí a pousmiala sa.

„Nič mi nie je, naozaj. Som len trochu unavená. Veď vieš, škola, úlohy, k tomu ešte minimum so Snapom, je toho dosť,“ vysvetľovala som.

Pokúšala som sa tváriť čo najpokojnejšie, aby mi veril. A asi neveril, lebo sa na mňa aj naďalej tak divne pozeral. Vzala som teda do ruky brko. Snáď toto ho presvedčí.

„Máš toho ešte veľa?“ kývol hlavou k zapísanému pergamenu. Pozrela som naň a tak späť na Dennisa.

„Už ani nie, potrebujem dokončiť už len toto,“ odvetila som. Chápavo prikývol. Vtom sa mi pery roztiahli do zívnutia. Dennis sa trochu pousmial a urobil krok vzad.

„Tak fajn, nechám ťa robiť si svoje. Tak sa maj, Madie,“ rozlúčil sa so mnou a predtým, než odkráčal preč, som mu na rozlúčku venovala široký úsmev.

Hneď, ako zmizol za veľkým regálom plným kníh, vydýchla som.

Ach, Merlin. Spamätaj sa, dievča!

Znavene som si prešla dlaňou po tvári, pritiahla k sebe knihu a pokúsila sa dopísať do práce dôstojný záver. Z knižnice som odchádzala nie práve dva krát spokojná. No úlohu som si splnila a viac ma už nezaujímalo. Pred sebou som videla už len posteľ a elixír proti bolesti. No ten som nemala a za Snapom som ísť nechcela. To by bolo to posledné, čo by som urobila.

Zahla som za roh. Keby som si včas nevšimla tieň na podlahe, na ktorú som sa celou cestou dívala, už by som bola vrazila do mladíka, ktorý sa rútil oproti mne. Zdvihla som pohľad k jeho tvári. Vydral sa zo mňa zúfalý výdych.

Prečo, drahý Merlin? Prečo?

Nebol to nik iný ako Bradley. A teraz som naň teda vôbec nemala náladu. Navyše, bola som si istá, že bude chcieť dokončiť náš rozhovor.

„Madison,“ oslovil ma prekvapene.

„Bradley,“ oslovila som ho i ja, no vôbec nie nadšene. „S dovolením,“ chcela som vôkol neho prejsť. On ma však zastavil svojimi slovami.

„Rád by som s tebou hovoril.“

Neotáčala som sa ale k nemu. Ostala som takto stáť.

„Vážne? A o čom?“

Zopár sekúnd sa nedialo nič, no potom som začula kroky. Prešiel vôkol mňa a postavil sa predo mňa.

„Vyhýbaš sa mi,“ oznámil mi. Letmo som mu pozrela do očí.

„Nie, nevyhýbam,“ zavrtela som hlavou, lepšie uchopiac pergameny a knihy v rukách.

„Nie?“ odfrkol si, čo ma prinútilo pozrieť mu do očí. „Tak prečo vždy, keď ma zbadáš, zmeníš smer alebo predo mnou utekáš?“

„Náhoda,“ pokrčila som laxne plecami. Už som sa chystala odísť, no on ma schytil za predlaktie a pritiahol k sebe. Zasyčala som od toho, ako ma zabolela zranená paža. „Pusť ma, Bradley.“

„Nepustím ťa, až kým mi nepovieš, prečo sa mi vyhýbaš!“ vyhlásil nespokojne.

„Vážne?“ zatiahla som. Trhla som rukou, čím sa mi podarilo vymámiť si ju z jeho zovretia, a odstúpila od neho o krok. „Nuž, budeš sa musieť naučiť žiť s tým pocitom sklamania. Pretože ja ti nemusím vôbec nič vysvetľovať.“

„Fajn. V tom prípade,“ vytiahol prútik, mávol ním a spojil nás neviditeľným povrazom. Len som cítila, ako sa mi okolo zápästia zatočilo čosi studené. „Sme spojení a ja to kúzlo nemienim zrušiť.“

Niekoľko sekúnd som naňho neveriacky hľadela. On nie je normálny! Keď som sa napokon prebrala z toho šoku, zamrkala som a zdĺhavo vydýchla.

„Pozri, Bradley,“ začala som unavene, „cítim sa príliš zle na to, aby som ti tu mohla niečo vysvetľovať. Aby sme riešili niečo takéto.“

„Je mi to veľmi ľúto,“ povedal úprimne. „Ale teraz sme tu a konečne sami. Myslím si, že je to tá najlepšia chvíľa.“

Mlčky som sa naňho dívala. Do jeho nádherných hnedých očí. Chcela som, aby vedel, ako veľmi mi chýbal, ako veľmi mi chýba teraz. Ako veľmi by som si priala byť opäť s ním.

Pristúpil bližšie ku mne. Až som zacítila jeho parfum. Zhlboka som sa nadýchla a sklopila hlavu.

„Ublížil si mi, Bradley. Vo chvíli, keď som ťa najviac potrebovala, si bol preč. Tváril si sa, že neexistuješ. Nezaujímala som ťa,“ vravela som potichu. A cítila som sa oveľa ľahšie, keď som to povedala.

Podišiel až úplne ku mne. Chytil mi tvár do svojich dlaní a zdvihol mi hlavu. Pozrela som mu do očí.

„V skutočnosti som ťa nikdy neopustil, Madie,“ odpovedal, rovnako tichým hlasom. „Chcel som byť s tebou, ale potreboval som rozmýšľať. Zistiť, ako na tom sme. Po tom všetkom, čo sa stalo... Navyše, ten Snape...“

Keď vyslovil jeho meno, niečo v mojom vnútri sa pohlo. Neviem, či to bol žalúdok, ktorý sa mi pri jeho zmienke pretočil. Alebo to bolo niečo celkom iné.

Vzdychla som.

„Vedela som to... vedela som, že sa ti to nebude páčiť. Už vtedy vo Veľkej sieni, keď som sa na teba pozrela,“ zmĺkla som. Chytila som ho za zápästia a stiahla jeho ruky preč. „Vtedy ale nešlo o nás dvoch, Bradley. My sme boli v poriadku- teda, v rámci možností- ale on nie. Neviem prečo,“ zavrtela som hlavou a opäť od neho odstúpila, „neviem, prečo som to urobila. Prečo som to tak cítila. Ale vnútro mi vravelo, že robím správne.“

„Správne?“ znova si odfrkol. Do tej chvíle som cítila, ako sa tá priepasť medzi nami dvoma zaceľuje. Ale po tom odfrknutí sa opäť to krásne rozpadlo. Trochu sa odo mňa odvrátil a prekrížil si ruky na hrudi. „Je naozaj úžasné, že je späť, však? Nikomu neznepríjemňuje život. Dokonca ani tebe nie. Predsa si mu zachránila jeho mizerný život!“

„Bradley,“ oslovila som frustrovane. Irónia v jeho hlase ma pichla pri srdci. Nerozumel tomu. A prečo vlastne som očakávala, že by tomu on mohol rozumieť?

„Nie, Madie,“ nenechal ma pokračovať ďalej a pritom mi tvrdo pozrel do očí. „Nikdy nepochopím, prečo si to urobila. Čo ťa k tomu viedlo. Ale mala by si vedieť, že to bolo od teba hlúpe. Nikomu tu by nechýbal! Aj tak robí každému zo života peklo! Lepšie by tu bolo bez neho!“

Jeho slová mi vyrazili dych. Ani som si neuvedomila, kedy stihol mávnuť prútikom a zrušiť kúzlo.

„Ako ho po tom všetkom ešte môžeš obhajovať? Veď nerobí nič iné, len terorizuje študentov! A ty, ktorá si mu zachránila život, si to odpykávaš najviac zo všetkých. A pritom by ti mal bozkávať nohy!“ rozhorčoval sa. Mávol rukou k mojej boľavej paži. „A ešte ti k tomu urobí aj toto- áno, viem, že ti to urobil on. Je mi úplne jedno, či to bola nehoda alebo nie. Najradšej by som mu za to nakopal zadok! Tak sa ho viac nezastávaj, nezaslúži si to! Nezaslúži si nič z toho, čo si urobila! Mal dávno hniť v zemi!“

„Bradley, ja sa ho nezastávam!“ vyhŕkla som zo seba. A bola by som pokračovala ďalej, no umlčal ma zdvihnutím ruky.

„Nebavme sa o ňom! Mali sme hovoriť o nás, nie o tom imbecilovi!“

„Ty si s tým začal,“ odsekla som. S trhnutím na mňa pozrel. Chvíľu zhlboka dýchal, aby sa upokojil. A keď sa tak stalo, už celkom pokojne pristúpil opäť ku mne. Zdvihol ruku a dlaňou ma pohladil po líci.

„Madie, prepáč mi to, nechcel som sa hádať,“ ospravedlnil sa mi. Jeho nežný hlas ma obmäkčil. Spustila som plecia.

„To nič, je to v poriadku,“ šepla som. „Ale už musím ísť, už je po večierke.“

„Iste, ja tiež musím ísť, mám hliadku,“ prikývol. Už som sa chcela pohnúť, no odrazu som zamrzla. Chytil mi tvár do svojich dlaní, ako to urobil predtým, sklonil sa ku mne a vtisol mi na čelo bozk. Naprázdno som preglgla. Potom ma pustil a pozrel mi do očí. „Som rád, že sme sa o tom porozprávali. A ... prepáč, ak som ťa sklamal alebo ti ublížil.“

„Aj ty mne prepáč,“ zamrmlala som. Kývol hlavou a nežne sa usmial. „Tak ahoj.“

„Ahoj, Madie,“ odvetil. Venovala som mu posledný pohľad a rýchlo odkráčala do klubovne.

Bola som šťastná. Konečne.

Keď som vošla do izby, bola prázdna. Baby boli v klubovni. Teda, až na Ginny, ktorá mlčky sedela na svojej posteli. Bola až príliš potichu. Položila som knihy na moju posteľ a so stiahnutým obočím som k nej vykročila.

„Ginny,“ oslovila som ju. Ona však nereagovala. Hľadela na čosi, čo mala v rukách. Keď som podišla až k nej, zistila som, že je to moja fotografia Dumbledorovej armády. „Ginny,“ opäť som ju oslovila, tentoraz jemne.

Až v tej chvíli si uvedomila, že som tam. Nepozrela na mňa však.

„Prepáč, nechcela som sa ti hrabať vo veciach. Ležala na tvojej posteli,“ prehovorila tichým hlasom. Došlo mi, čo je vo veci. Nuž som si k nej prisadla a opatrne jej položila dlaň na plece.

„Si v poriadku?“

„Áno,“ prikývla, „len som...“

Zbadala som slzy v jej očiach. Vydýchla som a zovrela ju v objatí.

„Je mi to veľmi ľúto, Ginny.“

Ginny nebola ten typ, ktorý by sa utápal v sebaľútosti. Ale toto bolo niečo, čo by položilo kohokoľvek. Strata jedného z jej bratov bola aj pre mňa dosť ťažká. Freda som si obľúbila rovnako ako všetci ostatní. A chýbal tu.

Po chvíľke tichého plakania sa odo mňa odtiahla a utrela si mokrú tvár.

„Mám pocit, akoby tu ani nikdy nebol,“ priznala slabým hlasom.

„Ja viem,“ prikývla som súcitne. Mala som ten istý pocit. Už to bolo pol roka, čo bol preč. Rovnako ako Colin. „No musíme ísť ďalej, nič iné nám neostáva.“

Chvíľku bola ticho, potom hlasno vydýchla a prikývla. Pozrela mi do očí, podávajúc mi pritom fotografiu. Vzala som si ju od nej.

„Ďakujem,“ šepla.

„Nemáš za čo, Ginny,“ odvetila som jemne. Vstala som a napravila si oblečenie. „Poď, pôjdeme dole za Dory a Hermionou.“

Očividne sa jej veľmi nechcelo, ale súhlasila. Nuž a tak sme zvyšok večera strávili v klubovni.